DECEMBER 2014: Pseudo nás obklopuje zjavne či skryto raz tam, raz inde, „číha“ takmer všade a je schopné vystupovať ako náhrada ozajstného a tváriť sa akoby žiadnym pseudom nebolo. Dnes ho znásobujú najmä všeprenikavé procesy virtualizácie.

Pseudo a jeho modus majú veľa spoločné s princípmi kamufláže, klamlivosti či predstierania všemožného druhu a prístupmi či postojmi, ktoré náš jazyk pomenúva pomerne presne: „len na oko“, „akože“, „nie naozaj“, alebo „aby sa nepovedalo“. Písmo ho v istom kontexte zviditeľňuje zas úvodzovkami, ktoré gestikulácia sprítomňuje známym dvojitým synchrónnym pohybom ukazovákov a prostredníkov oboch rúk vo vzduchu. Pseudo nás obklopuje zjavne či skryto raz tam, raz inde, „číha“ takmer všade a je schopné vystupovať ako náhrada ozajstného a tváriť sa akoby žiadnym pseudom nebolo, čo dnes znásobujú najmä všeprenikavé procesy virtualizácie:

• namiesto ľudských vzťahov máme neraz dočinenia so pseudo-vzťahmi (a to nemám na mysli len sociálne siete),
• výchovu a vzdelávanie nahrádza pseudo-školstvo,
• poriadnu prácu simuluje pseudo-práca,
• poctivú vedu zas pseudo-veda (a jej byrokraticko–virtuálne vykazovanie),
• katarzné, k zamysleniu nútiace umenie nahrádza estétske pseudo-umenie,
• vzájomne obohacujúci dialóg či zmysluplnú polemiku vymazáva pseudo-komunikácia,
• participatívnu demokraciu zastupuje pseudo-demokracia manipulovaná oligarchiou a nadnárodnými korporáciami,
• zdravé stravovanie vytláčajú prechemizované pseudo-potraviny a pseudo-nápoje,
• tradičné ľudové liečiteľstvo a erudovanú medicínu eliminuje komerčné pseudo-zdravotníctvo,
• pseudokvalita sa vydáva za skutočnú kvalitu, atď. atď.

V spoločenskom mikro- i makropriestore by sme mali posudzovať všetko, s čím prichádzame do styku, práve podľa toho, do akej miery umožňuje, aby sa pseudu „dobre darilo“. Kritériom akosti pôsobenia kohokoľvek a čohokoľvek by teda malo byť to, či sa ním vytvárajú podmienky pre pestovanie pseuda, resp. nechávajú mu voľný priebeh, a to i tam, kde to pred časom bolo ešte nepredstaviteľné.

Podľa legendárneho experimentálneho hudobníka, básnika a aktivistu hnutia Rock in Opposition Chrisa Cutlera sme sa dnes už dostali do štádia tzv. zombie culture. Vďaka presúvaniu a extenzii našich životov do priestoru virtuálnych technológií a digitálnych médií (internetu, smartfónov a tabletov) sa z nás totiž stávajú de facto „nemŕtvi a neživí“ – strácame tým pozvoľna ale isto potrebu i schopnosť prežívať bezprostrednú realitu so všetkými jej slasťami a strasťami. Utiekame sa radšej (seba)voyersky do digitálnej hyperreality, ktorú prestávame mať pod kontrolou. Pokladáme ju pomaly za dôležitejšiu a skutočnejšiu než skutočnosť samu, stávame sa od nej chorobne závislí, čo v konečnom dôsledku (de)formuje naše vnímanie a mení v istom zmysle „gramatiku“ nášho vedomia. A to natoľko, že prestávame zvládať situácie v realite, v ktorej žiadne bezrizikové „sign out“ či „delete“ neexistuje. Neodkladnosť bezvýchodiskovej situácie, skúsenosť nenahraditeľnej straty či skutočného utrpenia sa však do zombie pseudo-života skôr či neskôr vlomia – vždy nečakane a bez zaklopania.

Náhly úľak, šok a hrôza zo stretnutia s desivými, rozkladajúcimi sa, vraždiacimi zombíkmi na plátne či obrazovke – rovnako ako s nemŕtvymi upírmi v Murnauovom Nosferatu či v Coppolovom Drakulovi – môže spôsobiť „ťažký úraz“ všetko spochybňujúceho, otriasajúceho poznania, že sme svoj doterajší život neprežili naozaj a bol vlastne len „fake“, čiže zotrvačným pseudo-žitím. Akoby tento existenciálny otras (ako predtucha konečného zúčtovania na „konečnej“, tvárou tvár smrti) obnažoval to, „o čom to vlastne všetko bolo a je?!“, teda aj všemožné metastázy pseuda prerastajúce nás od povrchu až do hĺbky.

Al Foster v interpretačne nesmierne prenikavej, hĺbavej knihe Beckett a zen, poukazujúc na paralely medzi bezprecedentným (programovo anti-estétskym) literárnym pitvaním ľudskej mysle v jeho románoch a výzvami zen-buddhistickej múdrosti, popisuje aj našu chronickú únikovosť. Náš strach z prázdnoty zapĺňame zaneprázdnenosťou, čiže podľa neho sebastrednými únikmi do rôznych mentálnych i fyzických (neraz pseudo-) aktivít a činností. Naša ukecaná a nestála, budhisticky povedané, neustále „z vetvy na vetvu preskakujúca“ opičia myseľ (skúste ju zastaviť v stave insomnie...) tak odvádza našu pozornosť od skutočného hľadania vnútornej slobody a v snahe napĺňať svoje (neraz pseudo-) túžby prináša len večné neuspokojenie.

Pri všetkej oprávnenej poštrukturalistickej relativizácii „ja“ a „subjektu“: nie som náhodou (a niekedy predovšetkým aj) tým, čo (ne)zámerne zo seba vytesňujem? Nemožno ma charakterizovať práve cez to, ako sa staviam k tomu, čo ma vyrušuje v mojej pohodlnosti a „zabehanosti“, čomu nechcem rozumieť, čomu sa vyhýbam a čo vytláčam do svojho tmavého kúta, keďže to nezapadá do môjho modelu sveta a  svetonázoru? V akom moduse sa vlastne deje a utvára moja subjektivizácia, individuácia a sebaidentifikácia, s čím mienim a chcem svoju identitu spájať, s čím chcem byť vo svojej byt(n)osti bytostne spojený, najmä ak síce nepravidelne, no opakovane pokladám za normálne to, čo sa po čase ukáže ako pseudonormálne?

Frank Zappa už na začiatku 80. rokov minulého storočia spomína v sprievodnom texte na obale platne You Are What You Is pojem „stress fun“ a v jednom pseudopopovom songu z nej tvrdí: „Beauty knows no pain“. Prečo asi...

Ako napísal svojho času Gilles Deleuze v súvislosti so Sartrovou teóriou neúprimnosti, naše vedomie je schopné rozohrávať dvojitú paralelnú schopnosť: nebyť tým, čím je a byť tým, čím nie je. Treba byť preto za každých okolností schopný foucaultovskej parrhésie aj k sebe samému a precitnúť k poznaniu „kráľ je nahý...“. Inak odvahu k uskutočneniu metanoie a následne k reálnemu konaniu lévinasovského transcendovania v (prospech) inej ľudskej bytosti človek nikdy nenájde.

Pseudo nie je mystifikácia, mystifikácia nie je mytologizácia, mytologizácia nie je legitimizácia. Ale v mene „účelu, ktorý svätí prostriedky“ vzniká pseudo-mystifikácia, pseduo-mytologizácia a pseudo-legitimizácia. Adamčiak rád mystifikuje a (niekedy nevdojak i seba) mytologizuje, ale nikdy nie samoúčelne na spôsob pseuda. Ak tuší, že by k tomu mohlo dôjsť, ukončí vetu jednoducho: „howgh!“.

V čom sa líši pojem a pseudo-pojem, pojem zmyslu a pseudo-zmyslu, pojem hodnoty a pseudo-hodnoty? A prečo tak často a ochotne tolerujeme stieranie hraníc medzi nimi?

Pseudotika sa teda okrem iného zaoberá pseudo-problémami, lepšie povedané tým, čo je za nimi, čo ich spúšťa, generuje, spôsobuje a živí. Ako výsostne interdisciplinárna disciplína má presahy do patafyziky, fakeológie, pseudontológie samotného pseuda, jeho estetiky i „etiky“, semiotiky simulakra a kamufláže, psychoanalýzy pokrytectva a iných príbuzných humanitných i prírodovedných náuk reflektujúcich všetko, čo je tak povediac „len tak na oko“. Má, samozrejme, svoj základný i aplikovaný pseudotický výskum ako v oblasti civilného tak i vojenského života (stačí si porovnať vojvodcu Sun-c´ a jeho staroveké učenie Umenie vojny so pseduo-stratégiami súčasných generálov s katastrofálnymi dopadmi), ako aj svoju špecifickú pseudotickú metodológiu, heuristiku i evaluáciu výsledkov skúmania všemožných pseudo-fenoménov. Raz niekto možno založí aj VÚP (Výskumný ústav pseudotiky) a IAPS (International Association of Pseudotical Studies).

A možno samotné pseudo ansich nie je (ako mi raz dávno môj, vtedy ešte malý Dominik jedno ráno po prebudení na otázku, čo sa mu snívalo, odpovedal: „Ani púhe nič.“).

Napokon, stálo by za námahu vymedziť predmet skúmania pseudotiky aj per negationem: napríklad cez fenomenality reálneho utrpenia, nezvratnosti tragického činu, alebo skutočne nežného (nie virtuálneho) dotyku, múdrosti absurdného humoru, spontánneho detského smiechu, alebo nezištného láskyplného sebaobetovania. Iné motivácie a podnety pseudotického výskumu možno nájsť okrem predchádzajúcich, zdanlivo nesúvislých poznámok kdekoľvek (v čom) sa nachádzate.

 

Autor: Július Fujak. Text je uverejnený so súhlasom autora a redakcie časopisu VLNA, kde vyšiel v č. 59/2014 pod názvom Zopár poznámok k pseudotike. (Skrátená verzia.) Foto: Morguefile.com