Zostavila Ing. Helena Zamkovská Centrum pre podporu miestneho aktivizmu Priatelia Zeme – SR máj 2002
ÚVOD
Tento materiál bol vypracovaný v rámci programu Centra pre podporu miestneho aktivizmu (CEPA) „Udržateľná ekonomika“. Program je zameraný na podporu takých projektov a zámerov, ktoré rešpektujú princípy udržateľného rozvoja a tiež na monitoring politiky tých subjektov, ktoré takémuto rozvoju stoja v ceste. Súčasťou programu je sledovanie miery transparentnosti a úrovne účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch o rôznych otázkach verejného záujmu. Zabezpečenie rovnocenných podmienok pre podnikanie v rámci výrobno-dodávateľskej i obchodnej sféry na Slovensku je podľa nášho názoru nepochybne otázkou verejného záujmu. Vo verejnom záujme je tiež znižovanie deficitu obchodnej bilancie a vytváranie podmienok pre rast zamestnanosti zabezpečením primeranej miery zhodnocovania domácich zdrojov a kapacít pre využitie na domácom trhu. Tento dokument si všíma pokusy o reguláciu nadnárodných obchodných reťazcov (OR) na Slovensku, argumentáciu zástancov i oponentov takejto regulácie a naznačuje niektoré problémy vyvolané razantným nástupom OR na slovenský trh. Bol spracovaný s využitím materiálov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, Protimonopolného úradu, vládnych materiálov, z dostupných informácií z tlačených a elektronických médií a z vlastných materiálov CEPA.
ZHRNUTIE
Diskusie okolo návrhu zákona o OR, ktorý je momentálne v parlamente v druhom čítaní, sa točia okolo základnej otázky: je účinné, spoločensky opodstatnené a z dlhodobého hľadiska rozumné ponechať reguláciu vzťahov medzi dominujúcimi nadnárodnými obchodnými sieťami a lokálnymi predajcami, výrobcami, dodávateľmi a spotrebiteľmi na „neviditeľnú ruku trhu“ a nezasahovať do nich legislatívnymi opatreniami? Alebo radšej preň stanoviť zrozumiteľné, všeobecne známe, záväzné a vynútiteľné pravidlá hry tak, aby boli rešpektované verejné záujmy? A čo možno v tomto smere považovať za verejné záujmy? Diskutérov o návrhu zákona o OR možno s istým zjednodušením zaradiť do dvoch blokov. Jedna časť politikov, odborníkov a verejnosti sa z rôznych dôvodov vidí v tábore zástancov regulácie, iná časť politikov, odborníkov a verejnosti sa tiež z rôznych dovodov definuje ako liberálna a reguláciu odmieta. Hlavnú úlohu pri formovaní postoja k regulácii, pochopiteľne, zohrávajú vlastné ekonomické záujmy tej-ktorej osoby, resp. subjektu. Podľa názoru CEPA odpoveď na otázku či a ako efektívne regulovať OR je potrebné posudzovať v širších súvislostiach, ako sú krátkodobé a strednedobé obchodné záujmy konkurenčných strán. Je potrebné pritom citlivo zohľadniť dlhodobé spoločenské i ekonomické priority krajiny. Zástancovia i oponenti regulácie OR sa v zásade zhodujú v tom, že mohutný nástup OR na trhu v rozhodujúcej miere spôsobil štrukturálne zmeny na trhu maloobchodu, veľkoobchodu, ako aj na trhu dodávateľov tovarov do maloobchodných reťazcov. Avšak zatiaľ čo jedni poukazujú na množstvo problémov, ktoré nástup OR na Slovensku vyvolal, ich oponenti tieto problémy bagatelizujú a tvrdia, že na reguláciu OR je už buď neskoro alebo že tri hlavné problémy spôsobené OR je možné riešiť využitím už existujúcich zákonov. Po prvé, zneužívanie ekonomickej sily OR voči domácim dodávateľom podľa nich rieši zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Po druhé, problematika lokalizácie a tým pádom predimenzovanosti OR je dostatočne pokrytá stavebným zákonom a po tretie, potenciálne spoločenské a environmentálne dopady výstavby a pôsobenia OR rieši zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Samotný Protimonopolný úrad SR, ktorý by mal garantovať rovnosť podnikateľského prostredia na trhu, však vo svojej Analýze správania sa OR na trhu v SR tvrdí, že kontrola praktík OR ani ochrana záujmov jednotlivých výrobcov nie je a ani by nemala byť v jeho pôsobnosti. Prax tiež dostatočne preukazne potvrdila, že ani stavebný zákon nemožno považovať za dostatočný regulačný nástroj na predchádzanie nevhodnej lokalizácie ani predimenzovanosti hypermarketov a vôbec nerieši ani ich dopady na maloobchodnú sieť a ďalšie súvisiace problémy. A neúčinnosť zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie pri komplexnom vyhodnocovaní environmentálnych účinkov pôsobenia OR potvrdila samotná šéfka odboru Ministerstva životného prostredia, ktorý za túto oblasť zodpovedá. Argumenty pre i proti regulácii OR, ktoré by mali pomáhať hľadať odpoveď na položené otázky, sú často vzájomne mimobežné a diskusiu skôr vzďalujú ako približujú k vecnému riešeniu. Nasledujúce časti načrtávajú kontext, v ktorom sa na Slovensku o OR diskutuje.
VZNIK A VÝVOJ OR NA SLOVENSKU
Vstup nadnárodných obchodných reťazcov (OR) zasiahol Slovensko v porovnaní so susednými krajinami Vyšehrádskej štvorky zhruba s trojročným oneskorením.
[1] OR výraznejšie vstúpili na slovenský trh v roku 1999, ich skutočný boom sa však začal až v roku 2000. Pozícia najsilnejších obchodných spoločností sa neustále posilňuje. Zatiaľčo v roku 2000 dosiahla prvá pätnástka sumárny obrat 44,2 mld. Sk, v minulom roku to bolo už takmer o tretinu viac – 61,7 mld. Sk.
[2] V počte hypermarketov si drží prvenstvo Tesco Stores pred firmou Carrefour. Podľa odhadu agentúry Terno v dvanástich slovenských hypermarketoch uvedených dvoch spoločností sa realizovalo až 35 % maloobchodného obratu. V súčasnosti každý mesiac minú Slováci v ochodoch 20 až 30 mld. Sk. Vyše polovicu z tejto sumy si rozdelia super- a hypermarkety. Podľa údajov Štatistického úradu SR boli napríklad vo februári 2002 maloobchodné tržby 22,8 mld. Sk. Z toho 12,1 mld. Sk ostalo v takzvaných nešpecifikovaných maloobchodoch, čiže supermarketoch a hypermarketoch. Ich podiel na maloobchodných tržbách dosiahol za celý rok 2001 až 54 percent.
[3] Kým v roku 2000 bola rozloha predajnej plochy na Slovensku 0,43 m2 na obyvateľa (oproti približne 0,9 m2 v ČR a 1,0 m2 v krajinách EÚ), ku koncu roka 2001 je táto hodnota na Slovensku už porovnateľná s ČR.
[4] Odhaduje sa, že počet veľkoplošných obchodných prevádzkarní sa na Slovensku do roku 2004 zvýši až na 140.
[5] Predpokladaných vyše 13 hypermarketov na milión obyvateľov by tak Slovensko priblížilo úrovni Veľkej Británie či Nemecka, kde ich je 15 až 20.
[6] Na rozdiel od ekonomicky vyspelých krajín je však na Slovensku nielen niekoľkonásobne nižšia kúpna sila obyvateľstva, ale rýchlosť rastu počtu hypermarketov navyše predbieha rast kúpnej sily.
[7] Okrem toho vo vyspelých krajinách fungujú mechanizmy na ochranu domácich malých a stredných podnikateľov, poľnohospodárstva a výroby. V roku 2000 sa v rebríčku desiatich najväčších obchodných spoločností s rýchloobrátkovým tovarom pôsobiacich na slovenskom trhu umiestnili dva nadnárodné OR (britské Tesco Stores SR, a.s. a rakúska Billa s.r.o.), v roku 2001 ich už bolo päť (pribudlo Metro Cash & Carry Slovakia, Carrefour SR a Kaufland SK).
[8] Najväčšie spoločnosti v slovenskom obchode Spoločnosť Obrat v mld. Sk Počet prevádzok
1. Tesco Stores SRx 13,60 13
2. Metro Cash&Carry SKx 8,20 4
3. Billa 6,20 39
4. Prima Zdroj Holding 4,10 85
5. Carrefour SRx 4,00 4
6. Kaufland SKx 3,80 9
7. M-Market 3,60 172
8. Labaš 2,54 1
9. Smoker 2,45 2
10. Jednota SD N. Zámky 2,36 105
11. Barczi 2,29 1406
12. Opal Fytos Group 2,20 29
13. Zdroj HOS 2,15 50
14. KON-RAD 2,10 5
15. Jednota SD Blava 2,09 23 x Odhad Terno
Zdroj: Terno, s.r.o., Bratislava (Trend, 28. 1. 2002)
Tesco Stores SR vstúpilo na slovenský trh v apríli 1996 odkúpením obchodných domov od americkej spoločnosti K-mart. V súčasnosti prevádzkuje v SR päť obchodných domov (v Bratislave, Nitre, Žiline, Košiciach a Prešove) a osem hypermarketov (v Nitre, Košiciach, Banskej Bystrici, Trnave, Bratislave, Žiline, Martine a Prešove). Tržby spoločnosti stúpali z vyše 4 mld. v roku 1998 na viac ako 7 mld. v roku 1999, 11 mld. Sk v roku 2000 až na 13,6 mld v r. 2001. Firma v júni 1999 otvorila v Nitre vôbec prvý hypermarket na Slovensku postavený na zelenej lúke s plochou vyše 12-tisíc m2. Metro Cash & Carry, s.r.o., Bratislava. Metro dosiahlo najväčší – osemnásobný - medziročný nárast obratu, ten však ovplyvnilo najmä otvorenie jeho troch veľkopredajní (v Bratislave-Ivánke, Nitre a vo Zvolene) v roku 2000 až v predvianočnom období. Billa s.r.o., Bratislava mala na konci roku 1998 na Slovensku 12 supermarketov. V r. 2001 ich bolo už 39 a zámerom firmy je sprevádzkovať na Slovensku do konca roka 2005 až sto potravinových supermarketov Kaufland SK, v.o.s., Bratislava v roku 2000 ešte nefiguroval ani v prvej desiatke. Na odhadovanom obrate 3,8 mld. Sk v roku 2001 má zásluhu otvorenie ďalších obchodných domov s diskontnou formou predaja, čím sa ich celkový počet rozšíril na deväť. Carrefour SR, s.r.o., Bratislava tiež otváral tri zo svojich štyroch hypermarketov až koncom roku 2000, takže jeho tržby sa naplno prejavili až nasledujúci rok. Prvý hypermarket Carrefour na Slovensku otvorili v Bratislave v júni 2000. Na slovenský trh aktívne vstúpila i dcérska spoločnosť belgického koncernu Delhaize Le Lion - Delvita, ktorá už v roku 1999 prevádzkovala 13 supermarketov. Na prelome rokov 2001 a 2002 otvorila holandská spoločnosť Royal Ahold na Slovensku 14 predajní Hypernova. Ak budú úspešné, prídu na rad aj menšie formáty predajní Albert určené pre mestá s počtom obyvateľov okolo 20-tisíc. Tento druhý najväčší svetový obchodný reťazec s rýchloobrátkovým tovarom plánuje otvoriť na Slovensku 20 až 25 hypermarketov s predajnou plochou 8,5 až 9-tisíc m2, ako aj megamarketov s predajnou plochou okolo 3-tisíc m2. Kým v Česku spoločnosť podniká zväčša v predajniach, ktoré kúpila od iných obchodných systémov, na Slovensku vyrastajú jej objekty na zelenej lúke.
POSTAVENIE SLOVENSKÝCH SUBJEKTOV NA TRHU Slovenský obchod bol pri nástupe OR veľmi atomizovaný. Prevažovali v ňom malé podkapitalizované subjekty, odrezané od dostupných úverových zdrojov. Ekonomický tlak zahraničných OR prinútil slovenských obchodníkov vytvoriť vlastné integračné aliancie. Najvýznamnejšími z nich sú Coop Centrum, a.s., Bratislava, ktorá nakupuje tovar pre 29 spotrebných družstiev Jednota, a Spona s.r.o., Považská Bystrica, ktorá je nákupňou pre firmy Zdroj. Ďalším integračným krokom spotrebných družstiev okrem vytvorenia spoločného reťazca supermarketov Coop bolo v roku 2001 vytvorenie nadnárodného nákupného centra Coop Euro, a.s., so sídlom v Bratislave. Jeho akcionármi sú okrem slovenského Coop Centra aj Coop Hungary Rt. a Coop Centrum družstvo, a.s., Praha. Vo všetkých troch prípadoch ide v domovskej krajine o úspešné obchodné systémy. Napríklad v Maďarsku sú spotrebné družstvá už jediným domácim subjektom v rebríčku desiatich najväčších obchodných spoločností podľa obratu. "Základným cieľom spoločnosti je umožniť národným družstevným členom získavať výhody nadnárodných systémov. Dodávateľom ponúkame možnosť zvyšovať odbyt svojich výrobkov, pretože naším prostredníctvom môžu preniknúť na iné národné trhy a vyrábať produkty pod nadnárodnou súkromnou značkou," konštatuje člen dozornej rady Coop Euro a predseda Jednoty, SD, Bratislava Adrián Ďurček.[9] Zahraničná konkurencia tak prinútila domácich obchodníkov prevziať pravidlá hry, voči ktorým pôvodne hľadali ochranu, a začať ich na trhu tvrdo uplatňovať. Od tohto roku zastrešuje 29 spotrebných družstiev Jednota nový subjekt – spoločnosť Coop Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, Bratislava. Vznikol zlúčením doterajšieho Slovenského zväzu spotrebných družstiev a obchodno-nákupnej centrály siete Jednota Coop Centrum, a.s., Bratislava. Jednota sa tak stala najsilnejšou obchodnou skupinou na Slovensku. Jej celkový hospodársky výsledok (t.j. súčet obratov všetkých Jednôt na Slovensku[10]) ukazuje, že si dokonca posilňuje pozíciu lídra v oblasti maloobchodného predaja potravín a predmetov dennej spotreby. Jej podiel na trhu v roku 2001 bol viac ako pätinový. Tržby za maloobchodný predaj prevýšili sumu 26,3 mld. Sk, čo predstavuje takmer štvrtinový medziročný nárast, a to napriek tomu, že rok 2001 bol charakteristický ďalším razantným nástupom zahraničných OR.[11] Zo slovenských subjektov zaznamenala vysoký rast aj spoločnosť M-Market, a.s., Lučenec. Svoj obrat v roku 2001 zvýšila v porovnaní s predchádzajúcim rokom viac ako o tretinu. (NE)REGULÁCIA OR V súlade s Plánom legislatívnych úloh vlády na rok 2000 predložilo Ministerstvo hospodárstva SR v roku 2000 na rokovanie ekonomických ministrov návrh zákona o obchodných reťazcoch a veľkých obchodných prevádzkárňach. Tento návrh bol vypracovaný Zväzom obchodu SR[12] s cieľom vyvarovať sa negatívnych skúseností z pôsobenia nadnárodných OR v iných krajinách. Návrh upravoval regulatívy pre plánovanie hypermarketov v závislosti od kúpnej sily obyvateľstva v príslušnom regióne s cieľom predísť predimenzovaniu predajných kapacít a najmä opatrenia proti zneužívaniu ekonomickej sily OR voči výrobcom alebo dodávateľom (napríklad vo forme neprimeraných podmienok v zmluvných vzťahoch a nerovnakým zaobchádzaním s nimi). Tento návrh však v novembri 2000 ekonomickí ministri odmietli ako nesystémové riešenie a odporučili vláde ďalej sa jeho prípravou nezaoberať. Podľa nich problematiku plánovania a lokalizácie hypermarketov rieši stavebný zákon [13] a ochranu pred zneužívaním ekonomickej sily OR mal upravovať pripravovaný návrh zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK) [14] preto požadovala, aby návrh zákona o ochrane hospodárskej súťaže dôsledne zakotvil opatrenia pred zneužívaním dominantného postavenia OR vo vzťahu k výrobcom a dodávateľom. Pripomienky SPPK však boli zamietnuté s odôvodnením, že jej návrhy idú nad rámec ochrany hospodárskej súťaže upravenej legislatívou EÚ a s ohľadom na prístupový proces ich preto nemožno akceptovať. Zákon č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže nadobudol účinnosť od mája 2001. SPPK však poukazuje na skutočnosť, že zákon rieši problematiku koncentrácie na trhu iba vo vzťahu k jednotlivým subjektom (tá nesmie presiahnuť 25 %), ale nie k pôsobeniu OR ako systému. Podľa SPPK si jednotlivé nadnárodné OR postupne rozdeľujú trh, pričom žiadny z nich nemá dominantné postavenie v zmysle tohto zákona. Dominantným sa však stal systém OR ako celok. Rýchlym vytláčaním drobných a stredných domácich predajcov obchodnými reťazcami sa jednotliví výrobcovia stávajú závislými na systéme OR, cez ktoré sa realizuje až 65 % niektorých potravinárskych výrobkov. Výrobcovia sú vystavovaní jednostrannému diktátu OR a znášajú väčšinu dôsledkov konkurenčného boja medzi nimi. OR vyžadujú dodávať tovar za neúnosných dodacích a platobných podmienok. Zmluvne zakotvené dodávateľské podmienky vytvárajú na výrobcu ekonomický tlak, ktorý často nezabezpečuje ani minimálnu rentabilitu produkcie. Za zaradenie do evidencie dodávateľov OR požadujú od dodávateľa príspevok od 10.000 do 100.000 Sk za predajňu. Všetky OR v SR priamo vyžadujú od dodávateľa tzv. zalistovacie poplatky za zaradenie tovaru do predaja v rozmedzí od 5.000 do 25.000 Sk za každý výrobok, alebo 4-8 % z obratu. [15] OR vyžadujú tiež osobitné platby za vystavenie tovaru na výhodnom mieste (za 5.000 až 45.000 Sk ročne), pričom negarantujú miesto v regáloch a môžu výrobky vyraďovať z predaja. Vynucujú si tiež dodatočné bezplatné služby a neprimerané príspevky na úhradu nákladov na propagáciu. OR majú dohodnuté zľavy už vo fakturácii. Požadujú zľavy 16 % na všetky výrobky, k tomu štvrťročný bónus 18 %, na tri druhy výrobkov 7 % a ročný obratový bónus v závislosti od objemu predaja. Tzv. akciové zľavy sa pohybujú v rozpätí od 8 do 15 % a poplatky za zverejnenie produktu na propagačnom letáku od 10.000 do 40.000 Sk. OR si tiež vynucujú rôzne zľavy z dôvodu otvárania nových prevádzok. Zrážky z ceny výrobkov tak bežne vystupujú až do výšky 29 %, častokrát aj pod výrobné náklady, čo je pre domácich výrobcov dlhodobo neúnosné. Hoci v zmysle platnej novely zákona o poľnohospodárstve sú potravinári za vybrané komodity povinní platiť prvovýrobcom do 30 dní, platobné lehoty nadnárodných sietí nezriedka dosahujú 60-75 dní. OR odmietajú brať zodpovednosť za množstvo dodaného tovaru, a to aj v prípade rýchloobrátkového tovaru. Pred vypršaním záručnej lehoty žiadajú od výrobcu buď radikálne znížiť cenu, vymeniť tovar za nový alebo ho na vlastné náklady stiahnuť z predaja. OR tiež neúnosne skracujú intervaly dodávok a v ich rámci množstvá odobratých výrobkov, čo zvyšuje režijné náklady dodávateľov. Zbavujú sa tým podnikateľského rizika na úkor dodávateľov. Okrem toho Protimonopolný úrad SR (PMÚ) nemá zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže povinnosť sledovať správanie podnikateľských subjektov, ale koná až na základe podnetu (avšak ani v takom prípade nie je povinný konať). Väčšina dodávateľov, ktorí existenčne závisia od OR, by však podaním podnetu na PMÚ SR porušila zmluvu s príslušným OR, štandardnou súčasťou ktorej býva ustanovenie o nezverejňovaní obchodných podmienok.[16] Reálna prax teda ukázala, že zákon o ochrane hospodárskej súťaže, ktorého zmyslom je eliminácia zneužívania ekonomickej sily jednotlivých subjektov na trhu, nie je riešením problému dominancie OR ako systému.[17] Agropotravinárska samospráva [18] pripravila nový návrh zákona o OR, ktorý vo februári 2002 predložila do parlamentu skupina poslancov.[19] Návrh upravuje podmienky predaja tovarov v OR, spôsob posudzovania a zamedzenia zneužívania ich ekonomickej sily, zriadenie a vedenie registra predajní a sankčné opatrenia. Návrh podrobne definuje pojem zneužívanie ekonomickej sily. Podľa neho by akákoľvek zmluva medzi dodávateľmi a OR bola neplatná v tých častiach, v ktorých sa dojednali obchodné podmienky v rozpore s týmto zákonom. Tieto ustanovenia narazili na odpor predstaviteľov obchodu, hoci z návrhu zákona nevyplývajú žiadne obmedzenia tých obchodných subjektov, ktoré sa vo vzťahoch k dodávateľom správajú korektne. Podľa predkladateľov by návrh v konečnom dôsledku naopak pomohol aj slovenskému obchodu, pretože ten by v prípade likvidácie domácej výrobnej základne nedokázal získať tovar od zahraničných producentov za rovnako výhodných podmienok ako nadnárodné OR. Nóvum návrhu spočíva najmä v tom, že obsahuje ustanovenie o povinnej minimálnej 70-percentnej ponuke na Slovensku vyrobeného tovaru zo strany OR. Hoci sa toto opatrenie týka iba sortimentu, ktorý sa na Slovensku bežne vyrába (t.j. nevzťahuje sa na tzv. nenahraditeľné poľnohospodárske komodity, napr. citrusové plody), stretlo sa s ostrým nesúhlasom celej obchodnej sféry na čele s OR a tiež zo strany Ministerstva hospodárstva.[20] Podľa nich ide o neprípustný účelový protitrhový zásah do slobody podnikania, ktorý by sa prejavil v raste spotrebiteľských cien. Navyše, podľa nich by sa takýto zákon minul svojím účelom a neriešil by samotnú príčinu problému (celkovú platobnú neschopnosť, ktorá sa dotýka aj obchodníkov), ale iba jeho následky.[21] Predstavitelia OR, ktorí prirodzene oponujú takýto pokus o ich právne záväznú a vynútiteľnú reguláciu, dokonca označili návrh zákona za „umelý výtvor silných lobistických skupín slovenských výrobcov“,[22] ktorý má slúžiť ako nástroj časti potravinárskeho priemyslu na „riešenie svojich problémov na úkor obchodu.“[23] Podľa ďalších odporcov regulácie neschopnosť slovenských obchodníkov prispôsobiť sa svetovým trendom nemožno riešiť ochranárskymi opatreniami, pretože to „otvorí priestor na korupciu kontrolórov, ktorí budú prepočítavať, čo v regáloch predajní je.“[24] Vyhovovalo by to konkurencii (obchodníkom neschopným ponúknuť rovnakú kvalitu tovaru) a tiež dodávateľom neschopným ponúknuť kvalitný tovar za nízke ceny. Hypermarkety podľa nich tlačia ceny smerom dolu a produktivitu práce smerom hore, pričom iba tá je cestou k ekonomickému rastu. K uvedenému ustanoveniu vyjadrilo nezvyčajne jednoznačne výhrady aj DG Enlargement: „EK absolútne nesúhlasí s prístupom predkladateľov“ týkajúcim sa „skladby ponuky tovarov ponúkaných v supermarketoch... Pre vyhovenie podmienkam hospodárskej súťaže ES nestačí formulovaná výnimka uplatňovaná pre prípad, že daný výrobok nie je v SR vyrábaný. “ DG Enlargement odporúča „z návrhu zákona vypustiť kritizovanú konštrukciu... a zohľadniť skutočnosť, že komunitárne právo ako také je postavené na princípe nediskriminácie miesta výroby výrobkov“.[25] Aj predkladatelia vnímajú tento princíp ako účelový, jeho cieľom je však podľa nich dočasná ochrana domácej výrobnej základne, ktorá za dnešných okolností nie je schopná kapitálovo konkurovať nadnárodným výrobcom. Tých zvýhodňuje nielen niekoľkonásobne vyšší objem dotácií a bezproblémový prístup k bankovým úverom, ale často aj priame prepojenie na OR, ktoré podnikajú na Slovensku.[26] Práve väzby OR na veľkých zahraničných výrobcov (najmä európskych) sú príčinou vytláčania domácich výrobcov z domáceho trhu a nahrádzania ich produktov ekvivalentmi zo zahraničia. Umožňujú totiž OR podľa potreby dlhodobo variovať sortimentnú skladbu i cenovú úroveň tovarov v supermarketoch a hypermarketoch, a tým likvidovať nezávislých malých predajcov a zároveň zneužívať svoj vplyv na vytváranie silného ekonomického tlaku na domácich dodávateľov, ktorý nie je bežný v tzv. vyspelých krajinách. Podľa predkladateľov návrhu trend úpadku časti poľnohospodárskeho sektora nie je primárne dôsledkom neefektívnej a nekvalitnej výroby domácich výrobcov, ale rozdielneho ekonomického zázemia, ktoré im neumožňuje využívať v konkurenčnom zápase rovnocenné postupy a metódy. Likvidácia domácich výrobcov a závislosť slovenského trhu na dovoze sa neodráža len na hrozivom zvyšovaní pasívneho salda zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami (so všetkými negatívnymi dopadmi s tým súvisiacimi), ale aj na raste cien, čo pocíti najmä koncový spotrebiteľ. Po prekročení určitej miery importnej závislosti totiž prestávajú byť dovozy lacné.[27] Určenie konkrétnej percentuálnej hranice na Slovensku vyrobeného tovaru je podľa predkladateľov možné jednoznačne posudzovať a predstavuje dobrú východiskovú základňu pre vyrovnávanie podmienok na podnikanie pre rôzne subjekty a pre ochranu pred zneužívaním ekonomickej sily OR. Asymetria vo vzťahoch medzi výrobou a obchodom už dosiahla také rozmery, že ju na slovenskom trhu nemôže zásadnejšie vyriešiť ani prijatie daňových či colných opatrení, exportné stimuly ani ochrana pred nadmernými a zbytočnými dovozmi.[28] Okrem toho, samotné OR poskytli Protimonopolnému úradu SR údaje, z ktorých vyplýva, že podiel nimi predávaných potravinárskych výrobkov od slovenských dodávateľov sa pohybuje v rozmedzí od 60 do 90 %, u ostatného tovaru (priemyselného, textilného, atď.) je od 25 do 35 %.[29] Organizácie zastupujúce obchodnú sféru [30] považujú za dôležité do tohto návrhu zákona začleniť aj uzákonenie regulatívov pre výstavbu veľkých obchodných prevádzok, čo podporuje aj agropotravinárska samospráva. Navrhovaný zákon mobilizoval odporcov regulácie OR. Paletu názorov - okrem už uvedených argumentov – dopĺňajú nevecné ideologické vyhlásenia. K takým patrí napríklad stanovisko poslanca Petra Tatára, podľa ktorého sú všetky ochranárske opatrenia škodlivé a dopláca na ne celá spoločnosť znížením ekonomickej výkonnosti.[31] Z uvedeného vyplýva, že osud návrhu zákona o OR je nejasný. Pokiaľ však nebude prijatý – v takej podobe, ktorá zabezpečí domácim dodávateľom účinnú ochranu pred diskrimináciou a súčasne zohľadní potrebu dočasne chrániť domácich výrobcov - OR pôsobiace na Slovensku ostanú prakticky mimo akejkoľvek regulácie. Je zaujímavé, že argumentačný repertoár oponentov regulácie, ktorý si popri zástupcoch OR osvojili aj kompetentní pracovníci Ministerstva hospodárstva (ktorí boli predkladateľmi prvej verzie zákona z roku 2000), obsahuje aj tvrdenie, podľa ktorého návrh zákona o OR „prichádza neskoro a je zbytočný, pretože zahraničné reťazce svoje plánované supermarkety a hypermarkety už vybudovali alebo dokončujú.“[32] Podľa nich je možné chrániť domácich výrobcov rôznymi podpornými programami (napr. dotáciami). Nespomínajú však odvrátenú stranu takéhoto riešenia: dotácie nielen zvyšujú objem verejných výdavkov, ale podliehajú aj korupcii a zneužívaniu, vďaka čomu tiež rastie tlak na ich maximálne obmedzovanie. Naopak, navrhovaná zákonná regulácia žiadne podstatné nároky na štátny rozpočet nevytvára. V situácii, keď obchod je kapitálovo silnejší ako produkčná základňa, by podľa zástancov regulácie mohla prispieť k vytvoreniu rovnocenného vzťahu medzi producentami a obchodom. PROBLÉMY Jadrom problému neregulovaných OR je to, že nahrádzajú domácu výrobu (v tomto prípade najmä poľnohospodársku) lacnejším – t.j. dotovaným – exportom, a to aj v prípade komodít, ktoré sa na Slovensku tradične vyrábali, prípadne na výrobu ktorých existujú dostatočné kapacity. Ako už bolo spomenuté, OR to robia trojakým spôsobom: ekonomickou likvidáciou svojich domácich konkurentov (t.j. malých domácich predajcov, ktorí sú z logických dôvodov väčšinou odberateľmi domácich dodávateľov), zvýhodňovaním nadnárodných výrobcov, ktorí sú s OR neraz previazaní, a tiež zneužívaním domácich výrobcov, ktorých nerovné postavenie v obchodnom vzťahu voči OR núti preberať podnikateľské riziko OR na vlastné plecia a dotovať marketingové praktiky OR na úkor vlastnej rentability a rozvoja. Tieto skutočnosti majú priame i nepriame ekonomické, spoločenské i environmentálne dopady. Celkový deficit obchodnej bilancie SR v roku 2001 dosiahol úroveň 103,2 miliardy Sk [33] a vytvoril tak svoje historické maximum. Tento deficit významnou mierou ovplyvnili aj zahraničné OR. Saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami vykázalo v roku 2001 najvyššie pasívum v celej doterajšej histórii existencie samostatnej SR - takmer 20,3 mld. Sk. Medziročne sa zhoršilo o viac ako 3 mld. Sk, pričom úroveň poľnohospodárskych a potravinárskych dovozov dosiahla takmer 43 miliárd Sk. Z toho vyše 30 miliárd Sk pripadlo na tzv. nahraditeľné položky, teda tovary, ktoré by bolo možné pokryť domácimi kapacitami. Celkové výdavky obyvateľov SR na potraviny sa ročne pohybujú v rozpätí od 90 do 100 mld. Sk a ak bude pokračovať spomenutý trend z predchádzajúcich rokov, pripadne čoskoro viac ako polovica tejto sumy na import. [34] Podľa agropotravinárskej samosprávy „negatívne výsledky zahraničného obchodu nepriaznivo ovplyvňujú aj rozvoj zamestnanosti, pretože prevaha dovozov nad vývozmi pripravila o prácu najmenej 20-tisíc ľudí, ktorí mohli nájsť uplatnenie v poľnohospodárskej prvovýrobe a potravinárskom priemysle. Keďže jeden pracovník v agrokomplexe na seba viaže ďalších 1,6 pracovníka v nadväzujúcich odvetviach, celková zamestnanosť sa mohla zvýšiť približne o ďalších 32-tisíc osôb.“ [35] Zostavovateľke tohto materiálu sa nepodarilo získať údaje o počte ďalších zaniknutých pracovných miest v dôsledku krachu malých obchodníkov a veľkoobchodov ani informácie o počte novovytvorených pracovných miest po prieniku OR na slovenský trh. Možno však odôvodnene predpokladať, že takýmito údajmi vláda SR nedisponuje, napriek častým tvrdeniam o neoddiskutovateľnom pozitívnom vplyve prieniku zahraničného kapitálu na mieru zamestnanosti na Slovensku. Zo zisťovania SPPK vyplýva, že rôzne peňažné i nepeňažné plnenia, ktoré si vynucujú OR od producentov, dosahujú 12 až 29 % z hodnoty realizovaného tovaru, pričom rentabilita väčšiny potravinárov je podstatne nižšia.[36] Nižšie zisky výrobcov sa automaticky premietajú do nižších investícií do výroby, čo spolu s tlakom na obmedzovanie dotácií (neraz celkom oprávneným) môže zvýrazniť dopady prístupového procesu do EÚ. V čase urgentnej potreby pripraviť sa dostatočne na pôsobenie v integrovanom európskom trhu tak výrobcovia musia významnú časť vlastných zdrojov prečerpávať do obchodu a inovačný proces buď pribrzďovať, alebo zabezpečovať z cudzích prostriedkov. Bezproblémové zvládnutie vstupu do EÚ si však podľa odhadov vyžiada naopak zvýšenie dynamiky investícií do potravinárskeho priemyslu o 20 až 30 %, v niektorých výrobných oboroch ešte viac. [37] Vláda deklaruje snahu kompenzovať deficit obchodnej bilancie rôznymi spôsobmi, hlavne podporou (t.j. dotovaním) exportu produkcie zo Slovenska a tiež uplatňovaním stimulačných opatrení na prilákanie zahraničných investícií (t.j. dotovaním zahraničných investorov). Oba spôsoby sú v porovnaní s reguláciou OR neporovnateľne nákladnejšie a neefektívnejšie a žiaden z nich nerieši príčiny, ale iba následky vzniknutých problémov. Ich finálny efekt nemusí vôbec korešpondovať s pôvodnými očakávaniami ich protagonistov. Viacerí odborníci sa totiž zhodujú v názore, že slovenskí poľnohospodári nebudú schopní spĺňať tvrdé podmienky zahraničných odberateľov. V prípade vývozu majú taktiež len minimálne šance, pretože dotácie krajín EÚ do ich domáceho poľnohospodárstva výrazne prevyšujú dotácie na Slovensku, ktoré nie je možné v dnešnej ekonomickej situácii zvyšovať. [38] Na druhej strane, faktickým dôsledkom prijatých investičných stimulov je vytvorenie nových foriem priamej i nepriamej štátnej pomoci v prospech súkromných firiem, poskytovaných bez verejnej kontroly a bez možnosti účasti verejnosti na rozhodovaní o nich. Pojem „verejný záujem“, ktorý sa v súvislosti s nimi často skloňuje, nie je nikde definovaný. Hlavným a často jediným kritériom pri rozhodovaní o ich uplatňovaní je výška investície. Kvalita investície, jej vplyv na regionálny rozvoj, zamestnanosť a dopad na podnikateľské prostredie sú v lepšom prípade až kritériami druhoradého významu, obyčajne sa však vôbec nezohľadňujú a ani sa následne nevyhodnocujú. Spomenuté opatrenia tak prehlbujú už i tak výrazne zdeformované trhové prostredie a zvýhodňujú skupinu silných, zväčša zahraničných a na export orientovaných spoločností na úkor menších domácich podnikateľov. Okrem toho, zle upravené opatrenia na podporu exportu a prílivu zahraničných investícií blokujú nezanedbateľný podiel verejných zdrojov, ktoré by bolo možné cielene využiť na podporu konkurencieschopnosti slovenských výrobcov v tých odvetviach, v ktorých existujú predpoklady pre účelné rozvíjanie domácich kapacít na pokrývanie domácich potrieb a v regiónoch, ktoré sú ekonomicky a sociálne marginalizované. Údaje o ich celkovom objeme vo finančnom vyjadrení sa Centru pre podporu miestneho aktivizmu zatiaľ nepodarilo zistiť. Ako už bolo spomínané vyššie, rast závislosti na zahraničnom dovoze sa s veľkou pravdepodobnosťou negatívne dotkne aj spotrebiteľov, najmä v postupnom zvyšovaní cien tovarov. Z environmentálnych dopadov treba spomenúť urbanistické problémy, ktoré nekoordinovaná výstavba veľkoplošných obchodných centier nevyhnutne prináša [39], rýchle narúšanie historických štruktúr miest, z ktorých miznú malé obchodíky, tlak na budovanie veľkokapacitných parkovísk a ciest, rast dopravných problémov v mestách, nárast objemu odpadov či podporovanie používania jednorázových obalov. [40] Zvyšovanie podielu importovaných tovarov podporuje environmentálne neudržateľnú a dotovanú diaľkovú dopravu, predovšetkým kamiónovú. Podporou exportu poľnohospodárskych produktov sa narúša tradičná štruktúra poľnohospodárskej výroby v mnohých krajinách v prospech exportných komodít, čo má dlhodobé dopady na ich udržateľný rozvoj a okrem životného prostredia neraz výrazne ohrozuje aj ich potravinovú bezpečnosť. Tento aspekt bude potrebné analyzovať aj v prípade Slovenska. Viacerí oponenti regulácie OR sa domnievajú, že ochranou pred neželanými environmentálnymi dopadmi výstavby hypermarketov je zákon č. 127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (zákon EIA). Ten však stanovuje iba proces hodnotenia niektorých potenciálnych vplyvov projektov na životné prostredie, výsledkom ktorého nie je záväzné stanovisko, ale iba odporúčanie úradníkov, ktorí vydávajú stavebné povolenie. "Napriek tomu, že sme začali posudzovať tieto obchody podľa zákona o hodnotení vplyvov na životné prostredie, tento problém neposudzujeme komplexne," priznáva riaditeľka odboru EIA MŽP Viera Húsková.[41] Ani zákon EIA (podobne ako stavebný zákon – pozri vyššie) nie je žiadnym účinným nástrojom na predchádzanie možných spoločenských a environmentálnych negatívnych dopadov pôsobenia OR. A tak sa OR na Slovensku tešia takmer úplnej „slobode“ podnikania. ZÁVER Namiesto bagatelizovania problémov súvisiacich s reguláciou OR by sa za uvedených okolností na Slovensku malo o tejto otázke vecne a intentívne diskutovať. Tvrdenia typu „už je aj tak neskoro“, prípadne „akákoľvek regulácia je škodlivá“ bez podrobného odôvodnenia by mali byť postavené mimo takejto diskusie. Ukazuje sa totiž, že na Slovensku sa udomácnila zvláštna kultúra rozhodovania, ktorej chýba elementárna schopnosť predvídať spoločenské problémy a vopred im predchádzať. Aj v prípadoch, že potenciálne riziká vo vzťahu k danej politike možno ľahko predpovedať (ba dokonca príklady z iných krajín na ne priamo upozorňujú), vzbudia pozornosť až vtedy, keď „je už aj tak neskoro“ a keď možné opatrenia môžu mať pre vládu svoje politické i ekonomické dôsledky. Takto sa postupovalo v prípade neefektívnej a ekonomicky nesmierne náročnej vodohospodárskej politike založenej na výstavbe predimenzovaných vodných diel (hoci boli k dispozícii neporovnateľne jednoduchšie a hospodárnejšie riešenia), privatizácii komunálnych systémov odpadového hospodárstva, či deregulácii bariér proti nadmernému a lacnému exportu surovín (napr. dreva). Obdobne sa postupovalo i v prípade manažmentu predvstupovej pomoci EÚ, ale i v procese práve prebiehajúcej transformácie vodárenstva. Prístup „najprv rež, potom meraj a opravuj“ sa tiež naplno odhalil v celkovom prístupe vlády SR v predvstupovom procese, keď po uzavretí dvoch tretín kapitol a niekoľkoročnej informačnej kampane v prospech integrácie Slovenska do EÚ začína hovoriť o príprave dopadovej štúdie nášho vstupu do EÚ. Napriek tomu, že problémom, ktoré vznikli uplatňovaním takého istého postupu aj pri otvorení slovenského trhu nadnárodným OR, už nemožno predísť, je potrebné ich riešiť. Odpoveď na otázku ako ich riešiť, ostáva otvorená. Isté je iba to, že ich ignorácia nie je dobrým riešením. POZNÁMKY: [1] Podľa viacerých pozorovateľov príčinou tohto stavu bola vnútorná politická nestabilita a nedefinované podnikateľské prostredie počas vlády V. Mečiara (1994-1998). [2] „Nadnárodné reťazce vlani výrazne zatriasli trhom“, Jana Janku, Trend, 28. 1. 2002) [3] „Hypermarkety zhltli 12 miliárd“, SME, 12. 4. 2002 [4] „Obchod zažil rok radikálnych zmien, ale nie vždy k lepšiemu“, Jana Janku, Trend, 21. 11. 2001 [5] „Slovenský obchod začína dobiehať susedov“, Jana Janku, Trend 18/2001. [6] „Zákon o veľkoplošných jednotkách sa vracia na scénu“, Jana Janku, Trend, 2. 5. 2001 [7] Kúpna sila na Slovensku dosiahla v roku 2001 len 26 % úrovne Rakúska (v Slovinsku je to 55 %, Česku 43,6 %, v Poľsku 31,5 % a Maďarsku 22,3 %).(Zdroj: „Zákon o veľkoplošných jednotkách sa vracia na scénu“, Jana Janku, Trend, 2. 5. 2001) [8] Vyplýva to z predbežných údajov Agentúry pre analýzy obchodu Terno, s.r.o., Bratislava. (Zdroj: „Nadnárodné reťazce vlani výrazne zatriasli trhom“, Jana Janku, Trend, 28. 1. 2002) [9] „Po období rozdeľovania sa prišiel čas spájania“, Jana Janku, Trend, 2. 5. 2001 [10] Kým obrat nad 1 mld. Sk dosiahlo v roku 2000 päť Jednôt, v roku 2001 ich už bolo desať. V roku 2000 ani jedna Jednota neprevýšila obrat 2 mld. Sk, o rok na to však už boli dve. Obrat Jednoty SD Bratislava v roku 2001 dokonca vzrástol o 32 percent, najmä zásluhou tržieb v dvoch petržalských supermarketoch Terno (Zdroj: „Nadnárodné reťazce vlani výrazne zatriasli trhom“, Jana Janku, Trend, 28. 1. 2002). [11] „Spotrebné družstvá Jednoty sa ocitli pod novou strechou“, Jana Janku, Trend, 26. 3. 2002. [12] Zväz obchodu SR je samosprávnou organizáciou združujúcou domáce obchodné subjekty. [13] Oponenti regulácie OR radi zdôrazňujú, že problematiku nadmerného počtu hypermarketov a ich nevhodné umiestňovanie v území dostatočne pokrýva zákon č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších zmien a doplnkov. Ak výstavba hypermarketu nie je obsahom územného plánu, je možné to v praxi riešiť jednoduchým doplnkom k územnému plánu, ktorý sa dotýka iba parcely plánovaného hypermarketu a bezprostredne susediacich plôch. Takýto doplnok územného plánu vôbec nerieši dopady spôsobené napríklad zvýšenou dopravou a už vôbec nevyhodnocuje dopady na maloobchodnú sieť. Regulácia hypermarketov prostredníctvom stavebného zákona je teda na Slovensku neúčinná, pretože obce ako obstarávatelia územných plánov sídiel, zväčša a priori vítajú príchod investorov, vrátane OR. Ako príklad môže poslúžiť projekt hypermarketu Metro vo Zvolene, ktorý mesto neváhalo dokonca vyhlásiť za verejnoprospešnú stavbu. [14] Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora je stavovská organizácia združujúca podnikateľské subjekty pôsobiace v potravinárskom priemysle a poľnohospodárstve. [15] Z týchto platieb si OR vopred zabezpečili prostriedky na budovanie svojich kapacít na Slovensku. Výrobcovia zatiaľ čakali na svoje „umiestnenie“ v ich ponuke. [16] Ekonomickí ministri koncom roku 2000 odporučili PMÚ spracovať analýzu správania sa OR na slovenskom trhu. PMÚ vypracoval podrobný dotazník pre dodávateľské subjekty, tie ho však odmietali vyplniť z obavy z možných následkov porušenia zmluvných podmienok s OR. Na túto úlohu sa preto podujali profesijné zväzy, ktoré zozbierali potrebné údaje a zaručili podnikateľským subjektom anonymitu. SPPK a UPZPP na základe týchto podkladov vypracovali spoločný materiál, ktorý odovzdali na jar 2001 PMÚ. PMÚ však požadoval aj predloženie konkrétnych obchodných zmlúv, na čo profesijné zväzy z uvedených dôvodov nepristúpili. Keďže PMÚ nedostal k dispozícii všetky zmluvy, považoval správu SPPK a UPZPP za nepreukaznú. V záverečnom stanovisku naopak konštatoval, že problematika OR a kontrola ich praktík nespadá pod problematiku hospodárskej súťaže a tým pádom ani do kompetencie PMÚ. Neodporučil ani prijať žiadne regulačné opatrenia zasahujúce do trhu maloobchodu a tak problém dominantného postavenia systému OR na Slovensku ostáva naďalej neriešený. [17] „Zákon o veľkoplošných jednotkách sa vracia na scénu“, Jana Janku, Trend, 2.5. 2001 [18] Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Únia podnikateľov a zamestnávateľov v potravinárskom priemysle na Slovensku a ďalších vyše 50 profesijných zväzov a združení v rámci sektoru pôdohospodárstva. [19] Tento návrh zákona v súčasnosti prerokúvajú príslušné výbory NR SR v druhom čítaní. [20] Spory medzi predstaviteľmi obchodu a agropotravinárskou samosprávou o uzákonenie princípu minimálnej povinnej ponuky na Slovensku vyrobeného tovaru v obchodných prevádzkach vznikli už pri príprave obdobného zákona predkladaného Ministerstvom hospodárstva v roku 2000. [21] Prezident Zväzu obchodu SR, P. Konštiak. Zdroj: („Obchodníci proti návrhu zákona o obchodných reťazcoch“, SITA, 30.04.2002) [22] Adrián Ďurček, predseda predstavenstva COOP Jednota. Zdroj: („Obchodníci proti návrhu zákona o obchodných retazcoch“, SITA, 30.04.2002) [23] dtto [24] Viceprezident Zväzu obchodu SR Tadeusz Frackowiak. Zdroj: („Návrh zákona stavia obchodníkov a výrobcov proti sebe“, JANA JANKU, TREND, 20.03.2002) [25] Pripomienky EK k navrhovaným právnym normám vo sfére pôsobnosti negociačných kapitol č. 1, 6 a 23. Misia SR pri Európskych spoločenstvách, Brusel, 19. apríla 2002. [26] Centrály väčšiny OR sú v Prahe a odtiaľ centrálne riadia aj nákup tovaru. Na pulty slovenských predajní sa tak dostáva veľké množstvo zahraničných produktov. [27] Potvrdilo sa to napríklad v prípade nútených dovozov cukru v polovici 90-tych rokov i kŕmneho obilia na konci roku 2000. [28] Spoločné stanovisko Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a Únie podnikateľov a zamestnávateľov v potravinárskom priemysle na Slovensku k návrhu zákona o obchodných reťazcoch, 29. apríla 2002. [29] „Analýza správania sa OR na trhu SR“, materiál na rokovanie Porady ekonomických ministrov. Protimonopolný úrad SR, máj 2001. [30] Slovenský zväz spotrebných družstiev, Zväz obchodu SR a Slovenská obchodná a priemyselná komora. [31] „V NR SR bohatá diskusia k zákonu o obchodných reťazcoch“, TASR, 10. apríla 2002 [32] A. Ďurček. Zdroj: („Jednoty čelia konkurencii zahraničných reťazcov", Trend 41/2001) [33] „Ministri prerušili rokovanie o vývoji zahraničného obchodu“, TASR, 6.3. 2002 [34] „Spoločné stanovisko Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a Únie podnikateľov a zamestnávateľov v potravinárskom priemysle na Slovensku k návrhu zákona o obchodných reťazcoch“, 29. apríla 2002. [35] „Spoločné stanovisko Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a Únie podnikateľov a zamestnávateľov v potravinárskom priemysle na Slovensku k návrhu zákona o obchodných reťazcoch“, 29. apríla 2002. [36] Priemerne veľká potravinárska firma u nás takto prichádza ročne o 40 až 60 miliónov korún. Európska únia však zároveň od Slovenska žiada prispôsobiť sa jej kritériám, čo si podľa odborníkov vyžiada približne 3,4 miliardy korún. Zdroj: „Máme bojovať proti reťazcom?“, Maroš Baľo, SME, 16. 3. 2002. [37] „Prijatie zákona o obchodných reťazcoch je podľa SPPK nevyhnutné“, (TASR), 9. Apríla 2002 [38] „Máme bojovať proti reťazcom?“, Maroš Baľo, SME, 16. 3. 2002 [39] S takým nárastom počtu veľkometrážnych obchodných centier sa v prvej polovici 90-tych rokov nepočítalo ani pri aktualizácii územných plánov. Zdroj: („Úrady sa pri výstavbe obchodných centier správajú ako štatisti“, Katarína Začková, Trend 45/2001) [40] Podľa odborníkov sú OR v prvom rade zodpovedné za prudký rozvoj používania jednorázových obalov na úkor vratných, a to najmä vďaka ich skladovej politike zameranej na minimalizáciu vlastných prevádzkových nákladov spojených s manipuláciou s vratnými obalmi. OR dokonca často podmieňujú spoluprácu s výrobcami (napr. tvrdého alkoholu) dodávkami výrobkov v nevratných obaloch. [41] „Úrady sa pri výstavbe obchodných centier správajú ako štatisti“, Katarína Začková, Trend 45/2001