Skúste sa kdekoľvek v Európe opýtať ľudí, či vedia niečo o Európskej investičnej banke (EIB). Pravdepodobne nedostanete inú odpoveď ako myknutie plecami. Opýtajte sa úradníkov v opevnených bruselských kanceláriách, či vedia, ktorá verejná banka je najväčšia na svete. Reakcie nemusia byť o nič iné - a to aj napriek tomu, že politici zvyčajne vedia odkiaľ plynú peniaze, osobitne v dnešnom svete rozpočtových škrtov a rastúcich verejných potrieb.
Nebolo by inšpirujúcou úlohou pre poslancov v Európskom parlamente, aby svojim voličom v členských krajinách povedali, že EÚ má vlastnú finančnú inštitúciu určenú na poskytovanie prostriedkov pre dlhodobé projekty? Že EIB disponuje obrovským množstvom financií na dôležité verejné projekty? Že všetky potenciálne prospešné politiky EÚ sa môžu stať realitou, keďže prostriedky na financovanie ich implementácie skutočne existujú? Takýto optimizmus je, bohužiaľ, bezdôvodný. Zdá sa, že z istých dôvodov poslancom Európskeho parlamentu vyhovuje súčasný stav, v ktorom EIB, skrytá v údoliach Luxemburgu, má blízky vzťah k pochybným investíciám a finančným spoločnostiam. Nemožno sa diviť, ak ju niektorí prirovnávajú k daňovej oáze na Kajmanských ostrovoch.
Nedostatok transparentnosti v EIB je dlhodobým problémom, osobitne pre tých, čo sa zaoberajú nesúladom tejto banky s občianskymi požiadavkami na otvorenosť a verejnú zodpovednosť inštitúcií EÚ. V tomto zmysle existuje v EÚ širší politický problém, do riešenia ktorého sa treba naliehavo pustiť. EÚ prijíma čím ďalej tým viac rozhodnutí o kapitálovo veľmi náročných programoch, a o mandáte EIB v súvislosti s ich implementáciou. To prináša dobrú možnosť využiť vynikajúci rating EIB na finančných trhoch (najvyšší možný spomedzi bankových inštitúcií), ktorý umožňuje EIB dostať výhodné finančné prostriedky zo súkromnej sféry na financovanie verejných projektov a na napĺňanie cieľov politík.
Dosahovanie cieľov hospodárskeho rastu, uvedených v tzv. Lisabonskej agende z r. 2000; využívanie obnoviteľných zdrojov energie v širšom meradle s cieľom predísť deštrukčným klimatickým zmenám; podpora malým podnikom z oblasti hi-tech; realizácia cieľov EÚ v oblasti životného prostredia; podpora globálneho hospodárskeho rozvoja - do ktorejkoľvek sféry politík EÚ sa pozriete, zistíte, že EIB je spomínaná ako implementačná agentúra. Je však veľmi zlé, že z pohľadu občana je takmer nemožné nájsť akékoľvek informácie o tom, ako EIB prenáša tento svoj mandát do reality, a aké aktivity vyvíja na dosiahnutie stanovených cieľov.
Vo februári tohto roku si španielska poslankyňa Európskeho parlamentu za konzervatívcov Monica Ridruejo povedala, že už toho bolo dosť. Ako spravodajkyňa výboru Európskeho parlamentu pre ekonomické a menové záležitosti (EMAC) pre záležitosti týkajúce sa EIB, Ridruejo napísala návrh správy reagujúci na výročnú správu EIB, v ktorej predniesla viacero kritických otázok. Vo svojej správe mimo iného navrhla, aby EIB začala uplatňovať medzinárodné štandardy dobrého korporačného riadenia, a aby EIB poskytovala viac informácii Európskemu parlamentu o jej interných rozhodovaniach a spravovaní finančných prostriedkov.
Ako bývalá bankárka Ridruejo vie, čo môže požadovať od inštitúcie, ktorá navyše potrebuje vyvážiť svoj charakter súkromnej banky s tým faktom, že je verejnou inštitúciou. Jej požiadavky smerom k EIB by sme mohli nájsť v akejkoľvek príručke o riadení korporácií: špecifikovať konečné určenie pôžičkových operácií, zverejňovať výsledky investovania do fondov spravovaných tretími osobami, informovať o rizikovom profile kapitálových operácií, zverejniť spôsob nominácie a bočné príjmy kľúčových riadiacich pracovníkov, zverejňovať zápisy zo stretnutí Rady guvernérov a Rady výkonných riaditeľov, monitorovať, či úvery s dotovanými úrokovými mierami smerujú ku konečnému cieľu ich určenia, a urobiť všetko pre to, aby sa zaistilo dostatočné informovanie občanov o dodržaní súladu aktivít s cieľmi politík EÚ.
Aj keď hlavnou zodpovednosťou EMAC by malo byť „objasňovanie tienistých metód a praktík“, ktoré by EIB aj naďalej rada ukrývala, väčšina poslancov - členov výboru EMAC, sa na stretnutí konanom 6. apríla rozhodla prijať v tejto veci presne opačný postoj. Poslanci z pôvodného znenia správy vypustili polovicu odporúčaní, osobitne tie, ktoré od EIB požadovali viac transparentnosti. Popri požiadavke na Európsku komisiu a na členské štáty predložiť návrhy na zabezpečenie prezieravej kontroly EIB prostredníctvom Európskej centrálnej banky alebo inej primeranej inštitúcie, nič z pôvodného návrhu správy v jej konečnom texte neostalo. Ridruejo sa odmietla podpísať pod výsledný text správy, ktorú sama navrhla. Pozorovatelia boli pobúrení tvrdými metódami, ktorými návrh správy predložený poslankyňou Ridruejo zmietli zo stola poslanci z veľkých parlamentných klubov, vrátane Európskej ľudovej strany, do ktorej patrí aj Ridruejo.
Takže, je EIB nedotknuteľná? Skôr je tu jasná potreba, aby z Bruselu prišlo ešte viac kritických správ o EIB.
Martin Koehler je programový riaditeľ talianskej mimovládnej organizácie Campagna per la Riforma della Banca Mondiale.
Vývoj zmien v správe predloženej poslankyňou Ridruejo je možné nájsť na internetovej stránke CEE Bankwatch Netwotrk na adrese http://www.bankwatch.org/issues/eib/meib.html.
<http://www.european-voice.com/current/article.asp?id=20194>
Publikované so súhlasom autora článku.