Historický kontext: pomer síl v rámci OSN Pred viac ako 50-timi rokmi sa do procesu príprav pôvodnej charty OSN v San Franciscu zapojili desiatky mimovládnych organizácií (MVO) s rôznym zameraním, včítane konfederácií odborových zväzov. Možno povedať, že občianska spoločnosť zohrala v tomto procese dôležitú úlohu, pretože dohliadla na to, aby niektoré inštitúcie v systéme OSN disponovali presne vymedzenými kompetenciami.
Architekti OSN dbali najmä na to, aby brettonwoodské inštitúcie (t.j. Svetová banka, Medzinárodný menový fond a Všeobecná dohoda o clách a obchode, dnes Svetová obchodná organizácia) boli podriadené Ekonomickej a sociálnej rade (the Economic and Social Council – ECOSOC).
V roku 1947 však Valné zhromaždenie OSN bez hlasovania schválilo dohody medzi OSN a Medzinárodným menovým fondom a OSN a Svetovou bankou. Tieto dohody konštituovali nezávislosť oboch inštitúcií od OSN. Ich odchod zásadným spôsobom zvrtol celý pôvodný systém, ktorý vychádzal z ich podriadenosti voči verejnej kontrole, a tým aj pomer síl medzi korporáciami, vládami a občianskou spoločnosťou.
Bývalá vysoká predstaviteľka OSN Erskine Childers v roku 1994 vo svojej správe hodnotiacej 50 rokov pôsobenia OSN uviedla, že zakladatelia OSN nemali v úmysle umožniť brettonwoodským inštitúciam získať kontrolu nad makroekonomickou politikou. Úlohou posudzovať makroekonomické otázky mali byť poverené komisie ECOSOC-u a ich implementácia mala byť v kompetencii Valného zhromaždenia OSN. E. Childers argumentovala tým, že podľa článku 58 pôvodnej Charty OSN malo makroekonomickú politiku koordinovať Valné zhromaždenie a podľa článku 63 aj ECOSOC, a to prostredníctvom špecializovaných agentúr OSN.
Praktickým výsledkom samodeklarovanej autonómie brettonwoodských inštitúcií je, že zamedzujú účasť špecializovaných agentúr OSN na výkone ich funkcií a na ich stretnutiach. Na druhej strane, brettonwoodské inštitúcie sa aktívne zúčastňujú nielen stretnutí ECOSOC-u, ale aj na rokovaniach špecializovaných agentúr OSN. Táto závažná administratívna asymetria umožnila zrod dnešného medzinárodného systému, ktorý inštitucionalizuje práva korporácií (vynucované brettonwoodskými inštitúciami) nad všeobecné občianske práva (ktoré zastrešuje OSN).
Rozdelenie OSN prispieva ku globálnym problémom Bezprostredným dôsledkom inštitucionálneho rozdelenia OSN je veľké vákuum v koordinácii politík brettonwoodských inštitúcií a OSN. Jeho účinky možno vidieť v špirále globálných kríz, od epidémí chorôb cez sociálnu dezintegráciu až po deštrukciu prostredia. Napríklad:
- Svetová zdravotná organizácia OSN (World Health Organization - WHO) zohráva nerovný zápas so záväznými pravidlami WTO v oblasti práv na intelektuálne vlastníctvo, známe ako Dohoda o TRIPs. Program WHO na boj s AIDS na jednej strane nabáda vlády k výrobe liekov, ktoré by boli dostupné ľuďom infikovaným vírusom HIV, WTO však trvá na tom, aby vlády vynucovali monopolné určovanie cien liekov medzinárodnými farmaceutickými spoločnosťami, ktoré umožňujú prístup k liekom iba malej časti postihnutých.
- Bezpečnostná Rada OSN, UNICEF, Vysoký komisár pre utečencov a ostatné agentúry OSN venovali veľa energie úsiliu dostať Afriku zo špirály problémov smerujúcich k ekonomickému a sociálnemu chaosu. Vďaka novým pravidlám WTO, prijatým v rámci uruguajského kola rokovaní, ktoré zvyšujú medzinárodnú konkurenciu pre komodity, ktoré Afrika exportuje a kvôli novým požiadavkám WTO na zníženie dotácií na import obilia, príde subsaharská Afrika o dalšie príjmy v hodnote 200 mld dolárov.
- Viaceré špecializované agentúry OSN dlhé roky povzbudzovali vlády, aby zvyšovali svoje rozpočty na rozvoj vzdelávania, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti. Svetová Banka a Medzinárodný menový fond však prostredníctvom úverov podmienených štrukturálnymi reformami vyvíjajú veľký tlak na rozpočtové škrty v chudobných krajinách. Tento tlak často priamo vedie k obmedzovaniu sociálnych programov, čo napríklad v Argentíne vedie k vlne samovrážd ľudí v dôchodkovom veku kvôli prísnym opatreniam MMF, ktoré stlačili úroveň dôchodkov pod oficiálnu hranicu chudoby.
- Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo OSN (Food and Agriculture Organization - FAO) pracuje na podpore udržateľného menežmentu svetového lesného a rybného hospodárstva. Program však zahŕňa aj školenia vládnych úradníkov v oblasti implementácie pravidiel WTO pre obchod s prírodnými zdrojmi, ktoré vedú k rastu ťažby prírodných zdrojov a nezohľadňujú potrebu ochrany životného prostredia. V tomto prípade sa FAO stala agentúrou podporujúcou politiku brettonwoodských inštitúcií, ktorá rozširuje právomoci korporácií na úkor kompetencií vlád a práv občanov.
O týchto i ďalších problémoch sa diskutovalo na mega-konferenciách OSN v 90-tych rokoch. Ich výstupom však boli iba nezáväzné deklarácie a návrhy na vypracovanie ničím negarantovaných akčných plánov v intenciách globálnej ekonomiky. Brettowoodské inštitúcie medzitým vytvárajú a neustále rozširujú záväzné a vynútiteľné obchodné pravidlá, ktoré veľkým korporáciám umožňujú globalizovať svoj vplyv na vlády.
Výsledkom toho je rast tempa deštrukcie životného prostredia a prehlbovanie chudoby. Ak charakter súčasnej politiky nezmení smer, takéto konferencie nielen nevyriešia, ale ešte ďalej prehĺbia problémy, ktoré sa OSN pokúša eliminovať.
Pokusy OSN o reguláciu moci nadnárodných korporácií skončili v troskách. Najočividnejším príkladom, hoci úplne nepovšimnutým médiami stredného prúdu, bol prípad Komisie OSN pre nadnárodné korporácie (UN Commission on Transnational Corporations – CTC). Cieľom tejto agentúry bolo monitorovať praktiky nadnárodných spoločností a vypracovať pre ne záväzný medzinárodný kódex správania sa.
Okamžite po nástupe Butrusa Butrusa Ghaliho, nominovaného USA do funkcie generálneho tajomníka OSN v roku 1992, však táto agentúra prešla tichou, ale rýchlou a zásadnou reformou. Denník The Economist v tejto súvislosti konštatoval, že CTC, „ktorá desaťročia hrozila prstom obchodným spoločnostiam a zostavovala kódexy na kontrolu ich správania, teraz väčšinu času trávi tým, že radí krajinám, ako ich čo najlepšie prilákať.“
Podrývanie pôvodného mandátu a autority OSN: Globálna dohoda Svetová banka, MMF a WTO prakticky zabezpečili nezávislosť korporácií od systémov presadzujúcich občianske a environmentálne práva, ktorých garantom by mala byť OSN. Preto svet dnes viac než kedykoľvek predtým potrebuje reformovať OSN, posilniť jej mandát a podriadiť brettonwoodské inštitúcie jej právomociam.
Nový politický kontext daný globalizačným procesom, v ktorom korporácie uplatňujú svoju prevahu nad národnými vládami, by mal byť dôvodom k tomu, aby posilnená OSN disponovala záväzným kódexom správania pre nadnárodné spoločnosti. Väčšina ľudí nevie, že existujúca štruktúra OSN zastrešuje aj plnenie medzinárodne uznaných systémov ľudských práv (daných Konvenciou o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach a Konvenciou o občianskych a politických právach), práv zamestnancov (daných stovkami dohôd v rámci Medzinárodnej organizácie práce), a opatrení na ochranu životného prostredia (daných stovkami medzinárodných environmentálnych dohôd).
Problém je v tom, že aj keď tieto legislatívne opatrenia už vlády dávno schválili, väčšina z nich zlyháva kvôli tomu, že nie sú ratifikované a uplatňované na úrovni členských štátov.
Preto je potrebné zamerať pozornosť na implementáciu týchto konvencií a dohôd všetkými národnými vládami, ktoré s nimi už oficiálne súhlasili. OSN by mala mať kompetenciu presadzovať tieto všeobecne prospešné požiadavky všade tam, kde je to potrebné a kde má k tomu mandát.
Namiesto toho však generálny tajomník OSN Kofi Annan podpísal s predstaviteľmi najväčších svetových korporácií a vybranými „zástupcami“ občianskej spoločnosti tzv. Globálnu dohodu (Global Compact), obsahujúcu súbor nezáväzných a nevymáhateľných princípov „zodpovedného správania“, ku ktorým sa dobrovoľne prihlásili niektoré nadnárodné korporácie.
Nejde v podstate o nič viac ako o slaboduchý a cynický pokus rozdrobiť rastúci odpor svetovej verejnosti proti nadnárodným korporáciám, ktorá čoraz intenzívnejšie volá po záväznej, kontrolovateľnej a vynútiteľnej regulácii ich pôsobenia. Globálna dohoda ignoruje pôvodný mandát OSN a legitimizuje proces okliešťovania systému na ochranu záujmov ľudí ustanoveného OSN pred 50-timi rokmi.
Svetový summit OSN o udržateľnosti V auguste 2002 sa v Johannesburgu uskutoční summit OSN o udržateľnom rozvoji. Tento summit, organizovaný 10 rokov po summite v Rio de Janeiro (1992), je zameraný na „hľadanie konsenzu v otázkach všeobecného zhodnotenia súčasných podmienok a priorít pre ďalšiu činnosť v nových oblastiach a témach.“
Prípravné stretnutia pre nadchádzajúci summit boli rozbehnuté už dávno a rovnako dlho je jasné, že celý summit sa vôbec nemieni podrobne zaoberať hrozbou číslo jedna pre udržateľný rozvoj – ekonomickou globalizáciou.
Desať rokov po summite Zeme v Riu sa tie krajiny, organizácie a osobnosti, ktoré sa zúčastňovali na prípravnom procese, takmer jednomyselne zhodujú v názore, že celý proces zlyhal. Nebol splnený ani jeden z očakávaných cieľov, a úroveň niektorých najdôležitejších dohôd, ktoré boli prijaté (napr. v oblasti klimatických zmien), bola hlbokým sklamaním. Mohammed Al-Ashry, predseda Globálneho fondu životného prostredia (Global Environmental Facility - GEF), ktorého úlohou je dohliadať na plnenie cieľov a dohôd z Ria, otvorene potvrdil toto zlyhanie. Podľa neho je príčinou nedostatok „politickej vôle presadzovať udržateľný rozvoj v rozsahu, ktorý bol potrebný na zvrátenie doterajšieho trendu“.
Jeho, i podobným vyhláseniam však chýba pointa: pokiaľ budú medzinárodné inštitúcie a národné vlády spoločne presadzovať ekonomickú globalizáciu, nemajú šancu dosiahnuť žiadne ciele zamerané na ozdravenie planéty či na zabezpečenie rovnosti a spravodlivosti pre ľudí.
Dnešný charakter globalizačného procesu, obchodu a investičných systémov a ich štruktúr iba upevňujú rozvojový model založený na voľnom trhu, maximalizácii ekonomického rastu a na produkcii orientovanej na export, a ten je principiálne neudržateľný z ekologického aj sociálneho hľadiska. Navyše likviduje udržateľné lokálne a regionálne systémy, ktoré sú z dlhodobého pohľadu najväčšou nádejou pre udržateľnú budúcnosť.
Byrokratické inštitúcie typu WTO, Svetovej banky a MMF spolu s dohodami typu zmluvy o americkej zóne voľného obchodu (Free Trade Area of the Americas - FTAA), sú hnacím motorom globálnej ekonomiky. Práve ony robia multilaterálne dohody na ochranu životného prostredia, včítane výsledných dohôd z Ria, čoraz bezvýznamnejšími a podriaďujú ich globálnemu trhu a investičným pravidlám. Smernice a donucovacie mechanizmy WTO a ostaných obchodných a investičných inštitúcií, sú cieľavedome zamerané na presadzovanie trhových princípov. Podporujú voľný trh a dereguláciu, čím poskytujú maximálnu voľnosť nadnárodným korporáciam pri využívaní ostávajúcich zdrojov planéty, bez ohľadu na ich dopad na vodu, pôdu, ovzdušie, ostatné prírodné zdroje či ľudské spoločenstvá. Kdekoľvek sa národné vlády alebo miestne samosprávy pokúsili o reguláciu korporácií, boli bez problémov potlačené rozhodnutiami WTO alebo ostatných inštitúcií.
V konečnom dôsledku sa tie vlády, ktoré sa zapojili do globalizačného procesu a súčasne sa usilujú realizovať závery z Ria, ocitajú v problematickej situácii, pretože jednoducho nie je možné realizovať oboje. Za dnešných okolností im napokon ostáva iba cesta globalizácie, avšak so všetkým, čo so sebou prináša.
Aj keď je sympatické, že ambíciou tzv. procesu Rio+10 je vdýchnuť nový život do základných dohôd, jeho šance na dlhodobý úspech budú mizivé, pokiaľ sa budú štáty naďalej hlásiť k ekonomickej globalizácii v jej dnešnom ponímaní a zároveň k udržateľnému rozvoju. Hlavnou príčinou všeobecnej „blbej nálady“ aktérov procesu Rio+10 totiž nie je obyčajné zlyhanie „politickej vôle“, ale predovšetkým nebývalý rozmach moci korporácií na úkor kompetencií národných štátov v otázkach ochrany životného prostredia a ľudských práv.
Činnosť mnohých organizácií, včítane International Forum on Globalization pred a počas rokovaní v Johanesburgu v auguste a septembri 2002 bude preto zameraná na otvorenie týchto tém pred čo najširším okruhom poslucháčov a koordinácia občianskych reakcií s cieľom zmeniť súčasné priority a naplniť pôvodné poslanie Summitu Zeme.
Upravil Juraj Zamkovský