Nick Hildyard: Neverím, že „lepšia regulácia“ vyrieši nerovnováhy v rozložení moci. Firmy nájdu cestu, ako obísť nové pravidlá. Neverím, že dobrovoľné etické kódexy zmenia správanie biznisu. Neriešia otázku firemnej moci a nikam ju neposúvajú. Stabilizujú ju tam, kde je.

Na začiatok chcem upozorniť na to, že som nevhodná osoba do panelu, ktorý má diskutovať „o prechode k spravodlivejšiemu trhovému systému“. Hovorím to preto, lebo nepracujem a nikdy som ani nepracoval s cieľom urobiť trhový systém spravodlivejším, aspoň pokiaľ sa tým myslí globalizovaný, neoliberálny trhový systém, ktorý čím ďalej tým viac dominuje v našich životoch.

Neverím, že systém, ktorý právne povoľuje jednej osobe akumulovať bohatstvo na úkor inej osoby môže byť niekedy spravodlivý. Nemám žiadny záujem reformovať taký systém, aby bol trochu „spravodlivejší“. Som principiálne proti vykorisťovaniu a som proti trhom, ktoré uprednostňujú súkromné záujmy na úkor verejných.

Ale som odhodlaný k solidarite s tými, čo sa snažia budovať iný svet. Taký, v ktorom nemá žiadna skupina ľudí moc utláčať inú skupinu, či už prostredníctvom trhu alebo akejkoľvek inej inštitúcie vrátane štátu. Z tohto dôvodu je centrom mojej práce problematika mocenských vzťahov.

Dovoľte mi vysvetliť, z čoho vychádzam.

Pozrite na túto typickú newyorskú mačku. V globálnom trhovom systéme má viac ekonomickej moci než obyvateľ slamu v Bombaji. Prečo? Lebo globálny trh smeruje potraviny vždy tam, kde je najväčšia kúpna sila. A majiteľ takejto mačky, hoci by aj žil len zo skromného príjmu, si vždy kúpi viac než ktokoľvek, kto žije iba z 15 rupií na deň.

Alebo si vezmite tohto muža. Roman Trujillo je jeden zo 6.5 milióna Američanov - väčšinou chudobných Hispáncov alebo Afroameričanov - ktorí stratili domov v dôsledku „hypotekárnej krízy“ v Spojených Štátoch.

Na tomto mieste žije teraz. V chatrčovej oblasti pri Fresne v Kalifornii, ktorá je 8. najväčšou ekonomikou sveta.

Alebo tento muž, John Paulson. Špekulácie o tom, že americký realitný trh padne – teda, že ľudia ako Roman Trujillo prídu o strechu nad hlavou – mu v roku 2008 vynieslo 3.3 miliardy dolárov. Čím viac ľudí sa stalo bezdomovcami, tým viac zarobil.

A nie je jediný. V roku 2008 desiati topmanažéri hedžových fondov v USA zarobili spolu 16,5 miliardy dolárov – to je viac ako celoročná produkcia Jordánska alebo takmer štvrtina dodatočných zdrojov, ktoré budú potrebné na naplnenie Miléniových cieľov do roku 2015.

Neverím, že „lepšia regulácia“ - aj keď je potrebná - vyrieši tieto nerovnováhy v moci. Firmy jednoducho nájdu cestu okolo nových pravidiel – a už tak aj robia. Neverím, že dobrovoľné etické kódexy, ktoré nemajú žiadnu právnu váhu, zmenia správanie biznisu iným smerom. Neriešia otázku firemnej moci a nikam ju neposúvajú. Naopak, stabilizujú ju tam, kde je.

A tiež neverím, že systém, ktorý aj newyorskej mačke poskytuje silnejšiu pozíciu než chudobnému Indiánovi a systém, ktorý vyženie pána Trujilla do slamu alebo systém, ktorý naplní vrecká vyše 3 miliardami dolárov už aj tak bohatého človeka, dokáže vytiahnuť ľudí z chudoby.

Polemika o ekonomickom raste, ktorý produkuje „rastúcu vlnu, ktorá dvíha všetky lode“, ignoruje kritickú realitu dnešného turbo-kapitalizmu: veľa ľudí nemá žiadne lode a jednoducho sa topia. Ostatným cestujúcim, ktorí väčšinou trčia niekde hlboko v podpalubí, rastúca vlna nijako nezlepší ich údel. A krehké plavidlá tých ďalších rozdrví tsunami privilégií, ktoré uvoľňuje neregulovaný rast.

A tak ma napĺňa úzkosťou, keď vidím súkromné ekvitné fondy – úderné jednotky Wall Street a finančnej štvrte v Bombaji – ako si oblizujú pery pri pohľade na potenciálne zisky, ktoré zarobia na investíciách do rozvoja infraštruktúry v rozvojových krajinách. Manažéri súkromných ekvitných fondov hovoria o Indii tak, ako keď prezentujú príležitosť na zárobok, ktorá sa ponúka iba raz za život. Slovami jedného ich manažéra „vráta priehrady sa otvorili“.

Iba za ostatný rok vyzbierali súkromné ekvitné fondy 28 miliárd dolárov na investície do infraštruktúry. Fondy si peniaze požičiavajú aj na dlh, aby ešte zvýšili objem svojich investícií. Je pravdepodobné, že takto majú k dispozícii na investovanie do infraštruktúry väčšiu sumu peňazí, ako v súčasnosti formou rozvojovej pomoci poskytujú všetky krajiny OECD. Lenže na rozdiel od rozvojovej pomoci, peniaze zo súkromného sektora nepodliehajú žiadnej environmentálnej alebo spoločenskej kontrole.

India najiniciatívnejši propaguje tento druh investícií súkromného sektora. Kamal Nath, keď bol indickým ministrom dopravy, vyhlásil, že by chcel postaviť 60 % nových ciest zo zdrojov zo súkromného sektora. Niektorí analytici odhadujú, že do roku 2017 bude polovica indických elektrární v súkromných rukách.

Krajiny globálneho Juhu lákajú súkromných investorov do svojich infraštruktúrnych projektov a ponúkajú im jeden stimul za druhým. Filipíny oznámili, že budú garantovať ochranu všetkých súkromných investícií do infraštruktúry proti „regulačnému riziku“ – teda voči riziku vyplývajúcemu zo zmeny vlastnej národnej legislatívy, ktorá by ohrozila zisky z týchto projektov. India sľúbila, že zabezpečí, aby sa pre nové projekty uvoľnili pozemky a dokonca odstráni dozor nad vyvlastňovaním pozemkov, ktorý doteraz vykonávali súdy.

Nepochybujem o tom, že rozvoj infraštruktúry je v mnohých krajinách potrebný. Ale snaha vybudovať takúto infraštruktúru – diaľnice, bane, elektrárne – pomocou trhu, je recept na ďalšiu marginalizáciu chudobných a podkopanie demokratickej zodpovednosti.

Z problémov, ktoré vnímam, vyberám týchto päť:

• Súkromné investície do infraštruktúry spôsobujú, že investície začínajú viac slúžiť potrebám firiem ako potrebám chudobných. Budujú sa mýtne cesty, prístavy, bane a elektrárne. zatiaľ čo úplne nepovšimnutá ostáva základná infraštruktúra pre obyvateľov slamov ako zachytávanie dažďovej vody, dostupné bývanie alebo hygienické zariadenia. Chudobní nefigurujú v plánoch súkromných projektov do infraštruktúry inak ako robotníci – alebo ako prekážky, ktoré treba odstrániť.
• Väčšina súkromných ekvitných firiem trvá na tom, aby boli projekty, do ktorých investujú, štruktúrované ako PPP projekty. Skúsenosti s takýmito projektami v Británii alebo v západných krajinách ukazujú, že ich riziká znáša verejný sektor, zatiaľ čo zisky plynú do súkromného sektora. Z dlhodobejšieho pohľadu sa preukázalo, že tieto projekty sú pre verejný sektor oveľa nákladnejšie, ako keby ich sám realizoval hneď od začiatku.
• Súkromné ekvitné fondy vyžadujú, aby ich investície mali vysokú mieru návratnosti, priemerne od 17 do 30 percent. Ak to tak má byť, musia byť poplatky za služby z týchto infraštrutkúrnych projektov veľmi vysoké a chudobní ľudia si ich vôbec nemôžu dovoliť. Uganda môže poslúžiť ako názorný príklad. V roku 2005 bola ugandská elektrárenská spoločnosť Umeme sprivatizovaná spoločnosťou Globaleq, ktorú ovláda Actis Infrastructure Fund (ide o súkromný ekvitný fond podporovaný Britskou vládou a peniazmi daňových poplatníkov – privatizácia a kanalizácia profitu z tohto typu štátnej pomoci je iný príbeh). Po akvizícii Globaleqom zvýšil Umeme ceny o 24 % a potom o ďalších 37 %. Tieto vysoké ceny donútili veľa chudobných obyvateľov Ugandy kradnúť elektrickú energiu zo siete. Manažér Umeme údajne žiadal ich popravu.
• Je všeobecne známe, že súkromné ekvitné fondy sú nevyspytateľné. Dnes sa veľmi zaujímajú o infraštruktúru – najmä o takzvané „čisté“ technológie, napríklad veterné alebo fotovoltaické farmy. Lenže bublina tzv. čistých technológií už vyzerá na prasknutie – to je moment, kedy sa investície zastavia. Podpora ekologických technológií – predovšetkým tá, ktorá rieši otázku klimatickej zmeny – je jednoducho príliš dôležitá než aby mohla skrachovať, aj keď si špekulanti myslia, že už z nich nebudú vytĺkať také vysoké zisky.
• Aby zvýšili svoje zisky,  súkromné ekvitné fondy zvyčajne prelievajú svoje peniaze cez daňové raje, čo spôsobuje, že krajina, v ktorej sa stavia infraštruktúra, prichádza o daňové príjmy, ktoré by sa mohli investovať do projektov na podporu chudobných ľudí.

Ešte raz chcem zdôrazniť, že vôbec nepochybujem o tom, že rozvoj infraštruktúry je v mnohých krajinách veľmi potrebný. Zastávam názor, že trh nie je ani miestom na získanie potrebného kapitálu ani najlepším spôsobom na poskytovanie služieb, ktoré taká infraštruktúra zabezpečuje – pokiaľ z nej majú mať nejaký osoh aj chudobní.

Čo z toho vyplýva

Ak má niekto skutočný záujem o spravodlivú spoločnosť, ktorá chce odstraňovať chudobu, musí sa zamerať na demontáž moci a vplyvu korporácií a trhov, nie ich podporovať. Spravodlivosť si vyžaduje, aby sme vzniesli námietky voči tomuto druhu moci a nie s ňou vvytvárali „partnerstva“, ktoré sú od začiatku obrátené proti nám. To znamená nielen pozdvihovať vplyv chudobných, ale aj elimináciu moci bohatých ako triedy.

Tiež by som mal zdôrazniť, že spochybniť trh neznamená obhajovať návrat sklerotického zbyrokratizovaného štátu. Zreteľný rozpor medzi „súkromným“ a „štátnym“ je iba zdanlivý, najmä v dnešnom neoliberálnom svete. Je možné vytvoriť iné inštitucionálne zriadenia, ktoré bude obhajovať verejný záujem a neodovzdá moc vzdialeným byrokratom ani finančným špekulantom. Tvorba takých inštitúcií, ktorých návrh vychádza zdola, ktoré kontrolujú chudobní ľudia a ktoré zodpovedajú ich potrebám, je akútna výzva, ktorej čelíme. Výzva prizvať chudobných ľudí do rozhodovacieho procesu a nie ich z nich vylučovať.

A na záver, chudobným neprináša osoh, keď sa skupiny s dobrými úmyslami stávajú klienti, ktorí majú „pomáhať“ chudobným. To, čo potrebujú, je solidarita. A to, čo potrebujú najviac je, aby sme organizovali, organizovali a organizovali zmenu.

 

Príspevok Nicka Hildyarda „Súkromné ekvitné fondy a rozvoj infraštruktúry – komu slúžia?“ na konferencii o úlohe trhu na zmierňovaní chudoby v indickom Bombaji. Autor pracuje pre kampaňový a výskumný tím The Corner House v Spojenom kráľovstve. Táto organizácia je známa aj tým, že zažalovala britskú vládu za prekazenie policajného vyšetrovania korupčnej aféry výrobcu zbraní BAE Systems v Saudskej Arábii. Článok vyšiel v časopise Afternoon Despatch & Courier vo februári 2011.