OKTÓBER 2011: 2411 občanov Slovenska sa vzoprelo nevoľníctvu. To síce v Uhorsku zrušili už v roku 1785, v poslednej dekáde však bolo medzi Tatrami a Dunajom plazivo obnovované súčinnosťou ministrov zdravotníctva všetkých farieb, privatizátorov a zdravotných poisťovní.

A tiež ustráchaných lekárok, lekárov a sestier, ktoré poslušne dreli na zisky majiteľov poisťovní  a platy svojich premnožených drábov v zbytočných poisťovniach, ktoré – dnes to vieme všetci už s istotou – v zdravotníctve nezlepšili absolútne nič, len z nemocníc a ambulancií prečerpali množstvo peňazí do vreciek vyvolených. Zo zdravotníkov sa stali pokorné objekty nekonečnej administratívnej buzerácie. Z najvzdelanejšej veľkej sociálnej skupiny v spoločnosti sa stala armáda proletárov, s ktorými si prachatí a z vôle ľudu mocní manipulovali ako chceli.

2411 lekárok a lekárov, ktorí sa konečne tomuto nevoľníctvu vzoprelo bude v nasledujúcich týždňoch vystavených nebývalému zastrašovaniu a psychickému nátlaku. Vašich lídrov vo všetkých nemocniciach sa budú snažiť morálne rozleptať alebo skorumpovať pričinliví riaditelia a námestníci špitálov, vymenovaní do svojich pozícií politickými stranami, ktorým poslušne slúžia. Každý jeden z vás, ktorého zlomia, každá skupina, ktorá váš boj nepodporí, zožne 5 minút slávy u časti médií posluhujúcich mocným. Prípady tých, čo nátlaku podľahnú, budú nafukovať s cieľom demoralizovať ostatných. Budete počuť bľabotanie bezvýznamných kšeftárikov, sediacich toho času na veľkých stoličkách a predstierajúcich hru na reformy, o tom, ako vás nahradia lekári z Ukrajiny a podobné táraniny.

Zdanlivo bohorovným chrapúnikom tohto razenia hovorím jedno: každý minister je nahraditeľný desiatkami ďalších chvejúcich sa po ministerskej stoličke a rovnako (ne)kompetentných. Je nahraditeľný bez  čo len najmenšieho zachvenia spoločnosti. Všetci vieme, že deň po odvolaní každého ministra po ňom na Slovensku ani pes nebrechne. Teda s výnimkou firiem, ktorým počas miništrovania vo vláde nahral štátne kšefty či čo-to na privatizáciu za facku.

Dokonca každá vláda je nahraditeľná viacerými alternatívnymi vládami a to len s menšími spoločenskými otrasmi.

2411 lekárov na Slovensku nahraditeľných nie je: akákoľvek snaha o ich nahrádzanie by viedla k masívnym otrasom a tragédiám.

Nie všetci lekári, ktorí sa vzbúrili sú neviniatka bez hriechov: kto je v tejto spoločnosti bez viny, nech hodí kameňom (alebo ešte lepšie bytom). Aj cez rozličné zlyhania minulosti sa vás budú snažiť zastrašovať a rozleptávať - na zastrašovaní slobodných občanov funguje každý s totalitou koketujúci štát. Pripomeňme si, že ani v slávnom filme Sedem statočných neboli jeho hrdinovia neviniatka bez hriechov a minulosti. Čo z nich urobilo Sedem statočných bola odvaha postaviť sa v správnej chvíli na správnu stranu, nenechať sa zastrašiť, bojovať a zvíťaziť. Ak sa Calverovym gangstrom pevne postavíte, zvíťazíte. Ak sa k vašej vzbure pridajú aj systémom zotročené sestry – ubité ťažné mulice zdravotníctva zdierané systémom ešte bezohľadnejšie ako lekári - po Calverovi a jeho bande zostane len smrad.

Keď označujem 2411 vzbúrených lekárov za statočných, neznamená to, že všetci ostatní sú nutne nepoctiví a zbabelí. Iste, sú medzi nimi aj stranícki oportunisti a zbabelci – ale zďaleka nie len oni. Rozvedená matka detí, lekárka v špitáli kdesi na ďalekom východe alebo chudobnom juhu Slovenska má všetky dôvody na strach zoči-voči šéfovi špitála z radov arogantnej miestnej straníckej verchušky. Niektorí vekom starší lekári môžu usúdiť, že z účasti na vzbure môžu získať už len málo, ale stratiť dosť. Bola by chyba hádzať všetkých čo stoja bokom do jedného vreca.

Pripomeňme si, čo rebeli žiadajú:

Dodržiavanie zákonníka práce – aká nehorázna požiadavka! V krajine, kde skoro každý politik kradne, podvádza a prihráva joby a kšefty kamarátom dodržiavať zákon?  Ako by sa zákonník práce mohol vzťahoval na zdravotné sestry ničiace si chrbtice a kĺby dvíhaním  našich bezvládnych 80 kilových otcov a matiek, sestier a bratov, dcér a synov? Veď podľa zákonníka práce  ženy nemôžu dvíhať bremená nad 15 kíl... Aha - ctení zákonodarcovia to vyriešili jednoducho: ľudské telá vraj nie sú bremená. Aké prosté! Žiada sa už len uzákoniť, že sestry nie sú ženy, ale, s prepáčením, mulice.

Dodržiavanie personálnych normatívov v nemocniciach  - rovnaká absurdnosť!  Aké normatívy, keď tou hlavnou a jedinou normou sú zisky poisťovní a ich majiteľov?

Viac peňazí do zdravotníctva a lepšie mzdové ohodnotenie: to chcú lekári naozaj zarábať až toľko ako inštalatéri  a iní remeselníci, ktorí vám za 20 minútovú kontrolu kotla naúčtujú bez mihnutia okom 100 eur ? Na toto si trúfajú? Za to, že vaše dieťa vyliečili z leukémie, vám zachránili život a ruky po autonehode, vašej matke zachránili život pri mozgovej porážke a starému otcovi umožnili zomrieť bez nekonečných zničujúcich bolestí? Nestačí im pocit z dobre vykonanej práce – nevďačníci chcú ešte peniaze! A koľko! Vďačnsť je na Slovensku vzácna – zato závisť, to je to pravé slovenské! Na tú sa bude hrať vo veľkom.

A zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti! A ako ich preboha chcete pripraviť na privatizáciu ziskových nemocníc a oddelení? Lebo pri „transformácii“ nejde o absolútne nič, ale vôbec nič iné, než o budúcu privatizáciu lukratívnych ziskových častí zdravotníctva tak, aby tí najbohatší zbohatli ešte viac. Chamtivosť, nie reforma, je meno tejto transformácie. Ak by ju ľudia dopustili, veľmi rýchlo tu bude stav, keď budeme mať slušné nemocnice pre úzku vrstvu bohatých a privilegovaných - a starým a ťažko chorým, teda vysoko stratovým pacientom, zostanú na pomalé umieranie chátrajúce a rozpadajúce sa nemocnice. A v menších mestečkách časom ani tie nie - presne tak, ako sa stalo 1. júla 2011, keď vláda bez mihnutia okom zrušila desiatky oddelení, vrátane geriatrií a doliečovacích oddelení.

Mladí a zdraví dvadsiatnici – tridsiatnici, či niektorí novinári v relatívnom bezpečí redakcií bratislavských médií môžu podliehať naivnej ilúzii, že sa ich boj lekárov netýka a že prvatizácia špitálov zlepší zdravotné služby. Starší, chorľavejší, menej majetní, rodičia malých detí a v zásade všetci občania Slovenska žijúci 50 a viac kilometrov na východ od bratislavského hradného vŕšku  by mali dávať mimoriadny pozor.

Keď mocní pochopia, že 2411 lekárov - a možno tisíce sestier s nimi – nezlomia ani zastrašovaním, ani jalovými sľubmi,  zmení ministerstvo a vláda rétoriku. Oznámi, že vo všetkom ustúpi, len preboha v tej „transformácii“ nemocníc nemôže za žiadnu cenu. Nemôže, lebo inak bude roky hlboko podfinancované a rozkrádané (Kým? Predsa politicky nominovanými šéfmi špitálov a oddelení. Veď kde môžu politické strany nájsť ľudí, čo nekradnú???)  zdravotníctvo ďalej „ neefektívna čierna diera“. Bude to rozhodujúci moment: ak rebeli podľahnú únave a sirénam čiastočného víťazstva a budú súhlasiť s „akciovkami“ pripravovanými na rozpredaj za akčné ceny večne nie dosť bohatým sponzorom politických strán, prehrajú svoj zápas z dlhodobej perspektívy. Ich víťazstvo by bolo materiálne, ale nie morálne, a malo by len veľmi krátke trvanie. Bolo by len zastávkou na ceste lekárov a slovenskej strednej vrstvy do nevoľníctva, v ktorom už žijú ich ustráchaní kolegovia. Ak odolajú, uchovajú si slobodu a dosiahnu pre seba, svoje deti aj pre celú krajinu omnoho viac.