Viac ako rok trvajúce protesty svetovej verejnosti proti projektu Svetovej banky (SB) v Tibete skončili úspechom občanov. Rokovania vo washingtonskom sídle SB koncom júna 2000, na ktorých sa o projekte opätovne diskutovalo a ktorých výsledkom boli dodatočné podmienky pre manažment banky i čínsku vládu, sprevádzali rozsiahle protesty demonštrantov. Tí vyjadrovali nielen svoj nesúhlas s projektom, ale aj s porušovaním vlastných interných smerníc banky pri jeho príprave, s netransparentnosťou rozhodovacieho procesu a utajovaním dôležitých údajov, dokumentov a hodnotiacich správ o projekte. Dalajláma, duchovný líder Tibeťanov žijúci v exile, ktorý podporil medzinárodnú občiansku opozíciu proti projektu, označil projekt za “zdroj problémov”. Na Rade výkonných riaditeľov SB napokon zástupca Číny stiahol projekt z rokovania.
Projekt s oficiálnym názvom Projekt redukcie chudoby v západnej Číne schválený SB už pred rokom predpokladal celkový objem pôžičiek 311 miliónov dolárov na presídlenie 58 tisíc chudobných čínskych farmárov a na vybudovanie náročného závlahového systému a infraštruktúry v odľahlej púštnej krajine.
Následky projektu by podľa stoviek organizácií z celého sveta boli katastrofálne. Presídlenie farmárov na územia tradične obývané etnicky odlišnými skupinami Mongolov a Tibeťanov by aj vzhľadom na predchádzajúce necitlivé presuny čínskeho obyvateľstva na toto územie výrazne postihlo pôvodné domorodé etnikum.
Zdvojnásobenie počtu obyvateľov dotknutej provincie a rozvoj poľnohospodárstva na území využívanom kočujúcimi pastierskymi kmeňmi by ohrozilo pôvodnú tibetskú a mongolskú nomádsku kultúru. Zápas o prístup k vzácnym vodným zdrojom a pôde by sa mohol stať rozbuškou etnických nepokojov. Pokus o premenu pasienkov s nedostatkom vodných zdrojov a slanými pôdami na poľnohospodársku krajinu so závlahovým systémom by mohol skončiť celkovou dezertifikáciou a viesť k zvýšenej potrebe pesticídov a hnojív, ktoré by spätne kontaminovali podzemné vody. Na druhej strane presmerovanie vzácnych vodných zdrojov by viedlo k zničeniu mokradí a divej prírody tejto oblasti.
Rada riaditeľov SB schválila projekt už v júni 1999, avšak vzhľadom na intenzívne protesty a demonštrácie bola prinútená odložiť jeho realizáciu a predložiť projekt na revíziu Nezávislému inšpekčnému panelu. Rada tiež rozhodla o uvoľnení prvých úverových splátok až po predložení správy inšpekčného panelu. (SB zriadila tento inštitút po mnohoročnom tlaku svetovej verejnosti volajúcej po transparentnosti a zodpovednosti banky. Úlohou panelu je nezávislé posúdenie oprávnenosti námietok osôb dotknutých konkrétnymi projektami SB a prešetrenie dodržiavania interných smerníc banky.)
Správa Nezávislého inšpekčného panelu ostro odsúdila spôsob, akým sa projekt pripravoval. Konštatuje sa v nej, že SB vážne porušila 6 z 9 zásadných princípov svojej činnosti, ktorými sa má riadiť pri tvorbe úverových projektov. Banka porušila vlastné predpisy týkajúce sa poskytovania informácií o projekte, dôsledného vyhodnocovania jeho vplyvov na životné prostredie, a tiež predpisy upravujúce ochranu pôvodného obyvateľstva a otázky presídľovania. Správa poukázala na zásadné inštitucionálne problémy SB, najmä na chronické problémy pri uplatňovaní environmentálnych a sociálnych princípov jej činnosti v Číne. V júni 2000 dostala Rada výkonných riaditeľov oficiálnu reakciu manažmentu SB na správu inšpekčného panelu, oba dokumenty však ostali prísne dôverné. Na základe úniku informácií sa však denníku Financial Times podarilo zverejniť súhrn správy inšpekčného panelu. Na verejnosť tiež prenikla reakcia manažmentu SB, ktorý žiadal, aby SB pokračovala na projekte s tým, že sa uskutoční nová analýza s novými expertami, ktorej cieľom bude vyriešenie sporných bodov projektu.
Cieľom nového kola protestov sa preto stalo bezodkladné zrušenie projektu bez ďalších finančne a časovo náročných výskumov. K protestom sa pripojila i slovenská asociácia Priatelia Zeme. Vo svojom liste pani Ruth Bachmayer, výkonnej riaditeľke reprezentujúcej v Rade riaditeľov SB okrem iných aj Slovensko, ich zástupca Ryan Hunter konštatoval: “Zámer manažmentu SB pripraviť ‚akčný plán‘, ktorý by vyriešil problémy projektu, je potrebné obratom zamietnuť. Z porušenia princípov činnosti Banky treba vyvodiť dôsledky, inak Banka stratí dôveryhodnosť, ktorá už je aj tak vážne ohrozená nedávnym schválením kontroverzného projektu ropovodu Čad-Kamerun. Následky projektu na obyvateľov Tibetu ako aj na presídlených ľudí by mali byť viac ako dostatočnou motiváciou na to, aby Banka projekt zrušila.”
Krach čínskeho projektu otvoril celý rad dôležitých otázok, ktoré svojím významom presahujú význam samotného projektu. Prípad poukázal na neprijateľnú politiku manažmentu banky, ktorý odporúčal Rade riaditeľov obísť zistenia inšpekčného panelu. Na druhej strane, bola to Rada, ktorá už pred rokom projekt schválila napriek jasným dôkazom o jeho sociálnej i environmentálnej neprijateľnosti. Projekt skrachoval až vďaka neutíchajúcemu tlaku svetovej verejnosti. Celý prípad poukázal na potrebu zásadnej zmeny politiky SB, zabezpečenia transparentnosti a demokratizácie jej rozhodovacích procesov a posilnenia kontrolných mechanizmov, už len preto, že banka hospodári s verejnými financiami členských štátov. V tomto zmysle je celý prípad nezanedbateľným precedensom.