Jednou z hlavných tém predvolebnej kampane v ČR bola tiež otázka potreby tzv. štrukturálnych reforiem v ekonomike a sociálnej oblasti. Podpora verzus odmietanie reforiem v tejto sfére resp. odlišné predstavy o nich sú rovnako kľúčové aj pre zostavenie koalície a budúcu spoluprácu a funkčnosť vlády. V diskusiách na túto tému sa susedné Slovensko a jeho reformy často používajú ako príklad – pre jedných príťažlivý, pre druhých odstrašujúci. Dôchodková reforma nie je výnimkou. Aké sú vyhliadky na vývoz slovenského dôchodkového patentu za rieku Moravu?
Pravica na čele s ODS považuje slovenský model za úspešný. Zavedenie rovnej dane, privatizácia zdravotnej starostlivosti, škrty v sociálnych dávkach a pod. podľa nej odľahčujú verejné financie a vytvárajú predpoklady pre robustný hospodársky rast. Opačný pohľad na vec prezentuje ľavica, ktorej dominuje ČSSD. Slovenské reformy sú pre ňu neprijateľné už len z pohľadu spravodlivosti – podľa nej spôsobujú rastúcu príjmovú nerovnosť a chudobu. O reforme dôchodkov sa v Čechách diskutuje už niekoľko rokov a predstavy relevantných strán o nej sú rovnako rozličné, ako ich hodnotenie iných reforiem na Slovensku.
Pre českých politikov by mohlo byť zaujímavé, že okrem slovenskými reformátormi ospevovaných údajných prínosov predstavuje dôchodková reforma prijatá Dzurindovou vládou hneď niekoľko rizík. Z hľadiska mnohých jednotlivcov je problémom najmä neistota dôstojného príjmu v starobe. Vo fondovom pilieri (tzv. II. pilier) budú dôchodky závislé od kolísavých výnosov na kapitálových trhoch a navyše budú tiež znížené o administratívne poplatky súkromným dôchodkovým spoločnostiam. Tieto poplatky sú rádovo vyššie, než poplatky vo verejnom systéme – oproti cca. 3% z odvodov do Sociálnej poisťovne môžu poplatky súkromným spoločnostiam predstavovať až 20% z celkovej nasporenej sumy. Dokonca aj v priebežnom pilieri (I. pilier) bola zavedená absolútna zásluhovosť, teda striktné viazanie dôchodkových dávok na celoživotné pracovné príjmy. Dlhodobo nezamestnaní a nízkopríjmové skupiny si teda nebudú môcť nasporiť často ani na dôchodok vo výške životného minima. A keďže reformou bola zrušená aj garancia minimálneho dôchodku, bude množstvo dôchodcov vystavených riziku dôchodcovskej chudoby a odkázaných na dávky v hmotnej núdzi. Z makroekonomického hľadiska sú problematické vysoké transformačné náklady na prechod k zreformovanému systému. Tie sa odhadujú prinajmenšom na 500 mld. Sk a súčasná vláda doteraz neprezentovala konkrétnu predstavu, odkiaľ potrebné financie vezme.
Odkopíruje česká pravica Kaníkov model?
Medzi relevantnými českými politickými stranami panuje konsenzus o neudržateľnosti terajšieho dôchodkového systému a o potrebe jeho reformy. Najčastejšie spomínanými dôvodmi sú demografické prognózy zhoršujúceho sa pomeru medzi ľuďmi v dôchodkovom a aktívnom veku, ale taktiež pomerne vysoká nivelizácia dôchodkov, teda prílišná solidarita v dôchodkovom systéme, kedy ľudia s rozličnými pracovnými príjmami dostávajú veľmi podobné dôchodky. Túto vlastnosť systému nekritizovali iba pravicové strany, ale aj ČSSD. Navrhované riešenia uvedených problémov sa však u jednotlivých strán líšia.
Jedinou parlamentnou stranou, ktorá navrhuje dôchodkovú reformu podobnú tej slovenskej, je KDU-ČSL. Lidovci navrhujú trojpilierový systém – popri povinnom prvom, priebežne financovanom, by občania mohli 8% odvodov presmerovať do druhého, fondového piliera a dobrovoľne sporiť tiež v treťom. Podobne ako v prípade Slovenska, najväčším rizikom takéhoto systému by bola neistota spojená s výškou príjmu v starobe, nízky pomer náhrady u väčšiny obyvateľstva, riziko dôchodcovskej chudoby a, v neposlednom rade, vysoké náklady na prechod k zreformovanému systému. Tie by vznikli výpadkom príjmov dôchodkového systému v dôsledku sporenia – tí, ktorí by si začali na starobu sporiť vo fondovom pilieri, by prestali prispievať do prvého piliera, ktorému by tieto peniaze začali chýbať na vyplácanie súčasných dôchodcov. Vláda by tak musela nájsť alternatívne prostriedky na vykrytie takto vzniknutého deficitu. Pravdepodobnosť, že by KDU-ČSL uspela so svojím návrhom, je, rovnako ako počet jej mandátov, nízka. Medzi českými parlamentnými stranami dôchodková reforma nie je prioritou a navyše aj za predpokladu účasti Lidovcov vo vláde, predstavy jej potenciálneho koaličného partnera sú značne odlišné.
Dominantná pravicová strana ODS totiž navrhuje liberálnejší model dôchodkovej reformy. Odvody, ktoré by Lidovci po vzore Slovenska presmerovali do povinného sporenia vo fondovom pilieri, chce ODS nechať jednotlivcom na ich vlastné uváženie. Sporiť na starobu si môžu ľudia aj dobrovoľne, znie argument liberálov. Napriek apelu na slobodu jednotlivca, navrhovaný systém sa v podstate nevyhne rizikám, ktoré sú očividné v prípade modelu KDU-ČSL. Výpadok príjmov do dôchodkového systému by spôsobil vysoké náklady na prechod, hradené z daní alebo privatizácie. Nízkopríjmové skupiny si ťažko dovolia „dobrovoľne“ sporiť na dôchodok – jednoducho toľko nezarobia. Hoci sa tento navrhovaný model od slovenského v niektorých aspektoch líši, vo svojej podstate sa mu v mnohom podobá. Jediný podstatnejší rozdiel je ten, že štát v ňom nenúti jednotlivcov sporiť. Vyhliadky na jeho presadenie sú však tiež obmedzené. V prípade veľkej koalície ODS-ČSSD sociálni demokrati takúto reformu programovo nepripustia. V prípade „patovej“ vlády Topolánka snaha presadiť svoju predstavu o reforme nie je vylúčená, je však vysoko otázna. Technicky je síce možné schváliť reformu rozdielom jedného hlasu, alebo prostredníctvom triku, kedy by radikálnu reformu do návrhu zákona prepašoval pravicový Senát a na ktorej odmietnutie by bolo treba 101 opozičných hlasov. Ale je málo pravdepodobné, že by sa do desaťročia trvajúceho procesu dôchodkovej reformy púšťala ODS bez aspoň akého takého spoločenského konsenzu a za každú cenu. Na rozdiel od Dzurindovej vlády, ktorá takto unilaterálne reformu presadila, by na tom Topolánkovci mohli stratiť veľa energie a tiež popularity. Otázka je, či im to za to stojí.
Akú alternatívu ponúka ľavica?
Českí komunisti by na dôchodkovom systéme nemenili v podstate nič. Keďže ale ich účasť na vládnutí je v súčasnosti vysoko nepravdepodobná, sú ich úvahy pre budúcnosť českej dôchodkovej reformy veľmi málo relevantné. Inak je to v prípade sociálnych demokratov. Hoci najbližšie štyri roky takmer určite nebudú dominantnou vládnou stranou, ich predstavy o reforme môžu zohrať svoju úlohu. ČSSD chce zachovať verejný charakter a priebežné financovanie dôchodkového systému, avšak navrhuje aj jednu výraznú zmenu. Chce zaviesť princíp tzv. virtuálnych účtov (NDC). V takomto systéme sa síce dôchodky súčasných dôchodcov vyplácajú priebežne z príspevkov súčasných pracujúcich, ale pracujúcim sa zároveň na pomyseľnom účte zaznamenáva výška ich príspevkov, podľa ktorej sa určí výška ich dôchodkov v budúcnosti. Do výpočtu výšky dávok sú navyše zahrnuté aj automatické mechanizmy, ktoré v prípade nepriaznivého demografického alebo ekonomického vývoja dôchodky okrešú. Aj pre sociálno-demokratických politikov je tento mechanizmus príliš príťažlivý na to, aby mu odolali. Znamená totiž, že zodpovednosť za prípadné znižovanie dôchodkov v budúcnosti nebude niesť vláda a konkrétni politici, ale neosobný mechanizmus. Toto je prvá podobnosť so slovenským modelom dôchodkovej reformy, kde úlohu heralda zlých správ predstavuje kapitálový trh.
A hoci sa proti slovenskému modelu českí sociálni demokrati radi vymedzujú, ich návrh je mu podobný ešte v jednom, podstatnejšom ohľade. Zavádza zásluhovosť. Teda hoci medzigeneračná solidarita priebežného financovania ostáva, vnútrogeneračná solidarita prerozdeľovania sa ruší. V tomto je predstava českých sociálnych demokratov až priveľmi podobná modelu slovenských neoliberálnych reformátorov. To najradikálnejšie na dôchodkovej reforme totiž nie je privatizácia dôchodkov, ale presun z princípu kolektívnej zodpovednosti za starých na individuálne sporenie. Po takejto zmene by rozdiely potom boli „len“ v tom, že český systém by bol verejný, a tak lepšie regulovateľný; bol by lacnejší, lebo by odpadli náklady na prechod a na poplatky súkromným spoločnostiam; a bol by zavedený minimálny dôchodok väčší ako životné minimum. To rozhodne nie je málo – práve výška minimálneho zaručeného dôchodku je poslednou šancou sociálnych demokratov, ako si zachovať svoju tvár a pod tlakom globalizačných kompromisov a rôznych tretích ciest nedopustiť, aby medzi nimi a neoliberálmi ostalo znamienko „rovná sa“.
Čo zo všetkého uvedeného vyplýva? Česká dôchodková reforma určíte nebude taká istá ako slovenská. Avšak ani súčasný stav dôchodkového systému v ČR nie je žiaduci, na tom sa zhodnú všetci relevantní aktéri. Preto sa istý posun smerom, ktorý naznačuje slovenská reforma dá očakávať, a to aj v prípade realizácie najmiernejších predstáv sociálnej demokracie. Slovenskí reformátori sa hrdili tým, že s „nevyhnutnými“ reformami neotáľali. Nakoniec to možno však vypáli tak, že české taktizovanie a zdanlivá nerozhodnosť sa môže oplatiť. Českí politici sa môžu z chýb slovenskej dôchodkovej reformy poučiť. Dôchodková reforma je dlhodobý proces, ktorý treba dobre premyslieť. Preto prvou chybou, ktorú by Česi nemali zopakovať, je násilné presadenie reformy jednou stranou napriek nesúhlasu opozície. Ale výsledky volieb nenasvedčujú, že najbližšie štyri roky sa v dôchodkoch odohrá čokoľvek podstatné.