Zásada „znečisťovateľ platí“ vyžaduje, aby znečisťovatelia znášali náklady za znečistenie prostredia, ktoré spôsobia. V EÚ sa však táto zásada nie vždy uplatňuje, informoval dnes Európsky dvor audítorov (EDA).
Aj keď sa táto zásada všeobecne odráža v environmentálnych politikách EÚ, jej pokrytie ostáva neúplné a uplatňuje sa nerovnomerne medzi jednotlivými odvetviami a členskými štátmi. Výsledkom je, že verejné peniaze – namiesto znečisťovateľov – sa niekedy používajú na financovanie opatrení na odstránenie znečistenia, upozorňujú audítori.
V EÚ sú potenciálne kontaminované takmer 3 milióny lokalít, najmä priemyselnou činnosťou a spracovaním a likvidáciou odpadu. Šesť z desiatich útvarov povrchovej vody, ako sú rieky a jazerá, nie je v dobrom chemickom a ekologickom stave. Znečistenie ovzdušia, ktoré predstavuje hlavné zdravotné riziko v EÚ, tiež poškodzuje vegetáciu a ekosystémy. To všetko znamená pre občanov EÚ značné náklady. Podľa princípu „znečisťovateľ platí“ sú znečisťovatelia zodpovední za nimi spôsobené znečistenie životného prostredia a škody, ktoré tým vzniknú. Súvisiace náklady majú hradiť znečisťovatelia, a nie daňoví poplatníci.
„Na efektívne a spravodlivé splnenie cieľov v rámci Zelenej dohody EÚ musia znečisťovatelia platiť za škody na životnom prostredí, ktoré spôsobujú,“ uviedol člen Európskeho dvora audítorov zodpovedný za správu Viorel Stefan. „Doteraz však boli európski daňoví poplatníci až príliš často nútení znášať náklady, ktoré mali platiť znečisťovatelia.“
Audítori zistili, že zásada „znečisťovateľ platí“, ktorá je jedným z kľúčových princípov, na ktorých sa zakladajú právne predpisy a politiky EÚ v oblasti životného prostredia, sa uplatňuje nerovnomerne a v rôznej miere. Zatiaľ čo smernica o priemyselných emisiách sa týka najviac znečisťujúcich zariadení, väčšina členských štátov stále neberie na zodpovednosť priemyselné podniky, ak ich povolené emisie spôsobia škody na životnom prostredí. Okrem toho, táto smernica nevyžaduje, aby priemyselné odvetvia znášali náklady na riešenie dôsledkov zvyškového znečistenia, ktoré sa pohybuje v stovkách miliárd eur. Analogicky, právne predpisy EÚ o odpadoch obsahujú zásadu „znečisťovateľ platí“, napríklad prostredníctvom „rozšírenej zodpovednosti výrobcu“. Audítori však poznamenávajú, že na preklenutie medzery vo financovaní sú často potrebné značné verejné investície.
Znečisťovatelia tiež nekryjú úplné náklady na znečistenie vody. Domácnosti v EÚ zvyčajne platia najviac, aj keď spotrebúvajú iba 10 percent vody. Zásadu „znečisťovateľ platí“ je stále ťažké uplatniť v prípade znečistenia pochádzajúceho z rozptýlených zdrojov, najmä z poľnohospodárstva.
Ku kontaminácii lokalít veľmi často došlo tak dávno, že znečisťovatelia už neexistujú, nemožno ich identifikovať alebo nemôžu niesť zodpovednosť. Toto „znečistenie sirôt“ je jedným z dôvodov, prečo EÚ musela financovať sanačné projekty, ktoré mali platiť znečisťovatelia. Horšie však je, že verejné peniaze EÚ sa tiež použili v rozpore so zásadou „znečisťovateľ platí“, napríklad keď orgány v členských štátoch nedokázali presadiť environmentálne právne predpisy a donútiť znečisťovateľov platiť.
Na záver audítori zdôrazňujú, že tam, kde podniky nemajú dostatočné finančné zabezpečenie (napr. poistenie pokrývajúce zodpovednosť za životné prostredie), existuje riziko, že náklady na odstraňovanie znečistenia životného prostredia nakoniec znášajú daňoví poplatníci. K dnešnému dňu iba sedem členských štátov (Česká republika, Írsko, Španielsko, Taliansko, Poľsko, Portugalsko a Slovensko) vyžaduje finančné zabezpečenie pre niektoré alebo všetky environmentálne záväzky. Ale na úrovni EÚ nie sú tieto záruky povinné, čo v praxi znamená, že daňoví poplatníci sú nútení zakročiť a zaplatiť náklady na vyčistenie, keď sa firma, ktorá spôsobila škody na životnom prostredí, dostane do platobnej neschopnosti.
Základné informácie
Značná časť rozpočtu EÚ je venovaná dosiahnutiu cieľov EÚ v oblasti zmeny podnebia a životného prostredia. V období 2014 – 2020 sa konkrétne na ochranu životného prostredia vynaložilo približne 29 miliárd EUR z kohéznej politiky EÚ a programu LIFE.
Osobitná správa 12/2021: „Zásada„ znečisťovateľ platí: nekonzistentné uplatňovanie v rámci environmentálnych politík a opatrení EÚ“ je k dispozícii na webovej stránke EDA (eca.europa.eu) v 23 jazykoch EÚ. Táto správa sa nezameriava na energetický a klimatický sektor, pretože týmto témam sa venovalo niekoľko nedávnych správ EDA, napríklad osobitná správa o systémoch obchodovania s emisiami v EÚ a osobitná správa o znečistení ovzdušia. Pred dvoma týždňami vydal EDA správu aj o zmene klímy a poľnohospodárstve v EÚ. Dnešná správa je však prvá, v ktorej sa osobitne zaoberala zásadou „znečisťovateľ platí“.
EDA predkladá svoje osobitné správy Európskemu parlamentu a Rade EÚ, ako aj ďalším zainteresovaným stranám, ako sú národné parlamenty, priemyselné subjekty a zástupcovia občianskej spoločnosti. Prevažná väčšina odporúčaní uvedených v správach sa uplatňuje v praxi.
Celá správa na stiahnutie: The Polluter Pays Principle: Inconsistent application across EU environmental policies and actions
