To, že zamestnanci Bieleho domu musia mlčať o tom, čo je zjavné celému svetu, neznamená, že ropa je tabu pre všetkých. Austrálsky minister obrany priznáva, že jednou z priorít irackej vojny bolo zabezpečenie zdrojov. Jeho krajina bola členom „koalície ochotných“, kde sme patrili aj my.
Čo nútilo Mikuláša Dzurindu porušiť Chartu OSN a základy medzinárodného práva, a poslať našich vojakov do Iraku, ostáva naďalej záhadou. Asi kombinácia prísľubu zrušenia víz, nejaké zákazky pre naše firmy pri „politickej a ekonomickej rekonštrukcii krajiny“, prípadne Bushova návšteva v Bratislave. Viac by o tom vedel určite povedať samotný Dzurinda, zatiaľ však mlčí, iba sa občas ohradí voči „primitívnemu antiamerikanizmu Roberta Fica“.
Je smutné, že zahraničnú politiku najsilnejšieho štátu sveta u nás otvára iba Ján Slota. Samozrejme nejde do hĺbky a používa pri tom svoj nešťastný a konfrontačný slovník. Stáva sa tak nepríjemnou vizitkou úrovne slovenskej politickej diskusie o dôležitých zahraničnopolitických otázkach. SMER aj KHD s ním viac menej potichu súhlasia, SMK je intelektuálne vyprázdnená a Eduard Kukan si nemôže dovoliť obhajovať neobhájiteľné. Na to je príliš skúsený.
Je to škoda, pretože v Iraku sa deje veľa vecí. Na svete je napríklad návrh Ropného zákona, ktorý prikazuje Ministerstvu ropy, aby vytvorilo nové oddelenie. To sa má zaoberať prideľovaním práv na hľadanie a ťažbu, pričom zákon uvádza, že vo vyjednávacích tímoch nemusia byť iba Iračania. Môžu tam sedieť aj cudzinci, jedinou podmienkou je ich medzinárodná reputácia a skúsenosti.
Zákon zároveň prikazuje Irackej národnej ropnej spoločnosti, ktorá kontroluje ropovody, aby ropu prevádzala tretím stranám „bez diskriminácie a za rozumný poplatok.“
Ak nastane medzi zahraničnou ropnou korporáciou a vládou v Bagdade spor, rozhoduje medzinárodná arbitráž. Tá ma samozrejme prednosť pred domácim právom, čím sa stáva iracký súdny systém v najdôležitejšej otázke svojho hospodárstva prakticky zbytočný.
Úplne najlepšie sú však dohody, ktoré majú vláda a korporácie uzatvárať. Legislatívne pri nich ropa ostáva v rukách štátu, korporácie dostanú iba „kompenzácie.“ Najprv za všetky ich náklady na ťažbu a potom aj vo forme patričného zisku podľa dohody s vládou.
Tieto dohody majú platiť pre ešte neobjavené náleziská, ktoré podľa expertných odhadov skrývajú 100 až 200 miliárd barelov ropy. Zmluvy platia viac ako jedno volebné obdobie, čím budúcim vládam znemožnia meniť ich podmienky. Ľudia tak v demokratických voľbách môžu rozhodovať o hocičom okrem toho najdôležitejšieho: ziskoch z ropného priemyslu.
Tieto zmluvy irackej vláde neumožnia kontrolovať rozvoj národného ropného priemyslu, regulovať jeho vývoj, meniť pomery ziskov medzi zahraničnou korporáciou a štátom atď.
Nepripustili ich ani tradične úslužní Kuvajt a Saudská Arábia a radšej si to dali aj do ústavy. Okradnúť vlastných občanov prekvapivo odmieta aj Teherán.
Iracký premiér Nouri Al Maliki bude mať s presadením tohto zákona veľa práce. Hoci ho pripravil washingtonský právnik Ronald Jonkers, skontrolovali ropné korporácie, Medzinárodný menový fond aj americká vláda, zdá sa, že Iračania s ním nesúhlasia.
Protestujú intelektuáli, robotníci, aj politici v irackom parlamente. Ten navrhovatelia zákona samozrejme obišli.
Iračania zjavne nechápu podstatu slobody a demokracie a žiadajú verejnú diskusiu spolu s referendom.
Autor Milan Šebo je mediálny koordinátor Priateľov Zeme.