ÚVOD Od Seattle k Európe Účelom tohto materiálu je otvoriť diskusiu o “post-seattlovskom” programe pre Európu – ten by mal vystaviť rovnakej kritike, aká bola vznesená voči neoliberálnemu modelu Svetovej obchodnej organizácie, aj projekt voľného obchodu v srdci EÚ. Existuje k tomu dobrá politická príležitosť, pretože v tomto roku sa predpokladá zmena zmluvy o Európskej únii tak, aby umožňovala rozšírenie Únie o krajiny východnej Európy. Proces medzivládnej konferencie (MVK) dáva aktivistom možnosť presadzovať v Európe vlastnú post-seattlovskú alternatívu. Táto alternatíva by mala klásť dôraz skôr na budovanie udržateľných lokálnych ekonomík, než na rozširovanie celoeurópskej liberalizácie, ako ju predpokladá MVK. PRVÁ ČASŤ MVK - NAFTA pre Európu Snahu MVK rozšíriť voľný obchod smerom na východ je možné prirovnať k procesu prípravy Severoamerickej dohody o voľnom obchode (North American Free Trade Agreement - NAFTA) medzi bohatou Kanadou a Spojenými štátmi na strane jednej a chudobným Mexikom na strane druhej. Táto dohoda tiež sľubovala prosperitu. Realita je však taká, že drobní mexickí farmári sú ruinovaní lacnými dovozmi poľnohospodárskych komodít z USA. Dobre platené miesta v USA sa premiestnili do pohraničného regiónu Maquiladoras na mexickej strane, ktorý sa vďaka neexistencii zákonov na ochranu prostredia a zdravia stal miestom intenzívneho vývozu znečisťujúcich technológií s drastickými dopadmi na životné prostredie. NAFTA síce poskytla malej časti Mexičanov pracovné príležitosti, zároveň však zlikvidovala veľké množstvo "neefektívnych" malých a stredných podnikov na mexickej strane hranice. Namiesto opakovania týchto chýb pri rozširovaní voľného trhu, riešením pre východnú Európu (ale aj pre ostatné regióny sveta) nie je ďalšia globalizácia čoraz bezohľadnejšieho systému medzinárodného obchodu. Riešením je, naopak, jeho lokalizácia, teda dôraz na lokálnu výrobu, lokálnu konkurenciu a regionálnu ochranu voči dovozu. MVK - príliš dobrá príležitosť, aby sme ju nevyužili Po maastrichtskej a amsterdamskej revízii Rímskej zmluvy krajiny EÚ dospeli k dohode o organizácii medzivládnej konferencie (MVK) s cieľom novelizovať Zmluvu najmä vo vzťahu k budúcemu vstupu potenciálnych trinástich kandidátskych krajín strednej a východnej Európy, Cypru a Malty do EÚ. Vzhľadom na kolaps rokovaní WTO a čoraz intenzívnejší tlak na prehodnotenie medzinárodných obchodných pravidiel by mala byť nastolená aj požiadavka podstatného rozšírenia mandátu MVK. Medzivládna konferencia by mala prehodnotiť smerovanie Európskej únie vo svetle rastúcej celosvetovej opozície voči súčasnému smerovaniu ekonomickej liberalizácie. Oficiálne sa predpokladá oveľa užšie definovaný program MVK, orientovaný najmä na zmeny v použití kvalifikovanej väčšiny pri hlasovaní o rozhodnutiach EÚ na pôde Rady ministrov, na zmeny vo váhe hlasovacích práv jednotlivých členských štátov v Rade a na veľkosť a zloženie Európskej komisie. Účelom zmeny týchto 'amsterdamských nedorobkov' je uľahčiť vstup nových členov. Dôvodom takto úzko vymedzeného mandátu MVK bolo, že predseda Európskej komisie Romano Prodi, bývalý britský minister priemyslu Lord Simon (ktorí zodpovedali za vypracovanie Európskej stratégie) a ďalší trvali na tom, aby boli tieto zmeny schválené ešte pred summitom EÚ a ukončením francúzskeho predsedníctva v decembri 2000 v Nice. Iné štáty majú záujem o rozšírenie programu MVK. Belgicko, Holandsko a Luxembursko chcú zvážiť možnosť, či by sa Zmluva o EÚ nedala rozdeliť v záujme lepšej zrozumiteľnosti na dve časti: na základnú a tzv. prevádzkovú, ktorú by bolo možné ľahšie novelizovať. Zástupcovia občianskej spoločnosti a progresívni politici majú preto otvorené dvere, aby požadovali ďalšie rozšírenie programu MVK tak, aby sa mohla zaoberať aj radikálnejšími zmenami v období po Seattle. Obráťme poškodený supertanker rozširovania Diskusia o budúcom vstupe kandidátskych krajín vo východnej aj v západnej Európe otvára veľkú príležitosť navrhnúť zásadnejšie zmeny v Európskej únii tak, aby boli na prospech väčšine Európy a jej obchodným partnerom na Severe i Juhu. Nie je ťažké domyslieť si, aké otázky sa vynoria pri súčasnom dôraze na otvorenosť hraníc a dotované poľnohospodárstvo EÚ. Jedným z najviac nedoriešených problémov komplikujúcich proces rozširovania EÚ je nechuť daňových poplatníkov v západnej časti Európy znášať obrovské náklady súvisiace s rozširovaním dotácií spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) na východ. Rovnako politicky problematickou budú aj otázky mobility pracovnej sily z východu na západ a potenciálny presun priemyslu na východ za lacnejšou pracovnou silou. O reakcii západoeurópanov na tento proces sa doposiaľ nezačalo ešte ani poriadne uvažovať. Samozrejme, mýtus o prínosoch voľného obchodu, ktorý je neustále servírovaný adeptom sediacim v čakárni EÚ, sa nelíši od toho, čo sľubovali východným Nemcom pred zjednotením - teda zlepšenie ekonomických podmienok pre všetkých. Samozrejme, chyba nebola v samotnom princípe zjednotenia, ale v prílišnom dôraze na uplatňovanie princípov voľného trhu v procese zjednotenia. A tak napriek všetkému bohatstvu západného Nemecka sa tento sen nikdy nenaplnil do tej miery, do akej sa to očakávalo. Dovoz zo západného Nemecka vyústil v kolaps väčšiny nekonkurencieschopného východonemeckého priemyslu, pričom nebol zavedený žiaden efektívny program jeho reštrukturalizácie. Výsledkom bola nespokojnosť, neistota a prehlbovanie sociálnych kontrastov. Pritom si treba uvedomiť, že takáto bezprecedentná masívna finančná podpora bola určená len jedinému príjemcovi. Aké budú reálne dopady vstupu pre Poľsko a ostatné kandidátske krajiny, čakajúce na vstup do omnoho menej štedrej EÚ? Proces rozširovania v tej podobe, ako je navrhnutý, nenachádza jednoliatu podporu v krajinách strednej a východnej Európy. V Poľsku napríklad rastú protesty proti lacnému dovozu potravinárskych prebytkov z EÚ, ktorý tam už teraz núti malých farmárov opúšťať pôdu. Ak by bola zavedená súčasná spoločná poľnohospodárska politika v jej terajšej podobe, t.j. s dôrazom na "efektívne" poľnohospodárstvo, v Poľsku sa následkom navrhovanej intenzifikácie potravinárskeho priemyslu iba v poľnohospodárstve očakáva strata 2 miliónov pracovných miest. Ostatné problémy, ktorým už teraz čelia východoeurópske krajiny v dôsledku uplatňovania princípov voľného trhu, sa budú v procese rozširovania ďalej zvýrazňovať. Patrí k nim dramatický pokles úrovne sociálneho zabezpečenia, rastúce sociálne rozdiely, vstup nadnárodných spoločnosti vytláčajúcich domácich výrobcov a rastúci export surovín, často s nepriaznivými dopadmi na životné prostredie. Opozícia zrejme vzrastie, keď čoraz silnejší konkurenčný tlak urýchli prepúšťanie z existujúcich na ľudskú prácu náročných a teda "neefektívnych" výrobných odvetví a služieb v strednej a východnej Európe. Skúsenosti z Mexika sa teda začínajú opakovať aj v niektorých častiach strednej a východnej Európy. Presun firiem z USA a Kanady do Mexika spôsobuje nielen to, že v ich materských krajinách stratí veľa ľudí prácu, ale zároveň vytláčajú z trhu mnohé mexické firmy. Je pravdepodobné, že dôsledkom týchto trendov bude klesajúca úroveň miezd. Krajiny ako Nemecko budú mať zrejme obavy z toho, že lacná pracovná sila v strednej a východnej Európe spôsobí premiestňovanie ďalších podnikov do tohto regiónu a naopak, vytvorí potenciál pre nárast ilegálnej migrácie opačným smerom (dôkazom toho sú napríklad nedávne výroky spolkového kancelára Schroedera o jednostrannej ochrane nemeckého trhu pred lacnou pracovnou silou zo strednej Európy, ktoré vyvolali ostrý nesúhlas stredoeurópskych politikov - pozn. prekl.). Tieto trendy sú nezvrátitelné, keďže obchodné bariéry sa zmenšujú a konkurenčný tlak narastá. Nepochybne ich využije extrémna pravica na posilnenie svojej politickej základne. Je preto nevyhnutné, aby sa čím skôr otvorila diskusia o novom smerovaní Európy, ktoré by pomohlo posilniť spoluprácu medzi Východom a Západom a nie prehĺbiť ich vzájomné konflikty. DRUHÁ ČASŤ Nadnárodné spoločnosti - pilier ekonomickej liberalizácie (táto časť vychádza z materiálu holandskej organizácie Corporate Europe Observatory) Málokto si uvedomuje, do akej miery bol proces ekonomickej globalizácie v uplynulých troch desaťročiach riadený poprednými svetovými korporáciami a elitami vlád a politických strán. Lídri firiem sa so špičkovými politikmi pravidelne stretávajú na pôde organizácií typu Rady pre zahraničné vzťahy, alebo Trilaterálnej komisie. Na svojich stretnutiach prijímajú rozhodnutia o spoločnom postupe v otázkach ďalšej globálnej ekonomickej integrácie a deregulácie ochranných obchodných opatrení. Lobovali v prospech takých dohôd o voľnom obchode, akými boli napr. Uruguajské kolo GATT (prostredníctvom Medzinárodnej obchodnej komory), Severoamerická dohoda o voľnom obchode (NAFTA, prostredníctvom Amerického združenia nadnárodných spoločností, veľkých bánk a poisťovní na strane USA a na kanadskej strane prostredníctvom Obchodnej rady pre národné záležitosti) či dohody o jednotnom európskom trhu a jednotnej európskej mene (ktoré presadzoval Európsky okrúhly stôl priemyselníkov - European Roundtable of Industrialists, ERT). Kľúčoví hráči vo svete európskeho biznisu - ERT ERT je hybnou silou centralizačných, neoliberálnych trendov v Európe, ako aj ostatných dramatických zmien v systéme štruktúry a rozhodovania EÚ. Táto málo známa organizácia, založená v roku 1983 a pozostávajúca zo 45 vplyvných bossov priemyslu a veľkých európskych nadnárodných korporácií, stála za vytvorením "vnútorného trhu" EHS v 80-tych rokoch, za Maastrichtskou zmluvou z roku 1991 a za zavedením jednotnej meny. Konvergentné kritériá jednotnej meny (ekonomické podmienky, ktoré musia jednotlivé krajiny splniť, aby mohli k systému jednotnej meny pristúpiť) vyvolávajú deflačné tlaky, ktoré majú za následok rast nezamestnanosti a škrty v systéme sociálneho zabezpečenia. ERT bol založený s jasným úmyslom oživiť európsku integráciu a prispôsobiť celý proces tak, aby vyhovoval záujmom európskych nadnárodných spoločností. Kľúčom k jeho úspechu bola ekonomická sila jeho členov a tým aj okamžitý prístup k rozhodovacím miestam, či už na národnej alebo európskej úrovni. Spoločne s Úniou konfederácií priemyselníkov a zamestnávateľov v Európe (Union of Industrial and Employers' Confederations of Europe - UNICE) ERT výrazne lobuje v prospech rýchleho rozšírenia EÚ smerom na východ. Pre západné korporácie ponúkajú krajiny strednej a východnej Európy rozsiahle trhy a tiež aj rezervoár vysokokvalifikovanej lacnej pracovnej sily. Pre ERT je rozšírenie nevyhnutné: "Prinesie veľký ekonomický prospech. Tieto krajiny znamenajú nových ľudí, nové poznatky, technológie, vzdelávanie a know-how. Predstavujú materiálové zdroje, vrátane pôdy a energie, a poskytnú trhy pre naše výrobky." Pre UNICE je najpríťažlivejším práve posledný aspekt. Jeho bývalý generálny riaditeľ Zygmunt Tyszkkiewicz nadšene a nezaobalene vysvetľuje: "Na Západe sú trhy naplnené. Spotrebúvame už všetko, čo sme schopní spotrebovať. Jednoducho povedané, dve autá naraz šoférovať nemôžete. Takže naša ekonomika vykazuje pomalý rast …Na východ od nás žije zhruba sto miliónov ľudí s vysokými nárokmi, ktorým sa zatiaľ nedostáva toho, čo my už konzumujeme. A oni to potrebujú." Obidve lobistické zoskupenia však trvajú na tom, aby krajiny strednej a východnej Európy ešte pred vstupom zrealizovali radikálne štrukturálne zmeny. Hospodárska politika jednotlivých štátov musí byť harmonizovaná s politikou uplatňovanou v EÚ, pričom trhy musia byť úplne otvorené západným tovarom, službám a investíciám. Stručne povedané, od vlád sa očakáva, aby sa vzdali kontroly nad vlastnými ekonomikami, čo privedie mnohé domáce podniky k zániku. Tieto očakávania sa napĺňajú. Všetky kandidátske krajiny sa v súčasnosti snažia dostať svoju legislatívu do súladu s požiadavkami jednotného trhu, čím vlastne realizujú jeden z hlavných cieľov priemyselných a obchodných kruhov: harmonizovaný trh a liberalizovaný investičný režim pre celý európsky kontinent. TRETIA ČASŤ Nepriaznivé účinky neoliberalizmu na východnú Európu a ich zvýraznenie procesom rozširovania EÚ Nepriaznivé účinky neoliberálneho ekonomického prístupu na systém sociálneho zabezpečenia, sociálne disparity a kvalitu života vo východnej Európe a krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sú známe. Aj keď je pravda, že deindustrializácia veľkých častí tohto regiónu viedla k poklesu niektorých foriem environmentálnych problémov, ako napríklad znečisteniu ovzdušia priemyselnými exhalátmi, existujú už prvé dôkazy o tom, že priame zahraničné investície nadnárodných spoločností, podporované infraštrukturálnymi úverovými programami zo strany verejných inštitúcií, akými sú napríklad Európska investičná banka (EIB) a Svetová banka, majú nepriaznivý vplyv na životné prostredie a ochranu prírodných zdrojov. Niekoľko typických príkladov: firma Coca-Cola kontroluje na Slovensku takmer celú tretinu zdrojov minerálnych vôd a exportuje ich. Tá istá firma spolu so spoločnosťou Pepsi zlikvidovala v Maďarsku systém recyklácie sklených obalov, ktorý tu existoval dlhé roky. Na Slovenskú sú recyklačné podniky skupované nadnárodnými spoločnosťami a zatvárané s cieľom zväčšiť trh pre odpady ukladané na sprivatizovaných skládkach. V Českej republike Svetová banka - ktorá oficiálne nepodporuje projekty v oblasti jadrovej energie - poskytla energetickému sektoru prostriedky na "ekologizáciu energetiky". V skutočnosti však tieto prostriedky umožnili dokončenie jadrovej elektrárne Temelín, ktorý iniciovala bývalá komunistická vláda. Keďže České energetické závody nebudú schopné úver splácať, bude potrebné uplatniť štátne záruky. Na Slovensku odporučila Svetová banka zrušenie exportných kvót na drevo, čo sa medzičasom stalo. Lotyšsko vstúpilo do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) začiatkom roku 1998. Do mája toho istého roku sa dovoz bravčového mäsa zvýšil päťnásobne. Farmári požiadali vládu o ochranu, čo je stratégia, ktorú pravidlá WTO umožňujú aplikovať maximálne 200 dní. Po zavedení ochranných opatrení sa sektor začal spamätávať. WTO však odmietla žiadosť o predĺženie lehoty nad 200 dní a v júni 2000 boli všetky bariéry pre import bravčového mäsa odstránené, čo viedlo ku krachu tisícov domácich producentov. Problémy, ktoré už proces rozširovania východu priniesol a problémy, ktoré ešte len prídu Samozrejme, nie všetky kroky súvisiace s procesom rozširovania Európskej únie sú negatívne. Rozšírenie environmentálnych predpisov EÚ by mohlo prinajmenšom pribrzdiť výrazné environmentálne dopady deregulovaného trhu v strednej a východnej Európe. Typickým príkladom môže byť nedávne znečistenie rieky Tisa na hranici medzi Rumunskom a Maďarskom, ktoré spôsobil rakúsko-rumunský banský koncern. Spoločná poľnohospodárska politika a východná Európa Väčšine pozorovateľov je jasné, že spoločná poľnohospodárska politika nemôže byť vo svojej súčasnej forme aplikovaná aj na kandidátske krajiny bez toho, aby to nezruinovalo celú EÚ. Táto skutočnosť je ďalším dôvodom pre potrebu bezodkladnej revízie SPP zdola nahor. Reformy z roku 1999 mali z väčšej časti iba kozmetický charakter, bolo to však vykročenie správnym smerom. Ďalšie reformy, za predpokladu, že budú obsahovať výrazné stimuly pre ochranu životného prostredia a rozvoj vidieka, by boli pre východoeurópsky poľnohospodársky sektor veľmi užitočné, vzhľadom na to, že v ňom prevládajú malí farmári využívajúci menej intenzívne metódy poľnohospodárskej výroby. Pokračovanie čohokoľvek, čo sa podobá dnešnej SPP s jej dôrazom na "efektívne poľnohospodárstvo" by znamenalo, ako sme už uviedli vyššie, stratu miliónov pracovných miest v poľnohospodárstve v dôsledku nevyhnutnej intenzifikácie potravinárskeho priemyslu. Je potrebný udržateľnejší moderný prístup k vidieckemu rozvoju, zameraný na podporu vidieckej diverzity a využívanie lokálneho potenciálu a skúseností. Patrí k nemu napr. regionálna výroba potravinárskych výrobkov, produktov z dreva alebo remeselných výrobkov predávaných na lokálnom trhu pod lokálnymi značkami alebo za zvýhodnené ceny. Na úrovni poľnohospodárskej prvovýroby by tento prístup mohol zabezpečiť integráciu viacerých štádií produkčného reťazca, čo by zvýšilo ziskovosť v porovnaní s predajom polotovarov prostredníctvom veľkoobchodov. Doprava Dôraz, ktorý proces rozširovania EÚ kladie na voľný trh, má za následok preferovanie diaľkových severo-južných a východo-západných cestných a železničných ťahov po celej Európe. Takéto cestné koridory by mohli mať obzvlášť nepriaznivý účinok na neindustrializované pohraničné prírodné oblasti. Mnohé z nich boli súčasťou vojenskej nárazníkovej zóny na obidvoch stranách "železnej opony". Väčšina východoeurópskych krajín už zaznamenala prudký nárast cestnej dopravy a počtu osobných automobilov. Aj keď v absolútnom vyjadrení zostáva objem nákladnej automobilovej dopravy omnoho nižší ako v EÚ, tempo jeho rastu je v súčasnosti veľmi vysoké. Počty osobných áut na obyvateľa, najmä v Poľsku, Maďarsku a Českej republike, rýchlo stúpajú a približujú sa k úrovni, ktorá je typická pre krajiny EÚ. Na rozdiel od cestnej dopravy, využívanie železnice buď stagnuje alebo v mnohých oblastiach upadá. Objem nákladnej železničnej dopravy vo väčšine týchto krajín od roku 1989 dramaticky poklesol, aj keď je ešte stále podstatne vyšší ako v EÚ. Na rozdiel od cestnej dopravy sa železnice omnoho ťažšie adaptovali na odklon od obchodovania s bývalým Sovietskym blokom smerom k EÚ. Čo sa týka hromadnej železničnej, autobusovej a mestskej verejnej dopravy, pokles po roku 1989 bol rovnako výrazný, pričom známky oživenia je možné pozorovať len sporadicky. Medzi hlavné príčiny patrí prudký nárast cestovného v období ekonomickej reštrukturalizácie, často kombinovaný s rastúcou konkurenciou v podobe zvýšeného využívania súkromných osobných áut. Očakáva sa ďalší rast výstavby cestnej infraštruktúry, čo okrem umŕtvovania obrovských objemov verejných financií povedie k zdvojnásobeniu až strojnásobeniu škodlivých emisií a k zhoršeniu kvality ovzdušia najmä v mestských oblastiach. Oslabovanie lokálnej ekonomiky Len zriedkakedy si uvedomujeme, že rozvoj infraštruktúry (napr. diaľnic), nedokáže priniesť lokálnym ekonomikám vo východnej Európe väčší úžitok než ten, ktorý prináša v rámci EÚ. Naopak, tento úžitok môže byť ešte menší. Ukazuje sa, že súčasná ekonomická aktivita vo východnej Európe je sprevádzaná rastúcim deficitom v obchode s EÚ. Je jasné, že takýto vývoj nemôže podnietiť miestny rozvoj; veľmi pravdepodobne spôsobí environmentálne škody bez toho, aby z neho mali postihnuté oblasti, prípadne celé národné ekonomiky, zodpovedajúci úžitok. V poslednej dobe zaznamenávame snahu presmerovať investície do infraštruktúry z projektov diaľnic do rozvoja železničnej dopravy. Avšak minimálne v EÚ sú investície do železničnej infraštruktúry prednostne zamerané na budovanie nových vysokorýchlostných tratí na úkor modernizácie konvenčných regionálnych železničných sietí. Je treba zdôrazniť, že vysokorýchlostné trate nie sú iba kapitálovo mimoriadne náročné, ale môžu mať aj výrazne negatívny dopad na využívanie pôdy a biodiverzitu. Ťažisko financovania dopravných systémov by sa preto malo presunúť od veľkých infraštruktúrnych investícií k menším projektom, ktoré podporujú lokálne prepojenia a tým aj ekonomickú a sociálnu diverzitu regiónov. Prioritu by mali dostať opravy, rekonštrukcia a modernizácia existujúcej infraštruktúry pred stavaním nových tratí. Tieto činnosti budú mať vo všeobecnosti podstatne menší nepriaznivý dopad na životné prostredie a zároveň budú priamo či nepriamo stimulovať lokálne ekonomiky k rozvoju. Okrem toho, širšie politické alternatívy regionálneho rozvoja by mali uprednostňovať postupné odbúravanie diaľkovej dopravy prostredníctvom posilňovania regionálnych sietí a prepojení medzi regionálnymi trhmi a odvetviami. Prečo ten zhon? Vstup nových krajín do EÚ závisí na ich schopnosti splniť tri hlavné kritériá uvedené v rámcovom dokumente Európskej komisie, známom pod názvom Agenda 2000. Dve z týchto kritérií súvisia s pripravenosťou kandidátskych krajín na členstvo: · existencia fungujúcej a stabilnej demokracie a trhovej ekonomiky a rešpektovanie ľudských práv; · prevzatie všetkých legislatívnych rámcov a smerníc EÚ (acquis communautaire). Tretie kritérium, ktoré má v podstate politický charakter, je nasledovné: · EÚ musí mať sama istotu, že je schopná proces rozšírenia zvládnuť. To by mohlo byť dôvodom k tomu, aby sme pouvažovali nad tým, ako od základov zmeniť orientáciu procesu rozširovania EÚ od presadzovania priorít voľného trhu smerom k ochrane a budovaniu lokálnych ekonomík na našom kontinente. Toto NIE JE stratégia odkladania rozširovania na neurčito, ako by si to niektorí predstavitelia pravice želali. Je to stratégia, ktorá zabezpečí, že podmienky rozširovania budú také, aby z nich mali úžitok všetci občania Európy, západnej i východnej. ŠTVRTÁ ČASŤ MVK za lokalizáciu, nie za ďalšiu globalizáciu Súčasný jednotný trh EÚ a Európska menová únia (EMU) sú dôkazom, že prioritou každej krajiny je zorganizovať si svoju ekonomiku na zásadách efektívnosti a schopnosti konkurovať iným krajinám, či už v rámci EÚ samotnej, alebo vo svete. Tento proces je hnaný mýtom o potrebe otvárať hranice štátov a uspieť pri lákaní zahraničných investorov. Odporcovia ekonomickej globalizácie však začínajú zaujímať výrazne odlišný prístup. Je to prístup, ktorý uprednostňuje ochranu a obnovu lokálnych komunít a lokálnych ekonomík spôsobom, ktorý podporuje maximálnu sociálnu a environmentálnu udržateľnosť. Filozofia lokalizácie Predtým, než navrhneme nový dôležitý cieľ pre politiku Európskej únie, je nevyhnutné pochopiť, prečo by takáto nová politika mala podporovať potreby iných regiónov sveta a s dôrazom na potreby tých najchudobnejších. Každý pokus o riešenie chudoby v medzinárodnom meradle musí v princípe odmietnuť ekonomickú globalizáciu a oživiť a aktualizovať koncept svojpomoci, nezávislosti a sebestačnosti, na rozdiel od spoliehania sa na neviditeľnú ruku trhu. Návrhy na riešenie by nemali podliehať ideológii, podľa ktorej musia byť všetky krajiny medzinárodne konkurencieschopné a zabezpečovať vlastný rozvoj predovšetkým rastúcim exportom. Export dokáže prispieť k rozvoju len vtedy, ak sa využije na posilnenie lokálnych ekonomík. Občianske organizácie a hnutia v rozvojových krajinách sú v tomto smere už aktívne. Hnutie Chiapas v Mexiku si ako základnú požiadavku postavilo zvýšenú sebestačnosť. Reakciou na hospodársku krízu v Ázii sú snahy zabezpečiť oživenie hospodárstva prednostne investíciami z lokálnych zdrojov a uprednostniť napĺňanie domácich potrieb pred spoliehaním sa na ekonomický rast hnaný exportom. Lokalizácia - cesta k udržateľnej globálnej spoločnosti Globalizácia a voľný obchod sú vystavené bezprecedentnej kritike, keďže ich nepriaznivé účinky neboli nikdy jasnejšie ako dnes. Je preto vhodný čas na ucelenú a radikálnu alternatívu, ktorá musí vychádzať z nového smerovania globálneho ekonomického systému. Ten musí znížiť nerovnosť, zlepšiť uspokojovanie základných potrieb a adekvátne chrániť životné prostredie. Konečným cieľom tejto alternatívy musí byť zabezpečenie a zvýšenie demokratickej kontroly a účasti občanov na budovaní udržateľných lokálnych ekonomík. Ide o proces lokalizácie - súbor vzájomne prepojených a vzájomne posilňujúcich sa politík, ktoré zabezpečujú pozitívnu diskrimináciu lokálneho. Lokalizácia poskytuje politický a ekonomický rámec pre ľudí, komunity a podniky, v ktorom dokážu znovu diverzifikovať svoje lokálne ekonomiky. Má potenciál zvýšiť súdržnosť komunity, znížiť chudobu a zmenšovať rozdiely, zlepšiť životné podmienky, sociálne zabezpečenie a ochranu životného prostredia a poskytnúť tak veľmi dôležitý pocit bezpečnosti. Ekonomická lokalizácia je popretím ekonomickej globalizácie, ktorá zdôrazňuje dereguláciu obchodu v zmysle hesla "čo nevezmeš ty susedovi, zoberie sused tebe", čím núti všetky ekonomiky, aby si za svoj hlavný cieľ postavili medzinárodnú konkurencieschopnosť. Ekonomická lokalizácia nie je izolacionizmom. Výmenu myšlienok, technológií, informácií, kultúr, kapitálu a tovaru chápe ako prostriedok na ochranu a opätovné vybudovanie lokálnych ekonomík kdekoľvek na svete. Jej dôraz nespočíva na súťaži o to, kto je najlacnejší, ale na spolupráci pre vzájomné dobro. Súčasťou dlhodobej politiky, ktorú je potrebné zaviesť v záujme posilňovania lokalizácie, patrí lokalizácia kapitálu. Väčšina kapitálu by mala zostať v mieste jeho pôvodu podľa zásady: "Vyrábam tu preto, aby som tu aj predával", a to tak pre výrobný sektor ako aj služby v domácom a regionálnom meradle. Lokalizácia je aj o znovuzavedení ochranných opatrení pre domáce ekonomiky, napr. ciel a kvót; o zvyšovaní demokratickej angažovanosti - politickej i ekonomickej - s cieľom zabezpečiť efektívnosť a spravodlivosť procesu aj pre výrazne odlišnejšie lokálne ekonomiky; a tiež o zmene cieľov pomoci a obchodných pravidiel tak, aby prispeli k budovaniu lokálnych ekonomík a k zvyšovaniu miery lokálnej ekonomickej nezávislosti. Je jasné, že medzi jednotlivými krajinami môžu existovať rozdiely v tom, ako budú tento súbor zásad a politík uplatňovať v praxi. Niektoré krajiny sú dostatočne veľké, aby rozmýšľali o sebestačnosti už v rámci svojich hraníc. Menšie krajiny sa budú snažiť vytvárať so svojimi susedmi prirodzené spojenectvá. Tento prístup má potenciál vynaložiť všetko úsilie, od lokálneho až po medzinárodné, na ochranu komunity, osobného blaha a životného prostredia, zlepšiť zabezpečovanie základných potrieb pre všetkých a zabezpečiť spravodlivejšiu a demokratickejšiu deľbu moci. Tieto ciele nemožno dosiahnuť tým, že sa proces liberalizácie zmierni nevýraznými sociálnymi a environmentálnymi obmedzeniami. Ak sa snaha 'byť v dnešnom systéme medzinárodne konkurencieschopný' stane absolútnou prioritou, vždy jej padne za obeť primeraná sociálna infraštruktúra a ochrana životného prostredia a vždy ju budú sprevádzať prehlbujúce sa sociálne kontrasty. Čo by lokalizácia znamenala pre Európsku úniu Prvým krokom v reakcii na nepriaznivé efekty ekonomické globalizácie by malo byť otvorenie diskusie o dopadoch tohto procesu a existencii priechodných alternatív. Ak má táto myšlienka získať širšiu podporu, je potrebné, aby si tí, ktorí sú kompetentní riešiť problémy zamestnanosti, sociálneho zabezpečenia, chudoby, malých a stredných podnikov, životného prostredia a rozvoja uvedomili, že svoje konečné ciele môžu dosiahnuť lokalizáciou a nie snahou zjemniť či poľudštiť proces ekonomickej globalizácie. Akonáhle sa to podarí, je potrebné žiadať zmenu cieľov Európskej únie. Musí sa ustúpiť od bezohľadnej internej a externej konkurencie zameranej na ovládanie trhov a tým aj na zvyšovanie neudržateľnosti takéhoto rastu. Únia si musí za svoj konečný cieľ stanoviť obnovu pestrosti lokálnych ekonomík spôsobom, ktorý ľuďom zabezpečí ich základné potreby ekologicky pozitívnym spôsobom. Musí si stanoviť rovnaký cieľ aj pre svoje ekonomické vzťahy s krajinami strednej a východnej Európy a so zvyškom sveta. Caroline Lucas je poslankyňou Európskeho parlamentu za Stranu zelených a členkou výboru pre obchod Európskeho parlamentu. Colin Hines je spolupracovník Medzinárodného fóra o globalizácii, bývalý vedúci sekcie pre medzinárodnú ekonomiku Greenpeace a spoluautor knihy Nový protekcionizmus: ochrana budúcnosti pred voľným obchodom.
November 2000