Popri rachote delobuchov a oblakoch slozotvorného plynu okolo narýchlo postavených barikád takmer zanikol prejav českého prezidenta Václava Havla, ktorý otvoril výročné zasadanie Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Český prezident v ňom zhromaždeniu svetových finančníkov pripomenul význam pokory a globálnej zodpovednosti.

Okrem iného povedal: „Často počúvame o nutnosti reštrukturalizovať ekonomiku rozvojových či chudobných krajín a o povinnosti bohatých štátov im v tom pomáhať. Ak sa tak deje citlivo a na pozadí znalosti konkrétneho prostredia a jeho jedinečných záujmov a potrieb, je to bezpochyby dobré a prospešné.

Ale za ešte dôležitejšie považujem, aby sme začali premýšľať aj o inej reštrukturalizácií: o reštrukturalizácii hodnotového systému, o ktorý sa naša dnešná civilizácia opiera. A práve toto je úloha pre všetkých. Som dokonca presvedčený, že tých, ktorí sú na tom z materiálneho hľadiska lepšie, sa to týka ešte naliehavejšie.

Dnešnej planetárnej – ak chcete - globálnej civilizácii určil predsa smer euroamerický novovek, to znamená predovšetkým tí, ktorí dnes patria medzi najbohatších či najrozvinutejších. Už preto nemôžu opomínať nutnosť kritickej reflexie tých pohybov, ktoré historicky inšpirovali... Žiť na tejto Zemi musíme všetci vedľa seba, nech sme akéhokoľvek presvedčenia, všetci sme ohrození našou vlastnou krátkozrakosťou a nikto sa z nášho spoločného osudu nevyvlečie.

Za tohto stavu máme podľa môjho názoru jedinú možnosť: hľadať v sebe i vôkol seba nové zdroje zodpovednosti za svet, nové zdroje vzájomného porozumenia a solidarity, pokory pred zázrakom bytia, schopnosti uskromniť sa vo všeobecnom záujme a robiť niečo dobré i vtedy, keď to nie je vidieť a keď to možno ani nikto neocení.

V dejinách boli časy, kedy okamžitý materiálny zisk nebol najvyššou hodnotou v ľudskom živote a kedy človek vedel, že sú tajomstvá, ktoré nikdy nepochopí a pred ktorými môže len stáť v nemom úžase. A tento údiv eventuálne preukazovať stavbami katedrál, ktorých veže sa týčia dohora. Dohora, do nedohľadna. Dohora, aby ich bolo už zďaleka vidieť a aby všetkým ukazovali, k čomu je dobré sa vzťahovať. Dohora cez hranice vekov. Dohora, do nekonečna. Do nedohľadna, ktoré akoby už len svojou tichou existenciou vylučovalo právo človeka zachádzať so svetom ako s neobmedzeným zdrojom okamžitého prospechu a vyzývalo ho k solidarite so všetkými, ktorí žijú pod jeho záhadnou klenbou.“