9. časť: Efektívne verejné vodárenské podniky v strednej Európe

Dôkazom toho, že verejné vodárenské podniky môžu byť finančne i technicky životaschopné a zároveň efektívne plniť celospoločenské záujmy sú nielen príklady z najvyspelejších krajín, ale aj prípady z Poľska a Maďarska. Debrecínske vodárne, Maďarsko Debrecín s 220 tisíc obyvateľmi je jedno z najväčších maďarských miest. V roku 1992 prešiel štátny podnik vodární a kanalizácií pod správu mesta. Debrecínska samospráva sa v roku 1993 rozhodla uzavrieť kontrakt na prevádzku vodární a kanalizácií so súkromným sektorom a vypísala verejnú súťaž. Koncesia bola najprv udelená spoločnosti Générale des Eaux, ale firma Eurawasser (konzorcium vedené Suez-Lyonnaise des Eaux), začala intenzívne lobovať s cieľom zmeniť toto rozhodnutie. Jej snahy boli úspešné a v auguste 1994 samospráva rozhodla, že jej predošlému hlasovaniu chýbala zákonom stanovená majorita a koncesiu zrušila. Nová koncesia bola udelená spoločnosti Eurawasser, ktorá do vodárenského systému plánovala investovať 6-8 mld. forintov, na rozdiel od 3 mld. forintov ponúkaných Générale des Eaux. Plány spoločnosti Eurawasser obsahovali aj 50 % zníženie počtu zamestnancov v priebehu 10 rokov. Po zmene politických pomerov novozvolená samospráva odhlasovala v máji 1995 zrušenie koncesie spoločnosti Eurawasser, tentoraz skôr zo zásadných dôvodov ako z procedurálnych. Hlavným argumentom bolo, že investičný projekt súkromnej korporácie nebol dostatočne technicky zdôvodnený a bol zbytočne nákladný. Do úvahy sa bral aj vplyv na zamestnanosť v regióne. Mestská rada v Debrecíne sa napokon rozhodla ponechať vodárne a kanalizácie vo vlastníctve a pod kontrolou samosprávy a schválila podnikateľský plán vypracovaný vedením vodární s podporou odborovej organizácie. Výsledkom bol vznik mestskej spoločnosti Debreceni Vízmü (Debrecínske vodárne) v júli 1995. Podnikateľský plán zabezpečoval pokrytie nákladov bez toho, aby sa vytvárali zisky, ktoré neboli nevyhnutné. Potrebné investície sa odhadovali v rozpätí od 2 do 2,5 mld. forintov a boli osobitne zamerané na rozšírenie kanalizačnej siete a zlepšenie čistenia odpadových vôd. Finančné zdroje tvoril príspevok z programu PHARE, prostriedky od Európskej banky pre obnovu a rozvoj, štátne dotácie, a najväčšia časť investícií bola krytá úverom od jednej z najväčších maďarských komerčných bánk. Maďarský bankový sektor uvítal možnosť financovania tohto investičného programu, pretože stabilita vodárenských činností poskytovala dostatočnú záruku bankovej pôžičky. Spoločnosť okrem toho navrhla rovnakú schému financovania, akú už maďarská vláda použila pri výstavbe diaľnic: v oboch prípadoch išlo o úvery komerčných bánk garantované Európskou investičnou bankou. Úver v celkovej výške 829 mil. forintov bol poskytnutý v dvoch tranžiach splatných v roku 2003 a 2005. Banka chcela pôvodne požičať 1 mld. forintov, ale spoločnosť túto ponuku odmietla, aby sa vyhla väčšiemu zaťaženiu odberateľov, ako bolo bezpodmienečne nutné. Úverové podmienky obsahovali odsúhlasený vzorec na výpočet ceny pre odberateľov so stanovením nárastu taríf až do roku 2010. Kľúčovou časťou úverovej zmluvy bolo ustanovenie, podľa ktorého financovanie ostane pod kontrolou spoločnosti a nie mestskej samosprávy. Rozhodnutie samosprávy o ponechaní vodární vo verejnej správe sa osvedčilo ako prínosné v mnohých smeroch. Po prvé, potvrdilo sa, že náklady na nevyhnutné investície boli pri verejnom obstarávaní oveľa nižšie, než ponúkali súkromné firmy. Napríklad investície na dobudovanie vodovodnej siete predstavovali iba 40 % sumy, ktorú by na ten istý účel potrebovala spoločnosť Eurawasser. Nákup materiálu a zariadení od maďarských namiesto francúzskych dodávateľov bol cenovo výhodnejší až o 30 %. Výsledkom bol väčší rozvoj infraštruktúry a spotrebiteľské ceny o 75 % nižšie ako tie, ktoré ponúkali súkromní majitelia koncesií. Po druhé, priame verejné zásobovanie vodou a prevádzka kanalizácií pôsobia ako prevencia proti úniku ziskov, ktorá býva často spojená s účasťou verejného sektora (pozri IV. časť tohto seriálu: Deformovaná súťaž vo vodárenstve). A napokon, v podnikateľskom pláne spoločnosti Debreceni Vízmü bola zohľadnená aj otázka zamestnanosti. Vznikli nové pracovné miesta pre 300 ľudí v porovnaní s 50-percentným znížením počtu pracovných síl, ktoré plánovala spoločnosť Eurawasser. V roku 1998 bola Debreceni Vízmü prosperujúcou spoločnosťou, ktorá zabezpečila väčšinu svojich rozvojových činností z vlastných zdrojov. Vodárne a kanalizácie v meste Lodž, Poľsko Lodž je veľké priemyselné mesto v západnom Poľsku s približne 900 tisíc obyvateľmi. V roku 1993 sa spoločnosť Générale des Eaux uchádzala o privatizáciu vodárenských a kanalizačných služieb a ponúkala súkromné investície do vodárenského systému. Tento návrh vyvolal dlhú verejnú diskusiu, ktorá nakoniec v roku 1994 viedla k odmietnutiu privatizácie v prospech menej nákladného alternatívneho plánu, vypracovaného vedením vodární a odborov. Návrh spoločnosti Générale des Eaux bol založený na financovaní výstavby čistiarne odpadových vôd. Za sprostredkovanie úveru na túto investíciu by novozaložená verejno-súkromná akciová spoločnosť, v ktorej mala byť Générale des Eaux majoritným akcionárom, prevzala prevádzku spoločností vodární a kanalizácií. Úver vo výške 60 mil. ECU mal byť poskytnutý vo forme materiálového vybavenia, prác a služieb, a teda pre spoločnosť neznamenal žiadne významné finančné riziko. Générale des Eaux by navyše mohla profitovať z nevyužitej časti úveru v prípade zariadení a prác, ktoré by neboli bezpodmienečne potrebné. Alternatívny plán vypracovaný manažmentom a odbormi sa spoliehal na financovanie prostredníctvom poľského Národného fondu životného prostredia. Fond financuje projekty ekologických služieb, ktoré spĺňajú kritériá všeobecnej prospešnosti, formou poskytovania bezúročných pôžičiek. Súčasťou alternatívneho plánu bola aj reštrukturalizácia vodární a kanalizácií na samostatnú spoločnosť vo verejnom vlastníctve (Zakład Wodociągów i Kanalizacji, Łódź). Návrh na privatizáciu bol nakoniec zamietnutý a diskusia dokonca viedla ku kritickému preskúmaniu existujúcej zmluvy o výstavbe čistiarne odpadových vôd s firmou OTV, dcérskou spoločnosťou Générale des Eaux. Stavebné práce boli vykonávané s omeškaním a nehospodárne, takže mestská rada sa musela so spoločnosťou OTV dlho súdiť za neplnenie záväzkov. Na základe rozhodnutia štátneho prokurátora v marci 1995 mestská rada zmluvu zrušila. Celkové výsledky vodárenskej spoločnosti mesta Lodž potvrdzujú správnosť voľby alternatívy verejného sektora. Odbory odhadujú, že do roku 1998 sa ušetrilo asi 8 mil. USD tým, že sa nemuselo platiť za investície ponúkané Générale des Eaux. Financovanie výstavby kanalizačného systému mestskou radou a štátnym investičným fondom bolo síce pomalé, ale stabilné. V prospech Lodže dopadlo aj porovnanie cien vodného a stočného z februára 1998 s Gdaňskom, kde boli vodárne a kanalizácie privatizované. Dôležitým faktorom pri budovaní a posilňovaní verejných vodárenských podnikov v rozvojových aj transformujúcich sa krajinách sú partnerské vzťahy medzi komunálnymi vodárenskými spoločnosťami. O ich výhodách a konkrétnych príkladoch budeme hovoriť v nasledujúcej, desiatej časti.

Zostavil: Ing. Roman Havlíček (Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.)