MÁJ 2012: Podľa britskej organizácie Corner House súčasná politika energetickej bezpečnosti nezabezpečí ani energiu, ani bezpečnosť. Táto politika totiž akceptuje trend rastúceho dopytu po energii, nepozná princípy energetickej spravodlivosti a vychádza z neopodstatneného technologického optimizmu.

O energii sa v novinách píše každý deň. Zdá sa, že konflikty všetkého druhu – politické, ekonomické, sociálne, vojenské – sa točia a množia práve okolo ropy, plynu, uránu a biomasy. Firmy, ktoré z ich ťažby a využívania na energetické účely profitujú, sa snažia udržať status quo, zároveň však čoraz viac ľudí protestuje proti ich ťažbe. Kým rastúca populácia na globálnom Juhu nemá prístup k energii, súkromné továrne ju pohlcujú pomocou verejných dotácií.

Zatiaľ čo globalizovaná výroba a doprava vedie k stálemu rastu emisií skleníkových plynov, vedci varujú, že súčasná éra založená na využívaní uhlia, ropy a plynu je historickou anomáliou, ktorá raz musí skončiť. Ani jadrová energia, biomasa, energia zo slnka, vetra či Zeme fosílne zdroje nikdy plne nenahradia.

Nová štúdia britskej organizácie The Corner House „Energetická bezpečnosť – pre koho a načo?“ analyzuje obsahové aj politické riziká a dôsledky používania pojmu „energetická bezpečnosť“. Štúdia sa zaoberá sa štyrmi okruhmi problémov:

1. Skúma abstraktný historický koncept energie, ktorý ignoruje politické pozadie spojené s každým zdrojom energie.
2. Opisuje nové formy energie odôvodňované potrebou „energetickej bezpečnosti“, ktoré vytvárajú nové formy nedostatku a neistoty, keďže drvivá väčšina ľudí už žije odcudzene od výroby energie, jedla a vody a od ostatných činností nevyhnutných pre život.
3. Ukazuje, ako neoliberálne trhovo-orientované chápanie energie a politík na ochranu klímy odopiera celým skupinám obyvateľov prístup k energii, zatiaľ čo komercionalizácia energie a životného prostredia paralyzuje efektivitu týchto politík.
4. Sumarizuje násilie spojené s každodenným „normálnym“ pôsobením ťažobného priemyslu, ktorý je pevným základom pretekov o zdroje.

Priblížme si druhú oblasť, ktorou sa štúdia zaoberá – ako sa v západných spoločnostiach vytvára strach z nedostatku energie a iných zdrojov, a tým aj stúpajúci dopyt po nich. A naznačíme aj, ako súvisí ekonomický rast s vyčerpávaním obmedzených prírodných zdrojov a popieraním závažnosti klimatickej zmeny.

Výroba dopytu

Strach z nedostatku (v čase „potreby“ neustále rastu materiálnej spotreby) a prísľuby dostatku (uspokojovanie rastúceho dopytu) tvoria dva piliere neoklasickej ekonómie, ktoré ohranižujú diskusiu o energetickej bezpečnosti. Nedostatok - symbolizuje trvalo rastúce energetické potreby a túžby v priestore s limitovanými prostriedkami na ich uspokojenie. Dostatok - v čase krízy a núdze sa automaticky predpokladá, že trhy, technologické inovácie a náhradné zdroje problém nedostatku vyriešia.

Tento rámec - často zahmlený - predurčuje analýzu a riešenia rôznych problémov súvisiacich s „energetickou bezpečnosťou“ a vymedzuje aj ciele a adresátov súčasných politík energetickej bezpečnosti.

Keď sa nedostatok „naturalizuje“, stane sa nedostatok súčasťou základných ľudských životných podmienok. Otravné otázky o tom, ako vlastne vzniká dopyt po určitých zdrojoch energie, idú stranou. To, čo je treba dobre vysvetliť (prečo je nedostatok zdrojov), sa stáva samo vysvetlením: lebo nie je dosť zdrojov. Rastúci dopyt nikto nespochybňuje, považuje sa za trend, ktorý nemožno zastaviť. Tento trend získava status akejsi prírodnej zákonitosti. Považuje sa za normálny dôsledok rastúceho počtu obyvateľstva a ich vnútorných potrieb a túžob.

Súčasný dopyt po energii z ropy a jej produktoch je odrazom politiky, ktorá sa presadzovala vyše sto rokov. Dopyt po rope išiel na úkor spôsobu života a produkcie, ktoré boli od ropy nezávislé.

V poľnohospodárstve uplatňovanie tejto politiky zvyšovalo ekonomický tlak na farmárov Juhu aj Severu opúšťať organické hospodárenie založené na striedaní plodín a iných tradičných technikách dosahovania úrodnosti. Dotácie, sceľovanie pôdy, zdanenie a často aj násilie ich prinútili prejsť na chemické intenzívne monokultúrne poľnohospodárstvo závislé od ropy a plynu. Napríklad v Južnej Kórei vláda prinútila farmárov vzdať sa tradičných odrôd ryže, ktoré stáročia šľachtili a pestovali a nahradiť ich priemyselnými variantami. Ak odmietli, vyvlastnili ich.

V doprave je dopyt po autách starostlivo živený podporou výstavby prímestských satelitov, diaľničnými programami, reklamou (auto sa stalo objektom túžob) a krátkozrakých politík, prednostňujúcich individuálnu dopravu pred hromadnou dopravy, súkromnú pred verejnou a automobilovú pred železničnou. Rozvinutý systém električkovej dopravy v amerických mestách zanikol po tom, čo ho sprivatizovalo konzorcium automobiliek a ich dodávateľov Firestone Tire and Rubber Company, Philips Petroleum Co., Mack Track a General Motors. Dôsledkom takto umelo vyrobeného nedostatku verejnej dopravy je, že auto pre mnohých obyvateľov amerických miest nepredstavuje už luxus ale nevyhnutnosť.

Anonymizovanie spotreby

Ak budeme vnímať dopyt po energii iba ako abstraktnú nenaplnenú potrebu, ktorá vzniká z neúprosnej a zároveň anonymnej expanzie túžob, nebude jednoduché určiť, kto je zodpovedný za dopyt po energie a kto nie. Stálym refrénom v diskusiách o „energetickej bezpečnosti“ je napríklad stúpajúci počet ľudí na Juhu, ktorí sú „príčinou“ nedostatku energie. V tejto súvislosti sa najviac skloňuje Čína a India; podľa súčasných predpokladov budú tieto krajiny v najbližších 25 rokoch zodpovedné za viac než 50-percentný rast dopytu po energii.

Núdza o energiu sa prezentuje ako dynamický trend daný politickým a ekonomickým usporiadaním, ktoré podporuje nekonečnú tvorbu „túžob“ a ich transformáciu na „potreby“. Prezentuje sa skôr ako problém vytvorený vnútornými ašpiráciami rozvojových krajín. Je treba si uvedomiť, že kým kumulovaný rast dopytu chudobného globálneho Juhu možno prevýši rast dopytu na bohatom Severe, reálna spotreba energie na obyvateľa rozvojových krajín bude výrazne zaostávať za úrovňou priemernej individuálnej spotreby na Severe.

Čína možno bude dovážať a spotrebúvať viac energie než kedykoľvek predtým. Energetická spotreba na obyvateľa USA alebo Kanady ja však stále približne dvojnásobná oproti spotrebe na obyvateľa v Európe a Japonsku, 10-krát vyššia než v Číne, takmer 20-krát vyššia ako v Indii a 50-krát vyššia než v chudobných krajinách subsaharskej Afriky.

Ale ani štatistika neodhaľuje to, na čo sa kde energia využíva a kto je jej konečný spotrebiteľ. V Číne je to napríklad ťažký priemysel, ktorý spotrebúva viac než 70 percent všetkej energetickej spotreby krajiny. V Južnej Afrike viac než 70 percent všetkej energie spotrebúvajú priemysel, ťažba, poľnohospodárstvo a obchod - len 16 percent energie spotrebúvajú obyvatelia krajiny.

Okrem toho, obrovský rast dopytu po energii v Číne nie je vyvolaný dodávkami tovaru čínskym zákazníkom, ale výroba produktov na export do Európy a Severnej Ameriky. Je to priamy dôsledok ekonomickej globalizácie, vďaka ktorej sa energeticky intenzívna výroba presunula z USA a Európy do Číny (a Indie a iných ázijských štátov). Zvyšujúci sa dovoz ropy do Číny tento trend iba kopíruje a je spôsobený v oveľa väčšej miere spotrebnými nárokmi USA a Európy ako rastúcou spotrebou energie v krajine.

Čínska vláda už upozornila na to, že je otázne, či všetky emisie CO₂ vychádzajúce z čínskych komínov sú skutočne „čínske“, alebo by mali byť sčasti pripísané západným krajinám, ktoré do veľkej miery spotrebúvajú tovar, ktorý Čína produkuje.

Rast bez hraníc

„...ústredným bodom diskusií o klimatickej zmene a zásobovaní energiou je to, že znova nastoľujú otázku limitov. To je dôvod, prečo sa klimatická zmena a energetická bezpečnosť stali tak dôležitými geopolitickými problémami. Lebo ak existujú limity emisií, tak možno existujú aj limity rastu. Ale ak existujú limity rastu, tak hrozí, že sa súčasné politické uchopenie reality rozpadne na kúsky. Na povrch vystúpia intenzívne konflikty týkajúce sa prerozdelenia statkov – ktoré sa objavujú už teraz – v rámci krajín aj medzi nimi.“ Martin Wolf, Financial Times, 2007

Chápanie „dostatku“ v rámci energetickej bezpečnosti je podobne problematické ako vnímanie „nedostatku“. V koncepte dostatku, ktorý dnes dominuje v industrializovaných spoločnostiach, nie sú obsiahnuté praktické hranice ekonomického rastu. Naopak, rast je považovaný za nutný a nevyhnutný; nielenže umožňuje uspokojovať (predpokladaný) neobmedzený dopyt po energii, ale zároveň počíta s inováciami, ktoré raz prekonajú akýkoľvek nedostatok.

Klimatológovia však upozorňujú, že množstvo uhlíka, ktorý je viazaný v podzemných úložiskách, je z hľadiska klimatických pomerov, na ktoré sa viaže súčasná biosféra, obrovský v porovnaní s množstvom, ktoré môže absorbovať nadzemný uhlíkový cyklus atmosféry, oceánov, vegetácie, pôdy a vody. Pre ilustráciu, vegetácia na Zemi (ktorá dnes obsahuje 600 – 1000 miliárd ton uhlíka) nemôže absorbovať ďalších viac než 4000 miliárd ton uhlíka, ktorý sa vytváral viac než milión rokov a dnes leží viazaný v rope, uhlí a plyne pod zemou.

Uhlík, ktorý sa dostane na povrch spaľovaním fosílnych palív, nie je možné dostať bezpečne späť do zeme, kde by sa z neho znovu vytvorilo uhlie, ropa alebo plyn ešte počas éry ľudstva. Preto je nevyhnutné ukončiť ťažbu fosílnych zdrojov čo najrýchlejšie, aby sa dalo zmierniť prejavy klimatické zmeny a odvrátiť dôsledky, ktoré ľudstvo nebude schopné zvládnuť.

Koncept dostatku (t.j. nepretržitého hromadenia) však nie je schopný vyrovnať sa s okamžitým zastavením ťažby fosílnych surovín. Namiesto toho ponúka technické riešenia, ktoré majú prekonať nespôsobilosť planéty absorbovať emisie skleníkových plynov. Jedným z najpresadzovanejších technických riešení je inštitucionalizovanie obchodu s emisiami. Ale hitom doby sa stalo aj uplatňovanie pochybných technológií na zachytávanie a uskladňovanie CO2 (carbon capture and storage). Namiesto toho, aby politika „energetickej bezpečnosti“ smerovala k dlhodobej štrukturálnej zmene v prístupe k energii, sústreďuje sa na žmýkanie „nekonvenčných“ zvyškov fosílnych palív zo zemskej kôry, z čoraz nedostupnejších a rizikovejších miest hlboko pod hladinou oceána, bridlicových plynov či ropných pieskov.

Koncept dostatku je založený na optimizme a viere v to, že trhy, technologické inovácie, energetické náhrady a ekonomický rast budú schopné udržať neustále expandujúcu globálnu ekonomiku. Lenže využite solárnej, veternej alebo prílivovej energie si vyžaduje veľké plochy a obrovské množstvá fosílnej energie umŕtvenej v hliníku, chróme, medi, zinku, mangáne, nikle, olove a prímesových kovoch, ktorých využitie už teraz konkuruje iným účelom; zvýšenie ich dodávok v miere, ktoré by mohlo viesť k náhrade fosílnych palív, je technicky problematické a prakticky nemožné.

Aj spotreba iných zdrojov v energetike predstavuje závažný problém. Už teraz spotrebúvajú energetické systémy najviac vody v industrializovanom svete (v USA sa polovica všetkých vodných zdrojov využíva v energetickom sektore). Rozvoj neobnoviteľných „alternatív“ ku konvenčným fosílnym zdrojom – výroba energie z jadra, hĺbkovej ropy a zemného plynu a ropných pieskov - sú extrémne náročné na vodu a len prehĺbia už dnes chronický problém nedostatku vody. Podľa Ministerstva energetiky USA si predpokladané uspokojenie energetických nárokov USA do roku 2030 vyžiada rast spotreby vody o 10 až 15 percent. Podľa správy tohto ministerstva však takéto extra zdroje vody jednoducho nie sú dostupné. Preto neprekvapuje, keď Hillary Clintonová v roku 2010 oznámila, že dostatok pitnej vody je súčasťou bezpečnostných priorít krajiny v oblasti zahraničnej politiky.

Udržať neudržateľné

Energetická efektívnosť a využívanie obnoviteľných zdrojov energie nepredstavujú v tomto kontexte most, ktorý by umožnil spoločnosti prejsť k zníženiu spotreby energie a vymaniť sa zo závislosti od fosílnych zdrojov. V rámci všeobecne akceptovanej dogmy o potrebe ekonomického rastu sa stávajú nástrojmi toho, čo politickí sociológovia Ian Walsh and Ingolfur Bluhdorn označujú ako „udržiavanie neudržateľného“.

Otázka „energetickej bezpečnosti“ hrá v tomto procese kľúčovú úlohu. Prevláda viera, že spotrebný kapitalizmus a ekologická udržateľnosť sú kompatibliné a vzájomne previazané. Technologické inovácie, trhové nástroje a manažérsky perfekcionizmus sú považované za najvhodnejšie stratégie na dosiahnutie udržateľnosti, aj keď empirická skúsenosť svedčí o opaku.

 

Na základe štúdie Corner House „Energy Security For Whom? For What?“ spracovala Irena Jenčová. Foto: Andrej Zeman.