Reforma dôchodkového systému je jednou z priorít novej vlády a témou týchto dní. O jej nevyhnutnosti a dôležitosti nie je potrebné diskutovať. Diskutovať sa však dá o spravodlivosti doteraz známeho predkladaného návrhu. Liberálny koncept zakladajúci sa na reforme čílskeho reformátora José Piňeru vychádza z princípu – kto viac zarobí, viac si nasporí a môže odísť do dôchodku skôr a s vyššou sumou ako pri súčasnom priebežnom systéme. Princíp by bol spravodlivý v prípade, ak by každá práca bola finančne ohodnocovaná. V spoločnosti sa však vykonáva množstvo neplatenej práce, hoci bez nej by bol chod spoločnosti nemysliteľný – je to najmä práca v domácnosti, vykonávaná spravidla ženami.
Podľa niektorých zahraničných odhadov je jej hodnota prerátaná bežnou hodinovou plácou porovnateľná s objemom HDP v danej krajine. Zohľadnenie tejto práce je síce možné pri modeloch dôchodkového poistenia založenom na generačnej solidarite alebo kombinovaných trojpilierových systémoch, pri osobných účtoch však vyjdú ženy v domácnosti naprázdno. Kým pracujúci otec rodiny si bude odvádzať prostriedky na svoj osobný účet, jeho manželka, starajúca sa o spoločné deti a domácnosť bude mať nasporené oveľa menej. Ak žena vôbec nebude v pracovnom pomere a bude s venovať len domácnosti a výchove detí, vlastne si nenasporí nič. V prípade rozvodu vo vyššom veku zostane žena takmer bez prostriedkov. Aj pracujúce ženy tým, že zarábajú menej – v priemere o 26 % ako muži - budú potrebovať dlhší čas, kým si na dostatočnú výšku dôchodku nasporia. Výsledkom bude zákonite ďalšie narastanie feminizácie chudoby. Ženy totiž žijú v priemere dlhšie ako muži a zvyšujúci sa podiel dôchodcov v celej populácii ukazuje, že sa dôchodkyne stanú nezanedbateľne početnou skupinou spoločnosti, ktorej (ne)spokojnosť bude mať nemalý vplyv napr. aj na výsledky volieb.
V krajinách Európskej únie, ale i napr. v Južnej Afrike či Namíbii sa pri dôležitých reformách a zákonoch vykonávajú tzv. gender analysis – rodové analýzy. Ich cieľom je porovnať vplyv a dosah daných zákonov na oba rody, mužov aj ženy, vyhodnotiť rozdiely a navrhnúť riešenia. Takýmto postupom sa napr. v Nemecku dospelo k záveru, že pre dôchodkové sporenie sa nemajú vytvárať účty osobné, ale účty rodinné. To znamená, že tradičná rodová deľba práce, ktorú sa zrejme ešte dlho nepodarí zmeniť – muž pracuje, kým žena sa stará o domácnosť a deti, vytvára rodinné zázemie aj pre muža a prípadne pracuje, ale spravidla ako matka v nižšie platenej funkcii – neznamená pre ženu znevýhodnenie. Aspoň nie ohľadom dôchodku. V prípade ovdovenia alebo rozvodu žena nie je odkázaná na sociálnu podporu, ale majetkovým delením alebo dedením dostáva svoj podiel na dôchodkovom účte.
Nie je mojim úmyslom spochybňovať pripravovanú dôchodkovú reformu, naopak. Je ale nutné zdôrazniť, že finančné a právne hľadisko by nemalo byť to jediné. Európska únia, do ktorej zdá sa úspešne smerujeme, zakotvila princíp Gender Mainstreaming (t.j. uplatňovanie rodového hľadiska) do svojej základnej filozofie. Keď sa už u nás neuplatňuje pri personálnych rozhodnutiach - vo vláde a ani v Kaníkovom poradnom tíme vo veci dôchodnkovej reformy nie je ani jedna žena, ešte by to nemuselo nevyhnutne znamenať, že musia vykonávať aj „protiženskú“ politiku. Stačí len trochu dobrej vôle, pohľad do zahraničia a hlavne do vlastných rodín.
Autorka je predsedníčkou OZ Možnosť voľby a Iniciatíva piata žena