Privatizácia Slovenských elektrární (SE) bola odôvodnená tým, že jedine silný strategický partner dokáže elektrárňam zabezpečiť financie potrebné na nové investície. Ďalej očakávaním, že súkromný vlastník zvýši efektivitu riadenia prevádzky a obchodovania. To by sa malo prejaviť aj na ziskovosti podniku, a teda aj na príjmoch štátu z daní a dividend. Potiaľ teória.
Slovensko stojí pred rozhodnutím, ktoré v krajinách so zodpovedným prístupom k súkromnému vlastníctvu považujú za nezvratné. Preto by mali byť pred definitívou pre Enel verejnosti vyjasnené možné budúce scenáre, argumenty vedúce k vybranému riešeniu a konkrétnu zodpovednosť za prípadné negatívne dôsledky vybraného riešenia.
Potrebné nové investície
Podľa vyjadrenia generálneho riaditeľa elektrární Miroslava Rapšíka z polovice februára na zabezpečenie dostatku elektrickej energie na Slovensku treba do roku 2010 investovať do výrobných kapacít SE sto miliárd korún. Podľa Enelu by 73 miliárd korún malo stačiť nielen na všetky spomínané potrebné investície (modernizáciu tepelných elektrární vo Vojanoch a v Novákoch a dostavbu 3. a 4. bloku atómovej elektrárne Mochovce), ale aj na výstavbu nových vodných a veterných elektrární. Na prvý pohľad tento sľub znie ako naplnenie premisy o vyššej efektivite v praxi.
Viacero serióznych štúdií však už poukázalo na fakt, že veľké investície sú zvyčajne v konečnom zúčtovaní výrazne drahšie ako pôvodné odhady. Nevychádzajú pritom z ekonomických teórií, ale z faktov.
Aktuálnym príkladom sú výsledky štúdie odhadu nákladov na likvidáciu jadrových elektrární postavených vo Veľkej Británii v 40. a 50. rokoch. Kým pôvodný plán z roku 2002 odhadoval tieto náklady na 48 miliárd britských libier, o tri roky neskôr už bola ich výška odhadnutá na približne 66 miliárd libier. Rozdiel budú musieť doplatiť budúce generácie britských daňových poplatníkov.
Nejasná feasibility study
Vďaka exministrovi Pavlovi Ruskovi sa diskusia o investičnom pláne SE sústredila iba okolo dostavby Mochoviec. O možnom podhodnotení potrebných investičných nákladov sa však nehovorilo.
Takáto diskusia je však namieste. Stačí si spomenúť na inú dostavbu sovietskych blokov - český Temelín. Tam náklady počas dostavby vzrástli z plánovaných približne 70 miliárd na vyše sto miliárd českých korún.
Neistotu ohľadne výhodnosti dostavby Mochoviec navyše umocnili zmätočné argumenty, ktorými P. Rusko nešetril. Na posúdenie výhodnosti dostavby Mochoviec si nechal koncom roka 2003 z verejných prostriedkov urobiť dve štúdie - od Deloitte & Touche a Agentúry pre jadrovú bezpečnosť.
Na základe ich záverov tvrdil, že dostavba Mochoviec je výhodná. V čase medializácie investičného plánu Enelu však už P. Rusko v súvislosti s dostavbou Mochoviec hovoril, že "nemôžeme chcieť, aby niekto investoval 60 miliárd a bol dlhodobo stratový". Obhajoval tým štátne dotácie pre SE na dostavbu kontroverznej elektrárne. So ziskovosťou Mochoviec teda P. Rusko operoval tak, ako sa mu to hodilo.
Je štátna pomoc legálna?
Skrytá štátna pomoc v podobe zrieknutých sa daní a dividend je nielen hrubým narušením trhových princípov, ale môže byť v zmysle legislatívy EÚ aj nelegálna. Podľa pravidiel únie o štátnej pomoci totiž musí byť presná výška štátnych dotácií na súkromné investície vopred známa, čo v prípade daní a dividend neprichádza do úvahy.
Európska komisia pritom už rieši jeden potenciálny prípad skrytej štátnej pomoci pre slovenské jadro. Environmentálne organizácie ju oficiálne upozornili na vládou schválený plán vykryť súčasný deficit v Štátnom fonde likvidácie jadrovoenergetických zariadení (štátny fond) z budúcich vynútených dodatočných príspevkov spotrebiteľov elektriny.
Navyše: reštrukturalizácia štátneho fondu a jeho transformácia na "nový fond" stagnuje. Transakčné dokumenty podpísané s Enelom pritom predpokladali, že "nový fond má byť založený a fungovať od 1. januára 2005". Ministerstvo hospodárstva, podobne ako v kauze Kia, postavilo reštrukturalizáciu štátneho fondu na "pôde, ktorá dosiaľ nebola vyvlastnená".
Enel však s riešením súčasného deficitu v štátnom fonde pomocou "vyvlastnenia" počíta. Navyše sa chce poistiť aj pred možným budúcim deficitom fondu, z ktorého sa bude musieť financovať likvidácia Mochoviec.
Vládu oficiálne žiada, aby mu dala garanciu, že sa príspevky do štátneho fondu nebudú ani v prípade "nového fondu" zvyšovať. Podnikateľské riziko z možného rastu nákladov na likvidáciu jadrových odpadov chce plne preniesť na štát.
Európska komisia chce pritom už dlhší čas dosiahnuť, aby štáty prijali také zákony o fondoch na likvidáciu jadrových zariadení, ktoré zabezpečia dostatok financií aj v prípade očakávaného rastu nákladov na uskladňovanie jadrového odpadu. Je pravdepodobné, že spôsob výpočtu výšky príspevkov prevádzkovateľov jadrových zariadení únia upraví nariadením Rady ministrov a parlamentu, ktoré bude pre členské štáty záväzné.
Vzhľadom na obrovský deficit v štátnom fonde a rastúce odhady relevantných nákladov je jasné, že požiadavka Enelu "garantovať súčasnú výšku príspevkov ako maximálnu" je nelegitímna.
Kto získa, kto stratí
Enel dosiahol vlani zisk (EBIDTA) v prepočte vyše 400 miliárd korún. Na investície na Slovensku má teda hotovosti dosť. Jeho žiadosti o štátnu podporu majú zrejme špekulatívny charakter. Enel sa nemôže vyhovárať ani na vysokú zadlženosť elektrární - tú si vo svojej záväznej ponuke odrátal z kúpnej ceny.
Enel stavia na istotu. To je však v zmysle logiky trhového podnikania neprípustné. Proti "stratovosti" by sa mal naopak poistiť štát - a to najmä v súvislosti s rastúcimi nákladmi na likvidáciu jadrového odpadu, ako aj rastúcim deficitom štátneho fondu. Ak ministerstvo hospodárstva rázne a kategoricky nezmení postoj k transparentnosti a odbornosti verejnej diskusie, môže vláda prijať pre Slovensko nevýhodné rozhodnutie. Ostáva iba veriť, že odvolanie P. Ruska je signálom, že podozrivým transakciám a klientelizmu aspoň do konca roka odzvonilo.
Autor pracuje v mimovládnych organizáciách Priatelia Zeme-CEPA a CEE Bankwatch Network.
Peter Mihók
Text vyšiel v TREND 7. 9. 2005