29.03.2024

Energoportál

udrzatelne.sk

2-percenta

Podporte-nas

Facebook CEPA

Ekvádorský súd vyrúbil Chevronu pokutu 8 mld dolárov

tema_feb11FEBRUÁR 2011: Tak začína šokujúca správa agentúry Reuters. Chevron však oznámil, že sa odvolá a to by mohlo znamenať predĺženie tohto dlhotrvajúceho prípadu o ďalšie roky. Prípad začal ťažbou ropy v Ekvádore v 70. a 80. rokoch, ktorú sprevádzalo veľa obvinení z podvodov a korupcie.

 


 

Aktivisti vnímajú tento prípad ako boj za spravodlivosť proti bohatým znečisťovateľom. Chevron však tvrdí, že v ňom ide skôr o oportunizmus a chamtivých advokátov. Firma iniciovala v Spojených štátoch sériu súdnych protiakcií a medzinárodnej arbitráže.

Právnik žalujúcich Pablo Fajardo vo svojom elektronickom stanovisku konštatoval, že “počas tohto dlhého, náročného a drahého boja sa nám častokrát zdalo, že sa tento sen nenaplní…ale situácia sa začína zjavne obracať”.

“Najskôr (sudca) uznal, že Chevron je zodpovedný a vinný za existujúce environmentálne škody v oblasti Amazónie. A potom nariadil Chevronu, aby ako náhradu za škody spôsobené na životnom prostredí zaplatil viac ako 8 milliard dolárov.”

Firma Chevron, ktorá však nemá v Ekvádore žiadne aktíva, sa plánuje odvolať a verí, že je nepravdepodobné, aby niekedy zaplatila.

Investori nechali rozhodnutie súdu bez povšimnutia a v pondelok sa akcie Chevronu obchodovali o 1,3 percenta vyššie a skončili na úrovni 96,95 dolára. Ceny akcií vzrástli po ziskoch zo surovej ropy, pričom analytici tvrdia, že do konečného verdiktu súdu ešte uplynie veľa rokov.

Žalobcovia pôvodne v súdnom spore požadovali 27 miliárd dolárov. Tvrdia, že akonáhle budú mať k dispozícii priaznivý rozsudok súdu v Lago Agrio, pokúsia sa získať všetky akcie Chevronu po celom svete.

Prípad sa ale skomplikoval potom, ako minulý týždeň medzinárodní arbitri rozhodli, že Ekvádor musí odložiť presadenie akéhokoľvek rozhodnutia.

Túto ságu podrobne sleduje ropný priemysel, pretože tento precedens by mohol viesť k ďalším veľkým žalobám proti ropným spoločnostiam po celom svete, ktoré boli obvinené zo znečistenia krajín, v ktorých pôsobia.

Rozhodnutie na 187 stranách vydal sudca Nicolas Zambrano z provinčného súdu v okrese Sucumbios v chudobnom amazónskom meste Lago Agrio. Jeho súdna sieň je na štvrtom poschodí chátrajúcej budovy a na jej prízemí sa nachádza kasíno Fatamorgána.

Chevron neposkytol z jeho rozhodnutia žiadne údaje, vyjadril sa však, že bolo “nezákonné” a “nie je vynútiteľné na žiadnom súde, ktorý si ctí zákon”.

Spoločnosť so sídlom v Kalifornii dosiahla v roku 2010 celkový príjem 198 miliárd dolárov a čistý zisk 19 miliárd dolárov.

(Prevzaté z Reuters, autor Victor Gomez, Lago Agrio, Ekvádor, 14. februára 2011.)

 

Celý prípad a proces podľa Reuters poukazuje na riziká podnikania v Ekvádore. Tamojší ľavicový prezident Rafael Correa je podľa Reuters často v sporoch s nadnárodnými korporáciami a verejne deklaruje podporu žalujúcim stranám.

Práve tento dovetok k predchádzajúcej správe médiá v tzv. vyspelých štátoch tvorivo rozvíjajú. 

Menej už sprostredkúvajú fakty o miere a rozsahu spúšte, ktorú Chevron v Ekvádore zanechal. Nepíšu o trvalej kontaminácii podzemných vôd na obrovských územiach ani o epidémiách a exponenciálnom raste ochorení a úmrtí más chudobných ľudí v Amazónii, ktoré bezprostredne kopírovali rast ziskov Chevronu z ťažby na cudzom území.

Ešte menej sa médiá zaujímajú o to, ako sa rozdeľujú škody, riziká a zisky v tejto globálnej hre (lebo popri Chevrone este existujú Shell, British Petroleum či Exxon Mobil a popri Ekvádore nájdete na mape sveta ešte aj Nigériu, Čad, Kamerun, Bolíviu či Indonéziu).

A novinárom už úplne unikajú súvislosti a politický kontext, ktoré umožnili inváziu ropného priemyslu do najvzácnejších regiónov planéty. Ignorujú úlohu tzv. vyspelých štátov, ktoré zneužívaním svojich vplyvných finančných nástrojov a politickým tlakom prinútili krajiny zmietajúce sa v problémoch vydláždiť cesty bezohľadnému ropnému biznisu k svojim zdrojom. Kto to nevidel na vlastné oči, ťažko si vie predstaviť rozmer dôsledkov.


K situácii v Ekvádore preto chceme doplniť aspoň základné informácie o súvislostiach tohto súdneho sporu:

V 70-tych rokoch minulého storočia vláda Ekvádoru prijala program Medzinárodného menového fondu (MMF), ktorým sa podmieňovali akékoľvek pôžičky z verejných finančných inštitúcií tejto krajine. Súčasťou programu bol záväzok prijatia programu štrukturálnych reforiem Svetovej banky. Ekvádor, ktorý akútne potreboval finančnú pomoc, podmienky prijal a otvoril svoju ekonomiku a prírodné zdroje nadnárodným korporáciám.

Výsledok programu MMF nebolo iba rýchlo rastúce zadĺženie Ekvádora (ktorý – ako desiatky iných rozvojových krajín – rýchlo prestal byť schopný úročené úvery splácať a bol nútený rozpredávať svoj priemysel, verejné služby a zdroje), ale z týchto úverov financoval infraštruktúru, ktorá ešte zrýchľovala tempo vykrádania jeho prírodných zdrojov z krajiny.

Predovšetkým sa začala výstavba ciest do Amazónie, a to do(vzácnych a relatívne neporušených oblasti, v ktorých pramení niekoľko výdatných prítokov najväčšej rieky sveta. Táto nová rozsiahla a nákladná dopravná infraštruktúra mala dva hlavné ciele: (1) otvoriť prístup americkému ropnému priemyslu a umožniť mu vyvážať ropu z Ekvádora do USA a (2) presúvať hrozivo rastúcu masu ľudí žijúcich pod hranicou chudoby z mestských slumov do vzdialenej Amazónie – a zmiesť tento asi najpálčivejší sociálny problém krajiny z očí. Oficiálnym cieľom bol, pochopiteľne, ekonomický rozvoj a rast.

V Ekvádore sa v tom čase okamžite zahniezdilo 10 veľkých zahraničných ropných spoločností, najmä z USA. Vláda im podľa podmienok MMF a Svetovej banky udelila dlhodobé licencie na ťažbu a export ropy (na 15 až 30 rokov). Súčasťou licencie bola účasť ropných firiem na výstavbe ciest do Amazónie.

Zo slumov odrazu začali migrovať do Amazónie desiatky tisíc chudákov s obrovskou nádejou, že sa vymania z neriešiteľnej pasce chudoby. Vláda každej rodine “darovala” niekoľko desiatok hektárov z územia pôvodných obyvateľov Amazónie s podmienkou, že si vyklčujú les a začnú na pôde hospodáriť. Zabudla im však povedať, že jej danajský dar má limity – pôda bola úrodná, iba pokiaľ na nej rástol prales. Niekoľko rokov po odlesnení však všetky živiny stratila a menila sa na púšť. Podvedení ľudia sa už nemali kam ďalej posúvať, lebo medzitým ich obkolesili ďalsie línie nových prisťahovalcov so svojimi pozemkami a za nimi už začali pôvodní obyvatelia svoje scvrknuté a ohrozené územia brániť. Pôda ich čoskoro prestala živiť, vrátiť sa nemohli a ani nemali kam a tak ju za deravý groš predávali pôdnym barónom s kapitálom na meliorácie, chemické postreky a umelé hnojivá. Prisťahovalci sa opäť stali bezzemkami a za otrockých podmienok začali hrdlačiť na cudzích farmách, ktorým prekliesnili cestu k ziskom.

Tak vznikli v Amazónii umelé rastúce veľkofarmy, ktoré profitovali z exportu luxusných plodín. Z ich produkcie Ekvádor veľa neuvidel. A masy chudoby sa onedlho koncentrovali už nielen v mestách (kde sa medzitým ich počty doplnili), ale aj v kedysi takmer nedotknutej divočine. Očakávané efekty programov MMF a Svetovej banky znovu trafili úplne vedľa, podobne ako kdekoľvek inde v rozvojovom svete, ktorý mal smolu v tom, že mal bohaté zdroje minerálov a surovín. Napriek tomu identický “rozvojový” model obe inštitúcie vytrvalo predpisovali ďalším chudobným štátom.

To už v Amazónii vyrástli ropné systémy ťažko predstaviteľných rozmerov. Ropné firmy nemuseli dodržiavať žiadne zákony na ochranu prírody, vodných zdrojov, lesov, ľudí ani ovzdušia. Žiadne také zákony neexistovali. Preto tzv. ťažkú ropu, ktorá sa im neoplatila spracúvať a vyvážať, jednoducho nechávali vsakovať do zeme a zamorili ňou stovky štvorcových kilometrov. Milióny kubíkov zemného plynu spaľujú dňom a nocou dlhé roky bez ekéhokoľvek energetického využitia, pretože v porovnaní s ropou sa im neoplatí budovať plynovody a exportovať ho cez oceán. Do atmosféry tak vypustili obrovské množstvo skleníkových plynov, s ktorými si teraz svet nevie rady – je to bežná prax ropných firiem kdekoľvek na svete.

Po vypršaní licencie si firmy buď zabezpečili nové licencie na ťažbu v iných regiónoch (pričom si neraz iba vymenili teritóriá), alebo prenechali infraštruktúru štátnej ekvádorskej ropnej spoločnosti. A urobili to šikovne – potom už bolo veľmi obtiažne dokázať príčinnú súvislosť medzi bezuzdnou činnosťou konkrétnej frmy v minulosti a chorobami, úmrtiami a navždy zdevastovanou krajinou. Práve tohto kľúčového vykonštruovaného alibi sa teraz chytá Chevron v spomínanom súdnom spore so svojimi obeťami.

Počet obetí ťažby ropy v ekvádorskej Amazónii rýchlo rástol a so sezónnymi epidémiami vyvolanými kontamináciou vody ropou a zamoreným ovzduším rástla aj frekvencia a tvrdosť protestov, sabotáží a pokusov prinútiť firmy ku kompenzáciám. K protestujúcim sa pridali aj dotknutí predstavitelia pôvodných obyvateľov, ktorí si po rokoch bojov napokon presadili demarkačné línie ohraničujúce ich oklieštené územia voči územiu okupovanému štátom. Aj koordinácia obetí sa postupne zlepšila. Ropné firmy pod tlakom dôkazov síce priznali svoj ekologický dlh, odmietajú však zodpovednosť za zdravotné následky pre obyvateľov a deštrukciu prostredia. Tvrdia, že po prevzatí ťažby ropy štátnou spoločnosťou sa nedá rozlíšiť ich od jej zodpovednosti. Firmy v minulosti ponúkli žalobcom stovky miliónov dolárov ako podmienenú kompenzáciu za stiahnutie žalôb.

Je zaujímavé, že ekvádorské obete takéto závratné sumy odmietli. Chcú uspieť v oveľa vyššej „hre“ – v boli za spravodlivosť, dôstojný život, zdravie a normálnu budúcnosť proti oveľa silnejším súperom. Súperom, ktorí ich o všetky tieto hodnoty roky vedome a kvôli peniazom okrádali. Ak by Ekvádorčania uspeli, ohrozia existenciu zločineckých korporácií. Práve o to sa hrá v ekvádorskom precedense. Nie o médiami vykonštruovaný boj o slobodu podnikania, ktorú ohrozuje ľavicový prezident. Tomu – ak je pravda, že verejne deklaruje podporu obetiam Chevronu – treba iba gratulovať.

 

Autor fotografie: Juraj Zamkovský (Ekvádorská Amazónia, 1999). Ďalšie články súvisiace s následkami ropného priemyslu v rôznych krajinách:

Spaľovanie plynu v Nigérii

Bohatý kontinent plný chudoby

Cena Priateľov Zeme pre obyvateľov sužovaných spaľovaním plynu

DESAŤ NAJHORŠÍCH FIRIEM ROKU 2005

Ďalší sporný projekt Shell

10. výročie objednanej popravy obhajcu ľudských práv a básnika Kena Saro-Wiwa

Výstavba ropovodu Baku – Ceyhan zastavená. Firma British Petroleum prichytená pri porušovaní gruzínskych zákonov

Laureáti Nobelovej ceny spolu s medzinárodnou verejnosťou žiadajú Svetovú banku, aby odstúpila od financovania ťažby uhlia a ropy

Search