Je desať rokov po stretnutí v Rio a celosvetová diskusia a príprava na stretnutie vrcholila na sérii prípravných stretnutí hláv štátov, zodpovedných ministrov a predstaviteľov občianskej spoločnosti. Išlo o takzvané prípravné stretnutia. Agenda pre toto vrcholové stretnutie je teda rámcovo pripravená a obsahuje súbor komplikovaných bodov ako sú globalizácia, boj s chudobou, neudržateľné vzorce výroby a spotreby, efektivita nakladania so zdrojmi, zdravie a spôsob optimalizácie správy vecí verejných (tzv. good governance). Voľný obchod ako univerzálny liek Jedným z kľúčových problémov, ktoré sú viditeľné už teraz a ktoré môžu viesť k odmietnutiu výsledkov summitu hlavne zo strany mimovládnych organizácií a rozvojových krajín, je to, že navrhované postupy zostávajú v koľajach tzv. neoliberálnej ekonómie a plne sledujú líniu šírenia voľného obchodu, tak ako bola prijatá Svetovou obchodnou organizáciu (WTO) v katarskom Doha v novembri 2001. Základným dokumentom pre vyjednávanie na WSSD bola zo začiatku tzv. „Pozícia predsedu“ (Chairman’s Paper) ktorá sa na poslednom stretnutí pripravneho vyboru 27. mája - 7. júna v Indonézii prepracovala do „Záväzku z Bali“ (The Bali Commitments) ktorý má v Johannesburgu tvoriť základ pre ďalšie vyjednávanie. V zásade sa očakávajú dva druhy výsledkov, ktoré by Svetový summit a jeho prípravný proces maly priniesť. Výsledkami prvého typu budú dokumenty, ktoré vzídu z rokovaní všetkých štátov sveta v tzv. Globálnej prípravnej komisii. Začnú celkovým zhodnotením toho, čo sa dosiahlo od konferencie v Rio de Janeiro, ktoré by malo identifikovať hlavné prekážky na ceste k trvalo udržateľnému rozvoju. Očakáva sa tiež, že tento dokument definuje potrebný inštitucionálny rámec pre trvalo udržateľný rozvoj. Záväzok z Bali je ale z veľkej časti neschválený účastníkmi a predstavuje veľmi nekompaktný materiál, ktorý bude potrebné finalizovať. Druhý očakávaný dokument by mal obnoviť politický záväzok krajín smerovať k trvalo udržateľnému rozvoju a formulovať nové výzvy a možnosti v rámci Agendy 21. Druhým typom výsledkov by mala byť séria záväzkov, cieľov a partnerstiev, ktoré budú prijaté jednotlivými krajinami, alebo skupinami krajín na regionálnej úrovni a ktoré by mali zahŕňať všetky hlavné skupiny, ako sú miestne vlády a samosprávy, súkromný sektor, mimovládne organizácie, vedeckú komunitu apod. Cieľom je dosiahnuť partnerstvo privátnej a verejnej sféry a zainteresovať do tohto partnerstva vlády a medzinárodné inštitúcie. Tieto by mali mať konkrétne, merateľné výsledky a mali by obsahovať mechanizmy pre ich monitoring. Od samého začiatku jednaní sa vo všetkých programovým dokumentoch vyzývajú členovia WTO k tomu, aby presadzovali výsledky z Doha, čím sa má podporiť svetový obchod, ktorý následne podporí trvalo udržateľný rozvoj. Táto dohoda ale podľa mnohých odborníkov naopak prinesie ďalšie zhoršenie situácie. V prostredí, kde neexistujú celosvetové normy a limity, dôjde k ohrozeniu sociálnych a environmentálnych práv hlavne obyvateľov transformujúcich sa krajín a tretieho sveta. Je preto zaujímavé, že sa aplikácia pravidiel a podpora členstva v WTO dostalo do stredu všetkých dokumentov a odporúčaní ako hlavná cesta pre dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja. Ťažko ale hovoriť o voľnom obchode v prostredí, kde najrozvinutejšie krajiny rôznymi dotáciami a daňovými úľavami zvýhodňujú svojich producentov, ktorý potom následne likvidujú už aj tak krehký priemysel za svojimi hranicami. Čo je naopak dôležité je odbúravanie týchto exportných dotácii, transfer environmentálne šetrných technológií a globálne environmentálne štandardy, ktoré by zabraňovali presunu výroby problematických komodít do menej rozvinutých krajín. Všetky tieto oblasti sú vymenované a spomenuté aj v prípravných dokumentoch pre Johannesburg. V dokumentoch z Bali ale nájdeme aj formuláciu, ktorá tieto slovné deklarácie stavia do podozrivého svetla: „Summit podporí podnety pre investície do čistejšej produkcie a eko-efektívnosti vo všetkých krajinách vo forme štátom financovaných pôžičiek, kapitálových vstupov, technickej pomoci a tréningových programov pre malé a stredné podniky, ale bude dbať, aby tieto nenarúšali pravidlá Svetovej obchodnej organizácie“. Ak ale budú chýbať jasné priority, tak hrozí že ideológia voľného trhu ovládne diskusiu a jej následná implementácia bude mať katastrofálne následky. Snaha o otvorenie severných trhov pre najmenej rozvinuté krajiny (jedno z napohľad sympatických opatrení) otvorilo diskusiu o tom, či to povedie skutočne k zlepšeniu situácie v chudobných krajinách, alebo či to nepovedie len k narastaniu tlaku na tieto krajiny, aby liberalizovali svoje hospodárstvo a otvorili sa svetovej konkurencii. To by podľa niektorých ekonómov pre ne znamenalo oveľa väčšiu záťaž ako zisky z prístupu na bohaté trhy, ktoré v konečnom dôsledku už aj teraz končia v nadnárodných korporáciách a u zahraničných investorov. Multilaterálne environmentálne dohody a globalizácia Voľný obchod, liberalizácia a privatizácia globalizujú celosvetovú ekonomiku a prelievajú zdroje z krajín cez anonymné trhy v postupujúcej špirále smerom k bohatým nadnárodným investorom, investičným fondom a ich vlastníkom. Výsledkom je neuveriteľné zvyšovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými krajinami a postupujúca demontáž národných štátov, ktoré už v ekonomickej oblasti nemôžu rozhodovať o situácii svojich vlastných občanom a jedine, čo im zostáva, je vykonávať poriadkovú službu pre nadnárodné korporácie. Ako reakcia na tieto trendy silnie tlak na účinnejšie globálne pravidlá a limity chrániace sociálne a environmentálne práva obyvateľov. Na už spomínanej konferencii WTO v Doha sa členovia Svetovej obchodnej organizácie rozhodli začať negociácie o vzájomnom vzťahu medzi mnohostrannými environmentálnými dohodami (MEA) a obchodnými dohodami. Multilaterálne environmentálne dohody sú napríklad už spomenutá Rámcová dohoda o zmenách klímy, Konvencia OSN o biologickej diverzite či Dohoda o ochrane ohrožených druhov (CITES). Prvé výsledky rokovaní sa očakávajú až v roku 2003, ale zďaleka nie je jasné, či vyznejú voči MEA pozitívne, alebo negatívne. Niektoré medzinárodne mimovládne organizácie (napr. Priatelia Zeme, Greenpeace, alebo ANPED) preto vidia Svetový summit v Johannesburgu ako príležitosť apelovať na vlády, aby znovu potvrdili váhu a autonómiu multilaterálnych environmentálnych dohôd a jasne stanovili, že ciele, princípy a opatrenia MEA nesmú byť v žiadnom prípade podriadené obchodným dohodám WTO. Významnou témou pre Johannesburg je volanie po uzákonení transparentnosti a zodpovednosti korporácií. Snaha o záväzné globálne mechanizmy pre hodnotenie dopadov aktivít hlavne nadnárodných obchodných spoločností je silne podporovaná mimovládnymi organizáciami a skupinou krajín G77 (najmenej rozvinuté štáty). Toto naráža už v prípravnej fáze na odpor (väčšinou nepriamy) a je tu snaha namiesto formálnej záväznosti prijať nevymáhateľné dobrovoľné štandardy, ako sú napr. smernice OECD pre nadnárodné spoločnosti alebo Globálny kompakt OSN. Na dosiahnutie zodpovedného správania sa a prístupu nadnárodných spoločností sú potrebné záväzné a sledovateľné pravidlá spojené so sankciami proti porušiteľom. Táto problematika je nesmierne zložitá a bude si zrejme vyžadovať rozsiahle jednaní trvajúce roky, summit by mal potvrdiť politickú vôľu pre tento krok. Posledné prípravné stretnutie v Bali ale potvrdilo, že lobbying korporácií narastá a z ich pohľadu efektívna stratégia účasti na všetkých rokovaniach, ktorá začala už v Riu tým, že korporácie boli legitimizované ako zúčastnená strana (tzv. „stakeholder“) prináša úspechy v torpédovaní a obrusovaní každej snahy o formuláciu záväzných a kontrolovateľných noriem. Čia zodpovednosť Dobrovoľné záväzky môžu priniesť veľa pozitívnych iniciatív a výsledkov v boji za konkrétne cieľe. Zvlášť, ak sa podarí do týchto iniciatív zapojiť väčšie množstvo krajín. Avšak už v tejto fáze sa ozývajú obavy (napr. zo strany Priateľov Zeme), že tieto iniciatívy, môžu byť začiatkom „privatizácie realizácie“. Proces riadený OSN by mal byť podľa názoru mnohých mimovládnych organizácií, ale aj vlád jednotlivých krajín hlavne o tom, aby si vlády plnili svoju globálnu zodpovednosť tým, že budú súhlasiť so smerovaním k potrebným a hlavne silným medzinárodným dohodám. Podľa Priateľov zeme: „Zodpovednosť za odsúhlasenie a presadzovanie globálnych sociálnych a environmentálnych pravidiel musí zostať na pleciach vlád. OSN by sa nemalo stať trhoviskom pre individuálne iniciatívy predkladané zainteresovanými skupinami ako sú napríklad obchodné spoločnosti“. Snahou je aby nedošlo výsledkami druhého typu k odvedeniu pozornosti od výsledkov prvého typu, ktoré môžu priniesť podstatne závažnejšie dohody. Bolo by tragickou chybou tohto stretnutia, ak by sa namiesto zhody na potrebných a záväzných medzinárodných pravidlách zmenil Johannesburg na diskusiu o partikulárnych iniciatívach. Summit nesie v názve „Trvalo udržateľný rozvoj,“ pričom tento termín je obtiažne definovať a pomaly sa stáva slovnou hračkou a označením pre akýkoľvek scenár vývoja. Rozvinuté krajiny hovoria o trvalo udržateľnom rozvoji na globálnej úrovni, pričom to skôr vyzerá ako snaha vnútiť celému svetu predstavu o jedinom možnom spôsobe založenom na neoliberalizme, odbúravaní prekážok obchodu a ekonomickom raste. Teda o tom, čo napríklad Alan Tonelson vo svojej knihe „The Race to the Bottom: Why a Worldwide Worker Surplus and Uncontrolled Free Trade Are Sinking American Living Standards“ nazýva „preteky do úplného vyčerpania“ a čo paradoxne neničí len životné prostredie a budúcnosť rozvojových krajín, ale má nepriaznivé dopady aj na obyvateľov tzv. rozvinutých krajín. Keďže delegácie asociovaných krajín Európskej únie budú s najväčšou pravdepodobnosťou koordinovať svoj postup s úniou, je dobré pozrieť sa aký je postoj EÚ v tomto aspekte. Z doterajšieho vývoja je napríklad zrejmá jasná podpora únie dohodám z Doha. Prínosov diskusie a samotného stretnutia v Johannesburgu by v optimálnom prípade mohlo byť jasnejšie definovanie toho, čo to vlastne znamená „trvalá udržateľnosť“ a aký rozvoj je vlastne možný a žiaduci. Aký bude konečný výsledok stretnutia v Johannesburgu je ťažké predpovedať a mnohé bude závisieť od postupu vyjednávania a hľadania kompromisov. Bola by ale škoda, ak by toto stretnutie nakoniec dostalo nálepku „Doha II“ a nevyužila sa šanca, ktorú ponúka. Realistický scenár je tiež to, že jednanie skončí podobne ako konferencia OSN o rasizme a intolerancii konaná v roku 2001 v Durbane. To znamená fiaskom oficiálne maskovaným vágnymi vyhláseniami. Takýto prípadný kolaps Johannesburgu by znamenal, že chýba vôľa na dosiahnutie kompromisu a že globálne rozdelenie krajín na bohaté a chudobné sa prehlbuje a nie je možné definovať spoločný záujem. To by bola tá najhoršia zpráva pre ochranu životného prostredia a sociálny rozvoj v limitoch, ktoré nám zem ako uzavretý systém dovoľuje.
(Detailný priebeh príprav a priebežné výsledky sú zverejňované aj na oficiálnej stránke OSN www.johannesburgsummit.org.) Autor pracuje v neziskovom sektore a zaoberá sa environmentálnou politikou.