Kvalitné, efektívne a dostupné zabezpečovanie základných životných potrieb ľudí – napríklad zabezpečenie pitnej vody, bezpečné odvádzanie a čistenie komunálnych odpadových vôd alebo zabezpečenie dopravnej dostupnosti – sú dôležitým parametrom kvality života. Sú neoddiskutovateľnou súčasťou verejného záujmu. Zároveň ide o služby, ktoré sú trvalou potrebou pre všetkých ľudí bez výnimky. (V tom sa ich charakter líši napríklad od výroby bežného priemyselného tovaru, ktorý môže byť pre niekoho cenovo dostupnejší ako pre iného, a nič zásadné sa jednému ani druhému nestane.)
Spoločnosť, v ktorej služby tohto druhu chýbajú, nemôže byť udržateľná. V existujúcom ekonomickom systéme, kde dominantnou hodnotou sú peniaze, je ale tento verejný záujem konfrontovaný so súkromným záujmom. Ak sa súkromnej firme podarí získať kontrolu nad týmto druhom služieb, zabezpečí si stabilný a istý zdroj ziskov.
Pretože prístup k nezávadnej pitnej vode nesmie byť diferencovaný podľa solventnosti ľudí (bez pitia nikto neprežije dlhšie ako niekoľko dní), je nevyhnutné zabezpečiť dôslednú verejnú kontrolu nad riadením a prevádzkou vodárenských systémov a zabezpečiť, aby tieto systémy poskytovali všetkým ľuďom ich oprávnené nevyhnutné potreby.
Prioritným záujmom súkromnej firmy je ale vytvárať zisk a tomuto účelu podriaďuje svoju stratégiu. Poslanie verejnej inštitúcie je úplne iné. V demokratických podmienkach verejná inštitúcia podlieha – aspoň teoreticky – verejnej kontrole (vždy viac ako súkromná firma).
Dostatočný počet prípadov – bez ohľadu na to, či sú z krajín strednej a východnej Európy, rozvojového sveta alebo z vyspelých a demokratických štátov – svedčí o tom, že verejná správa vodárenských systémov je z pohľadu spoločnosti kvalitnejšia, výhodnejšia a spravodlivejšia ako správa súkromná.
Už od prvej polovice 90. rokov 20. storočia vláda SR začala pripravovať transformáciu štátnych podnikov vodární a kanalizácií. Za týmto procesom stála najmä Svetová banka, pre ktorú je transformácia a privatizácia verejných služieb súčasťou štandardných balíčkov reforiem, ktoré dlhodobo tvrdo presadzovala v rôznych krajinách bez ohľadu na lokálny kontext. Keď sme nadobudli podozrenie, že sa banka v tejto oblasti na Slovensku aktívne angažuje, začali sme sa vodárenstvom zaoberať pozornejšie.
Z pohľadu štátu nebol transformačný proces na Slovensku vôbec komplexne domyslený a v podstate skončil presunom vlastníctva vodárenského majetku zo štátu na obce v roku 2002. Štát sa tým zbavil obrovskej ekonomickej záťaže, ktorú ale iba presunul na nepripravené mestá a obce (na ne štát zosunul aj hromadu iných náročných kompetencií bez ich adekvátneho finančného, materiálneho, logistického a personálneho zabezpečenia). Takáto situácia vytvárala živnú pôdu pre to, že vodárenstvo skôr alebo neskôr ovládne súkromný sektor. V tom čase už u nás mali svoje zázemie vytvorené najväčšie nadnárodné súkromné vodárenské spoločnosti a čakali na svoju príležitosť. Slovensko iba kopírovalo zhubný globálny vývojový scenár.
Dlho nebolo zrejmé, akým spôsobom sa bude majetok štátu delimitovať na obce a aký bude prevádzkový model vodárenských služieb. Jednou z možností – veľmi výhodná a preto vo svete široko uplatňovaná – bola privatizácia prevádzky verejnej infraštruktúry, pričom infraštruktúra by ostala majetkom verejného sektoru.
Obrovským problémom vodárenstva nielen na Slovensku bolo a stále je dlhodobé zanedbávanie investícií najmä do budovania a rekonštrukcie infraštruktúry. Ani jedna vláda po roku 1989 nezabezpečila financovanie nevyhnutných investícií, a tak infraštruktúra chátrala. Ani v roku 2001, keď sa už pripravovali konkrétne kroky odštátnenia vodární a kanalizácií na akciové spoločnosti vo vlastníctve obcí, sa nerátalo so žiadnymi významnými investíciami zo štátneho rozpočtu. Vtedajšia vláda chcela riešiť nedostatok financií vstupom nadnárodných spoločnosti do verejných vodárenských podnikov.
Schválením prístupovej zmluvy s EÚ v júli 2003 sa Slovensko zaviazalo dodržiavať legislatívu EÚ a na tento účel získalo možnosť čerpať značné prostriedky z fondov EÚ. Jednou z oblastí, v ktorej sme sa zaviazali dodržiavať pravidlá EÚ, bolo aj investične mimoriadne náročné čistenie komunálnych odpadových vôd. Do konca roka 2010 mali spĺňať podmienky smernice o čistení komunálnych odpadových vôd všetky mestá nad 10 000 ekvivalentných obyvateľov a do konca roka 2015 aj všetky sídla nad 2000 ekvivalentných obyvateľov. V prípade nesplnenia tohto záväzku Slovensku hrozila pokuta 725-tisíc eur zo strany EK a penále 870 až 52 200 eur za každý deň neplnenia týchto podmienok.
Už v roku 2002 malo Slovensko problémy spôsobené politicky motivovanou privatizáciou verejných vodárenských služieb v trenčianskom regióne v rokoch 1997 a 1998. Majetok prevádzkovej spoločnosti tam najprv ovládla skupina blízka vládnemu HZDS a potom jej kontrolu rýchlo odovzdala francúzskej súkromnej nadnárodnej vodárenskej korporácii Suez Lyonnaise des Eaux. Infraštruktúru (a zodpovednosť za ňu) naďalej vlastnil verejný podnik. Tento podnik získal podporu z fondov EÚ na rozvoj infraštruktúry. Skutočný profit z tejto dotácie ale v skutočnosti mala súkromná vodárenská prevádzková spoločnosť.
To bol to rozpor s pravidlami EÚ, ktoré takúto neoprávnenú štátnu pomoc prísne zakazujú. Európska Komisia aj vďaka našim intervenciám zasiahla, čo prispelo k tomu, že vodárenstvo na Slovensku sa zatiaľ nesprivatizovalo (s výnimkou podnikov v trenčianskom, banskobystrickom a popradskom regióne).
Pre nás z prípadu vyplynula povinnosť pokúsiť sa vytvoriť predpoklady pre zachovanie verejnej správy vodárenských služieb.
Okrem vodárenstva sme sa zaoberali aj verejnou dopravou. V polovici 90. rokov sme boli pripravení podporiť iniciatívy zamerané na zlepšenie fungovania regionálnej verejnej dopravy, najmä v banskobystrickom regióne, keďže sme nemali vlastné kapacity, aby sme podobné aktivity zastrešovali. Bohužiaľ, takéto iniciatívy sa nerozvinuli a my sme ďalšie kapacity nenašli. V čase plošného obmedzovania spojov verejnej dopravy v roku 1997 sa nám ale za kurióznych okolností podarilo aspoň ubrániť hustotu autobusových liniek v mieste nášho pôsobenia.
Výsledky
Vodárenstvo
Témou sme sa začali podrobne zaoberať od roku 2000. Venovali sme sa prieskumu situácie a analyzovali sme postup medzinárodných finančných inštitúcií pri presadzovaní transformácie (a privatizácie) vodárenstva. Hodnotili sme pripravenosť samospráv prevziať správu nad týmto životne dôležitým sektorom a monitorovali sme snahy zahraničných súkromných vodárenských spoločností o privatizáciu vodárenských služieb. Nadviazali sme užitočnú spoluprácu s výskumným ústavom medzinárodných odborov v oblasti verejných služieb a z ich analýz vývoja tohto sektora v mnohých krajinách sme prekladali prípadové štúdie o sociálnych, ekonomických aj environmentálnych dôsledkoch privatizácie.
Svoje zistenia sme zverejňovali, pričom sme sa pochopiteľne sústredili najmä na samosprávy. Po dohode s periodikom Združenia miest a obcí Slovenska Obecné noviny sme v rokoch 2001 a 2002 pripravili rozsiahly 13-dielny seriál článkov o prínosoch a rizikách transformácie vodárenstva. Bol distribuovaný do všetkých samospráv na Slovensku. Podrobne sme v ňom vysvetlili význam verejnej správy v sektore a definovali sme v tejto oblasti verejný záujem. Porovnali sme efektívnosť verejnej a súkromnej správy vodárenských systémov v mnohých krajinách a objasnili sme predpoklady úspešnej transformácie, ale aj riziká privatizácie. Odmýtizovali sme hlavné propagandistické tvrdenia zástancov privatizácie verejných služieb na Slovensku na základe odborných analýz z rozvojových aj rozvinutých krajín a opísali sme príklady efektívnych verejných vodárenských podnikov v strednej Európe. Zdôraznili sme význam budovania kapacít samospráv a vzájomnej výmeny skúseností v tejto oblasti a načrtli sme konkrétne kroky, ktoré samosprávy musia v tomto smere urobiť. Opísali sme aj praktiky, profil a lobistickú činnosť konkrétnych zahraničných spoločností, ktoré na Slovensku čakali na príležitosť sprivatizovať prevádzku vodárenských podnikov.
Získané vedomosti a skúsenosti sme konfrontovali na pôde pracovnej skupiny Friends of the Earth International, kde sa rodila stratégia medzinárodnej kampane proti pokračujúcej privatizácii verejných služieb, ktorá vďaka tlaku medzinárodných finančných inštitúcií už prerástla do globálneho problému.
V roku 2003 sme zdokumentovali kauzu politicky motivovanej privatizácie vodárenských služieb v trenčínskom kraji. Dostali sme sa pri tom do sporu s verejnou správou, ktorá nám odmietla poskytnúť dôležité zmluvy, v ktorých sme predpokladali uzavretie veľmi nevýhodných záväzkov verejnej správy v prospech súkromných firiem. Prípad sa dostal až pred Najvyšší súd, ktorý v roku 2004 rozhodol v náš prospech. Kauzu sme zverejnili pod názvom Verejné dotácie – súkromný profit. Bol to dôležitý príspevok do verejnej diskusie v situácii, keď narastal tlak na privatizáciu vodární.
Dokumentovali sme proces tunelovania verejných fondov na výstavbu vodárenskej infraštruktúry v podnikoch, ktoré chceli neskôr sprivatizovať vodárenské služby. Na základe tohto výskumu sme v roku 2005 pripravili odporúčania pre Európsku komisiu a vlády členských štátov EÚ, ako zabezpečiť verejný záujem a predchádzať zneužívaniu fondov EÚ na netransparentnú privatizáciu verejných služieb.
Pre akcionárov a manažmenty našich vodárenských spoločností sme pripravili projekt prenosu skúseností z najefektívnejších verejných vodárenských podnikov vo Švédsku. V roku 2006 sme zorganizovali medzinárodnú konferenciu o význame verejnej kontrole vodárenských služieb a alternatívach k ich privatizácii. Konferencie sa zúčastnili najmä manažéri vodárenských spoločností, ktorí prijali našu ponuku k ďalšej spolupráci. V banskobystrickom a popradskom regióne, kde sa privatizácii nepodarilo zabrániť, sme poskytovali servis občianskym iniciatívam s cieľom zabezpečiť aspoň čo najlepšiu verejnú kontrolu sprivatizovaných vodární.
Verejná doprava
V druhej polovici 90. rokov na jednej strane rástol zahraničný dlh Slovenska predovšetkým vinou intenzívnej a korupciou presiaknutej výstavby diaľničnej siete a súčasne dochádzalo k postupnej demontáži verejnej dopravy. V roku 1998 sme vypracovali prípadovú štúdiu o vládne dopravnej politike Diaľnice verzus verejná doprava. Porovnali sme v nej investície do výstavby diaľnic a verejnej dopravy v dlhodobejšom horizonte a navrhli riešenia na stabilizáciu verejnej dopravy na Slovensku. Materiál sa po zverejnení a stretol sa s veľkou odozvou v médiách.
Pokúsili sme sa vytvoriť širokú koalíciu mimovládnych organizácií, Únie miest Slovenska a odborových zväzov železničiarov a ďalších na zabránenie ďalšiemu úpadku verejnej dopravy. Iniciovali sme aj sériu politických rokovaní s predstaviteľmi demokratických opozičných strán s cieľom získať ich podporu v prípade ich víťazstva v nadchádzajúcich parlamentných voľbách v roku 1998. Po nich sme novej vládnej koalícii v mene mimovládnych organizácií pripravili návrh znenia dopravnej časti programového vyhlásenia vlády. Aj keď väčšinu návrhu nová koalícia formálne akceptovala, nikdy ich v praxi nerealizovala. Pokračovala v plytvaní verejných prostriedkov na diaľničné projekty.
V ďalších rokoch sme preto presunuli kapacity najmä na sledovanie a ovplyvňovanie financovania dopravnej infraštruktúry z fondov EÚ a medzinárodných finančných inštitúcií.
Výber z našej činnosti
Túto časť pripravujeme.