Organizátori konferencie ”Ekonomická suverenita v globalizovanom svete”, ktorá sa uskutočnila v dňoch 24.-26. marca 1999 v Bangkoku, ma požiadali o stručný príspevok o histórii neoliberalizmu s názvom “Dvadsať rokov elitárskej ekonomiky”. S ospravedlnením musím povedať, že ak má mať príspevok zmysel, musím začať dávnejšou minulosťou, a to obdobím po ukončení druhej svetovej vojny pred približne 50 rokmi. Susan George Ak by ste niekedy v rokoch 1945 alebo 1950 vážne navrhli ktorúkoľvek ideu alebo politické opatrenie, ktoré dnes patria do štandardného arzenálu neoliberalizmu, boli by vás s výsmechom zmietli z pódia alebo poslali do blázninca. Aspoň v západných štátoch v tých časoch bol každý buď stúpencom Keynesa, sociálnym demokratom, kresťanským demokratom alebo vyznával isté odtiene marxizmu. Myšlienky, že závažné sociálne a politické rozhodnutia by mal robiť trh, prípadne že štát by mal dobrovoľne obmedzovať svoju úlohu v ekonomike, že korporácie majú dostať úplnú voľnosť a naopak, že je potrebné oslabiť vplyv odborov a občania majú mať radšej podstatne menej ako viac sociálnej ochrany - takéto myšlienky boli úplne cudzie duchu tej doby. Ak aj niekto naozaj zastával tieto myšlienky, bol by váhal vystúpiť s nimi na verejnosti a ak by aj bol vystúpil, len s ťažkosťami by pre ne hľadal publikum. Akokoľvek neuveriteľne to dnes môže znieť, najmä mladším ľuďom, Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka boli považované za progresívne inštitúcie. Boli nazývané aj Keynesovými dvojčatami, pretože Keynes a ešte Harry Dexter White, jeden z najbližších Rooseveltových poradcov, boli ich ideovými rodičmi. Tieto inštitúcie boli založené v Bretton Woods v roku 1944 s cieľom predchádzať budúcim konfliktom pomocou pôžičiek určených na rekonštrukciu a rozvoj a vyrovnávať dočasné výkyvy platobných bilancií štátov, ktoré sa dostali do problémov. Nemali žiadnu kontrolu nad ekonomickými rozhodnutiami vlád jednotlivých štátov a nemali ani žiaden mandát na intervenovanie v otázkach vnútroštátnej politiky. V západných štátoch sa v 30-tych rokoch rozbehli sociálne a ekonomické reformy (známe ako New Deal) a vznikal štátny systém sociálnej starostlivosti známy ako Welfare State, t.j. sociálny štát. Tento program bol prerušený vojnou. Hneď prvou požiadavkou biznisu v povojnovom svete bolo obnoviť tieto systémy. Ďalšou dôležitou otázkou bolo rozhýbanie svetového obchodu - to sa uskutočnilo prostredníctvom Marshallovho plánu, vďaka ktorému sa Európa znovu mohla stať hlavným obchodným partnerom USA, najmocnejšej ekonomiky na svete. Práve v tomto období sa dvíhali silné dekolonizačné vlny a porobené národy sa začali postupne osamostatňovať - či už so súhlasom kolonizátora ako v Indii alebo po ozbrojených konfliktoch ako v Keni, Vietname a iných štátoch. Celkove možno povedať, že svet bol pripravený plniť mimoriadne progresívny program. Učenec Karl Polanyi vydal v roku 1944 svoje majstrovské dielo s názvom Veľká transformácia (The Great Transformation), ktoré bolo tvrdou kritikou priemyselnej, trhovo-orientovanej spoločnosti 19. storočia. Pred viac ako 50 rokmi Polanyi prišiel s prekvapujúco prorockým a pokrokovým vyhlásením: “Ak umožníme, aby sa trhový mechanizmus stal jediným pánom nad osudmi ľudských bytostí a ich životného prostredia, spôsobíme rozklad spoločnosti” [str. 73]. Polonyi bol však presvedčený, že k podobnému rozkladu v povojnovom svete nemôže dôjsť, pretože, ako tvrdí neskôr, “na úrovni štátov sme svedkami vývoja, v rámci ktorého ekonomický systém prestáva diktovať zákony spoločnosti a je zabezpečená nadradenosť spoločnosti nad týmto systémom” [str. 251]. Dôvody Polonyiho optimizmus však beznádejne pominuli. Celá pointa neoliberalizmu je v tom, že trhový mechanizmus by mal bez obmedzovania riadiť osudy ľudských bytostí. Ekonomika má diktovať spoločnosti svoje pravidlá, nie naopak. A práve tak, ako Polonyi predvídal, táto doktrína nás neomylne vedie priamo k “rozkladu spoločnosti”. Čo sa teda stalo? Prečo sme dospeli do tohto bodu pol storočia od konca druhej svetovej vojny? Alebo ešte inak: prečo sme usporiadali túto konferenciu práve teraz? Odpoveď znie: “Kvôli nedávnej sérii finančných kríz, najmä kríze v Ázii”. Tu sa však natíska ďalšia otázka: “Ako je možné, že neoliberalizmus unikol zo svojho ultra-minoritného ghetta a stal sa dominantnou doktrínou dnešnej doby?” Prečo môžu MMF a Svetová banka intervenovať do vnútornej politiky jednotlivých štátov podľa svojej ľubovôle a nútiť krajiny, aby sa zapojili do svetovej ekonomiky, a to za zásadne nevýhodných podmienok? Ako je možné, že sociálny štát je ohrozený vo všetkých krajinách, v ktorých bol etablovaný? Prečo je životné prostredie na pokraji kolapsu a prečo je toľko chudobných ľudí v chudobných aj v bohatých krajinách, a to v čase, keď je vytvoreného toľko materiálneho bohatstva ako nikdy predtým? To sú otázky, na ktoré treba odpovedať z historickej perspektívy. Jedno z vysvetlení triumfu neoliberalizmu, ako aj ekonomických, politických, sociálnych a ekologických katastrof, ktoré ho sprevádzajú, je, že neoliberáli si kúpili svoju vlastnú zhubnú a úpadkovú “Veľkú transformáciu”. Na rozdiel od progresívnych síl správne pochopili, že aj idey majú svoje následky. Začali z embryonálneho štádia na Univerzite v Chicagu s filozofom a ekonómom Friedrichom von Hayek a jeho študentami, medzi ktorými nechýbal napr. Milton Friedman, aby ako neoliberáli založili gigantickú medzinárodnú sieť nadácií, inštitúcií, výskumných centier a PR agentúr chrliacu publikácie, akademikov a spisovateľov, ktorých úlohou bolo a je neúnavne generovať vlastné idey a doktríny, baliť ich do lákavých obalov a potom politicky presadzovať. Postupne vytvorili celý tento nesmierne účinný ideologický arzenál, pretože veľmi dobre chápu to, o čom hovoril taliansky marxistický mysliteľ Antonio Gramsci, keď prišiel s konceptom kultúrnej hegemónie. Ak môžeš zamestnávať mysle ľudí, ich srdcia a ruky ťa budú nasledovať. Nemám tu priestor na detaily, ale verte, že ideologická a propagačná práca pravice je absolútne brilantná. Minuli na ňu stovky miliónov dolárov, ale výsledok im je hoden aj toho posledného centu, pretože neoliberalizmus je dnes všeobecne považovaný za prirodzenú a normálnu podmienku existencie ľudstva. Nezáleží na tom, koľko katastrof každého druhu dokázateľne zapríčinil, koľko finančných kríz ešte spôsobí, koľko stroskotancov a vydedencov vyprodukuje. Neoliberáli dosiahli to, že ich politická doktrína sa zdá byť nevyhnutnou, akoby danou od Boha a jediným možným ekonomickým a sociálnym poriadkom, ktorý máme k dispozícii. Dovoľte mi zdôrazniť, aké dôležité je, aby sme pochopili, že tento nesmierny neoliberálny experiment, v ktorom sme všetci nútení žiť, vytvorili ľudia s istým zámerom. Ak si túto myšlienku uvedomíme a spracujeme, ak pochopíme, že neoliberalizmus nie je prírodným zákonom ako napr. gravitačná sila, ale úplne umelým a účelovým výtvorom jednej záujmovej skupiny, ľahšie pochopíme, že to, čo jedni vytvorili, môžu druhí meniť. Nemôžu to však zmeniť dovtedy, kým si neuvedomia životný význam ideí. Som absolútne za občiansky aktivizmus, ale musím zároveň varovať, že všetko jeho úsilie zlyhá, ak bude celková ideologická klíma voči jeho cieľom nepriateľsky naladená. Z malej a neobľúbenej sekty s prakticky nulovým spoločenským vplyvom sa teda z neoliberalizmu vykľulo dominantné svetové náboženstvo so svojimi dogmatickými doktrínami, kazateľmi, zákonodarnými inštitúciami a čo je azda najpodstatnejšie, so svojím peklom pre pohanov a hriešnikov, ktorí sa odvážia odporovať zjavenej pravde. Oskar Lafontaine, nemecký exminister financií, ktorého denník Financial Times označili za klasického keynesiána, bol nedávno odsúdený do tohto pekla, pretože sa opovážil navrhnúť vyššie dane pre korporácie a daňové úľavy pre obyčajné a zle situované rodiny. Teraz, keď som predstavila ideologickú platformu a kontext, dovoľte mi preskočiť ďalšie obdobie, aby som sa dostala do vymedzeného časového rámca dvadsiatich rokov neoliberalizmu. To znamená, do roku 1979, kedy sa k moci dostala Margaret Thatcherová, ktorá uskutočnila neoliberálnu revolúciu vo Veľkej Británii. Železná lady bola sama žiačkou a nasledovníčkou Friedricha von Hayek, patrila k sociálnym darwinistom a bez akýchkoľvek škrupulí hlásala svoje presvedčenie. Preslávila sa tým, že svoj program hájila slovom TINA, čo bola skratka pre heslo “There Is No Alternative” - iná cesta neexistuje. Ústrednou hodnotou Thatcherovej doktríny i samotného neoliberalizmu je koncept súťaže (konkurencie): konkurencia medzi štátmi, regiónmi, firmami a pravdaže, aj medzi jednotlivcami. Súťaž je centrálnou dogmou, pretože oddeľuje dobrých od zlých, mužov od chlapcov, schopných od neschopných. Konkurencia sama sa najúčinnejšie postará o distribúciu všetkých zdrojov, či už materiálnych, prírodných, ľudských alebo finančných. V ostrom kontraste s tým sú slová veľkého čínskeho filozofa Lao Tzu, ktorými zakončil svoje dielo Tao-te Ching: “Nadovšetko ostatné, nesúťaž”. Jedinými účinkujúcimi v neoliberálnom svete, ktorí naoko zobrali slová čínskeho filozofa vážne, sú tí najväčší z najväčších, nadnárodné obchodné spoločnosti. Princíp súťaže sa na nich sotva dá aplikovať. Dávajú prednosť praktizovaniu čohosi, čo by sme mohli nazvať kapitalizmom spojencov (Alliance Capitalism). Nie náhodou sa dve tretiny až tri štvrtiny všetkých peňažných tokov označovaných ako “priame zahraničné investície” nevynaloží na nové investície vytvárajúce pracovné miesta, ale práve na fúzie a akvizície, ktoré skoro vždy vedú k rušeniu existujúcich pracovných miest. Pretože súťaž je vždy cnosť, jej výsledky nemôžu byť zlé. Pre neoliberála je trh taký múdry a dobrý ako Boh: jeho neviditeľná ruka môže oddeliť dobro od očividného zla. Margaret Thatcherová v jednom zo svojich prejavov uviedla: “Je našou úlohou oslavovať nerovnosť a uznávať, že talent a schopnosti dostávajú priestor a možnosť prejaviť sa pre úžitok nás všetkých”. Inými slovami, netrápme sa pre tých, ktorí azda po konkurenčnom zápase ostali ležať v blate. Ľudia už od prírody nie sú seberovní, ale to je dobré, pretože z činnosti tých, čo sa narodili v dobrých podmienkach, dosiahli najlepšie vzdelanie a sú najsilnejší a najschopnejší, budú mať v konečnom dôsledku úžitok všetci. Nikto nič nedlhuje slabým a nevzdelaným. To, čo sa im stane, je ich vecou a chybou, nie vecou a chybou spoločnosti. “Ak sa konkurenčnému prostrediu vytvorí priestor”, tvrdí Margaret, “spoločnosť bude lepšia”. Nanešťastie, história uplynulých dvadsiatich rokov nám ukazuje, že pravdou je presný opak. V predthatcherovskej Británii patril do kategórie ľudí žijúcich pod oficiálnou hranicou chudoby jeden človek z desiatich. Nebol to žiadny skvelý výsledok, ale úctihodný v porovnaní s inými štátmi a oveľa lepší ako v predvojnovej ére. Dnes je oficiálne chudobný každý štvrtý Brit, medzi deťmi je tento pomer dokonca jedna ku trom. Toto je to prežívanie najschopnejších: ľudia, ktorí nemôžu v zime vykurovať svoje príbytky, ktorí najprv musia vhodiť mincu do automatu, ak chcú čerpať elektrinu alebo pustiť si vodu, ktorí nemajú na teplý nepremokavý kabát, a pod.Tieto údaje som prevzala zo správy British Child Poverty Action Group (Akčnej skupiny pre chudobné britské deti) z roku 1996. Na jednoduchom príklade budem ilustrovať výsledok “daňovej reformy” z dielne Thatcher-Major: v priebehu 80-tych rokov 1 % daňových poplatníkov získalo až 29 % daňových úľav, pričom človek zarábajúci polovicu priemernej mzdy zistil, že jeho dane vzrástli o 7 %, kým ten, čo zarábal desaťnásobok priemernej mzdy, sa tešil 21 % zníženiu daní. Ďalšou implikáciou dogmy o súťaži ako centrálnej hodnote neoliberalizmu je drastická redukcia verejného sektoru - verejný sektor sa totiž nepodriaďuje a ani nemôže podriaďovať základnému imperatívu súťaže o zisky alebo podiel na trhu. Privatizácia je jednou z hlavných foriem ekonomickej transformácie počas uplynulých dvadsiatich rokov. Tento trend sa začal v Británii a rozšíril sa po celom svete. Dovoľte mi začať otázkou, prečo kapitalistické štáty, a to hlavne v Európe, začali práve s privatizáciou verejných služieb a prečo mnohé ešte stále tak robia. Takmer všetky verejné služby predstavujú to, čomu ekonómovia hovoria “prirodzené monopoly”. Prirodzený monopol existuje vtedy, keď minimálna veľkosť garantujúca maximálnu ekonomickú účinnosť sa rovná skutočnej veľkosti trhu. Inými slovami, firma musí mať istú veľkosť, aby mohla ekonomicky ťažiť zo svojej sily a tak poskytovať najlepšie možné služby za najnižšie možné ceny pre spotrebiteľa. Verejné služby tiež vyžadujú obrovské počiatočné investičné náklady - napríklad výstavba železničných tratí či elektrických rozvodných sietí - čo tiež nepovzbudzuje konkurenciu. Preto boli verejné monopoly očividne najlepším riešením. Ibaže neoliberáli definujú všetko verejné ako a-priori “neefektívne”. Čo sa teda stane po privatizácii prirodzeného monopolu? Celkom normálne a prirodzene, noví súkromní vlastníci nútia verejnosť prijať monopolné ceny, čím sami seba štedro honorujú. Klasickí ekonómovia označujú tento efekt ako “štrukturálna chyba trhu”, pretože ceny sú vyššie, ako by mali byť a služby spotrebiteľom nie sú nevyhnutne kvalitné. Aby sa vyhli štrukturálnym chybám trhu, až do polovice 80-tych rokov zverovali štáty západnej Európy takmer vždy služby typu telekomunikácií, pošty, dodávok elektriny, plynu, železničnej a leteckej dopravy, metra a väčšinu ostatných služieb ako napr. dodávok vody, zneškodňovania odpadov, atď., monopolom v štátnom vlastníctve. USA sú veľkou výnimkou, pravdepodobne preto, lebo sú geograficky príliš veľké na to, aby podporovali prirodzené monopoly. Margaret Thatcherová sa rozhodla tento stav zásadne zmeniť. Pridanou hodnotou privatizačného procesu sa ukázala možnosť oslabovať vplyv odborov. Zničením verejného sektoru, kde boli odbory tradične najsilnejšie, ich mohla drasticky podlomiť. Tak sa počet pracovných miest vo verejnom sektore vo Veľkej Británii v období 1979 až 1994 znížil zo 7 na 5 miliónov, čo je pokles o 29 %. Prakticky všetky zrušené pracovné miesta sa týkali ľudí, ktorí boli organizovaní v odboroch. Pretože v tom istom pätnásťročnom období súkromný sektor stagnoval, celkové zníženie počtu pracovných miest v Británii dosiahlo 1,7 milióna miest, čo je pokles o 7 % v porovnaní s rokom 1979. Pre neoliberálov je vždy lepšie mať menej zamestnancov ako viac, pretože zamestnanci negatívne ovplyvňujú hodnotu akcií. Ďalšie účinky privatizácie bolo možné poľahky predvídať. Manažéri čerstvo privatizovaných podnikov, často presne tí istí ľudia ako predtým, zdvojnásobili až strojnásobili svoje vlastné príjmy. Ešte predtým, než vláda ponúkla štátne podniky trhu, použila peniaze daňových poplatníkov na vymazanie ich dlhov a rekapitalizáciu: napríklad ministerstvo vodného hospodárstva použilo 5 miliárd libier na ich oddĺženie a ďalších 1,6 milióna libier tvorilo tzv. “zelené veno”, aby bola nevesta pre perspektívnych kupcov príťažlivejšia. V médiách sa popísalo veľa strán o tom, koľko malých akcionárov môže získať podiely v týchto firmách. A skutočne, 9 miliónov Britov si naozaj kúpilo akcie, polovica z nich však investovala iba menej ako tisíc libier a väčšina z nich svoje podiely rýchlo predala - hneď ako sa mohli dostať k momentálnym ziskom. Podľa výsledkov privatizácie nie je ťažké usúdiť, že jej celkový zmysel nie je ani v ekonomickej efektivite, ani v skvalitňovaní služieb spotrebiteľom, ale v jednoduchom prevode bohatstva z verejnej pokladnice - z ktorej by sa peniaze dali prerozdeliť na vyrovnanie sociálnych nerovností - do súkromných rúk. V Británii a vo všetkých ostatných krajinách prevažná väčšina akcií privatizovaných firiem je dnes majetkom finančných inštitúcií a gigantických investorov. Zamestnanci British Telecom nakúpili len 1 % akcií, zamestnanci British Aerospace 1,3 % akcií, a pod. Pred “nájazdom” Margaret Thatcherovej bola veľká časť verejného sektoru v Británii zisková, v roku 1984 priniesli štátne podniky do štátneho rozpočtu 7 miliárd libier. Všetky tieto peniaze plynú dnes súkromným akcionárom. Služby sprivatizovaného priemyslu sú dnes často katastrofálne - Financial Times uverejnil nedávno správu o invázii potkanov do kanalizačného systému v Yorkshire; každý, kto prežil cestu vlakmi Thames, zaslúži si medailu. Rovnaký mechanizmus sa uplatňoval po celom svete. Intelektuálnym partnerom britského kabinetu pri tvorbe privatizačnej ideológie bol Adam Smith Institute. Služby expertov tohto inštitútu využívali aj Svetová banka a americká agentúra pre zahraničnú pomoc USAID pri presadzovaní privatizačnej doktríny na Juhu. Do roku 1991 poskytla Svetová banka až 114 úverov na urýchlenie privatizačných procesov. Jej výročné správy o globálnom rozvoji finančného sektoru prinášajú pravideľne prehľad stoviek privatizačných projektov uskutočnených v krajinách, v ktorých banka pôsobí. Navrhujem preto prestať hovoriť o ”privatizácii” a radšej nazývať veci pravými menami: hovoríme o odcudzení a odovzdaní výsledkov desaťročí práce tisícov ľudí maličkej menšine veľkých investorov. Ide o jednu z najväčších lúpeží nielen počas života našej generácie, ale aj v histórii. Ďalšou štrukturálnou črtou neoliberalizmu je honorovanie kapitálu na úkor práce - a tým presun bohatstva v spoločnosti zdola nahor. Ak sa nachádzate niekde medzi 20 percentami tých, čo tvoria najlepšie zarábajúcu vrstvu spoločnosti, je pravdepodobné, že z neoliberalizmu niečo získate. Čím vyššie na príjmovom rebríčku sa nachádzate, tým viac získate. Naopak, zvyšných 80 percent členov spoločnosti bude strácať. Čím nižšia je ich štartovacia priečka, tým viac proporcionálne strácajú. Nemožno zabúdať aj na príspevok Ronalda Reagana: dovoľte mi použiť postrehy Kevina Phillipsa, republikánskeho analytika a bývalého poradcu prezidenta Nixona, ktorý v roku 1990 vydal knihu Politika bohatých a chudobných. Phillips opísal spôsob, ako Reaganova neoliberálna doktrína a politika v rokoch 1977-1988 zmenila distribúciu príjmov občanov USA. Jadro tejto politiky sa tvorilo predovšetkým v konzervatívnej inštitúcii Heritage Foundation, ktorá bola najdôležitejším think-tankom Reaganovej administratívy a ktorá dodnes disponuje nezanedbateľným vplyvom na politiku USA. V priebehu 80-tych rokov v USA 10 % rodín s najvyššími rodinnými príjmami zvýšilo svoj priemerný rodinný príjem o 16 %, vrcholných 5 % dokonca o 23 % a mimoriadne šťastné 1 % rodín, predstavujúce vrchol pyramídy podľa výšky príjmov, sa mohlo Reaganovi poďakovať za 50 % zvýšenie priemerného rodinného príjmu. Ich príjmy stúpli z priemerných 270.000 dolárov na 405.000 dolárov. Čo sa týka chudobnejších obyvateľov USA, dolných 80 % populácie postupne strácalo; presne podľa vyššie spomenutého pravidla: čím boli na príjmovej stupnici nižšie, tým viac strácali. Najspodnejších 10 % obyvateľov USA sa prepadlo na samé dno: podľa Phillipsových údajov prišli o 15 % svojich už aj tak úbohých príjmov - zo 4.113 dolárov ročne na neuveriteľných 3.504 dolárov. V roku 1977 malo 1 % rodín s najvyššími príjmami priemerný príjem 65-krát vyšší ako 10 % rodín zo spodnej časti pyramídy. O desať rokov neskôr sa tento rozdiel ešte prehĺbil: ich príjmy už boli 115-krát vyššie ako príjmy 10 % rodín z dna americkej spoločnosti. Hoci USA patrí k štátom s najväčšou nerovnosťou medzi ľuďmi, v skutočnosti za posledných dvadsať rokov v dôsledku neoliberálnej politiky vzrástli obdobné sociálne kontrasty vo všetkých krajinách. UNCTAD (Konferencia OSN o obchode a rozvoji) vo svojej správe z roku 1997 s názvom Správa o obchode a rozvoji uvádza dôkazy tohto javu, ktoré sa opierajú o 2.600 separátnych štúdií o príjmovej nerovnosti a o zbedačovaní stredných vrstiev. Pracovná skupina UNCTAD dokumentuje tieto trendy na desiatkach úplne rozdielnych krajín, vrátane Číny, Ruska a ostatných postkomunistických krajín. Na trende narastania spoločenskej nerovnosti nie je nič zvláštneho. Veľká politika je dizajnovaná v prospech vplyvných tak, aby im zabezpečila rast príjmov - a to prostredníctvom znižovania daní a stláčania miezd. Teoretické a ideologické zdôvodňovanie takejto politiky vychádza z predpokladu, že vyššie príjmy a zisky bohatých umožnia viac investovať, lepšie distribuovať zdroje a tak vytvoriť viac pracovných príležitostí a sociálne istoty pre všetkých. V skutočnosti, ako bolo možné ľahko predvídať, pohyb peňazí smerom nahor po ekonomickom rebríčku viedol k nafukovaniu bublín na burzách, nevyčísliteľnému papierovému bohatstvu pre malú vrstvu a k rôznym typom finančných kríz. Ak by sa príjmy prerozdeľovali v rámci dolných 80 % spoločnosti, použili by sa na spotrebu, následkom čoho by sa zvýšila zamestnanosť. Ak sa bohatstvo prerozdeľuje smerom nahor, kde ľudia už majú väčšinu toho, čo potrebujú, nebude smerovať do miestnej alebo štátnej ekonomiky, ale na medzinárodné trhy s akciami. Ako je všetkým známe, rovnaká politika sa pod rúškom tzv. reštrukturalizácie presadila aj na Juhu a Východe. Reštrukturalizácia je v skutočnosti len iný názov pre neoliberalizmus. Na ilustráciu politiky na národnej úrovni som použila Thatcherovú a Reagana. Na medzinárodnej úrovni sa neoliberáli sústredili na tri zásadné body: · voľný obchod s tovarom a službami; · voľný pohyb kapitálu; · neobmedzené investovanie. Za posledných dvadsať rokov MMF mimoriadne rozšíril svoj vplyv a svoju moc. Kvôli neschopnosti krajín splácať svoje astronomické dlhy a tiež vďaka mechanizmu umožňujúcemu MMF klásť úverové podmienky, sa z tejto inštitúcie, ktorá pôvodne mala pomáhať štátom vyrovnávať ich platobné bilancie, stal univerzálny diktátor, ktorý nútil štáty prijať tzv. “ozdravnú” ekonomickú politiku, čím mal samozrejme na mysli politiku neoliberálnu. Svetová obchodná organizácia (World Trade Organization, WTO) bola založená v januári 1995 po dlhých a náročných rokovaniach, často pretláčaná v parlamentoch, ktorých poslanci mali len chabú predstavu o tom, čo idú ratifikovať. Nedávne úsilie o to, aby sa neoliberálne pravidlá stali záväznými a univerzálnymi aj v oblasti investícií, našťastie zlyhalo, aspoň dočasne. Navrhovaná Multilaterálna dohoda o investíciách (Multilateral Agreement on Investments, MAI) by poskytla korporáciám všetky práva, vládam všetky povinnosti, pričom by absolútne vylúčila z hry občanov. Spoločným menovateľom týchto inštitúcií je netransparentnosť a absencia demokratickej kontroly a rozhodovania. To je podstata neoliberalizmu, ktorý tvrdí, že ekonomika má diktovať spoločnosti svoje pravidlá, nie naopak. Demokracia je príťaž, neoliberalizmus je vytvorený pre víťazov a nie pre voličov. Zdôrazňujem, že musíme brať veľmi vážne neoliberalistickú definíciu porazeného, ktorému spoločnosť nič nedlhuje. Ktokoľvek môže byť kedykoľvek vylúčený zo systému, či už následkom choroby, staroby, tehotenstva, náhleho zlyhania, alebo jednoducho preto, že ekonomické okolnosti a neustály prenos bohatstva zo základne k vrcholu si to vyžadujú. Hodnotu má jedine akcionár. Britský denník International Herald Tribune nedávno priniesol informácie o tom, že investori skupujú firmy a banky v Thajsku a Kórei. Predpokladá sa, že tieto obchody skončia masovým prepúšťaním. Inými slovami, výsledky dlhoročnej práce tisícov Thajčanov a Kórejčanov sa dostávajú do rúk zahraničných korporácií. Na dlažbe sa ocitli alebo čoskoro sa ocitnú mnohí z tých, ktorí pracovali na tvorbe tohto bohatstva. Ak však platí princíp súťaže a maximalizácie hodnoty akcionára, takéto praktiky nielenže nie sú trestné, ale považujú sa za úplne normálne a poctivé. Tvrdím, že neoliberalizmus zmenil samotnú podstatu politiky. Politika pôvodne bola o tom, kto komu vládol a komu sa ušiel väčší kus koláča. Hoci podstatné aspekty oboch týchto otázok ostávajú v platnosti, vynára sa nová, ústredná otázka “modernej” politiky: “Kto má právo na život a kto nie?”. Nekompromisné vylučovanie zo spoločnosti je dnes na programe dňa - a myslím to smrteľne vážne. História posledných dvadsiatich rokov je plná zlých správ. Nechcem však svoj príspevok zakončiť v pesimistickom a depresívnom tóne. Veľa sa už robí preto, aby sa tieto nebezpečné trendy obrátili, a existuje obrovské pole pôsobnosti pre ďalšie akcie a aktivity. Je najvyšší čas prejsť do aktívnej ofenzívy v tvorbe ideí i politickej agendy a nenechať to za seba robiť pánov v Davose. Nemôžeme sa spoliehať na neoliberálov, že navrhnú fungujúce a spravodlivé medzinárodné daňové systémy, vrátane napr. tzv. Tobinovej dane na všetky monetárne a finančné trhové transakcie a dane na obchody nadnárodných spoločností na proporcionálnej báze. Výnosy z medzinárodného daňového systému by mali slúžiť na odstraňovanie nerovností medzi Severom a Juhom a zároveň na kompenzácie nespravodlivo poškodených. Dovoľte mi zopakovať, čo som už raz povedala: neoliberalizmus nie je prirodzenou podmienkou existencie človeka, nie je od Boha a je normálne spochybňovať ho. Existujú alternatívy k nemu a tie si skôr či neskôr vynútia práve jeho vlastné zlyhania. Občianska spoločnosť musí pripraviť pôdu pre politiku, ktorá ho nahradí a ktorá vráti moc obciam a demokratickým inštitúciám na rôznych úrovniach. Je potrebné zabezpečiť vynútiteľnosť zákonov a spravodlivé prerozdeľovanie na medzinárodnej úrovni. Obchod a trh majú v spoločenských vzťahoch svoje miesto, ich postavenie však nesmie prekrývať celú oblasť existencie človeka. Ďalšou dobrou správou je tá, že na medzinárodnej scéne sa “poneviera” ohromné množstvo peňazí, z ktorých len nepatrný zlomok by stačil na zabezpečenie dôstojného života každému človekovi na zemi, na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a vzdelania, na skvalitnenie životného prostredia a zabránenie jeho ďalšej deštrukcie a na odstránenie priepastných sociálnych rozdielov medzi Severom a Juhom. Tak to aspoň vyplýva zo správ Programu OSN pre rozvoj (UNDP), ktorý pre tieto účely požaduje 40 miliárd dolárov ročne, čo je zanedbateľná čiastka v porovnaní s celkovým objemom prostriedkov, ktoré sú vo svete k dispozícii. Napokon, majme na pamäti to, že neoliberalizmus je síce nenásytný, ale nie je nezraniteľný. Koalícia tisícov mimovládnych občianskych organizácií len nedávno donútila jeho protagonistov vzdať sa, aj keď zatiaľ len dočasne, svojho projektu liberalizácie investícií prostredníctvom dohody MAI. Prekvapujúce víťazstvo oponentov MAI demonštrovalo, že dobre organizovaná občianska sieť môže vyhrávať bitky s neoliberálmi. Je však potrebné ísť ďalej, ďalej spájať svoje sily a zabrániť im zabudovať obsah MAI do kompetencií WTO. Na našej strane je početná prevaha, pretože v hre neoliberálov je porazených omnoho viac ako víťazov. My máme svoje idey, zatiaľčo ich idey začínajú byť kvôli opakovaným krízam spochybňované. Čo nám zatiaľ chýba, je koordinácia a jednota, tento problém však nie je technicky neprekonateľný. Keďže hrozba má očividne nadnárodný charakter, aj reakcia na ňu musí byť nadnárodná. Solidarita už dnes neznamená iba pomoc v úzkom zmysle slova. Je ňou hľadanie a nachádzanie skrytých synergií prepájajúcich zápasy a úsilia mnohých skupín, tak, aby sme získali prevahu vďaka našej početnej prevahe a sile našich ideí.
Preklad: Helena Zamkovská, 1999.