OKTÓBER 2012: Môže to znieť ako ďalšia účelová fráza. Ale aj zbežný pohľad na miestne rozpočty každého rýchlo presvedčia aspoň o tom, že výška výdavkov samospráv za energie a palivá z roka na rok rastie a rastie aj ich podiel oproti iným výdavkom.

 

Nemá to prečo byť inak: život ani rozvoj nie je možný bez energie, ceny ktorej stále rastú a aj budú rásť.

A keďže samosprávy a regióny u nás zväčša energiu dovážajú, plynule z nich uniká čoraz viac peňazí, ktoré nutne chýbajú niekde inde. To by v čase permanentnej finančnej krízy malo stačiť na to, aby samosprávy mobilizovali kapacity na rozvoj vlastnej inteligentnej energetiky. Lenže nestačí.

Čo vlastne znamená „mobilizovať kapacity“, „dlhodobá priorita“ a „inteligentné energetika“? Kde na ňu vziať, a nekradnúť? Ťažké otázky. O tom, koľko pozornosti im samosprávy naozaj venujú, najlepšie svedčí fakt, že existuje viac koncepcií rozvoja miestneho futbalu ako energetiky.

Je to logické. Totiž finančná podvýživenosť samospráv, spleť kompetencií, trvalý nedostatok kvalifikovaného personálu, havarijný stav ich majetku, a to všetko v štvorročnom volebnom systéme nevytvára pracovnú pohodu ani priestor pre strategické uvažovanie. Takáto zhubná kombinácia podmienok – nahrubo povedané – zvýhodňuje futbal pred inteligentnou energetikou.

Inteligentná energetika je náročným behom na veľmi dlhé trate. Nie je to hocijaká energetika, ale taká, ktorá smeruje k regionálnej energetickej autonómii. Tá je kľúčovým predpokladom budúcej stability miestnej ekonomiky, pretože odstraňuje jej závislosť od dovozu čoraz drahšej energie a palív. Sebestačnosť je nielen bariérou pred únikom peňazí z regiónu (na rozdiel od dnešného stavu, ktorý peniaze drénuje z regiónov von), ale naopak – je trvalým a významným zdrojom príjmov miestnej ekonomiky.

Tento moment – aj vzhľadom na klesajúce vyčerpateľné zásoby fosílnych palív, ktoré predznamenávajú nastupujúcu éru trvalej globálnej energetickej krízy – už mnohí progresívni lídri samospráv zachytili a krok po kroku posilňujú vlastnú energtickú nezávislosť. Robia to bez ohľadu na to, že najšťavnatejšie politické plody ich úsilia zožne v budúcnosti ktosi iný.

Všimnime si aj inú tému, ktorá však s energetickou krízou bezprostredne súvisí a čoraz viac sužuje aj samosprávy. Chronický globálny nedostatok konvenčných fosílnych zdrojov energie totiž prehlbuje krízu finančnú. Ak má ekonomika rásť – a počúvame to na každom kroku – a ak takýto rast nemá byť iba ďalšou virtuálnou bublinou, ktorá skôr či neskôr bolestne pľasne, musí rásť reálna ekonomika. Tá ale predpokladá neustále zvyšovanie spotreby energie. Bez nej nemôže dlho rásť žiadna reálna ekonomika. Rastúcu energetickú spotrebu však dnes kryjeme až z 80-tich percent z čoraz tenších – vyčerpateľných – fosílnych ložísk. Aj ignorantovi fyziky a matematiky musí byť jasné, že takáto hra nemôže mať ďaleký koniec.

Je teda namieste pýtať sa, či by sme mohli zaistiť súčasné tempo rastu spotreby energie, ale z obnoviteľných zdrojov. Tie dnes kryjú asi 15 % globálnej spotreby. Našiel by sa odvážlivec, ktorý by si to trúfol verejne tvrdiť?

Napriek tomu po vyčerpaní konvenčných zdrojov iné ako obnoviteľné neostanú. A všetkým – vrátane samospráv – neostane nič iné ako spotrebu energie rozumne, ale dramaticky redukovať a očistiť od plytvania. Presne to je ďalší dôležitý princíp inteligentnej energetiky. Preložené do lokálneho kontextu – trvalou komunálnou prioritou by malo byť znižovanie lokálnej spotreby energie.

Ale pozor! Nepleťme si úspory energie s energetickou efektívnosťou. Trvalé znižovanie celkovej spotreby energie je v systéme inteligentnej energetiky neporovnateľne dôležitejšie ako zvyšovanie efektívnosti jednotlivých spotrebičov.

Poznáte Jevonsov paradox: vysvetľuje, prečo z dlhodobého hľadiska zvyšovanie energetickej efektívnosti vedie k rastu celkovej spotreby energie. Napríklad tým, že pokles prevádzkových nákladov spotrebičov vedie k zníženiu ich ceny, rastu ich predaja a tým nakoniec k zvýšeniu celkovej spotreby energie. Pán Jevons si to správne všimol už pred 150 rokmi. Mnohí vtedy predpovedali, že zvýšenie efektivity parného stroja Jamesom Wattom povedie k zníženiu spotreby uhlia. Stal sa presný opak – exponenciálny rast používania čoraz účinnejších parných strojov viedlo k prudkému zvýšeniu celkovej spotreby uhlia.

A napokon: nie hocijaké využívanie obnoviteľných zdrojov možno považovať za inteligentné (aj keby zvyšovalo mieru lokálnej sebestačnosti). Zvoz dreva kamiónmi z veľkých vzdialeností do centralizovaných teplární, z ktorých sa vykurujú nezateplené paneláky, je hlúpe riešenie. Výroba bioplynu, pri ktorom sa v celom výrobnom cykle spotrebuje viac energie z ropy ako je obsiahnuté v bioplyne, je hlúpe riešenie. Rovnako ako export dotovaných biopalív kamiónmi do zahraničia. Predaj úrodnej pôdy zahraničnej firme na výstavbu fotovoltaickej elektrárne, nie je inteligentné rozhodnutie. Aj korupčne pretlačená prehustená výstavba vodných elektrární na rieke či veterný park v chránenom území sú hlúpe riešenia. A krátkozraké je aj drancovanie lesov kvôli drevu na vykurovanie energeticky náročných vidieckych rodinných domov. Z hľadiska dĺžky funkčného obdobia samospráv totiž drevo za súčasných podmienok vôbec nemusí byť obnoviteľným zdrojom...

Zhrňme to: za inteligentnú možno považovať iba energetiku, ktorá smeruje k miestnej sebestačnosti a jej trvalou najdôležitejšou prioritou je znižovanie celkovej miestnej spotreby energie a citlivé využívanie kombinácie lokálnych obnoviteľných zdrojov rešpektujúce limity prostredia.

Na rozvoj takejto energetiky už samosprávy nevystačia s doterajším prístupom, v ktorom sa energetické projekty pripravovali podľa toho, kedy a aké dotácie kto ponúkol. Práve vládne stimuly, dotácie a podporné programy sú totiž neraz príčinou katastrofálneho stavu a nekoncepčného smerovania energetiky samospráv a regiónov. Ich spoločným menovateľom sú zle nastavené priority, nekomplexnosť, nezmyselná byrokracia a korupčné rozhodovanie. Nestimulujú k progresu, skôr konzervujú neudržateľný status quo. To však nie je dôvodom na rušenie alebo oslabovanie podporných nástrojov. Naopak – podčiarkuje to potrebu ich inštitucionálnej reformy, obsahového presmerovania a zásadného finančného posilnenia.

Lenže kým sa tak stane (ak vôbec), utečie veľa času. Samosprávy nesmú čakať na zmenu zhora so založenými rukami a nesmú sa ani spoliehať na vládu či biznis. Ak chcú posilniť stabilitu svojho regiónu o desať rokov, musia pre to začať vytvárať podmienky teraz hneď a sami. Cesta k lokálnej energetickej autonómii je trvalý proces a nikto okrem tých, čo riadia samosprávy, ho nepresadí.

Obce, mestá a regióny môžu urobiť veľa preto, aby znižovali vlastnú spotrebu energie a aby rozumne využívali svoje dostupné obnoviteľné zdroje. Musia to ale robiť cieľavedome a v správnom poradí. Majú na to, aby sa vymanili z pozície rukojemníka megadodávateľov energie, ktorej cenu nemôžu ovplyvniť. Aj napriek nedostatku finančných zdrojov, komplikovanej administratíve, nevýhodnej legislatíve a neprajnej atmosfére. Potrebujú však poznať postupy, vidieť príklady, analyzovať vlastný potenciál, mať k dispozícii zorientovaných ľudí a partnerov ochotných a schopných pomôcť.

Najmä musia nájsť odvahu a vôľu robiť kroky, ktoré presahujú ich volebné obdobie a krátkozraké stranícke alebo skupinové záujmy. Inteligentné využívanie energie však rozhodne za to stojí!

Autor Juraj Zamkovský je programový riaditeľ Priateľov Zeme-CEPA. Článok vyšiel ako úvodník energetickej prílohy Obecných novín. Foto na titulnej stránke: Peter Coch.