Po jesenných parlamentných voľbách v roku 1998 sa opäť hovorí o výrobe hliníka na Slovensku.

Na rozdiel od začiatku 90-tych rokov však už viac-menej bez polemiky, téma zaniká na pozadí iných dramatických udalostí bezprostredne po porážke tretej antidemokratickej vlády V. Mečiara. Závody Slovenského národného povstania (ZSNP) traumatizovali po revolúcii nielen environmentalistov, ale i proreformne sa tváriace vlády v Bratislave i Prahe a konfrontovali ich reálne schopnosti s ambíciami naprávať systémové deformácie z čias päťročníc. Ak bol rozvoj prvovýroby hliníka na Slovensku učebnicovým príkladom takejto deformácie, potom výsledok sporov o jej osud bol učebnicovým príkladom zlyhania odvážnych predsavzatí ponovembrových vládnych garnitúr. Ich rozhodnutia o investovaní štátnych miliárd do ďalšieho rozširovania výroby hliníka dávali tušiť čo-to i o osude podobných pokusov o reformy v ďalších kľúčových rezortoch, napríklad v energetike (jadrová elektráreň Mochovce), vodnom hospodárstve (vodné dielo Gabčíkovo či Žilina), či doprave (diaľničný program). Hliníková lobby (podobne ako jadrová, priehradná či diaľničná) si tak vegetuje podľa vlastných predstáv nezávisle na režimoch a ich striedaní. Žila v symbióze s komunistami, darilo sa jej počas všetkých Mečiarových vlád, nemala problémy s Čarnogurským ani s Moravčíkom. Súčasný minister hospodárstva je zárukou, že tomu nebude inak ani za Dzurindu. Až sa pomaly odnechce dúfať, že by to mohlo byť aj inak. Z tlám fabrík vyženieme rieky ocele a pod rachotom uhlia zavzdychajú rušne... [2] Slovensko nikdy nemalo výrazné komparatívne výhody pre výrobu hliníka okrem relatívne lacnej pracovnej sily a mizerných zákonov. Naopak, má celý rad komparatívnych nevýhod. Výroba hliníka totiž patrí k najnáročnejším priemyselným odvetviam v spotrebe elektriny. Jej rozvoj preto má logiku tam, kde je jej prebytok a kde sa vyrába ekologicky relatívne šetrným spôsobom, napríklad rozumným využitím potenciálu riek. Československo so svojou energetikou odkázanou hlavne na spaľovanie uhlia s vysokým obsahom síry a problematické jadrové reaktory sovietskej výroby, k takým krajinám rozhodne nikdy nepatrilo. Nehovoriac o tom, že od samého počiatku bolo absolútne odkázané na dovoz suroviny na výrobu hliníka (predtým bauxitu z Maďarska, dnes oxidu hlinitého zo Sardínie). O umiestnení hlinikárne na Slovensku rozhodli stalinistickí plánovači “v úzkej internacionálnej spolupráci” [3] začiatkom 50-tych rokov (fabriku sprevádzkovali v roku 1953 [4]), keď potrebovali pokryť teritórium Varšavského paktu výrobou tejto strategickej suroviny pre vojenský a strojársky priemysel. Hoci tlaky na tých, čo rozhodovali o štyri desaťročia neskôr, boli iné, ich rozhodnutia, ktoré umožnili ďalej rozšíriť výrobu hliníka, sa od kvality rozhodnutí jej totalitných predchodkýň príliš nelíšili. Reálna cena bol za socíku pojem veľmi relatívny. Ak sa aj našli odborníci, ktorí vecne preukázali ekonomickú nezmyselnosť ďalšej prevádzky hlinikárne (ako napr. v roku 1988 tím z Prognostického ústavu ČSAV v “Súhrnnej prognóze ČSSR do roku 2010” [5]), politický kontext neotváral tvorcom priemyselnej politiky priestor na diskusiu o jej nahradení dovozom hliníka zo zahraničia. V 90-tych rokoch však pre nich už žiadne podobné ospravedlnenie neplatí. ...novostavbami celá vlasť sa zabelie a pri riekach sa vystrú mestá veselé a vzdušné [2] Napriek tomu si aj za Husáka priemerne gramotný občan mohol urobiť akú-takú predstavu o “celospoločenskej” potrebe toho-ktorého boľševického projektu. Každý, kto prechádzal autom okolo hlinikárne, nemohol neprejsť okolo pol kilometra dlhej červenej hory hlušiny desaťročia ničím nechránenej pred dažďami a vetrami. Nemohol mu uniknúť ani hornoopatovský cintorín, výrečný pamätník ďalšej z kedysi prekvitajúcich obcí s 900-ročnou históriou, zlikvidovaných socialistickou industrializáciou v 60-tych rokoch. Pri pohľade naň sa nevdojak kradli na myseľ lyrické skvosty povojnovej budovateľskej poézie na objednávku strany. Hygienici zasa vedeli, že v žiarskom okrese bol deväťkrát vyšší výskyt alergických ochorení, polovica detí bola chudokrvná a že medzi hutníkmi bol o 20 - 25 percent vyšší výskyt zhubných ochorení v porovnaní so slovenským priemerom [6]. Pestovatelia tiež vedeli svoje: pretože svoju zeleninu nesmeli oficiálne predávať, celá produkcia zo znečistenej pôdy sa konzumovala v okrese. Poľnohospodárom režim vyňal z poľnohospodárskeho pôdneho fondu rozsiahle územia najmä kvôli vysokému zaťaženiu nebezpečným fluórom. Rôzne obmedzenia hospodárenia následkom vážneho znečistenia a množstvo nákladných opatrení na jeho elimináciu boli zakotvené v celom rade vládnych vyhlášok od začiatku 60-tych po koniec 80-tych rokov. Ministerstvo životného prostredia SR v roku 1993 svojou vyhláškou oficiálne priznalo Žiarskej kotline čestné miesto medzi dvanástimi najzdevastovanejšími oblasťami na Slovensku s hrozivými zdravotnými i environmentálnymi charakteristikami [7]. Podľa tejto vyhlášky je v okolí hlinikárne ťažko postihnutých spolu 13 miest a obcí. Komunisti sa hlinikárne nechceli vzdať (a naopak). Ak však chceli pomýšľať na jej ďalšie rozšírenie, nemohli celkom ignorovať jej katastrofálny technický stav. A tak sa v 80-tych rokoch zrodil projekt, ktorého názov išiel s dobou: modernizácia hlinikárne. Netreba pritom pripomínať, že sa o ňom príliš nediskutovalo. Bol schválený v roku 1985 a všetky následné polemiky sa už točili iba okolo rozbehnutej “modernizácie”. Tá podľa Financial Times pohltila v rokoch 1986 - 1993 okolo 185 mil. USD [8] a režim ňou zabil dve muchy jednou ranou: “pružne” zareagoval na neudržateľnú devastáciu prostredia a zdravia a popri masívne propagovaných plánoch na zníženie emisií sa čoskoro takmer o polovicu zvýšila produkcia hliníka. Teda činnosť, ktorá vďaka svojej nesmiernej energetickej náročnosti ťažko zasahovala iné slovenské regióny. Mýtus o “modernizácii” hlinikárne bol na svete. Len žiadne experimenty Boli to environmentalisti, ktorí tesne po revolúcii otvorili otázku samotnej potreby výroby hliníka na Slovensku. Spolu so Zelenými posielajú na jar 1990 slovenskému premiérovi Čičovi materiál “Dar pre Slovensko”, v ktorom navrhujú nielen preorientovať prvovýrobu hliníka na jeho recykláciu a finalizáciu, ale tiež vytvoriť v žiarskom regióne perspektívny program alternatívneho hospodárskeho rozvoja. Milan Čič sa nezmohol ani na jednoduchú odpoveď, a tak nevedno, či si ich list na svojom stole nevšimol (podobne, ako o osem rokov neskôr na pohrebe zavraždeného exministra hospodárstva Duckého vôbec “nezaregistroval” rozzúreného expremiéra Mečiara, ktorý pol metra od neho s hulvátskym slovníkom fyzicky napadol českého novinára) alebo či bolo príčinou jeho mlčania niečo iné. Začínal totiž predvolebný boj medzi VPN a KDH v prvých slobodných voľbách po štyridsiatich rokoch. Ak išlo o druhý dôvod, Čičov postoj priniesol ovocie. VPN vyhrala voľby, aj vďaka podpore zamestnancov ťažkého priemyslu (v okrese Žiar nad Hronom odovzdala svoj hlas VPN do oboch snemovní FZ približne jedna tretina a do SNR presná štvrtina voličov [9]). Nezainteresovanému pozorovateľovi sa mohlo zdať, že po nástupe prvej proreformnej vlády na čele s V. Mečiarom v júni 1990 chudobné štátne zdroje na socialistické projekty rýchlo vyschnú a klíčiaci trh prirodzene zastaví rozširovanie hlinikárne. Nestalo sa. Naopak, do výstavby jej nových objektov začínajú prúdiť desiatky a čoskoro stovky miliónov korún. Štátne rozpočty sa naďalej tvorili tak, akoby stratégia oživovania ekonomiky a ucelená koncepcia štátnej priemyselnej politiky vôbec neexistovali. Vydupal si v nich vždy najviac ten, kto mal dobré kontakty a pozíciu. ZSNP ich nemali najhoršie a tak ich dupot bolo počuť ďaleko. Na jeseň 1990, v čase silnejúceho nacionalizmu na Slovensku, zneužíva vedenie ZSNP svoju monopolnú pozíciu vo federácii a pomocou tzv. exportného štrajku si vynucuje garancie federálnej vlády na polmiliardovú pôžičku. Slovenskí hlinikári vtedy ohlásili blokádu dodávok hliníka československým firmám (čo by postihlo najmä odberateľov v Čechách) a keďže v tom čase štátne firmy nemali vlastné zásoby devíz a nemohli si hliník kúpiť napríklad na londýnskej burze, štrajk sa neminul účinkom. Václav Klaus, vtedajší minister financií a šokový terapeut československej ekonomiky, so škrípajúcimi zubami ustúpil a garancie pre pôžičku ZSNP podpísal. Štrajk bol skvelým testom účinnosti vydierania vlády hlinikármi a povzbudivou skúsenosťou pre ich plány v blízkej budúcnosti. Prvým januárom 1991 prechádzajú ZSNP z kompetencie federálneho ministerstva hospodárstva pod správu slovenskej vlády. Rozhodnutie o definitívnom osude fabriky sa odsúva. Príčinou boli množiace sa spory členov vlády o charakter ekonomickej reformy a čoraz zreteľnejší príklon časti z nich k otvorenému nacionalizmu. Milióny však do Žiaru tiekli ďalej a neustále rastúci objem preinvestovaných prostriedkov sa popri “spoločenskej” nevyhnutnosti “modernizácie” už tradične stal kostrou argumentácie hliníkovej lobby v prospech jej dokončenia. Hoci, “keby sme spočítali všetky položky, hádam by nám aj vyšlo, že ak by sa nemodernizovala výroba hliníka, bolo by ju asi účelnejšie zastaviť,” povedal po rokovaní vlády priamo v Žiari nad Hronom 19.4.1991 podpredseda slovenskej vlády pre ekonomiku J. Kučerák [10]. “Modernizácia” vtedy pohlcovala denne približne 5 miliónov korún a v rozbehnutej hre o štátne prostriedky miešali karty záujmy viacerých významných strán. Slovenská vláda sa v podstate už iba prizerala a mastila. Kučerákov šéf Mečiar, ktorého dni v jeho prvej vláde boli spočítané, bránil so svojimi nacionalistickými ministrami hlinikáreň voči svojim proreformným kolegom až do svojho odvolania na jar 1991 (zo spomínaného zasadnutia vlády odišiel rozzúrený priamo na verejný míting priaznivcov VPN-ZDS, kde kritizoval priebeh ekonomickej reformy vlastnej vlády). Rodný žiarsky okres mu to odvtedy vo voľbách vždy štedro oplatil. V roku 1992 tu získali HZDS a SNS spolu 68,2 % hlasov, o dva roky neskôr dostal konglomerát HZDS-SNS-ZRS 68,0 % hlasov [11]. V. Mečiar sa k svojim pravidelne vracal. Keď v máji 1993 z jeho druhej vlády rezignoval minister hospodárstva Ľ. Černák, bývalý generálny riaditeľ ZSNP, žiarski robotníci ho žiadali, “aby podržal vedenie podniku”, apelujúc na to, že kedysi v tejto fabrike pracovala aj jeho mama. V Mečiar im vtedy odvetil, že žiadnemu podniku nevychádza v ústrety tak, ako ZSNP [12]. Výnimočne neklamal. Z problémov tromf To už naplno bežala mediálna kampaň oberajúca nacionalizovanú slovenskú verejnosť o posledné zbytky možností k sedliackym úvahám o logike “modernizácie”. Redaktori slovenských masovokomunikačných prostriedkov dôrazne naznačovali vláde, čo je jej úlohou - dotovať! Kvalita života obyvateľov žiarskej kotliny sa po desaťročiach permanentného prekračovania všetkých možných aj nemožných emisných limitov nečakane na chvíľu vynára ako téma dňa, šikovne prekrývajúc fakt, že hlavným zmyslom “modernizácie” je rozšírenie prvovýroby hliníka. Skrytou agendou celého cirkusu bol boj o vytvorenie špeciálnej netrhovej ochrannej niky, ktorá by pre výrobu hliníka na dlhé obdobie znamenala výhodné ekonomické prostredie na úkor zvyšku krajiny. Hralo sa o garancie na nízke nákupné ceny elektrickej energie pre hlinikáreň. Jedine tie mohli totiž zabezpečiť prípadnému zahraničnému partnerovi nejaký zisk. Jedine zahraničný partner mohol dodať ZSNP technológie, ktoré by technicky postavili chátrajúcu žiarsku fabriku na nohy, a jedine fabrika, ktorá sa nerozpadne, mohla rozširovať výrobu. Klondike ako pre koho Protagonistu tohto boja so zvláštnym nosom na špecifiká slovenskej politickej reality, pred i ponovembrového generálneho riaditeľa ZSNP Ľudovíta Černáka, vyniesli víťazstvá jeho lobby najprv na trón nacionalistickej SNS, neskôr až trikrát do kresla ministra hospodárstva vo vládach s navzájom antagonistickými programami i politickou kultúrou. Napokon sa stal jedným z čelných predstaviteľov SDK, dnes najsilnejšieho koaličného subjektu a zároveň úhlavného politického nepriateľa jeho niekdajšieho politického spojenca, Mečiarovho HZDS. Pán Černák bol vždy mužom na správnom mieste. Jeho kariéra dostala krídla po tom, čo raz pred svojím komunistickým šéfom podľa jeho vlastných slov “udržal rozzúrených robotníkov z najťažšej prevádzky” [13]. Aby ako odmenu mohol vzápätí prijať nomenklatúrne miesto, vstúpil do strany a v septembri 1989 sa stal generálnym riaditeľom ZSNP. Počas novembrovej revolúcie opäť vyzýval svojich hutníkov k pokoju slovami: “verím, že stabilizujúcim prvkom budú najmä komunisti” [13], aby počas ich aprílového štrajku v roku 1991 vystúpil na námestí už ako jeden z nich na obranu odvolaného Mečiara. Do druhej Mečiarovej vlády sa dostal vďaka svojmu vplyvu, pretože ako sám hovorí, “v máji 1990 som spojil predstaviteľov veľkých firiem a inicioval som vznik Zväzu priemyslu. Bol som teda vnímaný ako predstaviteľ silnej priemyselnej skupiny.” [13]. Jeho vplyv ho odvtedy z vysokej politiky nepustil. Buduje to, “čomu sa hovorí sociálny kapitál, teda vzťahy a dôveru. Ak zavesím jedného dňa politiku na klinec, nebude pre mňa problém tento sociálny kapitál využiť v podnikaní.” [13]. Slovensko mu totiž “naozaj pripomína Klondike” . Dnes liberál, Ľudovít Černák, ktorý do žiarskej kauzy vidí viac, než ktokoľvek iný, nepochyboval v oných krušných rokoch o správnosti antitrhového projektu “modernizácie”, aj keď na druhej strane jedným dychom hovorí o nevyhnutnosti bankrotov podnikov, ktoré by mali “veľmi rýchlo oddeľovať dobrých od zlých” [14]. Podľa neho “je absolútne zavádzajúce hovoriť o dákej tretej ceste”. Ani v prípade ďalšieho nebezpečného potomka komunizmu, bohunickej jadrovej elektrárne, nevidí na rozdiel od Európy, do ktorej má tak naponáhlo, inú cestu ako vytrvalo predlžovať jej životnosť. Reforma-nereforma. Pred Vianocami sa s novinármi podelil o svoje novoročné želanie: vidieť ďalšiu fabriku Volkswagenu na Slovensku. Je to vplyvný muž. Analytici jeho politiky ho označili za priateľa všetkých možných lobby. ZSNP - otrok svetovej ceny hliníka Ak je výroba hliníka náročná na spotrebu elektriny, všade vo svete je potom logicky efektívna len po istú úroveň jej ceny. Vo svete udáva aktuálnu cenu hliníka vzťah ponuky a dopytu, prebytok jeho zásob na burzových skladoch stláča jeho cenu smerom dole, a naopak. Nízke ceny surového hliníka zasa znižujú rentabilitu výrobcov a ak klesnú pod hranicu reálnych výrobných nákladov, hliník sa jednoducho neoplatí produkovať. Vtedy je namieste otázka o nahradení jeho drahej výroby lacnejším importom. Podľa topmenežmentu žiarskej hlinikárne náklady na tonu hliníka v roku 1991 boli 1900 USD (nemožno však vylúčiť, že tento údaj zámerne nadhodnotlili s cieľom pomôcť vláde pochopiť potrebu dotovania vstupov). V podkladovom materiáli pre vládu uviedli, že prevádzkové merné náklady pri objeme 105 tisíc ton (plánovaná ročná kapacita novej hlinikárne) budú v prepočte k aktuálnemu kurzu asi 1970 USD. Pri takejto cene a uvedenej kapacite by bola návratnosť investície na “modernizáciu" 7 rokov [15]. To vyzeralo sľubne. Ibaže hliník v tom období už dva roky stál pod 1300 USD. Svetový trh s hliníkom v čase rozhodovania slovenskej vlády prežíval najväčšiu krízu za posledných 25 rokov, ceny klesli v máji 1991 dokonca na rekordných 1280 dolárov za tonu a prognózy odborníkov na londýnskej burze kovov predpovedali dlhodobú recesiu, pričom 10 % západnej produkcie označili za stratovú. Málo optimisticky vyzerala i situácia pri pohľade na skladové zásoby, ktoré taktiež vykazovali rekordné hodnoty [16]. Hovorca jediného producenta hliníka v Maďarsku v auguste 1991 oznámil, že v priebehu troch rokov zastaví nielen výrobu, ale výrazne obmedzí aj ťažbu bauxitu (ZSNP dovážali bauxit práve z Maďarska). Dôvodom boli stabilné straty podniku spôsobené vysokými nákladmi na energiu [17]. Konferencia OSN o obchode a rozvoji o dva roky neskôr konštatovala, že viac než polovica svetových producentov hliníka pracuje so stratou [18]. V Československu v tom čase ekonomická logika neplatila a vlády v podstate nediskutovali o tom, či podporia rozšírenie výroby hliníka, ale skôr do akej miery naň prispejú. Aj keď na druhej strane niektoré sektory - napríklad energetika - už neboli schopné umelo udržiavať nízku cenu elektrickej energie. Jej rast bol hlavným faktorom ohrozujúcim dokončenie žiarskej “modernizácie”. (Pochopiteľne, cenové deformácie sa týmto zvýšením ani zďaleka neodstránili a cena elektrickej energie dodnes zaostáva oproti skutočným nákladom na jej výrobu.) Cieľ hlinikárov bol teda jasný: popri množstve rôznych priamych či nepriamych dotácií a pôžičiek istených vládnymi garanciami potrebovali zabezpečiť dlhodobo nízke ceny elektriny. Žiarska ročná spotreba bola 1120 GWh, spotreba po “modernizácii” mala vzrásť na 1418 GWh [19] (niektoré zdroje však uvádzali oveľa vyššie údaje [20]). Hlinikáreň podľa niektorých údajov spotrebuje až päť percent elektrickej energie na Slovensku [21], podľa analýz Európskej banky pre obnovu a rozvoj však pri plnom výkone spotrebuje takmer 10 % celkovej slovenskej produkcie elektriny (1800 GWh) a je najväčším individuálnym spotrebiteľom elektriny v krajine [22]. Iba umelo znížená cena elektriny mohla zo stratového podniku v čase dlhodobej recesie trhu s hliníkom vyrobiť aspoň opticky prosperujúcu firmu, potemkinovskú vlajkovú loď Slovenska. Na tento účel použili hlinikári všetky dostupné prostriedky. Požehnanie v máji 1991 Keď sa v marci 1991 schyľovalo k prvému odvolaniu V. Mečiara z funkcie premiéra, začínajú zamestnanci ZSNP na protest organizovať generálny štrajk. V tomto kontexte sa zrodilo rozhodnutie, ktoré na viac ako desaťročie zvýšilo prvovýrobu hliníka na Slovensku. Na spomínanom výjazdovom rokovaní slovenského kabinetu ešte pod vedením V. Mečiara 19.4.1991 dominuje v uznesení úloha pre rezort hospodárstva, aby ešte raz “dôkladne prehodnotil ceny energie, dopravy, primárnych surovín a v nadväznosti na ne aj opodstatnenosť finančne nákladnej modernizácie a revitalizácie Žiarskej kotliny” [23]. O mesiac neskôr už nová slovenská vláda pod vedením J. Čarnogurského a tlakom hlinikárov schválila pokračovanie modernizácie s rozšírením výroby hliníka z cca 70 tisíc na 105 tisíc ton ročne. Premiér J. Čarnogurský označil tento variant modernizácie za najvýhodnejší (zvažovala sa údajne aj možnosť zastavenia výroby) a doplnil: “Tým sme si vykúpili čas desiatich rokov na prípadné iné rozhodnutia, založenie iného priemyslu alebo iné aktivity v oblasti Žiaru. Vláda mala málo času na definitívne rozhodnutie.” [24]. Odborník Úradu vlády SR J. Valera vo svojom stanovisku, ktorý bol riadnym podkladom pre rokovanie vlády, však konštatuje iné: “Predložený materiál... neposkytuje vláde dostatok podkladov o tom, aká bude národohospodárska efektívnosť výroby hliníka v ZSNP” [25]. Vláda svojím pamätným rozhodnutím zároveň prebrala na seba záruky krytia cenových výkyvov elektrickej energie na obdobie 10 rokov i na preklenutie finančných ťažkostí v rokoch 1991-1993 [26]. Prvá časť vety preložená do ľudového jazyka neznamená nič iné, ako to, že štátom kontrolovaný monopolný výrobca elektriny mal počas desiatich rokov poskytovať hlinikárni lacnú elektrinu na úrovni 3 centy za kWh (ak je pravdou, že hneď v nasledujúcom roku 1992 na základe tohto rozhodnutia štát nepriamo dotoval elektrinu spotrebovanú v ZSNP vo výške 303 miliónov korún [27], možno predpokladať, že celkové zvýhodnenie ZSNP počas celej dekády presiahne 3 miliardy korún, a to v cenovej úrovni z roku 1992). Druhá časť vety zasa v praxi priniesla ZSNP v rokoch 1991-1993 štátne dotácie na pokrytie úrokov z úverov v objeme 540 miliónov. O tom už investigatívni nacionalisti písali menej. “V súčasnosti je cena jednej tony hliníka 1450 dolárov”, šokoval slovenský minister hospodárstva J. Belcák novinárov v deň rozhodnutia vlády, keď cena tohto kovu práve padala pod 1300 USD a vyvolávala paniku hlinikárov na burze. “Predpokladá sa však, že vzrastie až na 1700 [28]”, optimisticky ešte dodal pán minister, pričom neuviedol, z akých prognóz vychádzal. Iróniou je, že ak by aj vláda rozhodovala na základe takýchto vysnívaných hausnumer, na ekonomickej bezperspektívnosti “modernizácie” by to veľa nemenilo. Pravda, závisí to od stupňa pravdivosti údajov hlinikárov o ich vlastných výrobných nákladoch 1970 USD za tonu. Sociálnô cítenie po slovensky “Hneď po oslobodení našej vlasti Sovietskou armádou sa komunisti vážne zaoberali otázkami industrializácie, ktorá práve tu prekročila mnohonásobne prvé skromné plány”, po pravde píšu v prológu pokusu o dejiny mesta funkcionári národného výboru v Žiari nad Hronom, zatiaľčo zrod fabriky hodnotia takto: “Na rozvoji nášho mesta sa markantne odzrkadľuje správnosť politiky KSČ a predností socialistického spoločenského poriadku.” [29]. Ani tieň pochybnosti o zmysle králikární pre tisíce robotníkov, ktoré premenili Svätý Kríž nad Hronom s približne 1500 sebestačnými obyvateľmi začiatkom 50-tych rokov na dnešný dvadsaťtisícový šedivý žiarsky novotvar odkázaný na fabriku, ktorá ich desaťročia okrádala o zdravie. “Osud tisícov zamestnancov podniku aj ich rodín nemôže byť zodpovedným činiteľom ľahostajný” [30], taký bol, je i vždy ostane odkaz demagógov, ktorí nemajú problém písať lacné články na obranu spoločensky neudržateľných projektov, a je celkom jedno, či píšu o zbytočnej hlinikárni alebo fabrike na výrobu cigariet. Predlžovanie agónie žiarskej huty sa dodnes vykresľuje v sociálnych farbách. Spočiatku sa hovorilo o potrebe zachrániť 8000 pracovných miest. V čase májového rozhodnutia vlády však vo fabrike pracovalo už iba 5890 pracovníkov, 2110 ich medzitým bez väčších sociálnych otrasov prepustili. Celé zastavenie výroby hliníka v ZSNP malo údajne pripraviť o prácu 3800 ľudí z pôvodného počtu, teda v pomere k aktuálnemu počtu pracovníkov v čase rozhodnutia išlo o stratu menej než 2800 miest. V tom čase boli odhadované finančné náklady podľa ministra hospodárstva J. Belcáka 6,3 miliardy korún (z čoho 2,6 miliárd korún mali prispieť zahraniční partneri) [31], čoskoro sa však podľa očakávania vyšplhali na 8 miliárd [32]. Na udržanie 2800 pracovných miest neinvestujú také sumy ani štáty G7. Nehovoriac už o tom, že autori alternatívnych scenárov pre rozvoj žiarskeho regiónu nikdy nekončili iba pri požiadavke zastaviť výrobu hliníka, ale navrhovali napríklad investovať do finalizácie výroby importovanej či recyklovanej suroviny. Odhliadnuc od výrazných pozitívnych ekologických a zdravotných dopadov by takáto reorientácia výroby vytvorila množstvo nových pracovných miest, čo dokumentujú príklady z hospodársky vyspelých krajín [33]. V tejto súvislosti je zaujímavé sledovať ďalší osud ZSNP, najmä jeho privatizáciu. Po vytvorení kváziholdingovej spoločnosti prešla modernizovaná a rozšírená výroba hliníka - teda prevádzky, ktoré de facto pohltili spomínaných 8 miliárd investícií - pod akciovku Slovalco, v ktorej 80 % akcií vlastní ZSNP a po 10 % majú nórska Hydro Aluminium a banka EBRD. K nim (aj k privatizácii) sa hneď dostaneme, na tomto mieste stačí iba poznamenať, že Slovalco, a.s. zamestnáva približne 500 zamestnancov. Päťsto je jedna šetnástina z osemtisíc, ktorými sa sociálne cítiaci hlinikári pôvodne tak oháňali. Ak sme neuspeli na Východe, obrátime sa na Západ Vôľa slovenskej vlády “domodernizovať” hlinikáreň bola, už len zohnať nejakých tých päť miliárd korún. Sovieti, ktorí Gottwaldovi nepochybne sekundovali pri zrode fabriky, neboli viac Slovensku partnerom, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Okrem politicko-strategických najmä preto, že Rusko, zmietajúce sa v čoraz silnejších ekonomických kŕčoch, zatrúbilo na frontálny útok na svetový trh s hliníkom. Okrem lacných prírodných zdrojov a surovín totiž nemá čo iné ponúknuť (ak nepočítame ponuku kŕmiť prepelice v ich hrdzavých raketách, čo Slovensko umne využilo za púhych 20 miliónov dolárov). Rusko zúfalo potrebuje prostriedky na každodenné hasenie masových nepokojov rýchlo rastúcej chudoby na jednej strane a na strane druhej na ukájanie stupňujúcich sa nárokov skorumpovaných úradníkov a špičiek priemyselnej oligarchie. Rusko od roku 1991 zaplavilo svetový trh lacným hliníkom a zrazilo jeho ceny na rekordne nízke hodnoty. Elektriny má dosť (aspoň na tento účel), sociálna a environmentálna legislatíva ho netrápi, cena práce je na úrovni chudobnejšej časti tretieho sveta (ak sa, pravda, hutníci výplaty vôbec dočkajú). Rozhodne nebolo záujmom Ruska pomôcť z brindy bývalej bratskej krajine, hoci ju do nej pred štyridsiatimi rokmi vmanévrovala. Slovenskí hlinikári však pomoc ani neočakávali, ani nechceli, flirtovali v lepšej spoločnosti. Od konca 80-tych rokov začínajú rokovať s nórskym hliníkovým gigantom Norsk Hydro a jeho dcérskou spoločnosťou Hydro Aluminium. Patria k najväčším producentom hliníka v Európe a obdobne ako ZSNP nemajú surovinu na jeho výrobu. Majú však to, čo ZSNP nikdy mať nebude - skutočne lacnú energiu vďaka množstvu priehrad v horských údoliach. Elektrina je tam taká lacná, že Nórov neraz ani nenapadne vypínať po odchode z domu svetlo, ich mestá sú často vysvietené aj cez deň. Predsa tam ale jeden problém bol: samotná výroba hliníka nadmerne zaťažuje životné prostredie, a to sa v Nórsku nielen vysoko cení, ale i prísne chráni. Aj preto sa strategické úvahy Nórov už pred desiatimi rokmi zamestnávali otázkami, či by nebolo výhodnejšie domácu prvovýrobu obmedziť a radšej presunúť najznečisťujúcejšie prevádzky mimo krajiny, do regiónov, kde ich ako stabilných zahraničných partnerov prijmú nielen s otvorenou náručou, ale i s celým radom ekonomických zvýhodnení (v našom prípade lacnými cenami elektriny [34]). “Modernizácia” ZSNP nebola mysliteľná bez zahraničnej technológie. Tú Nóri mali, nepomýšľali však na humanitnú akciu, ale na riadny biznis: firma Hydro Aluminium žiadala zaplatiť svoje technológie v tvrdej mene. Firma však preukázala žiarskym kolegom jednu láskavosť navyše: pomohla im vylobovať pôžičku od Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Pred nasledujúcou časťou bude užitočné uviesť, že hlavným účastinárom Norsk Hydro bol nórsky štát. Čia spoločná budúcnosť? Generálny tajomník OSN poveril v roku 1983 nórsku ministerku životného prostredia Gro Harlem Brundtlandovú úlohou viesť medzinárodnú komisiu s cieľom zmapovať stav životného prostredia vo svete a navrhnúť perspektívne cesty rozvoja. Správa tejto komisie s názvom Naša spoločná budúcnosť bola o štyri roky neskôr prijatá valným zhromaždením OSN a vo svete vzbudila veľkú pozornosť. Z pani ministerky sa medzitým stala šéfka kabinetu krajiny, ktorej právny a inštitucionálny systém ochrany životného prostredia budil i medzi tzv. vyspelými štátmi rešpekt. V súvislosti s účasťou nórskej štátnej firmy na rozširovaní výroby hliníka v ZSNP preto slovenskí environmentalisti zaslali pani Brundtlandovej v júni 1991 otvorený list, v ktorom jej predostreli ekonomické i environmentálne dopady tohto projektu. Upozornili ju na dohodu o rozvoji ZSNP, v ktorej Norsk Hydro podmienil svoju účasť štátnou garanciou na netrhovo nízke ceny elektriny. Environmentalisti požiadali premiérku o diskusiu o “našej spoločnej budúcnosti” a prešetrenie, “či Norsk Hydro postupoval správne pri rokovaniach so slovenskou stranou a či tento projekt je to spoločné podnikanie, aké chce nórska vláda podporovať v strednej a východnej Európe” [35]. Formálnej odpovede sa nedočkali, ak sa nepočíta podráždená reakcia pani Brundtlandovej na ministerskej konferencii v Dobříši na jar 1992, kde ostro odmietla zodpovednosť Nórska a pre Slovensko nevýhodný kontrakt označila za slobodné rozhodnutie druhej krajiny. Praktickou odpoveďou však bola účasť firmy Hydro Aluminium na “modernizácii” ZSNP. Občianske organizácie združené v neformálnom Zelenom parlamente mohli už iba konštatovať, že “realizáciou tohto projektu sa zakladá precedens, ktorý stavia rozvoj našej ekonomiky vo vzťahu k západným krajinám do pozície krajín tretieho sveta.” [36]. Pôžička EBOR Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBOR) bola prvou medzinárodnou rozvojovou bankou, ktorá má environmentálny mandát explicitne uvedený vo svojej zakladacej listine. Píše sa v nej, že banka bude “podporovať v plnom rozsahu svojej činnosti environmentálne priaznivý a trvale udržateľný rozvoj” [37]. (Zhodou okolností s termínom “trvalo udržateľný rozvoj” prvýkrát vyšla práve Brundtlandovej komisia v spomínanej správe pre OSN.) Čelní predstavitelia EBOR od začiatku vyhlasovali, že banka bude podporovať demokraciu a demokratické inštitúcie, zákonnosť, úctu k ľudským právam a trhovú ekonomiku v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Účasť EBOR na žiarskom projekte bola nielen jej prvou a doteraz jednou z najväčších pôžičiek na jedinú akciu v tomto regióne, ale aj začiatkom jej politiky podporovania evidentne antitrhových projektov bez demokratickej účasti verejnosti na rozhodovaní. Aby aspoň opticky vytvorila dojem súladu s vlastným štatútom, banka v každej zmienke o projekte vyzdvihuje jeho lokálnu ekologičnosť a naopak, maximálne sa vyhýba otázke ekonomickej efektivity projektu a jeho celkovému dopadu na rozvoj Slovenska. Rada riaditeľov štátneho ZSNP už niekoľko rokov pred schválením pôžičky od EBOR lamentovala, že hlavnou príčinou ich neschopnosti dofinancovať rozbabranú “modernizáciu” je reštriktívna úverová politika bánk (v čase tohto výroku boli všetky banky štátne) [38]. Tým chýbali a dodnes chýbajú zdroje na lacnejšie úvery práve vďaka veľkým stratovým investíciám žiarskeho typu. Viac ako jednoznačne to potvrdil prezident Investičnej a rozvojovej banky Jozef Tkáč v odpovedi na obvinenie bánk premiérom Mečiarom o pár rokov neskôr: “Ak sa podnikatelia sťažujú, že nie sú úvery, tak treba povedať, že zdroje sú umŕtvené vo veľkých akciách, ako sú napríklad Mochovce, hlinikáreň v Žiari nad Hronom alebo VSŽ. Tieto podniky nie sú schopné zabezpečiť návratnosť úverových zdrojov, ktoré im boli od bánk poskytnuté.” [39]. Podľa neoverených informácií sa ZSNP spočiatku pokúšali o úver od Svetovej banky, tá ich však odmietla. EBOR, ktorá vznikla v roku 1990, v nich preto vzbudzovala veľké nádeje (podobne ako aj v medzinárodnom environmentálnom hnutí). História ukázala, že v prvom prípade oprávnene, v druhom už menej. Srdce jej prvého prezidenta Jacquesa Atalliho (povolaním filozofa) bilo pre slovenských hlinikárov, ale i pre jadrový priemysel a budovateľov diaľnic. V. Mečiar sa o ňom v roku 1992 vyjadril ako hlbokom znalcovi slovenských pomerov a potvrdil, že “dostal ubezpečenie zo strany prezidenta Atalliho, že Slovensko môže s pomocou EBOR rátať” [40]. Slovensku naklonený pán prezident bol však onedlho prinútený rezignovať po sérii škandálov týkajúcich sa korupcie a plytvania majetkom EBOR [41]. Svetové médiá referovali, že pod jeho vedením úradníci banky utrácali viac peňazí, než vydali na projekty pomoci bývalým socialistickým krajinám, kvôli ktorým banka vznikla [42]. Ešte predtým sa však podarilo generálnemu riaditeľovi ZSNP J. Pittnerovi vylobovať v EBOR krátkodobý (6. mesačný) preklenovací úver vo výške 50 miliónov USD [43], na ktorý slovenská vláda poskytla štátne záruky [44]. Médiá to oznámili presne na Deň Zeme, 22. apríla 1993. Začiatkom septembra 1993 schválila Rada riaditeľov EBOR pôžičku pre ZSNP, a.s. vo výške 110 mil. USD. Podmienkou bolo vytvorenie novej akciovky Slovalco špecializovanej na výrobu hliníka, do ktorej vložili rovnaké podiely vo výške 15 mil. USD nórska Hydro Aluminium i EBOR, za čo v nej získali rovnaký 10 % podiel, pričom zvyšných 80 % akcií v nej vlastní ZSNP [45] (pričom zaujímavé je rozloženie hlasovacích práv: ZSNP 60 %, Hydro Aluminium a EBOR po 20 % a tiež silné kompetencie minoritných vlastníkov). Od ZSNP sa teda odčlenila najdôležitejšia devízovotvorná výroba, ktorá vďaka masívnym štátnym dotáciám zabezpečuje jej zahraničným partnerom aspoň aký-taký zisk, zatiaľ čo materskej ZSNP ostali nelukratívne prevádzky hospodáriace od desiatich k piatim. Na oplátku, aj ZSNP prispeli svojou troškou do mlyna iluzórnych argumentov EBOR. Bez bližšieho vysvetľovania banka obhajovala projekt tvrdeniami o tom, že “aj keby ceny hliníka ešte viac klesli, hlinikáreň ostane konkurencieschopná” a “ak - podľa očakávania - ceny v strednodobom horizonte opäť stúpnu, stane sa vysoko zisková” [46]. Boli to odvážne tvrdenia, najmä ak uvážime, že EBOR hospodári s peniazmi daňových poplatníkov v demokratických krajinách a jej kroky pozorne sleduje okrem iných aj obec kvalifikovaných žurnalistov, ktorým čitatelia iba málokedy dovolia písať o tom, čomu vyslovene nerozumejú. Všetko je však relatívne. Cena hliníka jej aj o šesť rokov neskôr hlboko pod úrovňou, s ktorou EBOR kalkulovala a tak banka musela reagovať a požičať žiarskym hlinikárom znovu. Žiarsky follow-up Tých však ešte dlho držal optimizmus, aspoň pred redakčnými mikrofónmi. Technický riaditeľ ZSNP R. Kafka si napríklad v decembri 1994 myslel, že “nová elektrolýza... vytvorí dostatok prostriedkov na splatenie všetkých úverov” [47]. O tri mesiace neskôr generálny riaditeľ SLOVALCA, a.s. Štefan Tesák predpovedá firme “dobrú ekonomickú návratnosť”, hoci predtým pripúšťa, že “pôžičku 40 mil. dolárov, ktorú sme dostali na základe podpísania tranže A, sme splatili v decembri. Túto pôžičku garantovala vláda a podarilo sa nám ju splatiť aj na základe toho, že sa podpísali tranže B a C. Na ich základe sa uvoľnila pôžička vo výške 110 mil USD...” [48]. Prax plátania jednej pôžičky druhou však iba začínala. To všetko na projekt, o ktorom sa v máji 1993 Ľudovít Černák, toho času predseda SNS vyjadril, že “tesne po revolúcii tam bolo už 90 percent vecí kontrahovaných” [49]. Tesne vedľa. O dva roky neskôr už vedenie ZSNP, a.s. sníva o revitalizácii podniku. Ak by sa nerealizoval revitalizačný projekt (ľudovejšie povedané, ak by sa mu neodpustili niektoré dlhy a nezmiernili jeho existujúce záväzky), mala byť podľa menežérov firmy v roku 1997 finančná situácia firmy ohrozená. Hospodársky výsledok ZSNP s revitalizáciou mal predstavovať zisk 69,5 mil. Sk, bez revitalizácie stratu 186,5 mil. Sk a riešenie finančných problémov v roku 1996 by podmienilo vynútený odpredaj lukratívnych častí dcérskych spoločností “s následným možným narušením všetkých pozitívnych trendov vyplývajúcich z podnikateľskej stratégie” ZSNP [50]. V tom čase mali ZSNP vďaka “modernizácii” výroby hliníka už dlhy za vyše tri miliardy korún. V novembri 1998 si Slovalco, a.s. vzalo veľký syndikovaný úver v objeme 126 mil. USD (čo dnes predstavuje viac ako 5 mld. Sk) od konzorcia bánk včítane EBOR so splatnosťou v roku 2003 a úrokovou sadzbou LIBOR (úroková sadzba, za ktorú si požičiavajú banky na londýnskom trhu) plus 2 % [51]. Mnohé naznačuje, že skutočným cieľom úveru bola sanácia predchádzajúceho úveru od EBOR vo výške 110 mil. USD pre ZSNP, na splácanie ktorého jeho dcérska spoločnosť Slovalco nebola schopná generovať dostatočné zdroje. Jej korunový hospodársky výsledok za rok 1998 po zdanení skončil stratou [52]. Ako príčiny sa uvádzali zmeny kurzu koruny a nízke svetové ceny hliníka. EBOR bola preto nútená dodatočne zmäkčiť dlžníkovi úverové podmienky a predĺžiť jeho dobu splatnosti. Optimizmus generálneho riaditeľa Slovalca Štefana Tesáka z marca 1995, keď vyhlásil, že “je predpoklad, že do konca tisícročia úvery splatíme” [53] sa tak o pár rokov neskôr dostáva do iného svetla. Do septembra 1998 sa totiž z pôvodného 110 mil. USD úveru splatila iba necelá tretina [54]. Ročné úroky z tohto úveru za ZSNP vo výške 200 mil. Sk splácal Fond národného majetku. Ku kompenzácii fondu došlo v roku 1995, keď po navýšení základného imania ZSNP získal akcie v hodnote viac ako jednej miliardy Sk (čím v podstate kapitalizoval svoju pohľadávku). Ako uvidíme v ďalšej časti, o tri roky neskôr FNM predal všetky svoje akcie v ZSNP za nižšiu cenu, než do nej navýšením základného imania v roku 1995 vložil [55]. Medzitým sa prehlbujú problémy v ZSNP, ktoré boli v decembri 1998 donútené prepustiť ďalších vyše 150 zamestnancov a zrušiť závod Kysličníkáreň [56], pred dilemou existencie či zániku stojí o pár mesiacov neskôr ďalšia z dcérskych spoločností a.s. ZSNP, Sandrik v Hodruši-Hámroch [57]. To už ZSNP priznali za rok 1998 stratu 720,6 mil. Sk, hoci ich plán predpokladal zisk vo výške 426 mil. Sk (!). Podľa riaditeľa pre podnikovú stratégiu ZSNP S. Drgoňu sa na negatívnom hospodárení “podpísali najmä zlé výsledky materskej spoločnosti, pokles cien hliníka na svetových trhoch a nenaplnenie plánovaných výsledkov Slovalca” [58]. Naposledy k svetovým cenám hliníka: 10. marca 1999 klesla jeho cena na londýnskej burze na 1143,50 USD za tonu [59]. To je hlboko, hlboko pod úroveň nepodložených, avšak o to hlasnejšie vytrubovaných prognóz slovenských hlinikárov spred siedmych rokov, keď štrajkami vydierali vládu s cieľom vytĺcť z nej garancie na lacnú elektrinu. A rovnako mimo sa trafili i vo svojich “prepočtoch”, keď bojovali o prvý veľký úver od EBOR. Po Nafte Gbely a Slovnafte i ZSNP Začiatkom roka 1998 uverejnil Ľudovít Černák ako silný muž opozície, ktorej ide o víťazstvo v nadchádzajúcich voľbách, článok o privatizácii po voľbách. Ubezpečil v ňom mnohých privatizérov, že sa nemajú čoho obávať. “Tým článkom som chcel vyslať signál, že nie všetkých privatizérov strkáme do jedného vreca. Jedna vec je, že lacno kúpili nejaký podnik, druhá, ako ho spravujú,” [60] dovysvetlil svoje motívy bývalý generálny riaditeľ ZSNP. Podobne ako pánovi Černákovi, každému, kto sa bližšie pozrie na privatizačnú kauzu ZSNP, sa už Slovensko nemôže nezdať “naozaj ako Klondike”. Základné imanie ZSNP v čase privatizácie v júli 1998 predstavovalo 5,8 mld. Sk. Fond národného majetku (FNM) vlastnil 74 % akcií, reálne však mohol disponovať iba 44 % akcií, zvyšných 30 % bolo založených v prospech bánk, ktoré mali v ZSNP pohľadávky. Keďže banky nedali FNM súhlas manipulovať so založenými akciami, fond privatizoval iba svojich 44 % akcií v ZSNP. Tie predstavovali hodnotu cca 2,244 mld. Sk a FNM ich predal za 1,065 mld. Žiarskemu hutníckemu konzorciu (ŽHK) s tým, že v prípade, že ŽHK zabezpečí investície v hodnote jednej miliardy v priebehu štyroch rokov, miliarda z kúpnej ceny sa mu môže odpustiť. “Podmienka” FNM (podpredseda jeho Výkonného výboru a riaditeľ sekcie posudzovania návrhov pre privatizáciu Ján Porvazník bol členom dozornej rady ZSNP!) bola zaujímavá tým, že ŽHK nemuselo do ZSNP priniesť žiadnu novú miliardovú injekciu, ale stačilo mu napríklad reinvestovať výnosy do vlastnej firmy. To by s veľkou pravdepodobnosťou urobilo tak či onak: v roku 1997 sa totiž v Slovalcu do modernizácie technológií a riadenia preinvestovalo viac ako štvrť miliardy korún, plánované investície v roku 1998 činili vyše 300 miliónov, v ZSNP vyčlenili v tom istom roku na investície vyše pol miliardy, nehovoriac o tzv. pláne ekologických opatrení (pol miliardy do roku 2000) či plánoch na ďalšie rozšírenie výroby hliníka... [61] Bežné plánované investovanie teda spoľahlivo stačí ZSNP na splnenie privatizačnej “podmienky” FNM. Nemožno teda vylúčiť, že ŽHK dostane ZSNP za 65 miliónov. Ak by sa tak stalo, FNM (štát) “vytlčie” zo svojich akcií v hodnote vyše dvoch miliárd až 65 miliónov. Takáto privatizácia by nebola na Slovensku prvou. ŽHK tvorili Žiarska hutnícka spoločnosť (ŽHS) a Všeobecná sociálna poisťovňa Tatry (VSP). ŽHS je akciovka, v ktorej štatutárnych orgánoch figurujú všetci členovia predstavenstva a predseda dozornej rady ZSNP (predsedom je generálny riaditeľ ZSNP Jozef Pittner). ŽHS teda kontroluje vrcholový manažment ZSNP (aj keď 50 % akcií v nej vlastnia zamestnanci podniku, reálna možnosť, že by na valnej hromade presadili nejaký strategický zámer odlišný od zámeru svojho topmenežmentu, sa limitne blíži k nule). ŽHS sa neúspešne pokúšala privatizovať ZSNP už začiatkom roka 1997. Aby za mečiarizmu FNM niekomu priklepol taký balík, musel žiadateľ do partie ešte pribrať kohosi z prostredia blízkeho špičkám niektorej z koaličných strán – to boli jediné pravidlá, ktoré v privatizačnom procese za Mečiara spoľahlivo fungovali. K ŽHS sa tak nechala pribrať poisťovňa VSP, o ktorej sa hovorí, že nemala ďaleko od prostredia nedávno zavraždeného exministra hospodárstva Jána Duckého (mimochodom, Ducký sa svojho času nechal počuť, že ZSNP bude sprivatizované do konca júna 1996). Konzorcium ŽHK teda tesne pred voľbami stihla za babku sprivatizovať obrovský majetok. Po volebnom krachu mečiarovcov VSP opustila konzorcium, takže ZSNP ostalo v rukách jeho topmanažérov. 65 mil. Sk je iba o čosi viac ako ročný zisk jednej z dcérskych spoločností ZSNP Alufinal, ktorú tiež získali. Hotový Klondike! Štát ako dojná krava Technický riaditeľ a.s. Slovalco Milan Veselý je optimista aj v marci 1999 a opätovné rozšírenie výroby primárneho hliníka vidí reálne. V hre majú byť opäť EBOR so ZSNP, čaká sa údajne iba na doriešenie privatizácie, dlhov a založených akcií. Do apríla 1999 však EBOR odmietala potvrdiť či vyvrátiť svoju účasť na tomto novom projekte rozširovania výroby hliníka, ZSNP detto. K realizácii ich sna opäť chýba iba málo: 80 mil. USD (čoskoro sa však už hovorí o 100 mil. USD, t.j. vyše 4 mld. Sk) a potreba získať tichý súhlas štátu na predĺženie “kontraktu” na stabilnú nízku cenu elektriny. Predstavenstvo spoločnosti začiatkom marca 1999 splnomocnilo manažment k rokovaniu so Slovenskými elektrárňami a bankami a poverilo ho zabezpečením zmluvy o budúcej zmluve na dodávku elektrickej energie na ďalších 10 rokov. Výroba by sa mala rozšíriť o ďalších 30 %, teda na 144 tisíc ton ročne [62]! Pritom nie je nezaujímavé, že hoci sa v roku 1991 písalo o desaťročnej štátnej garancii na lacnú cenu elektriny, generálny riaditeľ Slovalca Štefan Tesák v rozhovore pre SME zverejnil informáciu, podľa ktorej má jeho firma zabezpečené garantované ceny elektrickej energie až do roku 2013 [63] (čo je dvadsaťdva rokov)! Pre Trend to potvrdil aj generálny riaditeľ ZSNP Jozef Pittner a dodal: “Cenu máme stanovenú osobitnou zmluvou, to znamená, že sa do nej nepremietajú úpravy cien elektrickej energie.” [64]. Z environmentálnej analýzy žiarskej hlinikárne, ktorú ešte v septembri 1992 pre holandské Ministerstvo výstavby, plánovania a životného prostredia vypracovala profesionálna konzultačná firma Haskonig, vyplýva, že vďaka garantovaným cenám elektriny hlinikáreň ročne ušetrí takmer 8 mil. USD [65]. Táto firma vychádzala z údajov o spotrebe elektriny v roku 1991, tento údaj je dnes dávno prekročený. Ak teda slovenský štát skutočne chce umožniť hlinikárom počas 22 rokov platiť za elektrinu každoročne zhruba o 10 mil. USD menej, optimizmus topmanažérov nemusí byť nezdravý. Inej cesty niet Rozhodnutím vlády z apríla 1991 mala Slovenská komisia pre životné prostredie (predchodkyňa ministerstva životného prostredia) zabezpečiť bioprojekt pre žiarsky región zdevastovaný hlinikárňou. Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva dostalo úlohu okamžite prijať opatrenia na zlepšenie stavu lesov, ministerstvo zdravotníctva malo zabezpečiť sledovanie zdravotného stavu obyvateľstva vo vzťahu k zlej ekologickej situácie [66]. Nevedno, koľko stála realizácia týchto úloh, podobne ako nevieme, koľko stálo presídlenie Horných Opatoviec, dekontaminácia podzemných vôd, straty na poľnohospodárskej produkcii, tzv. ochranné stravovanie detí v žiarskych školách, školy v prírode či kde by sa zastavilo vyčíslovanie spoločenských dopadov na poklese produktivity práce v dôsledku zvýšenej chorobnosti a úmrtnosti ľudí v žiarskom regióne. Na riešenie zdravotného stavu hutníkov “sa” napríklad v rámci tzv akcie Metalurg v roku 1992 vyčlenili štyri milióny korún zo Slovenskej štátnej poisťovne [67]. Nebola to prvá ani posledná akcia vynútená existenciou zbytočnej hlinikárne, ktorú zaplatil každý občan štátu. Alebo z iného súdka: udržanie vládou schválenej úrovne ťažby hnedého uhlia v roku 1993 vyžadovalo dotácie vo výške 700 mil. korún. “Tepelná elektráreň v Novákoch kupuje štátom dotované uhlie a štát zas dotuje energiu v Žiari nad Hronom. Čo na to daňový poplatník, ktorý nevyrába ani hliník ani energiu v Novákoch a ani nepracuje v bani?”, čuduje sa spolu s každým normálnym človekom novinár, ktorý sa zaoberá ekonomikou [68]. Podobne by prevrátil oči, ak by sa náhodou zamyslel napríklad nad skutočným zmyslom mochoveckej atómky. Nuž, ak chce slovenský ľud naďalej pokračovať v prvovýrobe hliníka, mal by sa ihneď prestať čudovať. Inej cesty niet. Dar Slovensku po deviatich rokoch Kauza ZSNP je iba jednou z mnohých káuz na Slovensku, ktoré akoby jedna mater mala. Je o klientelizme, korupcii, lobingu, hre na demokraciu i o kultúre rozhodovania a spoločnosti ako takej. Je aj o tom, ako si jeden premiér krajiny nevšimol dobre myslený podnet angažovaných občanov. Laikov v oblasti makroekonomiky či priemyselných stratégií, ale ako sa ukázalo už o pár rokov neskôr, s dobrou intuíciou (keď nereagujúci premiér už dávno nie je premiérom a teší sa inej dobre platenej funkcii). Oveľa lepšou, než mali tí, ktorí sa nazývali odborníkmi, opierajúc sa o prognózy a štúdie vykonštruované na ich zákazku. Kauza ZSNP je tiež o tom, ako sa robí politika. Občania s ambíciou postaviť sa do cesty autorom mýtov, za ktoré platia nevinní, prehrali. A prehrávajú i v ďalších kauzách, kde sa už nehrá iba o teóriu. Keď sme pripravovali tento materiál, potrebovali sme si overiť niektoré informácie. Okrem iných sme kontaktovali aj pána Simona Jacksona, oficiálneho predstaviteľa EBOR na Slovensku. Tej EBOR, ktorá poskytla 110 mil. USD daňových poplatníkov krajín Západu na jeden nezmyselný a stratový projekt a ktorá potom požičiavala a chce požičiavať ďalej. Na našu otázku, či má tri minúty času a či by nám mohol odpovedať na niektoré otázky ohľadne aktuálnych rokovaní banky so Slovalcom, pán Jackson reagoval veľmi podráždene a odpovedať odmietol s tým, že už ide o súkromný podnik. O dva dni neskôr nám telefonovala sekretárka jedného z riaditeľov ZSNP a požiadala nás, aby sme jej povedali presný názov a zameranie našej organizácie... “Dar Slovensku” z roku 1990 bol dobre myslenou ponukou environmentalistov na hľadanie perspektívneho rozvojového programu pre žiarsku kotlinu. Skončil v koši. S ním aj perspektíva žiarskej kotliny na nejaké to desaťročie. Cenná skúsenosť.

Poznámky:
[1] Titulok prevzatý z materiálu “Small is Beautiful, BIG is Subsidised“, The International Society for Ecology and Culture, Steven Gorelick, 1998.
[2] Báseň “Naša pýcha“ z knihy “Výstavba Slovenska: 1956-1960“, Vojtech Mihálik.
[3] Dejiny Žiaru nad Hronom, Peter Ratkoš, Osveta, 1978
[4] Co s kolosem na hliníkových nohách, Ján Klíma, Hospodářske noviny, 15. 1. 1992
[5] Čakanie na zázrak, Práca, 4. 5. 1993
[6] O všetkom rozhodne ekonomika, M. Úradníček, Národná obroda, 20.4.1991
[7] Vyhláška MŽP SR č. 112/1993 Z.z. o vymedzení oblastí vyžadujúcich osobitnú ochranu ovzdušia a o prevádzkovaní smogových varovných a regulačných systémov
[8] EBRD Faces Row Over Loan to Slovak Plant, Kenneth Gooding, Financial Times, September 1, 1993
[9] Informačný systém Štatistického úradu SR, apríl 1999
[10] O všetkom rozhodne ekonomika, M. Úradníček, Národná obroda, 20.4.1991
[11] V. Krivý, V. Freglová, D. Balko, Slovensko a jeho regióny, nadácia Media, 1996
[12] SME na štvrtok, 3.6.1993
[13] Aj tak som rád, že Slovensko je samostatné, Domino Fórum, 12.3.1998
[14] Len žiadne experimenty, Ivan Štulajter, SME, 21.5.1993
[15] Čakanie na zázrak, Práca, 4. 5. 1993
[16] Hliník nejlevnější za více než 25 let, Hospodářske noviny, 27.5.1991
[17] Výroba hliníku příliš nákladná, Hospodářske noviny, 13.8.1991
[18] Neželezné kovy - stálý pokles cen, Lidové noviny, 12.5.1993
[19] Co s kolosem na hliníkových nohách, Ján Klíma, Hospodářske noviny, 15. 1. 1992
[20] Sme stále nevoľníkmi minulosti?, Peter Šporer, Ekopanoráma 1991
[21] Spoločnosť, ktorá získala ZSNP, zatiaľ neodkryla všetky karty, Juraj Hrúz, Trend, 29.7.1998
[22] Report on Environmental Assessment of Slovalco Facility, European Bank for Reconstruction nad Development, August 13, 1991
[23] O všetkom rozhodne ekonomika, M. Úradníček, Národná obroda, 20.4.1991
[24] Rozhodnutia súril čas, Klára Grossmannová, Práca, 22.5.1991
[25] Čakanie na zázrak - II. časť, Práca, 18.5.1993
[26] Straty z Gabčíkova, Národná obroda, 22.5.1991
[27] Čakanie na zázrak - II. časť, Práca, 18.5.1993
[28] Rozhodnutia súril čas, Klára Grossmannová, Práca, 22.5.1991
[29] Dejiny Žiaru nad Hronom, Peter Ratkoš, Osveta, 1978
[30] Hrozí nórsky neokolonializmus?, Stanislav Tománek, Národná obroda, 14.6.1991
[31] Životná záruka pre Žiar nad Hronom, Alica Ďurianová, Slovenský denník, 22.5.1991
[32] Co s kolosem na hliníkových nohách, HN, 15.1.1992
[33] Těžké časy lehkého kovu, HN, 5.11.1991
[34] Report on Environmental Assessment of Slovalco Facility, Ziar nad Hronom, Slovak Republic, European Bank for Reconstruction nad Development, 13.8.1993
[35] Za našu spoločnú budúcnosť, Juraj Mesík, Práca, 12.6.1991
[36] Nesúhlas s modernizáciou hlinikárne, Práca, 8.6.1991
[37] The European Bank for Reconstruction and Development, An Environmental Progress Report, Center for International Environmental Law, Washington, DC, November 1995
[38] Práca, 2.4.91
[39] V. Mečiar sa mýli, Ivan Štulajter, SME, 28.5.1993
[40] Európska banka otvára brány, Smena, 9.10.1992
[41] After the Fall, Janet Guyon, Wall Street Journal, 28.6.1993
[42] Na pomoc Rusku, Hospodárske noviny, 20.4.1994
[43] Preklenovací úver hlinikárom, Hospodárske noviny, 22.4.1993
[44] Od 1. júla na 12 mesiacov!, SME, 28.4.1993
[45] Hlinikáreň dostala úver, SME, 8.9.1993 [46] EBRD faces row over loan to Slovak plant, Kenneth Gooding, Financial Times, September 1, 1993
[47] Na mieste skládky bude les, Helena Navrátilová, Smena, 16.12.1994
[48] Najmodernejší systém riadenia na Slovensku, Kveta Fajčíková, SME, 7.3.1995
[49] Len žiadne experimenty, Ivan Štulajter, SME, 21.5.1993
[50] Pripravovaná revitalizácia ZSNP by mala dostať spoločnosť konečne do zisku, Štefan Kuča, TREND, 16.7.1997
[51] Slovalco získalo úver za 2% nad LIBOR, TREND, 2.12.1998
[52] Skupina ZSNP dosiahla vlani stratu 720 mil. Sk, Trend, 31.3.1999
[53] Najmodernejší systém riadenia na Slovensku, Kveta Fajčíková, SME, 7.3.1995
[54] Slovalco získalo úver za 2% nad LIBOR, TREND, 2.12.1998
[55] Spoločnosť, ktorá získala ZSNP, zatiaľ neodkryla všetky karty, Juraj Hrúz, Trend, 29.7.1998
[56] ZSNP prepúšťa pracovníkov zo zrušeného závodu, SME, 16.12.1998
[57] V okrese Žiar nad Hronom pokles ekonomicky aktívneho obyvateľstva, SME, 5.3.1999
[58] Personálne zmeny v Závode SNP, SME 18.12.1998
[59] Prehľad vývoja cien vybraných komodít (burzy Londýn), TREND, 23.12.1998
[60] Aj tak som rád, že Slovensko je samostatné, Domino Fórum, 12.3.1998
[61] Spoločnosť, ktorá získala ZSNP, zatiaľ neodkryla všetky karty, Juraj Hrúz, Trend, 29.7.1998
[62] Rozšírenie výroby v Slovalcu závisí od financií, SME, 18.3.1999
[63] Najmodernejší systém riadenia na Slovensku, Kveta Fajčíková, SME, 7.3.1995
[64] Spoločnosť, ktorá získala ZSNP, zatiaľ neodkryla všetky karty, Juraj Hrúz, Trend, 29.7.1998
[65] Survey on Environmental Aspects of the Aluminium Industry in Ziar nad Hronom, Ministry of Housing, Physical Planning and Environment, The Netherlands, September 1992
[66] O všetkom rozhodne ekonomika, M. Úradníček, Národná obroda, 20.4.1991
[67] Akcia Metalurg, Z. Kollárová, Práca, 15.12.1992
[68] Psie kusy, Ivan Štulajter, SME, 30.4.1994