Neoliberálna koncepcia minimálneho štátu ráta s čo najmenšími zásahmi štátu do života ľudí, a preto aj starostlivosť o budúce starobné dôchodky z princípu ponecháva na nich. Úsilie zbaviť sa zodpovednosti za dôchodky nemusí mať vždy ideologické východisko. Vládnym stranám s rôznym politicko-filozoficko-ideologickým zafarbením môže z politických dôvodov rovnako vyhovovať nebyť zodpovedné za dôchodky občanov.

Keby priebežný systém ostal zachovaný a v dôsledku nepriaznivého demograficko-ekonomického vývoja by prišlo k jeho kríze, každá vláda by v budúcnosti čelila nutnosti buď okresať výšku dôchodkov, zvýšiť odvodové zaťaženie, posunúť vek odchodu do dôchodku, alebo tieto opatrenia kombinovať. Každé z nich je veľmi nepopulárne. V článku o vzťahu demografického vývoja a dôchodkového systému (SLOVO č. 21) sme jasne dokázali, že „reforma“ situáciu občanov nerieši, že tá ostane v prípade nepriaznivého demograficko-ekonomického vývoja aj po nej rovnako zlá. Čo však „reforma“ rieši, je situácia politikov.
Zatiaľ čo v priebežnom systéme by zodpovednosť za nepopulárne rozhodnutie niesli priamo vládni politici, v „zreformovanom“ systéme politikov obviňovať nemožno, pretože výška dôchodkov je určená výkonnosťou jednotlivých dôchodkových správcovských spoločností (DSS) a situáciou na finančných trhoch. To však neznamená, že by tento systém bol pre budúcich dôchodcov menej rizikový ako terajší. Lenže kým v terajšom systéme sa s týmto rizikom pasujeme všetci spoločne, v „zreformovanom“ bude ležať na pleciach konkrétnych jednotlivcov, ktorým nebude mať kto pomôcť.
„Reformu“ teda možno považovať za šikovný účtovnícky trik politikov bez ohľadu na to, či ide o sociálnych demokratov, konzervatívcov alebo liberálov. Všetci politici sú radšej, keď zlé správy prinesie niekto iný než oni, v tomto prípade trh.

Zbaviť sa Čierneho Petra
V literatúre o sociálnom štáte, obzvlášť o stratégiách minimalizácie politických následkov nepopulárnych rozhodnutí, sa táto technika nazýva „zbaviť sa Čierneho Petra“. Politici sa z pochopiteľných dôvodov usilujú vyhnúť prijatiu nepopulárnych rozhodnutí. Keď sa tieto rozhodnutia javia ako nevyhnutné, budú politici chcieť, aby to neboli oni, kto ich prijme. Rozhodnutie sa usilujú delegovať na iný orgán, prípadne zaviesť automatický mechanizmus, ktorý za splnenia vstupných predpokladov „rozhodne“ sám, automaticky. Toto je aj prípad slovenskej dôchodkovej „reformy“.
Ideologické a politické charakteristiky slovenskej dôchodkovej „reformy“ jasne poukazujú na zmenu kurzu od starého socialistického k novému neoliberálnemu typu sociálneho štátu. Pri pomenovaní tejto cesty nám veľmi dobre poslúži klasická klasifikácia režimov sociálneho štátu z dielne Gostu Esping-Andersena. Tento dánsky teoretik delí režimy sociálneho štátu na sociálnodemokratické, korporativistické (konzervatívne) a liberálne.
Sociálnodemokratické sociálne štáty charakterizuje štedrosť, univerzálnosť a rovnosť vo výške dávok. Medzi vlastnosti liberálnych režimov možno, naopak, zaradiť sociálne zabezpečenie v podobe minimálnej „záchrannej siete“, obmedzenosť v prístupe k dávkam a ich nízku úroveň. Korporativistický režim napokon charakterizuje sociálny systém, ktorý posilňuje existujúce príjmové a spoločenské rozdiely.
Rozdiely medzi týmito režimami sociálneho štátu sa odrážajú v troch dimenziách dôchodkového systému: prerozdeľovaní, istote a univerzálnosti.

Neistota budúcich dôchodcov
Doterajší systém dôchodkového zabezpečenia na Slovensku sa v princípe vyznačoval pomerne vysokou mierou solidarity, teda prerozdeľovania od bohatších k chudobnejším, jeho dávkovo definovaný charakter zakladal zákonný nárok na dôchodok, čo poskytovalo vysokú mieru istoty, a na dôchodok mal právo každý, čiže systém bol univerzálny.
„Zreformovaný“ systém prerozdeľovanie prakticky ruší, istotu poskytuje iba „DSS-kám“ pokiaľ ide o ich zaručené príjmy z povinných poplatkov z našich vreciek. O istote pre budúcich dôchodcov nemožno hovoriť vôbec, lebo výška dôchodku závisí okrem množstva odvedených peňazí najmä od schopností DSS a od situácie na finančných trhoch. V novom systéme, ktorý nám nanútila Dzurindova vláda, neexistuje nič také ako občianske právo na dôchodok. Slovenský liberálny režim ide dokonca tak ďaleko, že jeho „záchranná sieť“ nie je zárukou ani len životného minima.
Táto skutočnosť je v príkrom rozpore s predsavzatím, ktoré vláda deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. V časti o dôchodkovej reforme sa totiž doslova píše: „Vláda zabezpečí minimálnu garantovanú výšku starobného dôchodku pre občanov patriacich do rizikových sociálnych skupín, ktorí nebudú môcť participovať na sporení formou individuálnych účtov.“ Niektorí poslanci slovenského parlamentu sa v novembri 2004 snažili odhlasovať zavedenie minimálneho dôchodku vo výške životného minima. To sa im však nepodarilo. Hovorca Kaníkovho ministerstva práce Martin Danko sa v tejto súvislosti vyjadril: „Bolo by to nespravodlivé.“ Lepšiu deklaráciu ideologických východísk dôchodkovej „reformy“ a smerovania slovenského sociálneho štátu by sme asi hľadali ťažko.