Keby nebolo bývalo Monicinho očarujúceho úsmevu a prvého letmého záblesku tých slávnych nohavičiek, prezident Clinton by bol dospel k vyvrcholeniu politiky triangulácie, poslúchnuc tak radu tajného tímu Bieleho domu a Larryho Summersa, námestníka ministra financií. Koncom roka 1998, či v prejave O stave únie roku 1999 by Clinton kongresu a národu s ponurým výrazom v tvári povedal, že tak ako predtým sociálny systém, aj ten dôchodkový (Social Security) stojí na pokraji krachu, treba ho „reformovať“ a jeho obrovskú zásobu kapitálu čiastočne odovzdať priemyslu finančných fondov. Cesta, ktorú Clintonovi vyznačila Rada demokratického vodcovstva (Democratic Leadership Council), by sa bola zavŕšila.
Výsledok naozaj visel len na vlásku. Podľa výpovedí členov tajného Clintonovho tímu v Bielom dome, ktorí dostali za úlohu vytýčiť trasu k privatizácii dôchodkového systému, sa dostali až k takým detailom, ako boli čísla dôchodkových účtov, ktoré mali byť vydané na milosť Wall Street. Lenže v roku 1998 prezidentovi prepukol škandál s Lewinskou, a ako tak bežali mesiace a proces odvolávania sa z hmlistého strašidla zhmotnil do hrozivej reality, prieskumy verejnej mienky Clintonovi ozrejmili, že jeho jediná nádej na záchranu spočíva v pestovaní rozšírenej nechuti obyvateľstva voči nafúkaným elitám, ktoré sa chystali prečítať mu rozsudok smrti.
Clinton sa bleskurýchlo otočil na opätku a stal sa najstatočnejším ochrancom dôchodkového systému, vytvoriac slogan „Najprv treba zachrániť dôchodky.“
Pozrime sa teraz na udalosti troška podrobnejšie.
V polovici deväťdesiatych rokov sa na seminároch, konferenciách, novinových komentároch a učených statiach, ktorými sa vytvára elitný konsenzus, rozbujneli pesimistické názory na budúcnosť dôchodkového systému. Médiá dychtivo načúvali šarlatánom, ako bolo Tretie milénium, ktoré bruchomluvecky prehovorilo v mene údajného konsenzu mládeže, že keď odíde do dôchodku, program jej už príjem nezaručí, a že teda by bolo lepšie vložiť ich odvodové platby na súkromný akciový účet na peniazmi prekypujúcej Wall Street. Tretie milénium zverejnilo šikovne vykonštruované prieskumy, ktoré napríklad dokazovali, že medzi mladými Američanmi je viac tých, ktorí veria na UFO, ako na budúcnosť dôchodkového systému. V prieskume v skutočnosti nebola žiadna otázka, ktorá by tieto dva výroky dávala do súvisu, no lenivým novinovým komentátorom to nebránilo v písaní o tomto a ďalších podobných „zisteniach“, ako napríklad, že seriál General Hospital prežije dôchodkový systém, či že stávka na výsledky bejzbalových majstrovstiev je racionálnejším vkladom, ako príspevok do systému.
Tretie milénium bolo samozrejme iba zásterkou pre privatizačnú lobby. Čerpalo však z existujúceho znepokojenia a skepticizmu verejnosti ohľadom financií dôchodkového systému, a kým trh s akciami stúpal do výšav, jeho napojenie na Wall Street bolo prednosťou, nie slabinou. Čo ako privatizéri preháňali, tvrdenie, že starnúca spoločnosť bude musieť zaplatiť rastúce náklady, samo osebe nesprávne nebolo. Myšlienka, že „niečo treba robiť“ bola rozšírená a mnohí očakávali, že Clinton po kapitulácii pred republikánmi v oblasti sociálneho zabezpečenia ustúpi aj v prípade dôchodkového systému. Lenže vďaka pekne zaoblenej mladej žene v modrých šatách, ktorú si všimol v roku 1995, tentokrát neustúpil.
Vieme to od vysokopostavených predstaviteľov Clintonovho ministerstva financií, ktorí sa zišli v roku 2001 na Harvarde, aby podumali nad poučeniami z deväťdesiatych rokov. Z tohto posedenia vzišlo odhalenie, že na Clintonov príkaz bola ustanovená prísne tajná pracovná skupina Bieleho domu, ktorá mala detailne preskúmať základ politiky prijateľnej pre obe hlavné strany - politiky, ktorá by do dôchodkového systému naočkovala individuálne účty. Táto záležitosť bola taká delikátna, že stretnutia skupiny sa v programe Bieleho domu zapisovali do nevinnej rubriky „Zvláštne otázky“.
To, čo v skutočnosti skupina pre Clintona pripravovala, bola práve druhá dávka reformy systému sociálneho zabezpečenia, tentokrát namierená proti onej bašte Novej dohody, totiž dôchodkovému systému vytvoreného samotným Rooseveltom.
Tajný tím „zvláštnych otázok“ vytvoril vtedajší námestník ministra financií Larry Summers (neskôr povýšený na ministra, dnes prezident Harvardskej univerzity) a Gene Sperlin, šéf Rady ekonomických poradcov. Že námestník ministra mal slabosť pre privatizačné plány nie je nijakým prekvapením. Ako hlavný ekonóm Svetovej banky dal totiž práve Summers začiatkom deväťdesiatych rokov spísať neslávne známu správu tejto inštitúcie, Ako odvrátiť starobnú krízu, ktorá tvrdila, že finančné spoločnosti ako Merill Lynch a Fidelity by sa o penzie postarali oveľa lepšie, ako hocijaká vláda. Ba vlády by mali poskytovať iba záchrannú sieť a odovzdať svoju moc vyberať odvody súkromným finančným firmám, ktoré by prevádzkovali povinné financované penzie podľa čílskeho modelu. Úlohou skupiny „zvláštnych úloh“ bolo nájsť taký spôsob privatizácie, ktorý by navzájom zmieril realistov medzi republikánmi a demokratmi, a pritom sa dalo tvrdiť, že dodrží väčšinu z existujúcich nárokov na dôchodky.
Účastníci harvardskej konferencie priznali, že snaha zaviesť komerčné praktiky narazila na nesmierne ťažkosti. Existujúci program má nízke administratívne náklady, kdežto viesť milióny drobných investičných účtov by bolo drahé. Tajný tím Bieleho domu sa pokúšal prekonať tento problém zlúčením fondov jednotlivcov a zredukovaním možnosti voľby či služby zákazníkom. Summers s tým však nebol spokojný: ako si spomína jeden z členov tímu, „námestník Summers rád vravieval, že sa musíme vyvarovať toho, aby sme vytvorili poštovú službu, keď ľudia sú už zvyknutí na efektívnosť Federal Expressu.“ A zlučovaniu fondov sa bolo tiež potrebné vyhnúť, keďže by vzniklo riziko štátnej kontroly nad biznisom.
Niektorí členovia tímu sa zároveň obávali, že ak zamestnancom umožní, aby si otvorili vlastné účty, povedie to čoskoro k úniku najbohatších piatich alebo desiatich percent zamestnancov a tým pádom k neschopnosti programu vyplácať dôchodky dnešným penzistom.
Napriek tomu sa však tajný tím pod Summersovým dozorom prebíjal ďalej. Dúfalo sa, že prezident si osvojí teraz už veľmi podrobný plán: „odhady pracovnej skupiny sa už pohybovali na takej detailnej úrovni, že sa už určilo, koľko číslic by malo byť v identifikačnom čísle každého fondu a koľko úderov do klávesnice by bolo preto každý rok potrebných na vypísanie všetkých týchto identifikačných čísel.“
Clintona každých niekoľko týždňov oboznamovali s výsledkami a v júli 1998 sa sám jedného zo zasadaní o „zvláštnych otázkach“ sám zúčastnil. Lenže v tom istom mesiaci dostal súdne predvolanie, aby vypovedal o svojom škandále. O mesiac neskôr konečne priznal svoj sexuálny vzťah s Monicou.
Koncom roka 1998 tajný tím s ťažkým srdcom dospel k záveru, že škandál s Lewinskou poľahky môže pochovať celú jeho snahu. Prezident cítil potrebu ukázať, že vykonal nejaký dramatický čin v prospech dôchodkového systému, ktorý by pritom zároveň nebol veľmi riskantný. Mohlo to byť kontroverzné, ale kontroverzné v smere posilnenia programu, nie jeho ohrozenia. Ako povedal jeden z členov tímu na harvardskom posedení: „Ku koncu roka 1998, keď jasne vyvstala možnosť, že sa začne proces odvolávania prezidenta, politická dynamika debaty o dôchodkovom systéme sa dramaticky zmenila. Biely dom si jasne uvedomil, že teraz nie je čas podstupovať také výrazné riziká, aké by boli nutné na dosiahnutie dohody v takej kontroverznej otázke, ako je reforma dôchodkového systému.“
Clinton tak zúfalo hľadal prístup, ktorý by zvýšil jeho popularitu, že bol dokonca pripravený aj sklamať Wall Street. „Prezident sa rozhodol sledovať stratégiu zjednotenia demokratov okolo plánu, ktorý by dôchodkový systém posilnil presunom rozpočtových prebytkov doňho a investovania časti z nich do majetku.“
Vo svojom prejave O stave únie v roku 1999 Clinton prevzal iniciatívu od privatizérov odvážnym novým plánom, ktorým naplnil heslo „Najprv treba zachrániť dôchodky“. Navrhol, aby sa 62 percent z rozpočtových prebytkov použilo na posilnenie „zvereného fondu“ dôchodkového systému. Zaviazal sa, že bude vetovať akékoľvek pokusy čerpať z dôchodkového systému financie na iné použitie, a vyzval, aby sa 15 percent zo zvereného fondu investovalo na trhu s akciami – nie však jednotlivcami, ale správou dôchodkového systému.
Tento prístup bol okrem iného veľmi prefíkaný v tom, že ukradol republikánom jednu z ich tém. Lebo hoci odmietol zavedenie individuálnych účtov, nástojil na tom, že financie dôchodkového systému sa nesmú používať na iné programy ani sa nimi nesmie zaplatiť znižovanie daní. Republikáni vyzývali na to, aby sa odvody do dôchodkového systému uložili „do sejfu“ a Clinton čoskoro sám začal tento výraz používať. S tým sa však neuspokojil a ponúkol tiež verejné dotácie Univerzálnym sporiteľským účtom, ktoré mali byť vytvorené mimo dôchodkového systému, a nie na jeho účet. Bol to pozostatok komercializačného prístupu, ale veľa chvály si tým od privatizérov nevyslúžil, keďže išlo len o dobrovoľný doplnok k posilnenému verejnému systému.
Šéf centrálnej banky Alan Greenspan bol ochotný nechať vložiť rozpočtové prebytky do dôchodkového systému, no odsúdil plán investovať časť zo zvereného fondu do majetku spoločností, na základe argumentu, že by to viedlo k vládnemu zasahovaniu do sféry biznisu. Istý novinár v New York Times 25. januára 1999 varoval, že ak sa zverenému fondu dovolí investovať do akcií, nebude možné zabrániť spolitizovaniu týchto investícií: „Hrozí riziko, že zasiahne Kongres a napríklad presmeruje financie do environmentálne založených spoločností a nie povedzme do výrobcov tabaku.“
Na druhý deň prispel svojím rozrušeným článkom do Wall Street Journal Milton Friedman a varoval, že Clinton sa vydáva na tenký ľad: „Často som premýšľal nad tým, že dômyselným spôsobom, ako by mohol socialista dosiahnuť svoj cieľ, by bolo presvedčiť v mene fiškálnej zodpovednosti Kongres aby (1) predfinancoval záväzky dôchodkového systému a (2) investoval naakumulované rezervy na kapitálovom trhu nákupom podielov v domácich korporáciách.“ Clinton síce prisľúbil, že zverený fond bude izolovaný od politických tlakov a že investovaných bude len 15% z neho, ale Friedmana tým nepresvedčil.
Na Clintona tiež zaútočili za to, že „rátal dvakrát“, keď sa zaviazal použiť rozpočtové prebytky na dôchodkový systém. Výpovede z harvardskej konferencie však jasne ukazujú, že išlo o to, jednoznačne oddeliť zverený fond od zvyšku federálneho rozpočtu. Návrh umožniť fondu, aby nakupoval celú škálu rôznych cenných papierov, a nielen štátne dlhopisy, by nielen poskytol dôchodkovému systému skutočné hodnoty, ale zároveň by vytvoril nový mocný nástroj ekonomickej politiky, čoho si bol Greenspan vo svojej žiarlivosti veľmi dobre vedomý.
Napriek takýmto útokom sa však Clintonov plán ako celok americkému obyvateľstvu veľmi pozdával. Republikáni sa rýchlo preorientovali na tvrdenia, že aj oni by z dôchodkového systému urobili prioritu. Pesimizmus nad budúcnosťou programu nahradila rastúca názorová zhoda, že program treba a je možné zachrániť. Potrebná bola akurát vôľa a odhodlanie nepremrhať zverený fond.
Poháňaný bičom krízy s Lewinskou sa prezident z plného hrdla prihlásil k dôchodkovému systému. Bol to hrozný úder pre celé názorové sprektrum od Cato Institute a Tretie milénium až po mnohých Nových demokratov, vrátane senátora Josepha Liebermana, ktorý vyhlasoval potrebu individuálnych účtov v mene „možnosti voľby“. Treba si povšimnúť, že Al Gore sa vo svojej prezidentskej kampani verejne vyslovil proti možnosti, že by zverený fond dôchodkového systému mal mať možnosť investovať do celej škály cenných papierov.
Ešte aj vedenie republikánskej strany sa hanblivo pridalo k predstave, že prebytok vo fonde zvereného systému by sa nemal míňať na nič iné. Len štyri dni pred voľbami povedal guvernér Bush davu v michiganskom Saginawe, že ochrániť zverený fond dôchodkového systému bude jednou z jeho hlavných priorít. Odvody do systému, prisľúbil, „pôjdu výlučne na to, na čo sú odvádzané, teda dôchodky. Nenecháme Kongres, aby sa ich z akéhokoľvek iného dôvodu dotýkal.“ Ani nie o rok neskôr predpovedal kongresový rozpočtový úrad, že na vyrovnanie rozpočtu bude Bushova administratíva potrebovať 9 miliárd dolárov zo zvereného fondu dôchodkového systému, hoci práve v tej chvíli Bush uisťoval šéfa demokratickej senátnej väčšiny Toma Daschla, že zámku na slávnom sejfe dôchodkového systému nevylomí.
Bushove problémy okolo zvereného fondu boli o to pálčivejšie, že chcel do dôchodkového systému zaviesť individuálne účty a vytvoril vlastnú komisiu, ktorá mala vypracovať najlepší spôsob, ako dôjsť k tomuto prvému sústu privatizácie. Webstránka Bushovho Bieleho domu priniesla vysvetlenie sľubovanej „reformy“, ktorá nabubrelo tvrdila, že dôchodkový systém treba mať v úcte a že súkromné účty ho nijakým spôsobom nebudú smieť ohroziť.
Demokrati môžu prezidenta viniť za to, že vytvoril rozpočtové problémy neuváženým znižovaním daní. Keby však mali odvahu, mohli by nájsť recept na ekonomickú obnovu v debate konca deväťdesiatych rokov, keď Clinton nielenže prišiel s heslom, ktoré teraz zväzuje ruky jeho nástupcovi – „Najprv treba zachrániť dôchodky“ – ale aj odvážne navrhol oddeliť zverený fond od federálneho rozpočtu, čím by správcom umožnil sledovať vlastnú investičnú stratégiu.
Logiku dôchodkového systému kedysi pamätne vysvetlil a obhajoval brilantný strýko Larryho Summersa, nositeľ Nobelovej ceny Paul Samuelson. Povinné spoločenské mechanizmy tohto druhu boli, ako povedal, nutnou obranou proti chamtivým a krátkozrakým zneužívateľom: „ak poslúchnu všetci okrem jedného, ten jeden by mohol neposlúchnutím získať sebeckú výhodu – a preto prichádza šerif: my sami politicky privolávame silu na seba samých. Keď na scénu príde spoločenské donucovanie či zmluva, problém [zneužívateľov] sa vyparí.“ Samuelson bol nútený ukázať, že invidualizmus si vyžaduje kolektivizmus: „Že protestantská etika mala podiel na vytvorení individualistického kapitalizmu, to možno akceptovať; ale nie je ľahko prijateľné, že by malo zostať pri tom. To, čo z Jeremyho Benthama urobilo v roku 1800 benthamistu, by z neho možno v roku 1900 urobilo fabiánskeho socialistu (a nevidíme azda veľa spoločného v charaktere Jamesa Milla a Friedricha Engelsa?) Nech ľudstvo uzavrie hobbesovsko-rousseauovskú spoločenskú zmluvu, v ktorej si mladí môžu byť istí príjmom na dôchodku, ak budú dnes podporovať zostarnutých, pričom zárukou je povinnosť ešte nenarodených.“ (Táto pasáž pochádza zo Samuelsonovej state „An Exact Consumption-Loan Model of Interest with or without the Social Contrivance of Money“, Journal of Political Economzy, december 1958).
No v roku 1998 sa už Samuelsonov synovec Larry Summers zo všetkých síl snažil spoločenskú zmluvu medzi generáciami rozbiť, a ako sme videli, dosiahnuť určitý odklad si vyžadovalo slečnu Lewinskú. V dôsledku toho nakoniec Clintonov Biely dom, napriek tomu, že sa práve topil v škandále, zrazu zistil, že uvažuje o možnostiach kolektívneho financovania, ktoré zachádzali ďalej, než len k zásadám priebežného systému, ako ich vyhlásil Samuelson. Ak generácie nie sú rovnako početné a ak starnutie spoločnosti vedie k zvýšeným nákladom na dôchodky či zdravotníctvo, potom je múdre zaviesť určitý prvok predfinancovania. Clinton s Gorom sa nakoniec uzhodli na stratégii, v rámci ktorej by sa zverený fond použil na splatenie štátneho dlhu, a inak by bol v „sejfe“. Príspevky z harvardskej konferencie však ukazujú, že skôr či neskôr by sa predfinancovanie muselo prestať obmedzovať len na splatenie verejného dlhu, čiastočne preto, že prebytky by ho možno pohltili už za niekoľko rokov a čiastočne preto, že to nebolo uskutočniteľné či rozumné.
Harvardské state neboli po kríze s odvolávaním prezidenta jediným dôkazom nového myslenia v oblasti dôchodkového systému. V inej časti Clintonovho Bieleho domu pracoval poradca menom Peter Orszag s Josephom Stiglitzom, vtedy hlavným ekonómom Svetovej banky, na stati menom „Nový pohľad na dôchodkovú reformu: Desať mýtov o systémoch starobného zabezpečenia“. Táto esej predstavovala mocnú kritiku spomínanej skoršej správy Svetovej banky, ktorú si objednal Summers. Príspevok, prednesený pôvodne v septembri 1999, neskôr vyšiel v knihe zostavenej Robertom Holzmannom a Stiglizom, menom Nové myšlienky o starobnom zabezpečení. Jeho základným zameraním bola obrana verejného systému a úvahy nad formami predfinancovania, ktoré by mu pomohli. A táto stať, časti ktorej boli plne potvrdené ťažkosťami Clintonovho tajného tímu, skutočne dáva odporcom privatizácie do rúk mocnú zbraň.
Prasknutie bubliny deväťdesiatych rokov a následný kolaps trhov takisto znamenali, že Bush a jeho komisia mali pred sebou oveľa ťažšiu úlohu – než sústredenie sa na terorizmus zmenilo orientáciu Bushovho programu. Čo ako pochybné sú argumenty za privatizáciu, v opojných dňoch búrlivo rastúceho trhu konca deväťdesiatych rokov mali na prvý pohľad svoje čaro. Ba mohlo by sa ukázať, že ich porážka v tomto období bola rozhodujúca. Na druhej strane sa v dôsledku prepadu ekonomiky stáva druhý prúd pôvodnej Clintonovej stratégie, teda myšlienka, že zverený fond by mal nadobudnúť vlastné cenné papiere, veľmi podstatnou. V ekonomike postihnutej recesiou by medzi ne mohli patriť napríklad štátne dlhopisy spojené s investíciami do vzdelávania či obnovy zanedbaných mestských oblastí, alebo by mohli naliať financie do sektorov zdeprimovaných pobublinovým vytriezvením. Pravdaže, znamenalo by to zájsť ďalej, než kedy navrhoval Clinton, ale bolo by to plne v duchu toho, čo navrhovali mnohí ľavicoví stúpenci zvereného fondu v roku 1939, keď bol do programu včlenený, a stretlo by sa to s veľmi dobrým prijatím u mnohých častí organizovanej práce, ako boli ľudia v Spojenectve ústredných oblastí.
E. H. Carr vo svojom slávnom spise Čo sú dejiny? zvažoval vplyv, aký mala na dejiny dĺžka Kleopatrinho nosa. Budúci historici dôchodkového systému budú uprostred rozoberania spletitostí úprav vzhľadom na životné náklady, bodov obratu a individuálnych zamestnaneckých plánov môcť venovať aspoň jeden odstavec politickým a intelektuálnym dôsledkom Monicinho zvodného úsmevu. Za záchranu vďačíme jej.
Robin Blackburn je historik a sociológ. Penzijným systémom a jeho reformou sa zaoberá už dlhé roky. Jeho najvýznamnejšou publikáciou v tejto oblasti je Banking on Death, or, Investing in Life: The History and Future of Pensions (Profitovať zo smrti, alebo investovať do života: Dejiny a budúcnosť penzií).
Vydané: 30. - 31. októbra 2004