29.03.2024

Energoportál

udrzatelne.sk

2-percenta

Podporte-nas

Facebook CEPA

Nový rozpočet - stará optika

alt

LETO 2012: Európska únia rozhoduje o svojom rozpočte na ďalšiu sedemročnicu. V rokoch 2014 – 2020 bude mať k dispozícii tisíc miliárd eur. Bude nimi môcť reagovať najmä na dve výzvy, ktorým Únia (a celý svet) čelí: globálnej hospodárskej a environmentálnej kríze.

Bilión eur však Únia použije efektívne iba vtedy, ak si tvorcovia jej rozpočtu uvedomia, že obe krízy sú vlastne dvoma prejavmi zlyhania dnešného spoločensko-hospodárskeho systému.

Rokovania o novom rozpočte EÚ zahŕňa viaceré témy.


Krízový rozpočet EÚ

Prvou je otázka, čo financovať. Je to otázka cieľov Únie na dekádu do roku 2020. V roku 2010 nahradila Lisabonskú stratégiu stratégia Európa 2020, ktorej mottom je „zabezpečeniť inteligentný, udržateľný a inkluzívny rast“.

Cieľ stratégie je teda jasný: vyviesť Úniu z hospodárskej krízy. „Rok 2010 musí byť novým začiatkom,“ píše hneď v úvode šéf Európskej Komisie Barroso. A práve filozofia, z ktorej stratégia vychádza, výstižne ukazuje základné nepochopenie podstaty krízy, jej príčin a dôsledkov, ako aj formy a rozsahu opatrení, ktoré by dokázali EÚ stabilizovať a zabrániť jej ďalšiemu úpadku.

Starosti o zastavenie hospodárskeho úpadku a snahy o návrat k stavu spred krízy sa stali stredobodom pozornosti všetkých lídrov priemyselných a finančných skupín. Tieto vplyvné skupiny vnímajú silnejúce volanie občianskej spoločnosti po transformácii ekonomického systému a účinných mitigačných a adaptačných opatreniach voči meniacej sa klíme, degradácii životného prostredia a sociálneho úpadku ako otravnú clonu, ktorá stojí v ceste hospodárskeho oživenia. Nová stratégia pre Úniu odzrkadľuje skôr záujmy tlačiace systém do rovnakých koľají, po akých sa vrútil do krízy, ako záujem o jeho hĺbkovú transformáciu.

Pojem „udržateľný rast“ je odrazom snáh vysporiadať sa s novými problémami tradičnými receptami. Tento oxymoron budí zdanie, že trvalý hospodársky rast je jediný spôsob, ako skoncovať s recesiou. Zároveň neutralizuje koncept trvalo udržateľného rozvoja ekonomickou dogmou o hospodárskom raste ako prirodzenom spôsobe fungovania ekonomického systému.

Stratégia Európa 2020 spája „zelenú agendu“ s tradičnými receptami hospodárskej politiky. Práve toto spojenie je kapitálnym politickým úspechom veľkobiznisu, ktorého predstaviteľom sa podarilo primitívnym spôsobom „ozeleniť“ bežné kapitalistické praktiky. Stačilo k nim prihodiť nové prívlastky ako nízkouhlíkové hospodárstvo, zelená ekonomika, udržateľný rast, zelené pracovné miesta, či zelené inovácie. A tento „koncept“ politicky presadiť.

Aj keď to, čo sa podľa rôznych definícií pod týmito novotvarmi skrýva, má transformačný potenciál, tento potenciál sa dá zužitkovať iba dobre premyslenými investíciami. Tie však musia vychádzať z úplne iného prístupu, než je ten, ktorý priviedol svet do permanentnej krízy. V opačnom prípade dostane korporátny konglomerát iba ďalšiu injekciu verejných financií so „zelenou“ etiketou a zvyšok peňazí sa rozplynie na izolované viac alebo menej zbytočné a nezmyselné projekty.

Preto je dôležité zasahovať do tvorby rozpočtu a politík a zdôrazňovať tie časti stratégie Európa 2020, ktoré sú zmysluplné (napríklad znižovanie spotreby energie alebo udržateľné využívanie prírodných a energetických zdrojov).


Koľko prerozdeliť?

Druhou témou je polemika na úrovni Rady o tom, aký veľký má byť rozpočet a koľko z neho bude mať členské štáty. Tie sa delia do dvoch táborov s čistými prispievateľmi na jednej strane a čistými prijímateľmi (vrátane Slovenska) na strane druhej. Situácia sa vyhranila kvôli hospodárskej kríze, ktorá vytvorila obrovský tlak na ubúdajúce verejné zdroje odtekajúce do kolabujúceho finančného systému a na podporu kľúčových (politicky najvplyvnejších) hospodárskych sektorov v snahe udržať rast hrubého domáceho produktu a zastaviť pokles zamestnanosti.

Opozícia voči navyšovaniu rozpočtu rastie. Netýka sa už iba štátov s tradične rezervovaným postojom voči centralizácii kompetencií Bruselu, ale už aj štátov ako Francúzsko, ktoré profituje z obrej Spoločnej poľnohospodárskej politiky, alebo Nemecko, ktoré získava výhody z dotovaného rozvoja infraštruktúry v krajinách, v ktorých produkujú nemecké firmy na export alebo tam svoje produkty priamo predávajú.

Výška rozpočtu sa dotkne štátov napríklad tým, koľko dostanú prostredníctvom fondov EÚ v rámci kohéznej politiky Únie. Zatiaľ to vyzerá tak, že Slovensko bude mať k dispozícii ešte viac eur ako v tomto sedemročnom období. Ak si uvedomíme, ako sa dnes peniaze na Slovensku investujú a aký je výsledok týchto investícií, je jasné, že boj o to, aby tieto peniaze v čase prehlbujúcej sa krízy „neprepadli“, sa bude pritvrdzovať.


Čo a ako financovať?

A dostávame sa k tretej – najdôležitejšej - otázke: do čoho a akým spôsobom budú prostriedky investované.

Transparentnosť, podporené oblasti a typy aktivít, účasť verejnosti na ich kontrole a hodnotení, podmienky pre žiadateľov a ich reálny prístup k fondom, administratívna náročnosť realizácie projektov a iné podmienky a riziká vyplývajúce z národnej legislatívy – to všetko musí byť stredobodom záujmu, pokiaľ má mať Slovensko z európskych peňazí skutočný úžitok.

Európska komisia tlačí na zlepšenie účinnosti a transparentnosti politiky práve kvôli narastajúcej nevôli čistých prispievateľov, ktorí majú čoraz väčší pocit, že ich peniaze sa strácajú niekde v ekonomicky zaostávajúcich regiónoch.

Komisia preto pripravila pomerne ambiciózne opatrenia a návrhy nariadení, ktoré sa dajú označiť ako progresívne. Tieto návrhy však veľmi pravdepodobne Európsky parlament a Rada oklieštia a „zoštandardizujú“.

Komisia navrhla pre celý rozpočet (a teda aj pre kohéznu politiku) tzv. výsledkovo orientovaný prístup. Ten znamená, že rozdeľovanie spoločných peňazí bude podmienené rôznymi formami.

Tento prístup otvoril otázku hodnotenia politík, a to od najvyššej úrovne až po jednotlivé projekty. Súčasný systém hodnotenia kohéznej politiky kopíruje štandardné národné účty a sleduje zmeny hlavných makroekonomických ukazovateľov. To ale neumožňuje sledovať vplyv kohéznej politiky na zmenu týchto ukazovateľov. Makroekonomické ukazovatele ako miera nezamestnanosti alebo rast HDP na obyvateľa majú vlastnú dynamiku, ktorá je pomerne jednoducho predpovedateľná a tak je možné nastaviť ciele kohéznej politiky tak, aby sa bez problémov naplnili a aby štáty nemuseli vysvetľovať, prečo ciele politiky nesplnili.

Z doterajšej kohéznej politiky sa tak stratil strategický prístup. Nová kohézna politika má však ambíciu vyžadovať aj hodnotenie vplyvov investícií vo vzťahu ku konkrétnym cieľom stratégie Európa 2020 aj sektorových strategických dokumentov, ktoré štáty budú musieť vypracovať, ak budú chcieť z Bruselu dostať peniaze na danú oblasť (tzv. podmienky ex-ante).

Táto zmena je najväčšou výzvou pre krajiny, ktoré si šikovne osvojili bruselský newspeak na kamuflovanie významu nezmyselného plytvania fondov EÚ. To im zatiaľ bez väčších problémov umožňuje odôvodniť aj príspevok rekonštrukcie obecného futbalového štadióna k trvalo udržateľnému rozvoju, rastu zamestnanosti či sociálnej inklúzii alebo pozitívny vplyv modernizácie mestskej plynovej teplárne na stabilizáciu klímy.

Spomínané ex-ante podmienky prinútia Slovensko vypracovať sektorové stratégie, napríklad pre dopravu. Jej rozvoj na Slovensku je problémový a nekoncepčný a preto bude treba pozorne sledovať proces tvorby týchto stratégií a aktívne sa doň zapájať.

Kým na výsledkovú orientáciu rozpočtu a politík a na podmienky ex-ante štáty privolili (zrejme vo viere, že sa z nich nejako „vymotajú“), pri novej kohéznej politike existuje jedna oblasť, ktorá sa stretla s veľkým odporom členských štátov. Je to viazanie prostriedkov na investície zamerané na prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo, ktoré by malo prispieť k splneniu cieľov stratégie Európa 2020 v oblasti klímy a energie.

Inštitúcie a organizácie, ktoré sa zaoberajú klimatickou zmenou, presadzujú čo najväčší podiel takýchto účelovo viazaných prostriedkov. Problém je v tom, že vymedzenie konkrétnej časti peňazí na túto oblasť nemožno považovať automaticky za úspech, pretože sa okamžite stane predmetom obchádzania, špekulácií a ďalšej kamufláže. Najprv je treba stanoviť jasný rámec, na čo možno peniaze využiť, za akých podmienok a akými indikátormi je možné overiť reálnu efektivitu takýchto investícií.

Ak sa tak nestane, pôvodne dobrý úmysel sa takmer s istotou opäť preinvestuje nevhodným spôsobom. Vyrastú z nich ďalšie mamutie elektrárne a teplárne na spaľovanie dreva, ktoré budú zásobovať nezateplené sídliská, bioplynové stanice zásobované chemizovanými energetickými monokultúrami pestovanými na úrodnej pôde, predimenzované kaskády vodných elektrární alebo produkcia biopalív a drevných peliet na export. Plynárska lobby už presadila zaradenie zemného plynu do zoznamu nízkouhlíkových palív, a tak sa kogeneračné plynové prevádzky stanú novou čiernou dierou na preinvestovanie obrovských balíkov verejných financií určených na zmierňovanie účinkov klimatickej zmeny.

Preto je dôležité presadiť horizontálne začlenenie vhodných princípov do celej kohéznej politiky. Takých princípov, ktoré nasmerujú financovateľné opatrenia k trvalo udržateľnému rozvoju regiónov.

K vyjednávacím stolom sa ale tlačia všetky korporátne a lobistické spolky, združenia a komory, samosprávy a samozrejme štát, ktorý je najväčším prijímateľom pomoci pre národné projekty (od výstavby diaľnic, cez modernizáciu zdravotníckych zariadení, až po aktívne opatrenia na trhu práce).

Aj občiansky sektor sa snaží bojovať o svoje miesto, aby mohol aspoň čiastočne vyvážiť vplyv biznisu. Situáciu mu však komplikuje neprehľadná štruktúra výborov, komisií a pracovných skupín, z ktorých väčšina je mimo dosahu verejnosti.


Záver

Diskusia o novom rozpočte je symbolická, pretože je diskusiou o smerovaní Únie v prelomovom čase. Zdá sa, že ani tak silné signály, aké vysiela kolabujúce hospodárstvo a strácajúca sa kontrola nad rozsahom a tempom klimatickej zmeny a jej dôsledkami nestačia na to, aby Európska únia prišla s transformačným rozpočtom.

Treba sa preto zamerať na nastavenie jednotlivých politík, aby vznikol aspoň čiastočne priestor pre koordinované systematické využívanie európskych peňazí na podporu trvalo udržateľného regionálneho rozvoja. Tu zohráva prím kohézna politika, ktorá na Slovensku bude aj naďalej najvýznamnejším zdrojom verejných financií pre rozvoj.

A keďže európska legislatíva upravujúca účel, programovanie a využívanie fondov EÚ bude skôr všeobecná a vágna, je treba sa dobre pripraviť na fázu ich implementácie. Je treba podporiť vznik iniciatív schopných pripraviť dobré projekty, ktoré prispejú k zmene prostredia slovenských regiónov smerom k environmentálne, sociálne a ekonomicky udržateľnému rozvoju založenému na decentralizácii a čo najvyššej miere sebestačnosti.

Je treba pomáhať pri rozširovaní kapacít pracovať potenciálnych prijímateľov (napríklad vidieckych obcí), motivovať ich k systematickej koordinovanej práci a umožniť im hľadieť za horizont štvorročných volebných období. Iba tak sa dajú kompenzovať obrovské systémové nedostatky bruselského rozpočtu a jeho politík a ešte väčších systémových defektov na národnej úrovni pri ich implementácii.

 

Pripravil Miroslav Mojžiš, národný koordinátor Priateľov Zeme-CEPA a CEE Bankwatch Network pre fondy EÚ. Foto na titulnej stránke: morgueFile.

 

 

Search