Penzijný systém, ktorý slovenská vláda vydáva za vzor nefunguje a hrozí jeho úplne zrútenie sa. Začiatkom septembra o tom napísal prestížny ekonomický denník Handelsblatt. Paradoxne na náklady slovenských daňových poplatníkov bol pred necelým mesiacom na Slovensku už po niekoľký krát jeho autor José Piňera. Znovu prezentoval nepravdivé údaje a nepravdivé výsledky, to isté robí aj minister Ľudovít Kaník. Súčasné Čile je naopak dôkazom, že v chudobnej krajine, akou je aj Slovensko, kapitálový dôchodkový systém „produkuje“ dôchodcov odkázaných na nízku sociálnu podporu.

Nefunkčný kapitalizačný systém „Sporenie si na dôchodok“ (ne)funguje v Čile od roku 1981. Svetová banka presadzuje tento model vo všetkých krajinách. Tvrdí, že zabezpečí slušné dôchodky a pritom odľahčí verejné financie. Lenže podľa Handelsblattu „sa stále zreteľnejšie ukazuje, že tieto ciele sa nedarí spĺňať.“ Takmer polovica ľudí je dnes z tohto systému vylúčená. Augusto Iglesias Palau z poradenskej spoločnosti PrimAmerica, ktorá sa špecializuje na dôchodkové systémy tvrdí, že na vine je pracovný trh. „Ľudia oveľa častejšie, ako sa predpokladalo menia zamestnanie, často sa presúvajú medzi formálnym a neformálnym sektorom.“ Čiže významná časť ich príjmov nie je legálna, ľudia ju nepriznávajú, aby neplatili dane a odvody. O to menej však odvádzajú do kapitalizačného piliera dôchodkového systému.

Minipenzia. Približne 20 percent ľudí nikdy, alebo iba zopár rokov platila odvody na dôchodkového sporenie. „Neformálne“ zamestnaní, malí podnikatelia a živnostníci totiž na dôchodok sporia dobrovoľne a ich príjmy im často neumožnia si ešte aj odkladať. „Kto neplatil príspevky, musí sa v starobe uspokojiť s tzv. Pension Asistencial, minipenziou od štátu vo výške asi 60 USD mesačne,“ konštatuje Handelsblatt. O nič lepšie však na tom nie sú ani ľudia, ktorí si síce pravidelne v nejakom dôchodkovom fonde sporili, ale ich nízke príjmy im neumožnili nasporiť si ani na minimálny dôchodok. V podobnej situácii sú aj tí, ktorí neplatili odvody, keď boli bez práce, lebo nemali z čoho. Napríklad do fondu AFP platí v skutočnosti pravidelné odvody na dôchodok len 52% z tých, ktorí v ňom sú prihlásení.

Toto číslo je pre zlý čílsky dôchodkový systém priam magické. Jedna univerzitná štúdia odhalila, že ľudia, ktorí sa prihlásili do dôchodkových fondov platili príspevky iba 52% času svojho aktívneho života. Teda takmer polovicu svojich aktívnych rokov boli v takej situácii, že si nedokázali na budúci dôchodok odkladať. „Pri zavádzaní súkromného dôchodkového systému sa však kalkulovalo, že táto hustota či pravidelnosť prispievania bude dosahovať 70%,“ upozorňuje nemecký ekonomický denník. Lenže hospodárska situácia chudobného Čile vrátila sny pravicových „refomátorov“ do reality. Do krutej najmä pre obyčajných ľudí. „Keď sa nezvýši hospodársky rast a nezlepší sa situácie na trhu práce, tak sa nezvýši pravidelnosť príspevkov a budú musieť byť vyššie,“ myslí si A. I. Palau.

Vlna starobnej chudoby. Výška príspevku na dôchodok je od roku 1981 nezmenená: 10% je v porovnaní tak s predchádzajúcim štátnym systémom, ako aj s kapitálovými systémami v iných krajinách veľmi málo. „Podľa názoru veľkého počtu expertov táto výška nemôže zabezpečiť väčšine spoločnosti dostatočnú úroveň dôchodkov,“ hovorí ekonóm Jaime Ruiz-Tagle. „A to bez ohľadu na to, o akom dôchodkovom systéme hovoríme.“ Zaujímavý odkaz pre tých, ktorí na Slovensku volajú po znižovaní odvodov. Znamenalo by to ešte nižšie dôchodky, než máme dnes a žiadna dôchodková reforma by nepomohla. Ak v Čile niekto platil príspevky do dôchodkového fondu kratšie než 20 rokov, vypláca mu štát rozdiel medzi našetreným a garantovaným minimálnym dôchodkov, ktorý dosahuje v súčasnosti asi 120 dolárov mesačne. Dopad to má katastrofálny: „Na čílsky štát sa valí vlna starobnej chudoby a s ňou veľmi vysoké výdavky,“ zhŕňa situáciu Ernst Hillebrand z Nadácie Friedricha Eberta.

Vyššie výdavky z daní občanov. Aby bolo jasné: ide o výdavky, ktoré v konečnom dôsledku zaplatia daňoví poplatníci. Čílska vláda totiž musí vyčleňovať čoraz viac peňazí na pomoc tým, ktorým kapitálové sporenie neprinieslo dostatočný dôchodok na slušné prežitie. Čile pritom nie je bohatou a vyspelou krajinou, v ktorej by sa priemerná životná úroveň čo i len približovala k úrovni napríklad v západnej Európe. O to hrozivejšie je, že aj podľa tamojších „mäkších“ kritérií je stále viac čílskych dôchodcov chudobných. „V roku 2002 platil štát len 40 mil. USD, alebo 0,05 HDP na minimálne dôchodky, v roku 2015 by sa podľa ministerstva financií toto číslo mohlo vyšplhať na 1,5 % HDP,“ varuje denník Handelsblatt.

Vysoké poplatky. Občania pritom musia dôchodkovým fondom platiť každý mesiac hrozivo vysoké poplatky. „V Čile po desiatich rokoch predstavovali náklady na vedenie účtu približne 2,9% hrubej mzdy, teda asi 30% odvádzaných príspevkov,“ uvádza Martin Thomay z pravicového Inštitútu pre slobodnú spoločnosť. „Vo Veľkej Británii sa to odhaduje na 40 percent,” dopĺňa ho M. Polák. „Štátny systém v USA stojí len asi 2 percentá. Z mnohých štúdii zrejmé, a uznáva to aj Svetová banka, že administratíva penzijných fondov je mnohonásobne drahšia, než štátna správa dôchodkového systému. Centralizovaný systém je mnohonásobne lacnejší, aj keď vezmeme do úvahy prípadne problémy s korupciou.”

Tento systém nefunguje. Mnohí odborníci teraz upozorňujú, že Čile je vzorovým dôkazom, že dôchodkový systém založený na individuálnom kapitálovom sporení nemôže dlhodobo fungovať. Rozbiehajúce sa, ale nekonkurenčné a nemoderné hospodárstvo, a najmä ekonomický a vôbec spoločenský systém, v ktorom má väčšina ľudí nízke (oficiálne) príjmy, neumožnia prevažnej časti obyvateľov nasporiť si dostatočnú sumu peňazí. „V čase čílskej privatizácie boli výnosy dôchodkových fondov okolo 10%. Ale v roku 1994 utrpela viac ako polovica z nich straty,” opisuje skutočný vývoj Michal Polák z London School of Economics. „O rok nato klesli priemerné výnosy na 2,5% a v nasledujúcich troch rokoch iba na 1,8 percenta. A od roku 1995 klesla aj celková vyplácaná suma.” V súvislosti s čílskymi skúsenosťami tak M. Thomay vynáša krutý, ale pravdivý ortieľ aj nad slovenskou tzv. dôchodkovou reformou: „Pri úrovni nákladov porovnateľných s čílskym systémom, ktoré možno v [novom slovenskom dôchodkovom] systéme očakávať, pri spomínanej štruktúre investovania a očakávaných výnosoch z aktív systém nezabezpečí dôchodky, aké dnes ministerstvo [práce, sociálnych vecí a rodiny]sľubuje. A spôsobí množstvo ďalších problémov.“

Jakub Topol je publicista

vydané 16. 11. 2004