Akosi sme si na to už zvykli. Zábery hladujúcich afrických detí so smutnými očami a vypuklými bruškami v správach sú síce trochu nepríjemné, sme však až priveľmi ľahko schopní preladiť na športový alebo módny kanál. Všetci o hladomoroch vieme, no zároveň sa zdá, akoby nás až tak nezaujímali. Smrteľný hlad nám nepripadá ako skutočný problém, ale skôr iba ako plochý záber z televízie. Keď sa s ním stretneme, úprimne ľutujeme tých, čo takto trpia, chceme však veriť tomu, že s nami to nemá nič dočinenia.

Existuje viacero teórií (Wallersteina, Wrighta či Sena), pomocou ktorých možno dokázať, že opak je pravdou. Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Tvrdiť, že existujú bohaté a chudobné krajiny, skutočne nie je až také originálne. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté. Krajiny „jadra“, ako ich Wallerstein nazýva, využívajú svoju ekonomickú a politickú moc, aby zachovali systém nerovnej výmeny v rámci kapitalistickej svetovej ekonomiky. V dôsledku toho krajiny „periférie“ zostávajú chudobné a časť ich obyvateľstva hladuje.

Hoci sa Wallerstein nevenuje v prvom rade hladomorom, dôsledky jeho teórie pre túto problematiku sú veľmi významné. Uvedomiť si skutočnosť, že niektorí ľudia zomierajú od hladu, pretože iní ľudia disponujú väčšími zdrojmi, je podľa mňa z morálneho hľadiska relevantné. Napr. podľa Danahera sa tento problém konkrétne prejavuje takto: „Predstavte si agóniu rodičov týchto detí (postihnutých chorobami, ktoré sú dôsledkom podvýživy), ktorí sú nútení vidieť svoje deti trpieť a zomierať, pričom vedia, že svet žije v hojnosti.“ Vo svetle uvedeného citátu sa preto pokúsme zamyslieť nad tým, ako nám Wallersteinova teória pomáha skúmať toto smutné odhalenie.

Tak to vo sveto-systéme chodí

Wallerstein začína rozvíjať svoju vlastnú teóriu kritikou názoru, ktorý v literatúre zaoberajúcej sa nerozvinutými krajinami prevažuje. Ide konkrétne o predpoklad, že tieto krajiny musia nasledovať rozvoj vyspelých krajín a musia prejsť tými istými fázami, ktorými prešli aj rozvinuté krajiny. Wallerstein tvrdí, že tento pohľad na problematiku sa snaží rozvoj hľadať a vysvetliť v rámci štátov, resp. kultúr a vzorce z úspešných prípadov preniesť do nerozvinutých oblastí. Podľa neho však štáty a kultúry nie sú samostatnými systémami. Kritizovaný „rozvojistický pohľad“ – developmentalist perspective (ako ho Wallerstein nazýva – bez ohľadu na to, či ide o jeho liberálnu alebo marxistickú verziu), je chybný, pretože správne neidentifikuje predmet analýzy.

Podľa Wallersteina by predmetom analýzy mal byť sveto-systém a nie národné štáty. Jeho alternatíva – perspektíva sveto-systému – je založená „na predpoklade, že moderný svet pozostáva z jedinej kapitalistickej svetovej ekonomiky, ktorá historicky vznikla v šestnástom storočí a ktorá existuje až dodnes. Z tejto premisy vyplýva, že národné štáty nie sú spoločnosťami, ktoré by mali byť oddelené. Súbežné dejiny sú však súčasťou celku a tento celok aj odrážajú. Pokiaľ existujú štádiá rozvoja, existujú iba v rámci systému.“

Aby sme teda pochopili situáciu ktorejkoľvek krajiny, je nevyhnutné vnímať ju v kontexte svetovej ekonomiky. Podľa Wallersteina je „základnou črtou kapitalistickej svetovej ekonomiky výroba za účelom predaja na trhu, kde cieľom je dosiahnuť maximálny zisk”. Postavenie krajiny vo svetovej ekonomike môže významne pomôcť aj pri vysvetľovaní chudoby a hladomorov. To, že niektoré krajiny trpia hladomormi, možno len ťažko interpretovať oddelene od úlohy, ktorú zohrávajú v rámci sveto-systému.

Silné štáty jadra a nerovná výmena

Spomenutá črta kapitalistickej svetovej ekonomiky – výroba za účelom zisku – je pre jej fungovanie skutočne kľúčová. Aby krajina maximalizovala zisk, je pre ňu oveľa efektívnejšie participovať na vzájomne popretkávanej sieti deľby práce. Podľa Wallersteina fungujú ekonomickí aktéri na predpoklade, že všetky ich základné potreby – živobytie, ochrana a pôžitky – sa naplnia v primeranom čase kombináciou výroby a výmeny.

Ale pre maximalizáciu zisku môže byť pre vybrané krajiny efektívnejšie, keď spomínaná výmena bude nerovná. Ako uvádza Wallerstein, “bez nerovnej výmeny by nebolo výnosné rozširovať objem deľby práce” (kurzíva v origináli). Snáď preto možno skonštatovať, že podľa jeho teórie štátu je úlohou štátu nanútiť iným štátom podmienky nerovnej výmeny.

Skôr, než sa budeme venovať tomu, čo presne má Wallerstein na mysli pod pojmom „nerovná výmena“ a ako funguje, stručne zhrnieme jeho základné analytické kategórie potrebné pre štúdium štrukturálneho postavenia, ktoré krajiny môžu zastávať v kapitalistickej svetovej ekonomike. Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín – uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou – „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike – teda „semiperiféria“ – stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická – má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien. Tento trojmodálny systém funguje – ako v marxistickom duchu uzatvára Wallerstein – na „privlastnení si nadbytku celej svetovej ekonomiky oblasťami jadra“.

Vráťme sa teraz k „nerovnej výmene“, čiže k mechanizmu, ktorý oblasti jadra využívajú na privlastnenie si nadbytku vo svetovej ekonomike. V zásade je to veľmi jednoduché. Na začiatok môžeme spolu s Wallersteinom skonštatovať, že v kapitalistickej svetovej ekonomike „skupiny presadzujú svoje hospodárske záujmy v rámci jednotného svetového trhu, pričom sa súčasne usilujú zdeformovať tento trh vo svoj prospech tak, že sa organizujú, aby mohli vyvíjať vplyv na štáty“.

Ako to funguje v praxi? Štáty jadra, prirodzene, podporujú myšlienku voľného obchodu, pretože sú si vedomé toho, že ich silnejšie hospodárstvo má vyššie šance obstáť v konkurencii. No len čo sa podmienky na voľnom trhu zmenia v neprospech štátov jadra, tieto štáty – lobbované silnými skupinami, ktoré by v momentálne už nevýhodnej medzinárodnej konkurencii ťahali za kratší koniec – sa uchýlia k ochranným opatreniam, napríklad dotáciám, kvótam, colným tarifám a pod. A ak sa naozaj bližšie pozrieme na hospodársku politiku najsilnejších ekonomík sveta, zbadáme, že neladí s „voľnotrhovou“ rétorikou ich predstaviteľov, ktorú formou politických odporúčaní diktujú krajinám na periférii.

Mýtus o rozvoji pre všetkých

Ako sa premieta Wallersteinova teória sveto-systému do témy hladomorov? Je absolútne nevyhnutné uvedomiť si, že situácia s pretrvávajúcimi nerovnosťami a hladom vo svete – s bohatstvom oplývajúcimi štátmi jadra, skromne žijúcou semiperifériou a chudobnými periférnymi krajinami, ktoré často trpia hladomorom – nie je v žiadnom prípade spontánna či prirodzená. Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov. Ako uvádza Wallerstein, „moc štátnej mašinérie v krajinách jadra je funkciou slabosti ostatných štátnych mašinérií. A tak vonkajšie zásahy vo forme vojen, podvratnej činnosti a diplomacie sú osudom periférnych štátov“ (kurzíva autor).

Podľa uvedenej interpretácie – a na rozdiel od tvrdení liberálnych obhajcov rozvoja – by teda krajiny jadra nemali mať absolútne žiaden záujem o rozvoj chudobných krajín a zrejme ani o to, aby ich tieto krajiny dostihli. Kľúčovou myšlienkou Wallersteinovej teórie je, že rozvoj jednoducho nemôže prebiehať simultánne. Wallerstein tvrdí, že „tzv. rozširujúca sa priepasť nie je odchýlkou, ale pretrvávajúcim základným mechanizmom fungovania svetovej ekonomiky“. Základnou dynamikou kapitalistickej svetovej ekonomiky je tak neustále napätie medzi úsilím periférie o rozvoj a snahou krajín jadra zabrániť mu.

Wallersteinovu tézu, že jadro sa snaží držať perifériu na uzde, môže lepšie objasniť a rozvinúť aj koncept Erika Olina Wrighta, ďalšieho neomarxistického mysliteľa, ktorý je síce z analytického hľadiska odlišný, no s predchádzajúcim úzko súvisí, a preto môže byť užitočný. Wright predstavuje triednu analýzu vykorisťovania pracujúcich kapitalistami a definuje tri základné kritériá, ktorými sa takéto vykorisťovanie riadi: „(i) Princíp opačne závislého blahobytu: materiálny blahobyt vykorisťovateľov príčinne závisí od materiálnej deprivácie vykorisťovaných. Blahobyt vykorisťovateľa ide teda na úkor vykorisťovaných. (ii) Princíp vylúčenia: príčinný vzťah, ktorý vytvára princíp (i), zahŕňa asymetrické vylúčenie vykorisťovaných z prístupu k určitým dôležitým produktívnym zdrojom a z kontroly týchto zdrojov. Toto vylúčenie je zvyčajne kryté silou v podobe vlastníckych práv, v osobitných prípadoch to však tak byť nemusí. (iii) Princíp privlastnenia: príčinný mechanizmus, ktorý posúva (ii) vylúčenie do (i) opačne závislého blahobytu, zahŕňa privlastnenie si plodov práce vykorisťovaných tými, ktorí ovládajú príslušné produktívne zdroje. Toto privlastnenie sa často označuje aj ako privlastnenie ‚nadvýroby’.“

Hoci Wright hovorí o vykorisťovaní jednej triedy druhou v rámci ekonomiky na národnej úrovni, dá sa povedať, že jeho kritériá možno priamo aplikovať aj na vykorisťovanie chudobných krajín bohatými štátmi. Keby sme v skutočnosti nepoznali autora a daný kontext, mohli by sme poľahky predpokladať, že tento text píše Wallerstein o vzťahoch medzi jadrom a perifériou.

Nerovnosť ako morálny problém

Čo ale z tohto zistenia vyplýva? Keby sme ľuďom v krajinách jadra povedali, že žijú na úkor hladujúcich ľudí na periférií, asi by to považovali za prehnané a príliš abstraktné, ba dokonca až urážlivé tvrdenie. „Áno, je pravda, že mám dve autá a ľudia niekde v Afrike hladujú. Ja som však získal svoj majetok legálne, usilovnou prácou. Nikomu som nič neukradol. Naozaj ľutujem a súcitím s ľuďmi, ktorí hladujú, príčiny nedostatku však musia spočívať v niečom inom.“

Všetky tieto tvrdenia môžu byť úprimné a svojím spôsobom sú aj pravdivé. S výnimkou posledného – dôvod nemusí spočívať v niečom inom. Samozrejme, za takým zložitým problémom, ako nedostatok a hlad nepochybne je, sa určite skrýva veľa dôvodov. Akokoľvek neuveriteľne to však znie, jedným z hlavných dôvodov je, že dominantné skupiny v krajinách jadra využívajú ekonomickú moc, aby profitovali z medzinárodného obchodu. Aj keby to malo znamenať, že niektoré skupiny ľudí v periférnych krajinách ostanú bez obživy. Biznismeni sa pri uzatváraní obchodov málokedy pýtajú, aké budú lokálne následky ich obchodov – skôr sa zaujímajú o to, koľko zisku im prinesú. Ale ak by sme to mali zosobniť, kapitál v krajinách jadra sa nezaujíma o dôsledky iba pasívne. Ak má nastať privlastnenie, je tiež dôležité aktívne a cieľavedome udržiavať perifériu vylúčenú a závislú, aby nemala veľmi na výber a musela prijať obchodné podmienky určené jadrom. Prečo? Je to jednoduché – lebo sa to viac vyplatí. A navyše, všetko to možno urobiť celkom legálne.

Z psychologického hľadiska môže byť, samozrejme, veľmi nepríjemné žiť s vedomím, že niektorí ľudia sa dostali do ťažkostí kvôli pohodliu iných. Väčšina z nás, čo sme na tom lepšie, sa tak bude vedome alebo podvedome brániť tejto myšlienke a hľadať nejaký racionálny dôvod a ospravedlnenie tejto nerovnosti. Kvôli presvedčivosti by preto mohlo byť užitočné uviesť reálny príklad toho, ako taká nerovná výmena funguje.

Hororovo-lapidárna ilustrácia

Asi najnázornejší príklad toho, čo možno bezpochyby nazvať „nerovnou výmenou“, ponúka vo svojej štúdii o globálnom obchode s ľudskými orgánmi Scheper-Hughesová: Chorí ľudia, ktorí potrebujú zdravý orgán na transplantáciu, si môžu dovoliť kúpiť ho od tých, ktorí ten svoj orgán až tak veľmi nepotrebujú a sú ochotní vymeniť ho za určitú cenu. Toto je pozitivistický opis takýchto „transakcií“. V týchto „výmenách“ však platia isté pravidelné zákonitosti. Ako uvádza Scheper-Hughesová: „Prúd orgánov vo všeobecnosti sleduje moderné trasy kapitálu: z Juhu na Sever, z tretieho do prvého sveta, od chudobných k bohatým, od čiernych a hnedých k bielym a od žien k mužom.“ V prípade chudobných je potreba nedostatkových zdrojov obživy, čiže dopyt po nich, natoľko intenzívna, že sa mrzačia, len aby ich získali. A bohatí si môžu kúpiť orgány jedine vďaka neskutočne zúfalej situácii chudobných, keďže pri priaznivejších podmienkach by pravdepodobne nikto svoje orgány nepredával. Skutočne mi neprichádza na um žiaden lepší príklad, kde by bola wallersteinovská príčinnosť nerovnej výmeny medzi bohatými a chudobnými (vrátane všetkých troch Wrightových princípov vykorisťovania) natoľko zjavná.

Hra s nulovým súčtom, alebo na každého raz príde...

Neomarxistická vízia nerovnosti vo svete a možnosti rozvoja, ktorú v tomto príspevku reprezentuje Wallerstein, vskutku nie je príliš radostná. Svetová ekonomika tu vystupuje ako hra s nulovým súčtom – s víťazmi v jadre a porazenými na periférii. Presuny krajín v rámci týchto štrukturálnych kategórií sú možné, ale vždy len na úkor iných štátov. Deľba práce v kapitalistickej svetovej ekonomike vyznieva skôr ako politicky korektné označenie toho, že jedni vykonávajú tvorivú čistú prácu, kým iní drú na chlieb v práci špinavej... (pričom ešte stále patria medzi tých šťastnejších, čo prácu majú). Keď si uvedomíme tieto smutné príčinné väzby, musíme skonštatovať, že vyhliadky na zlepšenie situácie v kapitalistickom systéme, ktorý je na nich založený, sú veľmi obmedzené. Toto konštatovanie je ešte smutnejšie, ak si uvedomíme, že rozdielnosti v kapitalistickom systéme vedú nielen k relatívnym nerovnostiam, ale aj k totálnemu nedostatku a hladomorom. Wallersteinove tvrdenia sú preto najsilnejšie v bode, keď kladie provokatívnu a nepríjemnú otázku, či náš životný štandard v kapitalistických krajinách jadra nejde na úkor mizérie v ostatných krajinách.

Nie každý však verí v správnosť a platnosť neomarxistických teórií. Napríklad liberálni evoluční – „rozvojistickí“ teoretici môžu, samozrejme, optimisticky tvrdiť, že chudoba a nedostatok v nerozvinutých krajinách nie sú spôsobené vykorisťujúcim jadrom a že ide len o dočasný jav. Ak pôjdu tieto krajiny v šľapajach bohatých krajín a prejdú všetkými „fázami“, aj ony by mali mať v budúcnosti zo svetovej ekonomiky prospech. Ekonóm by povedal – pozrite sa na bohaté krajiny, robte to tak ako ony, otvorte svoje ekonomiky trhom a čoskoro sa bude dariť aj vám. Ako som už naznačil, Wallerstein by s najväčšou pravdepodobnosťou tvrdil, že situácia vo svetovej ekonomike je dnes iná ako na začiatku a periférne krajiny preto nemôžu len jednoducho skopírovať a úspešne uplatniť niekdajšiu politiku krajín jadra. Ale opäť – nie každý s týmto argumentom súhlasí.

Závažnejším nedostatkom liberálneho „rozvojistického“ argumentu je však to, že v mnohých krajinách sa situácia v skutočnosti zhoršila po tom, čo sa chceli vydať naordinovanou evolučnou cestou. Wallerstein sa pýta, prečo sa napr. životná úroveň, životné prostredie alebo kvalita života v mnohých oblastiach zhoršili, ak sa svet „rozvíja“ alebo „napreduje“. Danaher varuje, že „globálne nerovnosti sú dnes oveľa extrémnejšie ako čokoľvek, čo existovalo na sklonku druhej svetovej vojny.“

Trh nestačí

Amartya Sen dopĺňa tvrdenia o „rozvoji“, ktorý vedie k úpadku a nerovnostiam, a poukazuje na zlyhanie „rozvojistického“ všelieku – trhu. Uvádza konkrétne príklady hladomorov v Indii, v prípade ktorých lipnutie na smithovských predstavách o tom, ako by mal trhový mechanizmus všetko vyriešiť, neprinieslo veľa úspechu. Problémom podľa Sena je, že trh síce môže efektívne uspokojiť dopyt, „nehovorí však nič o napĺňaní potreby, ktorá sa nepremenila na efektívny dopyt kvôli nedostatku oprávnení vstupu na trh (market-based entitlement) a nedostatočnej kúpnej sile“. A tak hoci trh môže viesť k efektívnosti, Paretovmu optimu, rovnováhe alebo čomukoľvek inému, je necitlivý voči ľudskému utrpeniu. Preto, ak trh nejde ruka v ruke s istou mierou prerozdeľovania, len ťažko môže vyriešiť problém hladomorov.

Hoci sa možno sporiť o dôvodoch nedostatku a hladu, jedna vec je istá – konkrétne fakt, že tento problém existuje a že existuje dnes, v súčasnej situácii liberalizujúceho sa svetového trhu a celkom jasne definovaných vlastníckych práv. Bol to opäť Sen, kto na tento jav výstižne poukázal. Podstatu jeho odkazu možno provokatívne postaviť takto: vzhľadom na celkový dostatok potravín v súčasnosti hladovanie možno vnímať ako funkciu vlastníckych práv. Zásadný Senov prínos spočíva v tvrdení, že aj keď vlastnícke práva vznikajú legálne a sú legitímne, v niektorých situáciách v skutočnosti zbavujú časť ľudí ich nárokov na jedlo, a preto sú príčinou hladu. Alebo – aby sme sa vrátili do kontextu predošlej diskusie – aj keď niekto nebude súhlasiť s Wallersteinovou tézou, že bohatí žijú na úkor chudobných, na systéme, ktorý má za následok hladovanie, musí byť niečo prazvláštne.

Dostatok jedla neznamená koniec hladu

Senovým prvým kľúčovým pozorovaním je, že hlad nemusí nevyhnutne súvisieť s ponukou potravín. K hladovaniu často dochádza aj bez všeobecného poklesu množstva dostupných potravín. Toto pozorovanie môže znieť prekvapivo pre tých, ktorí veria v mainstreamové teórie – tie vidia jasnú súvislosť medzi všeobecnou dostupnosťou jedla a hladom, a tým význam celého problém znižujú. Podľa Sena problém tohto tradičného prístupu tkvie v „uvažovaní v intenciách toho, čo existuje, a nie v intenciách toho, kto má k čomu prístup“. Alternatívny prístup – podľa jeho vlastnej terminológie „prístup k hladu z hľadiska oprávnenia“ – „sa sústreďuje na schopnosť ľudí mať prístup k jedlu vďaka právnym nástrojom, ktoré sú v spoločnosti k dispozícii, vrátane využívania výrobných možností, obchodných príležitostí, nárokov voči štátu a iných metód získavania potravy. Človek hladuje, pretože k dostatočnému množstvu jedla nemá prístup.“

Sen netvrdí, že ponuka, a teda dostupnosť jedla, je bezvýznamná. Skôr sa snaží poukázať na to, že dostupné množstvo jedla je len časťou problému a samo osebe nemôže slúžiť ako analyticky užitočný nástroj pri skúmaní problematiky hladomorov. Ako sme naznačili už v predchádzajúcej časti v súvislosti s Wallersteinovou teóriou, dôležité je aj rozdeľovanie. Preto len zopakujeme toto tvrdenie – svet žije v dostatku, problém je len v tom, že rozdeľovaním sa niektorým ujde viac a iným zas nič.

Aby sme lepšie pochopili, čo má na mysli pod schopnosťou človeka mať prístup k jedlu, používa Sen niekoľko skutočných príkladov zo života. Hovorí, že táto schopnosť závisí „od nárokových vzťahov, ktorými sa riadi vlastníctvo a jeho využívanie v danej spoločnosti. Závisí od toho, čo človek vlastní, aké možnosti výmeny sa mu ponúkajú, čo má zadarmo a čo sa mu berie“. Ak človek nedokáže premeniť svoje spomínané šance na schopnosť získať potravu, bude musieť hladovať. Preto nezáleží na tom, že Senov holič disponuje vlastnou pracovnou silou a zručnosťami. Nemôže ich jesť a jediné, čo môže urobiť, je predávať svoje holičské služby, a tak získavať prostriedky na kúpu jedla. Ak sa z nejakého dôvodu dopyt po jeho službách vytratí a on si nenájde inú prácu alebo nezíska sociálne dávky, bude hladovať. Táto situácia môže vzniknúť aj bez toho, aby nastali akékoľvek zmeny v ponuke potravín, uzatvára Sen.

Senovým druhým významným príspevkom k diskusii je, že upriamuje pozornosť na konkrétne skupiny, ktoré hladujú nevinne – kvôli nedostatku oprávnení, kým iné skupiny v rámci tej istej spoločnosti a dokonca z tej istej príjmovej skupiny hladovať nemusia. Triedi kategórie ľudí podľa veľkosti rizika hladu, ktoré vyplýva z ich rôznych povolaní, triedneho postavenia, majetku atď. Sen sa tu opäť stavia proti dominantnému „jedlo-centristickému“ pohľadu, ktorý berie do úvahy len celkový obraz potravinovej situácie vo vzťahu k celkovej populácii (dostupnosť – množstvo – potravín na hlavu). V prevažnej väčšine svojich prípadových štúdií hladomorov Sen dokázal identifikovať skupiny ľudí, ktorí nemali žiadne oprávnenia, hoci nedošlo k všeobecnému poklesu ponuky potravín. Ľudia v týchto skupinách tak nedokázali pretaviť ani to posledné, čo ľudia majú – svoju pracovnú silu – na oprávnenie na jedlo. Uvedomiť si túto skutočnosť je priamou výzvou voči teóriám voľného trhu. Tie totiž používajú jazyk príležitostí, ako napr.: „Hladujú? Nech si nájdu prácu!“ Problémom však je, že niekedy jednoducho voľných pracovných miest nieto. A hoci sa to niekomu možno ťažko chápe, ľudia obvykle nezomierajú od hladu dobrovoľne.

Právo na jedlo pre všetkých

Naznačený problém nedostatku pracovných miest sa často týka aj krajín Západu. Na prvý pohľad to možno vyzerá trochu zvláštne, no bez istého druhu sociálnych dávok, a ak si odmyslíme nelegálne a ilegálne formy získavania nároku na jedlo – napríklad vo forme charity, resp. krádeže – nezamestnaní by hladovali aj v tzv. civilizovanom svete. Z tohto pozorovania vyplýva jeden zaujímavý dôsledok. Chudobným krajinám, ktorých obyvateľstvo trpí hladom, sa často odporúča nasledovať rozvojovú cestu bohatých krajín – uvoľniť trh, liberalizovať obchod atď., aby dosiahli pokrok a zbavili sa hladomorov. Prvá otázka, ktorá sa v tejto súvislosti vynára, je, či krajiny v jadre dosiahli pokrok naozaj vďaka voľnému trhu a liberalizácii. Množstvo literatúry tvrdí, že to tak pravdepodobne nebolo. Tu a teraz však nejde o to, aby sme sa o tom sporili. Skôr by som chcel poukázať na fakt, že to, že ľudia na Západe zvyčajne nehladujú, nemožno pripísať voľným trhom (ak existujú), rýchlemu rastu, vysokému HDP a pod. To skôr prerozdeľovacie a poistné sociálne opatrenia umožňujú ľuďom mať oprávnenie dostať sa k jedlu aj v čase, keď nepracujú.

Otázka znie, prečo väčšina západných krajín poskytuje svojim občanom na prerozdeľovaní založené sociálne dávky? Dovolím si povedať, že je to tak preto, lebo cítime súcit k ľudským bytostiam, s ktorými spolunažívame. Zvyčajne sa nevyžívame v myšlienke, že by chorí, bezvládni, nezamestnaní, starší a deti mali ostať opustení, ponechaní sami na seba. Nepáči sa nám, keď sa to stane – neradi vidíme žobrákov, zmrzačených ľudí či siroty na uliciach. Vtedy nemáme čisté svedomie. Alebo je to snáď len naša racionálna kalkulácia založená na reciprocite – staráme sa o tých, ktorí to potrebujú dnes, lebo si predstavujeme, že raz môžeme skončiť v podobne neľahkej situácii i my a chceme sa uistiť, že sa vtedy niekto aj o nás postará. Nech už to je akokoľvek, v normálnom spoločenstve existuje istý zmysel pre starostlivosť o ľudí v núdzi.

Ak uznáme, že ľudský život má v našich spoločnostiach istú hodnotu, požíva určitú dôstojnosť a na základe tohto predpokladu nedovolíme, aby ľudia v núdzi zostali bez aspoň nejakého zabezpečenia, mali by sme uvažovať aj nad tým, či by rovnaké kritériá nemali alebo aspoň nemohli platiť aj pre ľudí žijúcich v iných spoločnostiach. Ak si nemyslíme, že sú menejcenní, neexistuje veľa dôvodov na to, aby sme základné sociálne zabezpečenie poskytovali selektívne. Samozrejme, sú tu hranice národných štátov, ktoré môžu dobre poslúžiť ako výhovorka pre nečinnosť. A možno tiež povedať, že krajiny trpiace nedostatkom by najskôr mali niečo urobiť samé. Nás predsa nemožno viniť napr. zo skorumpovanosti elít v tzv. treťom svete. Lenže naša nečinnosť môže mať rovnako smrteľné následky ako odmietnutie poskytnúť prvú pomoc pri automobilovej nehode – čo je, mimochodom, v mnohých krajinách porušením zákona. V ére globalizácie a liberalizujúceho sa medzinárodného trhu je smiešne vykrúcať sa tým, že poukazujeme na čoraz menej dôležité národné hranice. Je našou povinnosťou prevziať morálnu zodpovednosť vo svete, v ktorom žijeme. A bez ohľadu na to, ako sa bude tento fakt interpretovať, je to svet, v ktorom niektorí oplývajú hojnosťou a iní umierajú od hladu.


Autor Ivan Lesay pracuje pre Priateľov Zeme-CEPA. Článok aj obrázok sú prevzaté z týždenníka SLOVO.