MAREC 2007: Rozvojový model vnútený krajinám tzv. Tretieho sveta od 70-tych rokov minulého storočia priniesol pre niekoho neočakávané, pre iných predvídateľné výsledky. Tento model dnes poznáme pod názvom „voľný trh“ (free trade).
Bol založený na komercionalizácii materiálnych aj nemateriálnych hodnôt, demontáži regulačných a kontrolných právomocí demokratických inštitúcií a otváraní regionálnych trhov konkurenčnému boju súkromných korporácií o presadzovanie skupinových záujmov na úkor verejných.
Voľný trh mal zatočiť s nerozvinutosťou Juhu, zmierniť chudobu a prispieť k zvýšeniu vzdelanosti vo svete. Dosiahol však opak: krajiny Juhu, ktorým mal pomôcť, urobil oveľa viac závislými na nestabilných medzinárodných trhoch, zadĺžil ich až po uši, preprogramoval ich ekonomiky podľa cudzích pravidiel, ktoré z nich najprv vysali prírodné zdroje a potom ich vystavili vopred prehratej medzinárodnej súťaži s priemyselnými veľmocami a medzi sebou navzájom.
Diverzifikované miestne ekonomiky vychádzajúce z miestnych potrieb tak postupne vytlačili „monokultúrne“ hospodárstva, ktoré sa špecializovali na produkciu obmedzeného sortimentu tovarov, po ktorých bol vo svete momentálne najväčší dopyt. Pri tom sa častokrát nenávratne likvidovali podmienky pre návrat k pôvodným hospodárskym aktivitám. Tento proces nebol spontánny, ale dôsledne koordinovaný. Jedným z jeho najvplyvnejších globálnych hráčov, ovplyvňujúcich „reštrukturalizáciu“ ekonomík chudobných krajín, je Medzinárodný menový fond.
Napríklad, dopyt po káve v najbohatších krajinách Európy podporil rozvoj veľkoplantáží v mnohých krajinách Afriky. Monokultúrne pestovanie kávy rýchlo prevládlo nad pôvodným poľnohospodárstvom, ktoré poskytovalo živobytie miliónom ľudí. Nasýtenie svetového trhu s kávou však okamžite viedlo k poklesu cien tohto tovaru a tým aj k zníženiu príjmov z jej produkcie. Ak chceli africké krajiny splácať pôžičky medzinárodných veriteľov, kvôli ktorým preorientovali domáce poľnohospodárstva na produkciu kávy, museli buď ďalej rozširovať kávové plantáže a zvyšovať jej výnosy chemizovaním či zavádzaním otrockých pracovných podmienok pre pracovníkov na plantážach alebo sa sústrediť na produkciu inej luxusnej plodiny. Tá bola síce pre domáci trh zväčša zbytočná, ale mohla generovať príjmy, kvôli ktorým krajina do systému „voľného“ trhu vstúpila.
Keďže tento proces bol globálny, chudobné krajiny sa ocitli v ostrej konkurencii každého s každým, v ktorej nemôžu uspieť. Tieto „preteky ku dnu“ však majú víťaza: stabilne v nich profitujú veľké obchodné spoločnosti, a to bez ohľadu na vývoj cien. Keď na začiatku tohto storočia ceny kávy dosahovali historické minimá, korporácie Philip Morris a Nestlé, ktoré kontrolujú viac než 50 % svetového trhu s kávou, kráľovsky zvyšovali svoje marže a zisky.
Alternatívou voči „voľnému“ obchodu je spravodlivý obchod (fair trade). Jeho cieľom je podporiť ekonomiku krajín Juhu zdevastovaných práve pôsobením „voľného“ trhu. Špecializované organizácie kupujú priamo od tamojších producentov za „férové ceny“ poľnohospodárske a iné produkty (textilné, keramické, atď.). Systém tak obchádza obchodné medzičlánky – nadnárodných komerčných exportérov a dovozcov - ktoré dosahujú svoje zisky práve vďaka zneužívaniu postavenia pestovateľov v rozvojových krajinách.
Spravodlivý obchod poskytuje týmto pestovateľom garantované ceny nezávislé na výkyvoch na svetových trhoch, spravodlivý zárobok a ochranu ľudských práv (napr. neobchoduje s tovarom, ktorého výrobcovia zneužívajú detskú a nútenú prácu). Z časti príjmov zo spravodlivého obchodu sa podporujú projekty sociálneho rozvoja, vzdelávania, ochrany životného prostredia a mikropôžičkové programy v rozvojových krajinách.
Ďalšie informácie o spravodlivom obchode získate na internetových stránkach www.zivica.sk a www.biospotrebitel.sk.
História a princípy spravodlivého obchodu
Hnutie fair trade sa začalo rozvíjať po druhej svetovej vojne aktivitami mimovládnych organizácií a náboženských skupín zameranými na znižovanie chudoby. Snažili sa umožniť výrobcom z rozvojových krajín predávať ich produkty v USA a Británii. Išlo hlavne o remeselnícke výrobky, o ktoré bol vtedy na týchto trhoch záujem.
Pretože si tieto skupiny uvedomovali nerovnú pozíciu drobných výrobcov oproti firmám zapojeným v medzinárodnom obchode, kupovali ich produkty priamo bez sprostredkovateľov, čo im umožňovalo platiť výrobcom viac ako veľké komerčné firmy. Tento priamy kontakt im tiež umožňoval všímať si, akým spôsobom sú takto zarobené peniaze použité, pretože si chceli byť istí, že sa naozaj dostanú tam, kde sú najviac potrebné.
Zameranie na remeselné výrobky sa čoskoro ukázalo ako obmedzujúce, keďže väčšina ľudí v rozvojovom svete sa živila poľnohospodárstvom. Postupne sa v rámci vznikajúceho spravodlivého obchodu začalo obchodovať s kávou, čajom a ďalšími poľnohospodárskymi komoditami. Dnes tvoria tieto komodity viac ako 70 % obratu spravodlivého obchodu.
Alternatívne obchodné organizácie, ktoré vzišli z prvotných iniciatív, boli onedlho rozšírené o sieť tzv. worldshopov. Cez ne sa za férových podmienok nakúpený tovar dostával k širším okruhom spotrebiteľov. Etické obchodovanie však bolo dlho iba kvapkou v mori svetového obchodu. Jeho výraznejšiemu rozmachu prispel úspech spravodlivého obchodu s kávou a tiež podľa nás diskutabilná „zmluva s diablom“ - rozhodnutie dostať produkty spravodlivého obchodu na pulty supermarketov v 80-tych rokoch.
Tento krok vyvolal potrebu ochranných značiek, cez ktoré by spotrebitelia aj v supermarkete rozpoznali, že ide o výrobky v rámci spravodlivého obchodu. S tým súvisí potreba kontroly, systém certifikácie a propagácie. K alternatívnym obchodným organizáciam sa pripájajú iniciatívy zamerané špeciálne na certifikáciu. V roku 1997 vznikla organizácia Fairtrade Labelling International (FLO), ktorá zjednotila systém kritérií pre certifikáciu a zaviedla jednotnú celosvetovú ochrannú značku pre ňou certifikovane produkty spravodlivého obchodu. Celý systém je podobný spôsobu certifikácie v ekologickom poľnohospodárstve.
K princípom, ktoré presadzuje spravodlivý obchod, patrí vytváranie možností pre uplatnenie sa znevýhodnených producentov Juhu v obchode so Severom za spravodlivých podmienok. Jedným z pilierov spravodlivosti je spravodlivá cena, za ktorú sú napríklad čaj, ovocie alebo remeselné výrobky od výrobcov kupované. Cena, dohodnutá medzi alternatívnou obchodnou organizácoiu a producentom, je vyššia ako „trhová cena“ (v prípade ekologicky dopestovaných produktov može byť až dvojnásobná). Okrem ceny výrobku dostávajú výrobcovia aj špeciálnu prémiu, napríklad vo výške niekoľko centov za kilogram predaných banánov. Prémia je určená na podporu rozvojových miestnych projektov demokraticky riadených celou komunitou. Ďalším princípom je podpora vytvárania kapacít a vzdelávania drobných producentov, ktoré sú potrebné pre úspešné podnikanie, demokraciu a rozvoj komunít.
Samozrejme, nie každý producent v chudobnej krajine sa stáva partnerom v rámci spravodlivého obchodu. Obchodné podmienky sú producentom garantované až po splnení istých kritérii. Predpokladom certifikácie je fungujúci podnikateľský subjekt schopný pracovať na požadovanej úrovni, zabezpečiť požadovanú kvalitu výrobkov, dodržiavať národné zákony, medzinárodné dohovory a normy FLO v oblasti ľudských práv, práv zamestnancov, ochrany životného prostredia, rovnosti zamestnancov, demokracie, transparentnosti riadenia, atď. Dodržiavanie týchto kritérií je pravidelne kontrolované inšpektormi FLO.
Po úspešnej certifikácii je rad na alternatívnych obchodných organizáciách a firmách, aby zabezpečili import takto certifikovaných produktov k spotrebiteľom v Európe, Austrálii, Severnej Amerike a Japonsku. Všade tam sa s tovarom s logom Fair trade možete stretnúť v bežných obchodoch, alebo vo worldshopoch. Zaujme nielen kvalitou, ale hlavne svojím príbehom.
Dnes rastie predaj výrobkov nesúcich certifikát fair trade o desiatky percent ročne. Jeho obrat v roku 2005 predstavoval 1,1 miliardy euro ročne, priamo pomáha 1,5 miliónu znevýhodnených producentov a nepriamo ďalším 5 miliónom ľudí v rozvojových krajinách. Stále však predstavuje iba 0,01 % obratu svetového obchodu.