Predstavitelia SDKÚ v súvislosti s Programovým vyhlásením vlády hovoria o zlých správach pre ekonomiku, a teda pre občanov, akoby nevyhnutne išlo o spojené nádoby. Zlým krokom majú byť údajne aj zmeny v dôchodkovej reforme. Takéto informácie vyvolávajú obavy, ak nie rovno strach. Strach je dnes pomerne bežnou súčasťou politického marketingu. Mediálni analytici sa preto zameriavajú práve na takýto typ informácií. Do akej miery ide o naozajstnú hrozbu?
Programové vyhlásenie vlády hovorí o zavedení prvku dobrovoľnosti do tzv. druhého piliera dôchodkového zabezpečenia. Podľa exministra financií to „znamená, že v systéme bude menej sporiteľov, čo okrem iného znamená ich nižší počet, a teda aj vyššie náklady správcovských spoločností na jedného sporiteľa, čo povedie k vyšším poplatkom a nižším dôchodkom". Prečo však možnosť ponechať občanovi právo rozhodnúť sa, či do druhého piliera vstúpi, alebo nie, liberálnemu politikovi tak prekáža? Ak Ficova vláda svoj sľub splní a dobrovoľnosť zavedie, bude to nepríjemné najmä pre dôchodcovské správcovské spoločnosti. V úsilí presvedčiť sporiteľov, aby do druhého piliera vstúpili, budú musieť vynaložiť milióny korún na reklamné kampane. To zrejme povedie k tlaku na zvýšenie zákonom stanovených administratívnych poplatkov. V konečnom dôsledku tak bude poškodených pol druha milióna ľudí, ktorí do systému už vstúpili. Sporitelia sú však vzhľadom na výšku administratívnych poplatkov poškodení už dnes.
Pri 40-ročnom sporení výšku poplatkov samo Kaníkovo ministerstvo práce odhadlo až na 17,5 percenta z nasporenej sumy. V priebežnom systéme pritom predstavujú len tri percentá. Vysoké poplatky sa prirodzene prejavia na nižších dôchodkoch sporiteľov. Útočením na dobrovoľnosť Ivan Mikloš nepriamo útočí na ľudí, ktorí by chceli v priebežnom pilieri zostať. Práve takýmto rozhodnutím by podľa prezentovanej logiky mali poškodiť súčasných sporiteľov v kapitalizačnom pilieri. Problémom sa tak stáva slobodné rozhodnutie. Ten však spočíva v niečom inom. Šlo o chybu vlády, ale aj tých, čo privatizáciu dôchodkového systému označovali ako raz a navždy danú v podobe, v akej ju schválili. Také niečo je síce možné v diktatúre pinochetovského typu, ale nie v demokracii. V nej predsa platia pravidlá hry určené zákonmi, ktoré prijíma slobodne zvolený parlament. Ďalším varovaním v súvislosti so zmenami v reforme je, že slabší druhý pilier bude znamenať vyššiu záťaž pre verejné financie.
A teda nižšie dôchodky aj v prvom pilieri. Záťaž však predstavuje práve privatizácia dôchodkového systému, ktorá vytvorí v Sociálnej poisťovni obrovský deficit.