NOVEMBER 2009: Verejnosť žiada od svetových lídrov, aby na decembrovom klimatickom summite OSN v dánskej metropole prijali konkrétne, radikálne, záväzné, spravodlivé a vynútiteľné pravidlá, ktoré pomôžu zvrátiť hrozivý vývoj klímy. Priemysel žiada opak

V Kodani pôjde o veľa. Svet si ďalšie prešľapovanie na mieste nemôže dovoliť. Vedia to obe strany a vedia to aj politici, ktorí budú z oboch táborov ostro sledovaní.

Za posledných pár rokov sa z pohľadu vnímania problematiky klimatickej zmeny vo svete dosť vecí zmenilo: v USA sa napríklad zmenila vláda. Prezidenta Georgea Busha - symbol neprijateľného prerastania záujmov ropného, vojenského a finančného biznisu a vládnej politiky - vystriedal Barrack Obama. S Obamom prišla do Bieleho domu dlho očakávaná zmena vládneho postoja Spojených štátov ku kľúčovým globálnym problémom, od vojny o ropu v Iraku až po vplyvy od ropy totálne závislej ekonomiky najsilnejšieho štátu sveta na globálnu klímu. Zatiaľ iba v deklaratívnej podobe, ale predsa. Ekonomicky rýchlo rastúca Čína v roku 2009 predstihla v celkovom množstve emisií skleníkových plynov USA, aj keď priemerné hodnota emisií týchto plynov na obyvateľa je stále v USA skoro štyrikrát vyššia ako v Číne. Pribudol celý rad ďalších informácií a meraní, ktoré potvrdzujú príčinnú súvislosť medzi spaľovaním fosílnych palív (ropy, plynu a uhlia) a odlesňovaním na jednej strane a rastúcou frekvenciou extrémnych výkyvov počasia a globálnym otepľovaním na strane druhej. A rastie aj celosvetové hnutie odbornej aj občianskej verejnosti, ktoré žiada od politikov razantné, konkrétne, záväzné a vynútiteľné opatrenia na obmedzenie tempa vypúšťania skleníkových plynov do atmosféry.

Priamo úmerne tomu kulminujú pokusy tých, ktorí z ekonomických, ideologických alebo iných dôvodov neprajú koordinovanému úsiliu obmedziť emisie skleníkových plynov. Aj keď seriózna odborná tlač si pod tlakom vedeckých zistení už nedovolí publikovať články spochybňujúce existenciu trendu globálneho otepľovania a jeho súvislosť s ľudskou činnosťou a protagonisti tohto smeru sú vytlačení na perifériu ideologických mýtov maskujúcich nezodpovednosť do floskúl o slobode podnikania, na pozadí globálnej zmeny klímy sa vynárajú nové spory medzi jej riešeniami a pseudoriešeniami. Na “environmentálnu vlnu” šikovne naskočil jadrový priemysel, aby si jednou ranou udržal dlhodobé masívne štátne dotácie na vlastnú renesanciu a zároveň napravil renomé. Energetické giganty, ktoré si desaťročia budovali a upevňovali neobmedzenú moc nad globálnou uhlíkovou energetikou, pripravujú v zákulisí plány na uchopenie kontroly nad výrobou “čistej” energie, napríklad vo forme slnečných megaelektrární na severe Afriky. Centralizované veľké spaľovne biomasy založené na diaľkovej kamiónovej doprave dreva a na raste už aj tak neudržateľnej ťažby v lesoch oberajú vidiek o posledné zvyšky lokálnych prírodných zdrojov, ktoré by mohli zvýšiť jeho energetickú nezávislosť od dovozu čoraz drahšej energie a palív. Takmer všetky hlavné automobilky majú v talónoch pripravené hybridné modely a prototypy áut na alternatívne palivá. Lenže nie preto, aby azda pomohli naprávať, čo spôsobili, ale preto, aby po vyčerpaní ropy mohli profitovať bez toho, aby obmedzili výrobu áut.

Nad tým všetkým je politika. Tá reaguje najmä podľa toho, ako sú rozložené sily v jednom aj druhom tábore. Pracuje pre silnejších. Ak klimatológovia bijú na poplach a na základe vyargumentovaných dôkazov volajú po 80-percentnom znížení človekom emitovaných skleníkových plynov do roku 2050 oproti predindustriálnej ére (čo by mohlo udržať dlhodobý rast priemernej teploty atmosféry na hranici 2 °C, ktorú by ľudstvo koordinovaným úsilím a veľkými investíciami malo byť schopné v budúcnosti zvládnuť bez katastrofálnych následkov), hlavy štátov sa v roku 1997 v Kjóte zaviazali iba k tomu, že časť najvyspelejších štátov obmedzí do roku 2012 svoje emisie skleníkových plynov v priemere o mizerných 5,12 % oproti roku 1990. Zároveň si vytvorili tzv. flexibilné mechanizmy (napríklad možnosť obchodovať s emisnými kvótami alebo pripočítavať si na svoj účet ušetrené emisie získané transferom technológií do rozvojových krajín), čím “podmínovali” samotný cieľ Kjótskeho protokolu a umožnili najväčším znečisťovateľom a pôvodcom problémov globálneho otepľovania handlovať s kvótami a z takéhoto biznisu ešte ryžovať. Mnohým bohatým štátom sa v praxi nedarí plniť ani chabé limity Kjótskeho protokolu. Ako potom možno žiadať od ich neporovnateľne chudobnejších náprotivkov dodržiavanie akýchkoľvek kvót? Kjótsky protokol pre rozvojové štáty preto ani nestanovil žiadne konkrétne záväzky. A tak pre Čínu ani Indiu s 2,5 miliardami obyvateľov (37 % svetovej populácie) neplatia žiadne limity a ich emisie hrozivo rastú.

Platnosť Kjótskeho protokolu vyprší už v roku 2012. Vzhľadom na slimačie tempo, ktorým sa politici dopracovali k jeho ratifikácii, je jasné, že ak osud klímy nemá po roku 2012 ostať v úplnom právnom vákuu, politici sa s predstihom najmenej troch rokov musia dopracovať k základom ďalšej dohody. Lenže oveľa prísnejšej, oveľa konkrétnejšej, platnej pre všetkých a - samozrejme - záväznej a vynútiteľnej.

Taká dohoda by sa mala prijať na dlho pripravovanom summite OSN o klimatickej zmene v decembri 2009 v Kodani. Ale aby sa tak stalo, bude potrebný jednotný postup štátov tzv. vyspelého aj tzv. rozvojového sveta. To znamená, že tzv. vyspelé štáty sa budú musieť na jednej strane podriadiť prísnemu, záväznému a vynútiteľnému režimu znižovania vlastných emisií a zároveň sa budú musieť dohodnúť, kto a podľa akého kľúča zaplatí 60 až 80 miliárd eur ročne rozvojovým štátom, aby boli aj oni schopné realizovať opatrenia na stabilizáciu klímy a na adaptáciu voči jej prebiehajúcej zmene (to je odhad Európskej Komisie; odhady nezávislých odborníkov sú podstatne vyššie – najmenej 110 miliárd ročne a podľa hlavných ekonómov OSN si tento účel vyžiada dokonca ešte astronomickejšie sumy). Všetkým je jasné, že historickú zodpovednosť za zmenu klímy majú v prvom rade priemyselne vyspelé štáty, rovnako ako je všetkým jasné, že bez razantných krokov aj v rozvojovom svete bude úsilie bohatého sveta neúčinné. Len kto bude platiť účty za destabilizáciu klímy, nie je jasné nikomu.

Nikto presne nevie, s akým výsledkom sa politici v dánskej metropole rozídu. Dajú sa ale načrtnúť niektoré scenáre. Všeobecne – vo verejnosti, medzi odborníkmi aj politikmi – panuje skeptická nálada. Tempo politických zmien v USA nie je dostatočne rýchle a je možné, že vládna reprezentácia USA do Kodane nezíska doma mandát k jednoznačným a prísnym medzinárodným záväzkom. Pozícia Číny a Indie – ďalších dvoch kľúčových svetových hráčov z hľadiska emisií CO2 – je stále veľmi vágna a nedáva veľké nádeje, že sa zaviažu investovať do ich znižovania. Ďalší dôležitý hráč na globálnej scéne – EÚ – ostáva vo svojej pomerne progresívnej klimatickej politike osamotený. A tak je možné, že kodaňský summit buď skončí fiaskom alebo nevýrazným a nekonkrétnym dohovorom, ktorý vytvorí iba kozmetickú kulisu k hrozivému vývoju klímy. Iba málokto verí vo výraznejší úspech, ktorý by primerane reagoval na argumenty a požiadavky vedcov, ktoré sú všeobecne známe a jasné už najmenej desať rokov.

Je zarážajúce, že diskusie o najvážnejšej globálnej výzve tohto storočia akoby Slovensko obchádzali. Pre premiéra a jeho vládu klimatická zmena nie je žiadny vážny problém. V čase, keď najvyspelejšie štáty EÚ, do ktorej sme s hrdosťou vstúpili, formulujú ambiciózny klimatický balíček opatrení (aj keď ambiciózny je iba v porovnaní s inými veľmocami; podľa klimatológov to stále ani zďaleka nestačí) s cieľom povzbudiť zbytok sveta k systematickej účasti na stabilizácii klímy, Slovensko si vnútri Únie vynucuje výnimky z jednotného postupu. Pod tlakom fosílnych lobistov vytvára záchranné balíčky pre udržanie ťažby hnedého uhlia a z chudobného rozpočtu sanuje upadajúci automobilový priemysel, ktorý vďaka obrovským dotáciám a bezprecedentným stimulom predchádzajúcich vlád získal našej krajine neslávny svetový primát v počte vyrobených áut na osobu. To všetko v čase, keď na Slovensku zúfalo chýbajú funkčné, dostupné, strategicky perspektívne a ekonomicky výhodné programy energetických úspor a stimuly na podporu využívania lokálnych obnoviteľných zdrojov energie.

Je paradoxné – možno až symptomatické – že hlavný impulz k aj tak veľmi oklieštenej, účelovej, sploštenej a krátkej diskusii o klíme na Slovensku vyvolal škandál okolo korupcie pri predaji emisných kvót na Ministerstve životného prostredia. K nim sme prišli “ako slepé kura k žitu” a vláda ich mohla a mala využiť aspoň na financovanie inteligentných opatrení na ochranu klímy.

Britský štáb filmárov, umelcov, technikov a expertov nazýva takúto situáciu Vek hlupákov. Tak pomenovali aj nový filmový bestseller režisérky Franny Armstrongovej, ktorý mal globálnu premiéru 21. septembra 2009. Nominant na Oskara Pete Postlethwaite si v hlavnej úlohe starého muža žijúceho vo fiktívnom zdevastovanom svete roku 2055 prezerá archívne zábery z roku 2008 a kladie si otázku: Prečo ľudia nezastavili klimatickú zmenu, kým ešte mali šancu?

Kodaňský summit dáva politikom – aj tým našim – šancu predísť tomu, aby nám ďalšie generácie dali oveľa horší prívlastok ako hlupáci. Držme im palce, ale aj ich pozorne sledujme a nedovoľme im opakovať zlyhania z minulosti. Každý môže k tomu prispieť, napríklad tak, že pridá svoj podpis k medzinárodnej petícii Žiadajte konkrétne činy. Žiadajte klimatickú spravodlivosť.

(Článok je upravený úvod k brožúre, ktorú vydali Priatelia Zeme-CEPA ako sprievodcu k  manuálu s názvom Nepohodlná pravda v triede. Tento manuál vychádza ako didaktická pomôcka pre učiteľov a lektorov, ktorí chcú pri vyučovaní o klimatickej zmene využiť vynikajúci dokumentárny film Nepohodlná pravda. Film je jedinečne stvárnená verejná prednáška laureáta Nobelovej ceny mieru a bývalého viceprezidenta USA Al Gora, ktorý riešeniu tohoto globálneho problému zasvätil svoju profesionálnu aj politickú kariéru. Manuál na pozadí klimatickej zmeny umožňuje učiteľom nasmerovať pozornosť študentov aj na témy, ktorým sa školy u nás dostatočne nevenujú – možnosti a fungovanie demokratických pravidiel na rôznych úrovniach a posudzovanie vzťahov medzi spotrebiteľským správaním a životným štýlom jednotlivcov, politickými rozhodnutiami a presadzovaním záujmov firiem, stavom prostredia, kvalitou života a vývojom klímy. Študenti sa cez učenie o uhlíkovom cykle v prírode dozvedia nielen veľa o spoločnosti, ale naučia sa lepšie pracovať s informáciami, robiť výskum, triediť a hierarchizovať údaje rôznej úrovne, posudzovať veci z rôznych uhlov pohľadu a tiež diskutovať, viesť diskusiu, počúvať druhých, argumentovať, prezentovať svoje zistenia rôznymi formami pred druhými a získajú zážitok s objavovania nových súvislostí.)

Niektoré odporúčané stránky:

www.foei.org
www.foeeurope.org
http://www.climatecrisis.net/
www.ageofstupid.net