Návrh decentralizácie (v Koncepcii decentralizácie a modernizácie verejnej správy, marec 2000) rozdeľuje kompetencie v oblasti dopravy nasledovne:
Štátnej správe ponecháva vlastníctvo, výstavbu, údržbu a správu medzinárodných ciest, celoštátne železnice, prístavy, pošty a letiská. (Stratégia reformy verejnej správy v SR z júla 1999 hovorí o celoštátnej infraštruktúre - základnej železničnej sieti, diaľničnej sieti a vodných cestách.) Na orgány územnej (t.j. miestnej a regionálnej) samosprávy navrhuje preniesť najmä zodpovednosť za regionálnu mestskú a prímestskú hromadnú dopravu a vlastníctvo, výstavbu, údržbu a správu ciest II. a III. triedy. Orgánom územnej samosprávy sa navrhuje i možnosť účasti v regionálnych dopravných podnikoch. Územná samospráva má však mať aj iné dôležité kompetencie, najmä v oblasti územného a regionálneho plánovania. Teoreticky by jej to malo zabezpečiť napríklad i ovplyvňovanie charakteru, rozsahu či trasovania dopravnej infraštruktúry. Mimovládne organizácie, ktoré sa zaoberajú aj problematikou dopravy, považujú decentralizáciu verejnej správy za mimoriadne dôležitú a naliehavú. Jej postup by nemali brzdiť rôzne skupinové ani stranícke záujmy. Je však potrebné zabezpečiť, aby výsledkom procesu decentralizácie boli kvalitnejšie služby, ktoré patria k základným potrebám ľudí – v našom prípade doprava. To znamená, aby sa proces decentralizácie v žiadnom prípade nezredukoval na zbavovanie sa zodpovednosti štátu za ekonomicky náročné poskytovanie služieb, na ktoré je podstatná časť populácie existenčne odkázaná.
Preto upozorňujeme na tri kľúčové otázky vo vzťahu k reforme verejnej správy, ktoré by mali byť uspokojivo vyriešené pred faktickou delimitáciou kompetencií. V oblasti dopravy k takým kľúčovým otázkam patria nasledovné:
1. Centralizmus v územnom plánovaní V prvom rade, regionálne samosprávy sa budú musieť riadiť UPN VUC, ktoré boli schválené Mečiarovou vládou v roku 1998. Pritom obce boli z pripomienkovania a spracovania týchto UPN vylúčené, čo skonštatovalo aj MŽP v čiernej knihe, nehovoriac o regionálnych samosprávach, ktoré vôbec neexistovali. Návrh Koncepcie decentralizácie a modernizácie verejnej správy uvažuje u regionálnych samospráv iba s obstarávaním územných plánov veľkých územných celkov, teda nepriznáva im právomoc schvaľovať ich, ako je to v prípade územných plánov sídelných útvarov a zón (aspoň podľa návrhu, ktorý je k dispozícii na vládnej webovej stránke). Ak by však túto právomoc napokon aj získali, pri zachovaní dnes platného legislatívneho rámca by v územných plánoch regiónov (krajov alebo žúp) nemohli schváliť nič, čo bude v rozpore so záväznou časťou Koncepcie územného rozvoja Slovenska, ktorú schvaľuje vláda. Regionálne samosprávy budú nútené prevziať celú nadregionálnu infraštruktúru – včítane dopravnej - presne podľa záväznej časti KURS. KURS schvaľuje vláda a doterajší priebeh spravovania nedáva nádej, že by orgány samospráv mali mať lepšiu pozíciu pri jeho pripomienkovaní, než v minulosti. Ak sa teda nezmení centralistický charakter legislatívy upravujúcej územné plánovanie, možnosť územnej samosprávy ovplyvňovať rozvoj dopravnej infraštruktúry nadregionálneho významu sa aj po reforme nezmení.
2. Dedičstvo zdevastovanej verejnej dopravy Samosprávy zdedia mestskú hromadnú dopravu, prímestskú autobusovú dopravu a zrejme i malú časť regionálnej železničnej dopravy (podľa vládou schváleného projektu transformácie a reštrukturalizácie Železníc SR) v ekonomicky i technicky zdevastovanom stave. V prípade, že delimitácia zodpovednosti v tejto oblasti na samosprávy bude štátna správa vnímať aj ako zbavenie sa tohto problému, samosprávam neostane častokrát iné, ako hľadať riešenia: · v obmedzovaní rozsahu a kvality služieb, · vo zvyšovaní finančnej účasti užívateľov verejnej dopravy (čo vyvolá iba ďalší úbytok jej klientov a tým i príjmov a v konečnom dôsledku to povedie k opačnému vývoju, než sa očakávalo – tento fakt už potvrdila i naša slovenská skúsenosť), · prípadne v ich privatizácii. Práve skúsenosti s privatizáciou verejnej dopravy (napr. železníc vo Veľkej Británii) však ukazujú prudký nárast problémov v poskytovaných službách na jednej strane a na strane druhej zároveň nečakaný rast verejných dotácií do tohto sektora – teda presný opak toho, čo britská vláda od privatizácie očakávala. To isté však možno povedať napríklad aj o privatizácii vodární a kanalizácií alebo ich správy v rôznych krajinách sveta. Na takýto vývoj väčšinou doplácajú konkrétni užívatelia týchto služieb a daňoví poplatníci všeobecne. Aj skúsenosti z oblasti odpadového hospodárstva na Slovensku by mali byť v tomto zmysle zdrojom poučenia. V strednodobej koncepcii hospodárskeho a sociálneho rozvoja SR vláda prijala i rozhodnutie o znížení výdavkov verejného sektora. Racionalizácia štátnej správy sa však nesmie stať nástrojom zbavovania sa zodpovednosti (najmä ekonomickej) za rozvoj základných služieb, k akým verejná doprava nepochybne patrí.
3. Zlá dopravná politika štátu Napriek pomerne častému striedaniu vlád s navzájom protichodnými politickými záujmami ostáva praktická dopravná politika štátu na Slovensku v zásade nemenná. Je charakteristická tým, že · zvýhodňuje individuálnu dopravu pred verejnou, · zvýhodňuje cestnú dopravu pred železničnou, · preferuje budovanie medzinárodných dopravných koridorov pred rozvojom lokálnych a regionálnych sietí. Ak sa tieto priority zásadným spôsobom nezmenia, nemožno očakávať alokáciu potrebných zdrojov na rozvoj verejnej dopravy zo strany štátu, za ktorú budú vo významnej miere zodpovedať samosprávy. Štátna dopravná politika musí priznať spoločenskú prospešnosť verejnej dopravy, uznať množstvo jej mimoekonomických prínosov a podľa toho upraviť aj príslušné ekonomické nástroje na jej rozvoj. Verejná doprava nikde vo svete nie je stopercentne samofinancovateľná.
Zhrnutie: Decentralizácia je nevyhnutná a potrebná.
Avšak na to, aby proces decentralizácie verejnej správy bol aj v oblasti dopravy procesom neoddiskutovateľne spoločensky prospešným z dlhodobého hľadiska, je treba:
1. Dobrú štátnu dopravnú politiku (tá Slovensku chýba): t.j. nové, resp. zásadne zmenené priority a ich účinná implementácia v praxi.
2. Dobrú legislatívu zabezpečujúcu dostatočnú autonómiu územných samospráv v oblasti rozhodovania o regionálnom rozvoji.
3. Vhodné prostredie pre kvalitný výkon služieb delegovaných na samosprávy. Sem patrí: · primerané finančné zabezpečenie · účinné regulačné a kontrolné mechanizmy na ochranu verejných záujmov (s cieľom predchádzať korupcii a nekvalifikovanému a politicky motivovanému riadeniu v rámci samospráv)