V stredu predkladá Ministerstvo dopravy na rokovanie vlády iniciatívny materiál ktorý má urýchlit výstavbu diaľníc. Na nenápadné pretlačenie tohoto dokumentu niet lepší čas ako uhorkovú sezónu a sústredenie pozornosti médií a občanov na poisťovne a kauzu Privilégium.
Materiál nezačína zle: ruší uznesenie vlády SR č. 523 zo dňa 26. júna 2003 k aktualizácii nového projektu výstavby diaľnic a rýchlostných ciest a iné produkty Dzurindovej vlády ktoré sa ukázali ako bohapusté fantazmagórie. Žiaľ, na iné nezmysly nadväzuje.
To čo ministerstvo navrhuje vláde schváliť by malo tri zásadné dôsledky: viac ako dvojnásobné náklady na výstavbu, zakonzervovanie regionálneho parazitizmu a rozsiahle legislatívne zmeny posúvajúce občanov a samosprávy do polohy nevoĺníkov.
Ministerstvo vláde navrhuje, aby sa chýbajúce úseky diaľnice zo Žiliny do Košíc realizovali formou súkromno-verejného partnerstva (ďalej PPP). Investičné výdavky na realizáciu projektov PPP sú odhadnuté na 122 miliárd Sk, z čoho pripadá vyše 100 miliárd na sever a 21 miliárd na rýchlostnú cestu Nitra-Hronský Beňadik. Pri tejto investičnej hodnote a dobe trvania koncesie 25 rokov Ministerstvo dopravy odhaduje nominálne ročné platby požadované koncesionárom ktorý cestu naprojektuje, postaví, zafinancuje a bude prevádzkovať na „cca 7 až 10 mld“. Predpokladané výnosy z mýta totiž, citujem,“nepostačia na financovanie ročných platieb koncesionárovi, a preto sa časť týchto platieb bude musieť zahrnúť do nárokov na štátny rozpočet po dobu trvania koncesie.“ Za stavbu v cene 122 miliárd teda zaplatíme súkromnej firme 175 až 250 miliárd korún plus platby za používanie. Získať tento bomba kšeft bude ešte len skutočné privilégium s veľkým P.
Prečo sa Ministerstvo dopravy uchyľuje k šialene predraženej výstavbe prostredníctvo PPP? Jeden motív môže byť, že ten, kto tento kšeft získa nebude šetriť na tom, aby ho získal. Ponúkajú sa tu príležitosti, oproti ktorým by minuloročný príjem šéfa Národnej diaľničnej spoločnosti vo výške 6,5 milióna krún bol len almužna od sociálneho štátu. Oficiálne zdôvodnenie je samozrejme iné: Ministerstvo rozohráva ilúziu, že keď bude mať štát v koncesnej spoločnosti minoritnú účasť, de fakto 175 až 250 miliardový dlh voči koncesnej spoločnosti sa nezapočíta do štátneho dlhu a tento reálny dlh nebude teda prekážkou pre prijatie eura. Inými slovami, ponúka nádej dostať sa k euru rýchlo a lacno podvodom. Ak by Európsku centrálnu banku zasiahla epidémia ťažkej demencie mohlo by to ísť.
Ak by sa zámer PPP zrealizoval, ďalej by upevnil regionálny parazitizmus na Slovensku. Po uzavretí právne záväzných zmlúv so súkromnou firmou by sa zabetónoval stav, v ktorom by užívatelia lacnej južnej trasy financovali premávku na mnohonásobne drahšej severnej trase. Nejde len o zhruba štvornásobne vyššie náklady na kilometer stavby: ešte mnohonásobnejšie drahšia oproti juhu bude na severe prevádzka: len prevádzka a údržba polotunela Branisko stojí dnes ročne 100 miliónov korún – a podobných tunelov by malo byť na severe mnoho. Vyberaniu poplatkov za prejazd tunelmi sa Diaľničná spoločnost bráni ako čert svätenej vode. Vedia prečo: keby mali obyvatelia Žilinského a Prešovského kraja platiť za každý prejazd skutočnú cenu, začali by tunely obchádzať. Majú im teda poplatiť motoristi od Košíc, Bystrice, Nitry, Trnavy, Trenčína a Bratislavy. Namiesto ekonomickej súťaže dvoch paralelných trás spájajúcich východ a západ krajiny chcú zakonzervovať monopol jednej cestnej firmy. Stačí pritom jeden zákon, ktorý rozdelí monopolnú Národnú dialničnú spoločnosť na dve – severnú a južnú - nezávislé regionálne spoločnosti s účasťou príslušných samosprávnych krajov zodpovedné za výstavbu aj prevádzku dvoch konkurenčných trás. Volá sa to kapitalizmus a voľná súťaž.
Do tretice, rýchla stavba diaľnice cez PPP by bola možná len za predpokladu že Slovenská republika sa stane Republikou banánovou, teda prispôsobí súkromnej firme svoje zákony a prijme, ako to vláde navrhuje Ministerstvo dopravy, drastické opatrenia pre urýchlenie projektovej prípravy, schvaľovanie projektovej dokumentácie a majetkové vysporiadanie v osobitnom režime tak, aby „nedochádzalo ani k najmenším omeškaniam z dôvodu prístupu iných rezortov, miestnej samosprávy, či iných subjektov zapojených do procesu“. Z občanov, miest a obcí by mala rýchla výstavba diaľnice na Považí urobiť nesvojprávne subjekty a z ekologickej a inej legislatívy zdrapy papiera. Niet pochýb, že keď ide o tunelovanie, na Slovensku politická vôľa k tomuto nemusí chýbať. Aby sa ale toto všetko malo udiať za finančnej asistencie Európskej únie, musela by si Únia najprv zakryť oči a uši, zapchať ústa a pochovať hodnoty na ktorých je pol storočia stavaná.
Autor Juraj Mesík je občiansky aktivista, pracuje vo Svetovej banke ako konzultant. Prevzaté z internetového denníka Changenet.