FEBRUÁR 2013: Namiesto adaptácie celej vzdelávacej, technickej aj spoločenskej infraštruktúry na prehlbujúcu sa globálnu finančnú, energetickú a environmentálnu krízu, vlády z vysychajúcich verejných rozpočtov betónujú projekty, ktoré krízu vyvolali. Olympijské hry toto neinteligentné šafárenie symbolizujú.

Vo všetkých problémových oblastiach a sektoroch – doprave, energetike, obchode, cestovnom ruchu, lesnom hospodárstve, stavebníctve a podobne – existuje pestrá paleta lepších, takmer vždy lacnejších a spoločensky výhodnejších alternatív než sú zaužívané dotované stereotypné postupy. Až by sa zdalo, že práve nezmyselnosť, stratovosť a rozpor s verejným záujmom sú pre vlády nosné kritériá na ich výber.

Formálnym – a viditeľným – arbitrom v rozhodovaní o verejných investíciách na nezmysly sú pochopiteľne verejné, najmä štátne inštitúcie. Práve štátni úradníci protokolujú, podpisujú a pečiatkujú takéto rozhodnutia. Mnohých to zvádza k naivnému záveru, že prvoradým verejným záujmom je čo najviac eliminovať ich vplyv, okresať štát o čo najviac kompetencií a tie presunúť na trh. Slabý, vymiškovaný, štíhly štát = dobrý štát (ak teda už nejaký byť musí).

Ale skutočných adresátov nevýhodných dotácií, ekonomických Hopkirkov a mágov voľného trhu s korumpovateľnými úradníkmi, stranami a ich rozhodnutiami, väčšinou nevidno. Ani tých, ktorí sa prostredníctvom médií starajú o ich neviditeľnosť. Za lumpami na úradoch, ktorí z lupov z verejnej kasy inkasujú od biznisu svoje desiatky, sa výborne skýva.

Premiér Fico svojimi nedávnymi výrokmi o vládnej podpore spoločnej kandidatúry Slovenska a Poľska na Zimné olympijské hry 2022 poskytol ďalšiu medvediu službu ľavici a lacnú muníciu neoliberálom spamätávajúcim sa z ostatného volebného debaklu. Posotil svoju vládu do šlamastiky, z ktorej sa už asi nevylíže inak, ako pokusom etablovať mýtus o potrebe a prínosoch tohto megalomanského, stratového, deštruktívneho a po všetkých stránkach spoločensky bezperspektívneho zámeru.

Z pohľadu verejného záujmu (ktorého súčasťou je silný sociálny štát a efektívna regulácia trhu) Fico konal hlúpo a zbrklo. Pred zodpovednou menšinou bude "obhajovať" neobhájiteľné. Práve o podporu menšiny zodpovedne uvažujúcich občanov by mu malo ísť, ak chce rehabilitovať a etablovať ekonomickú, sociálnu a environmentálnu spravodlivosť ako skutočné hodnoty, od ktorých by sa v budúcnosti mala začať odvíjať reálna politika ľavice na Slovensku.

Ficova obmedzená štvorročná optika, ktorou meria svoje kroky, ho ale vedie presne opačne. Vsadil na podporu krčmových štamgastov a ilúzií zaostávajúcich regiónov pod Tatrami o prísľube „cestovného ruchu“, ktorý ich postaví na nohy. Priehľadná provinčná kalkulácia, ktorá mu ale pravdepodobne dočasne prinesie politické body. Vďaka kríze hodnôt, stavu spoločnosti a momentálnej politickej kondícii to Fico aj SMER ešte ustoja. Už teraz sa "verejná diskusia" točí nie o tom, či olympiáda áno alebo nie, ale o tom, či si na olympijský hokej prídu ľudia zahulákať do Mikuláša alebo do Zakopaného.

To je bezpečne ďaleko od dôslednej analýzy toho, kto, za čo a pre koho bude stavať ďalšie štadióny, hotely a obchodné centrá, rekonštruovať letisko, zahusťovať cesty, klčovať nové trasy zjazdoviek, a tak ďalej a tak podobne.

Poslanec Mikuláš Huba sformuloval svoje hlavné výhrady voči olympiáde pod Tatrami takto:

1. Ekologicko-environmentálne. Hrozba pre prírodu, (a)lebo Tatry nie sú Alpy. Zjazdové lyžiarske disciplíny prichádzajú v tatranskom regióne do úvahy jedine na území národných parkov, čo by však predstavovalo neakceptovateľný zásah do ich ekosystémov a úplné popretie ich zmyslu. Navyše, práve uplynulé roky sú ukážkou toho, ako bezohľadne sa na Slovensku k národným parkom pristupuje aj v prípade nepomerne menej ambicióznych aktivít a pod oveľa menším časovým tlakom v porovnaní s olympiádou.

2. Ekonomické. Lekárom a učiteľom nie, funkcionárom, politikom, developerom a sponzorom áno? Už samotné podanie prihlášky si vyžaduje obrovské finančné garancie zo strany štátu. Ďalšie si vyžiada propagácia kandidatúry. V čase, keď lekári, zdravotné sestry, učitelia, vedci a ďalší zamestnanci štátu na Slovensku doslova živoria, sľubovať a následne investovať milióny eur do niečoho viac-menej nezmyselného, ba nebezpečného v čase krízy je urážkou poctivo pracujúcich a drasticky podhodnotených ľudí zo strany moci.  Nehovoriac o dôvodnom podozrení, že nemalá časť vynaložených prostriedkov skončí v rukách a vreckách spriaznených firiem a jednotlivcov podľa hesla Na Slovensku po slovensky!, Od Monaka po Tatry a späť!,  alebo Sovietsky zväz, náš vzor!

3. Praktické. Drahá hračka na jedno použitie. Zimné olympiády ako viac-menej jednorazové podujatia sú z dlhodobého hľadiska spravidla stratové a to aj v krajinách, kde sú predpoklady dlhodobého využívania pre ne potrebných zariadení oveľa lepšie ako u nás. Úvahy o zimnej olympiáde v Tatrách smerujú proti vízii udržateľného rozvoja regiónu.

4. Sociálne, psychologické a morálne. Dezorientovanie a demoralizovanie normálnych ľudí. ZOH predstavujú megalomanský a bombastický typ podujatia, ktorý je svojimi dimenziami v ostrom kontraste s mierkou podtatranskej krajiny. Populizmus a demagógia spojené so vzbudzovaním falošných ilúzií sú samé o sebe nemorálne. K tomu sa pripája demoralizácia odvádzaním pozornosti ľudí, samospráv i miestnych podnikateľov od triezvych, reálnych a udržateľných ciest rozvoja regiónu smerom k dlhodobo neudržateľným. Demoralizovanie a kupovanie si podpory za veľké peniaze pod heslom zvyšovania medzinárodnej prestíže Slovenska, alebo aspoň zažehnania hanby, ktorá tejto krajine môže hroziť po vzore olympiády pre nepočujúcich, ktorá sa napokon nekonala v Osrblí.

5. Imidžové. Pomýlená značka. Namiesto budovania značky Slovenska na megalomanských projektoch v beznádejnej konkurencii s väčšími a pripravenejšími ju treba budovať na hodnotách zachovanej prírody, pamiatok, kultúry a krajiny, skrátka toho, čo robí Slovensko Slovenskom. Skrátka, imidž Slovenska stavať na každodennej poctivej práci, a nie na  velikášskych vyhláseniach a zavádzajúcich víziách.

6. Politické. Vec verejná, o ktorej nemôže rozhodnúť jediný človek zo dňa na deň. Alebo suverénne a autoritatívne politické vyhlásenia pred serióznou diskusiou. Kandidatúra na ZOH je natoľko vážne rozhodnutie, že sa nedá, resp. nesmie urobiť jedným človekom a zo dňa na deň, ale vyžaduje si serióznu, a teda dlhodobú a kvalifikovanú diskusiu  nielen v parlamente, ale v celej spoločnosti po vzore Nórska. Politické rozhodnutie o takejto veci môže prísť až po komplexnom odbornom zhodnotení všetkých pre a proti. A nie naopak, ako to s obľubou robia niektorí  naši politici.

Pripravil: Juraj Zamkovský. Foto: PublicDomainPictures.net