Martin Rocholl, riaditeľ Priateľov Zeme – Európa
Hoci environmentálne organizácie po neľahkom úsilí dosiahli, že euroústava obsahuje niektoré dôležité časti Amsterdamskej zmluvy, nie je zvlášť veľkým dôvodom na oslavu.
Úspechom je, že ako zásadné ciele EÚ deklaruje zlepšovanie stavu životného prostredia a udržateľný rozvoj. Zaznamenali sme aj pokrok v oblasti transparentnosti pri rozhodovaní. Ústava mierne zväčšuje priestor pre spoluúčasť verejnosti a občianskych iniciatív na rozhodovaní. Procedúru spolurozhodovania Komisie a Parlamentu rozširuje na ďalšie oblasti, a tak v procese rozhodovania dáva väčšiu – hoci stále nie dostatočnú – váhu Európskemu parlamentu.
Euroústva je pre mnohých sklamaním z premárnenej príležitosti. Príkladom je kapitola III., ktorá je venovaná zásadám EÚ. Namiesto prevetrania desaťročia starých textov, ostala väčšina formulácií nezmenená. Výsledkom je euroústava so silnými protirečeniami. Na jednej strane požaduje integráciu environmentálnych opatrení do všetkých oblastí, no na strane druhej zaraďuje napríklad medzi ciele poľnohospodárskej politiky EÚ „ďalšiu intenzifikáciu“ a v prípade obchodnej politiky zas „ďalšiu liberalizáciu“. Žiadny aspekt udržateľného rozvoja pritom neberie do úvahy.
Sklamaním je aj v oblasti daní. Nezavádza minimálnu daňovú úrovneň pre firmy, ani celoeurópske energetické dane. Zachovanie práva veta každej krajiny v prípade daní, vrátane environmentálnych, znamená, že v budúcnosti v tomto smere neuvidíme žiadny posun vpred. Niektoré mimovládne organizácie dnes navrhujú euroústavu odmietnuť. Pouvažujme, čo by táto voľba priniesla.
„Nie“ euroústave by znamenalo, že by sa celý proces zastavil a ústava musela byť prepracovaná.„Šoková terapia” (neprijatie ústavy by šokom celkom určite bolo) by mala k niečomu viesť. Koreňom problému však je, že tí, ktorí majú blízko k odmietnutiu euroústavy, vychádzajú z dvoch veľmi odlišných situácií a odlišné sú aj ich ciele. Prvú skupinu tvoria euroskeptici, ktorí spochybňujú celý model EÚ, dúfajú v rozpad únie a jej nahradenie lepšími formami spolupráce európskych krajín. Druhá skupina ľudí je rozčarovaná z toho, že ústava nezašla dostatočne ďaleko v integrácii EÚ. Trápi ich, že nám neposkytuje nástroje na ochranu sociálnych systémov, na ustanovenie minimálnych daní pre korporácie a na vyhýbanie sa daňovým odkladom a podobne. Táto skupina chce teda silnejšiu a integrovanejšiu EÚ.
Obe odmietavé pozície sú legitímne a majú na svojej strane presvedčivé argumenty. Ak ich však skombinujeme, zneutralizujú sa. Odmietnutie ústavy tak povedie k patovej situácii. Ekonomická a neoliberálna integrácia, o ktorých je už rozhodnuté a novú ústavu nepotrebujú, budú pokračovať a nesmierne potrebnú kontrolu ekonomických síl opäť nedosiahneme.
V tejto situácii je preto kľúčové, aby sme k našim „áno“ či „nie“ pripojili aj jasné podmienky. „Áno“ by malo byť spojené s jasnými požiadavkami na ďalšie vylepšenia euroústavy. Nová dohoda by mala „vyčistiť“ isté časti euroústavy a tiež ukončiť právo veto v oblasti zdaňovania a ďalších oblastiach, kde toto právo podkopáva udržateľný rozvoj. Tí, ktorí volia „nie“, by mali objasniť, čo ich „nie“ znamená. Len vtedy môže byť odmietnutie euroústavy konštruktívnou voľbou.
„Ano” či „nie“ euroústave však nie je podstatou problému. Kľúčová otázka sa týka budúcnosti EÚ. Mala by byť EÚ oslabená, pretože veríme, že je súčasťou problému? Alebo by mala byť posilnená, pretože ju vnímame ako nástroj na zabezpečenie lepšieho stavu životného prostredia a prostriedok proti pôsobeniu neoliberálnych trendov v Európe a vo svete? Nie je to jednoduchá otázka, no občianske hnutia sa jej už viac nemôžu vyhýbať. Zmysluplná debata sa nemusí nevyhnutne sústrediť na to, či sme „za“ alebo „proti“ EÚ. Mala by skôr jasne definovať oblasti politiky, v ktorých chceme silnejšiu EÚ a zaistiť, že efektívne, transparentné a demokratické rozhodovanie umožní dosahovanie stanovených cieľov. Rovnako by sme mali definovať oblasti, v ktorých chceme, aby EÚ nezasahovala do našich životov a v ktorých by sa rozhodovanie uskutočňovalo na národnej a lokálnej úrovni. Princíp decentralizácie, zadefinovaný v novej ústave, by sa v tomto smere mohol stať cenným nástrojom.
Voľba o euroústave bude strategickým rozhodnutím. Čo dosiahneme, ak ju schválime, či odmietneme? Bude „nie“ naozaj znamenať zlepšenie politickej situácie v Európe, alebo len povedie k zastaveniu procesu? Ak ju teraz odmietneme, dostaneme neskôr lepšiu? Je realistické snívať o nahradení EÚ lepšou formou spolupráce? Neodvádza to našu pozornosť od snáh zreformovať EÚ zvnútra? Bude zlyhanie euroústavy znamenať aj oslabenie pozície EÚ vo svete? Čo bude táto skutočnosť znamenať v čase unilateralizmu zo strany USA? Ak naopak budeme voliť „áno“, otvorí nám to cestu k ďalšiemu zlepšovaniu EÚ, alebo len zacementuje súčasný stav?