Vystúpenie Sadako Ogata, vysokej komisárky OSN pre utečencov, skrátené (Univerzita v Havane, 11. mája 2000)

Globalizácia a utečenci Milí študenti, predstavitelia fakúlt, dámy a páni, Vojny – a ich meniaci sa charakter – sú jedným z hlavných faktorov podporujúcich vynútené pohyby obyvateľstva. A súčasné vojny veľmi často signalizujú aj pretrvávanie alebo vzkriesenie veľmi špecifických a čiastkových záujmov – ako sa ukázalo v prípade Balkánu, reprezentujú zápas “lokalizovaných” síl v čoraz jasnejšom globálnom kontexte. Mali by sme sa ale pozrieť na problém ochrany utečencov aj z opačného uhla – z perspektívy javu, ktorý dnes viac ako ktorýkoľvek iný ovplyvňuje životy ľudí: mám na mysli globalizáciu. Generálny tajomník OSN počas svojej poslednej návštevy Havany hovoril o globalizácii veľmi výstižne a z viacerých hľadísk – ja rozoberiem problém globalizácie z hľadiska úradu OSN pre utečencov. Proces globalizácie prináša v prvom rade a predovšetkým množstvo príležitostí. Uvedomujeme si bezprecedentný prístup k spoľahlivým informáciám, ktorý vďaka technológii získali milióny ľudí, dovtedy odkázaných len na veľmi obmedzené zdroje. Uvedomujeme si obrovskú moc globálnych komunikačných prostriedkov, ktorá umožňuje zviditeľnenie oblastí výskytu chudoby, násilia a prenasledovania, o ktorých by sa svet ináč nedozvedel. Môj úrad sa zaoberá utečencami, čo je skutočne globálny problém, a jeho mandát vychádza z medzinárodného zákona o utečencoch – režimu globálnej “ochrany”: preto verím, že viaceré pozitívne aspekty globalizácie môžu byť pre našu prácu, ako aj pre životy a blaho tých, ktorým pomáhame a ktorých chránime, veľmi prospešné. Avšak posledné globalizačné trendy majú aj menej pozitívne dôsledky, a to hlavne na najzraniteľnejšie zložky spoločnosti. Ako všetci vieme, voľný pohyb tovaru a kapitálu je zdrojom bohatstva, pracovných príležitostí a lepšieho života pre mnohých ľudí. Rýchly pohyb investičného kapitálu do a z určitých regiónov, závislý na možnostiach rýchlych ziskov, však nepochybne prispel - spolu s inými faktormi - k niektorým z najhorších finančných kríz v poslednom desaťročí. Sociálna destabilizácia vedie často k politickým krízam, a - obzvlášť v rozvojových krajinách - k ďalšiemu zbedačovaniu chudobných vrstiev spoločnosti a k marginalizácii menšín a okrajových skupín. Tieto javy môžu zase spätne vyvolať pohyby obyvateľstva. Ako som už povedala, z globalizácie má úžitok veľa ľudí. Avšak na druhej strane, rozsah a vplyv ekonomických záujmov, ktoré mobilizujú kapitál, a ktoré sú ním mobilizované, je taký obrovský a ďalekosiahly, že štáty začínajú v závažnej miere strácať prostriedky a možnosti ich kontroly. Dôsledkom toho majú menej prostriedkov a právomocí nielen na riadenie a usmerňovanie kapitálových a tovarových tokov, ale aj na ochranu najslabších členov spoločnosti. Záchranné sociálne siete zlyhávajú, ak je príliš veľký nedostatok pracovných miest a nezamestnanosť sa rýchlo zvyšuje. Vtedy nastávajú skutočné problémy a šíri sa zúfalstvo a frustrácia. Globalizácia sa tak často stáva príčinou silnejúceho pocitu neistoty, ktorý – zvyčajne nedefinovateľný a vágny – môže mať veľmi negatívne dôsledky, a to najmä v rastúcich počtoch imigrantov, uchádzačov o azyl a utečencov. Vedci hovoria o spoločnostiach prekonávajúcich “krízu identity”. V takejto situácii sa strach ľudí z ohrozenia môže ľahko vyvinúť do pocitov nepriateľstva voči “votrelcom”: nie voči zahraničnému kapitálu, ktorý je vnímaný ako abstraktný, neviditeľný objekt, ale voči bezprostrednejším cieľom – zahraničným robotníkom, imigrantom, utečencom. Myslím si, že xenofóbia, “strach z cudzincov”, je jedným z najnebezpečnejších trendov v modernej spoločnosti a na jeho potlačenie musia vlády a občianska spoločnosť venovať maximum energie. Neplatí to len pre priemyselné krajiny – rovnaké symptómy možno pozorovať aj v rozvojových oblastiach, akými sú Južná Afrika alebo južná a juhovýchodná Ázia, do ktorých v súčasnosti prúdia imigranti za prácou. V takejto situácii sú ľudia, donútení k migrácii biedou alebo v dôsledku konfliktov a prenasledovania – skrátka migranti a utečenci – obzvlášť zraniteľní. Možno povedať, že sa ocitli v pasci, uväznení medzi protichodnými trendami – kontrastom medzi otvorenosťou a príležitosťami globalizácie na jednej strane a neexistenciou alebo nedokonalosťou záchranných sociálnych sietí, ako aj pocitmi neistoty vyplývajúcimi z xenofóbie a nacionalistických sentimentov podnecovaných samotnou globalizáciou. Dobrým príkladom protirečení globalizácie je zaobchádzanie s utečencami na medzinárodných hraniciach. Samotný koncept pojmu utečenec závisí od toho, ako chápeme uznané medzinárodné hranice, ktoré vyznačujú hranice štátnej suverenity – štáty sa snažia udržať vonku tých, ktorí ohrozujú ich bezpečnosť, avšak púšťajú dnu tých, ktorých treba ochrániť, teda utečencov – ktorých ich vlastný štát už nemôže alebo nechce chrániť. Globalizačné sily na jednej strane spôsobujú, že hranice sú svojím spôsobom menej relevantné, na druhej strane však miestne reakčné sily majú tendenciu vnímať všetkých, ktorí sa pokúšajú o vstup, ako potenciálnu hrozbu, a preto žiadajú, aby sa posilnením ochrany hraníc táto hrozba vylúčila. Ľudia donútení k migrácii, ľudia na úteku, ktorí sú podľa definície mobilní, sa tak ocitajú medzi tými, ktorí sú reálne vylúčení z účasti na slobode a výdobytkoch globalizácie bez hraníc. Štáty konfrontované záplavou ľudí tlačiacich sa na ich hraniciach, majú na ich prijatie menej kapacít ako v minulosti, pričom sú zároveň tlačené do defenzívy xenofóbnymi náladami a stavajú bariéry zabraňujúce ľuďom vstup do krajiny. Dôraz sa preniesol z ochrany utečencov na kontrolu tých, ktorí sa usiľujú o vstup, utečencov aj migrantov. Mnohí migranti sa v úsilí prekonať tieto prekážky označia za utečencov. Čiže, sú títo ľudia utečencami alebo migrantami? Má ešte toto delenie vôbec nejaký význam? Myslím, že je veľmi relevantné a že znamená veľmi veľa. Každá kategória “ľudí v pohybe” má svoje potreby a vyžaduje nielen humánne zaobchádzanie, ale aj špecifické riešenia svojich problémov, a špecifické právne opatrenia na ochranu svojich práv. Utečenci potrebujú medzinárodnú ochranu. Migranti potrebujú, aby sa ich právo na prácu a sociálne práva uznali a rešpektovali. Východiská Dámy a páni, Môžete sa teda pýtať, čo je treba robiť: ako možno ochraňovať utečencov v kontexte rozširujúcich sa konfliktov – v ktorých sú veľmi často priamymi obeťami vojny – a žalostne neadekvátnymi mechanizmami na riešenie konfliktov? Ako ich možno chrániť v úzkom priestore medzi mocnými nadnárodnými silami a rovnako silnými lokálnymi trendami? Aká je reakcia Úradu OSN pre utečencov na tieto zdanlivo nezvládnuteľné situácie? Na tieto ťažké otázky neexistujú hotové odpovede, môžem však azda naznačiť možné cesty riešenia. V prvom rade treba riešiť prvotné príčiny veľkej migrácie obyvateľstva. Problém je, samozrejme, veľmi zložitý. Dovoľte mi ale zdôrazniť, že k tomu, aby krajiny produkujúce vlny utečencov a migrantov zvládli tieto problémy, musí medzinárodné spoločenstvo prijať podstatne komplexnejší prístup a zosúladiť snahy o riešenie konfliktov s rozsiahlymi programami obnovy, ktoré budú zahŕňať tak naliehavé humanitárne potreby ako aj sociálnu a ekonomickú rekonštrukciu... ...Nevyhneme sa problému pretrvávajúcich slabých stránok a problémov globálneho systému, ktoré sa zrejme budú aj ďalej zhoršovať, súčasne s ďalšou expanziou globalizácie, narušujúcej možnosti krajín poskytovať sociálnu a ekonomickú ochranu svojim obyvateľom - a to sa bude veľmi často diať na pozadí násilia a konfliktov. Nech je pokrok globálnej ekonomiky, ktorý možno v najbližších niekoľkých dekádach očakávať, akýkoľvek, tzv. “digitálne rozdelenie” sa bude určite prehlbovať, a počet ľudí, ktorí z toho nebudú mať úžitok a ktorí sa prepadnú medzi trhlinami systému, bude narastať. Ľudia, ktorých som definovala ako ľudí “v pohybe”, utečenci a migranti, budú medzi porazenými. Solidarita musí mať rovnaké ambície a musí sa rozširovať rovnako, ako sa bude rozširovať záber a rozsah globálnej ekonomiky. Aby sme mohli zaplniť trhliny globalizácie, musíme podporovať to, čo zvyknem nazývať globálnou solidaritou. Politických lídrov na celom svete treba presvedčiť, aby integrovali globálnu solidaritu do systému hodnôt, z ktorých vychádzajú ich programy. To je najdôležitejšie. Môže to vyznievať príliš abstraktne, a môžete si aj klásť otázku, prečo je to dôležité. Mám na to dve odpovede. Po prvé preto, lebo je to odpoveď na naliehavý morálny imperatív podeliť sa s tými, ktorí majú v živote menej šťastia. Po druhé preto, lebo čím väčší bude počet tých ľudí, ktorí žijú relatívne bezpečným životom, tým budeme bezpečnejší všetci: globálna solidarita prispieva k celkovej bezpečnosti ľudstva...