Obvinenia bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky triafajú do čierneho – napríklad vo veci ovplyvňovania volieb v Rusku zo strany MMF a Ministerstva financií USA. “Ľudí to odsúdilo k záhube”, povedal mi bývalý aparátčik. Bolo to akoby zo scény od Le Carreho. Bývalý prominentný agent sa pridáva k nám a dlhé hodiny nám odhaľuje svoje spomienky na hrôzy, ktoré napáchal v mene politickej ideológie, o ktorej je dnes presvedčený, že zahníva. Tentokrát som však mal pred sebou omnoho väčšiu rybu ako nejakého zneužitého špióna z obdobia studenej vojny. Joseph Stiglitz bol vrchným ekonómom Svetovej banky. Nový svetový ekonomický poriadok bol do značnej miery výsledkom realizácie jeho vlastných teórií. Interview so Stiglitzom trvalo niekoľko dní: na univerzite v Cambridge, v jednom londýnskom hoteli a napokon v apríli 2001 vo Washingtone na veľkom stretnutí Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu (MMF). Stiglitz tu však nebol preto, aby predsedal stretnutiam ministrov a guvernérov centrálnych bánk. Naopak, bol bezpečne izolovaný za modrými policajnými kordónmi, rovnako ako mníšky nesúce veľký drevený kríž, odboroví predáci z Bolívie, rodičia obetí AIDS a ostatní odporcovia globalizácie. Jeden z najzasvätenejších insiderov bol teraz vonku. V roku 1999 dala Svetová banka Stiglitzovi výpoveď. Nedopriala mu pokojný dôchodok – ako mi sám povedal, minister financií USA Larry Summers požadoval jeho verejnú exkomunikáciu ihneď po tom, čo vyjadril svoj prvý mierny nesúhlas s globalizáciou v štýle Svetovej banky. Tu vo Washingtone sme dokončili niekoľkohodinový exkluzívny rozhovor pre denník The Observer a program televízie BBC “Newsnight” o skutočnom a často skrytom pôsobení MMF, Svetovej banky a jej väčšinového vlastníka, Ministerstva financií USA. A tu sme tiež od nemenovaných zdrojov (nie od Stiglitza) dostali obálku s dokumentami označenými ako “dôverné”, “interné” a “nezverejniteľné bez súhlasu Svetovej banky”. Stiglitz nám pomohol dešifrovať jeden z nich. Dokument mal názov “Stratégia pomoci krajine”. Podľa Svetovej banky sa Stratégia pomoci vypracúva pre každú chudobnejšiu krajinu, a to na základe dôsledného prieskumu tamojšej situácie. Podľa insidera Stiglitza však pracovníci Banky detailne skúmajú hlavne miestne päťhviezdičkové hotely. Tam si predvolávajú bezmocných ministrov financií, ktorým do natrčených rúk vkladajú vopred sformulované dohody o reštrukturalizácii pripravené na ich “dobrovoľný” podpis. (Mám k dispozícii niekoľko takých materiálov.) Ekonomika každej krajiny sa analyzuje individuálne, potom však podľa Stiglitza Banka poskytne každému ministrovi jeden a ten istý štvorbodový program. Prvým krokom je privatizácia, ktorú však podľa Stiglitza presnejšie vystihuje pojem prichmatizácia. Namiesto toho, aby lídri jednotlivých krajín namietali voči výpredaju štátneho priemyslu, využívajú požiadavky Svetovej banky na umlčanie domácich kritikov a bezstarostne rozpredávajú svoje energetické a vodárenské spoločnosti. “Mali by ste vidieť, ako sa im rozširujú zreničky” pri predstave 10percentných provízií vyplatených priamo na ich švajčiarske kontá iba za to, že okresali kúpnu cenu štátneho majetku o niekoľko miliárd. A vláda USA o tom vedela, tvrdí Stiglitz, prinajmenšom v prípade najväčšej prichmatizácie všetkých čias rozpredaja ruského štátu v roku 1995. “Podľa názoru Ministerstva financií USA to bolo v poriadku, pretože sme potrebovali, aby Jeľcina zvolili znovu. Je nám jedno, či v skorumpovaných voľbách. Potrebujeme, aby sa peniaze dostali k Jeľcinovi”, trebárs aj prostredníctvom financovania jeho kampane. Stiglitz nie je žiadny blázon ani zajatec konšpiračných teórií. Tento muž bol priamo v centre diania, bol členom kabinetu prezidenta Billa Clintona ako šéf tímu jeho ekonomických poradcov. Najobludnejšie podľa Stiglitza je to, že oligarchovia s podporou USA dôkladne vyplienili priemyselné bohatstvo Ruska. Korupčné mechanizmy zrazili štátnu produkciu takmer na polovicu, čo viedlo k hospodárskej depresii a hladu. Po prichmatizácii nasleduje druhý krok univerzálneho receptu Svetovej banky a MMF na záchranu chudobných ekonomík – liberalizácia kapitálového trhu. Deregulácia kapitálového trhu teoreticky umožňuje voľný tok investičného kapitálu z krajiny a do krajiny. Bohužiaľ, v prípade Indonézie či Brazílie peniaze neustále iba odtekali. Stiglitz nazýva tento proces cyklom “horúcich peňazí”. Pritekajúca hotovosť, ktorá je určená na špekulácie s nehnuteľnosťami a devízami, z krajiny uniká už pri prvom náznaku problémov. Štátne rezervy tak môžu vyschnúť za pár dní, či dokonca hodín. A keď sa tak stane, MMF nariaďuje krajinám zvýšiť úrokové miery o 30 %, niekedy dokonca o 50 až 80 %, aby prilákali špekulantov, s cieľom vrátiť štátu jeho vlastné kapitálové fondy. “Výsledky bolo možné predvídať”, povedal Stiglitz o prílive a odlive horúcich peňazí v Ázii a v Latinskej Amerike. Vyššie úrokové miery znehodnotili hodnotu majetkov, rozvrátili priemyselnú výrobu a vysušili štátne pokladnice. V takejto situácii tlačí MMF paralyzovanú krajinu do kroku číslo tri: k liberalizácii cien, čo je vychytený termín pre zvýšenie cien potravín, vody a plynu. Po tomto kroku sa dá bezprostredne očakávať krok tri a pol: Stiglitz mu hovorí “nepokoje z dielne MMF”. Nepokoje spôsobené MMF možno predpovedať s bolestivou istotou. Keď je krajina “úplne na lopatkách, {MMF} to využije a ešte z nej vyžmýka poslednú miazgu. Postupne podkuruje, až kým celý kotol nevybuchne,” ako sa stalo v Indonézii v roku 1998, kde vďaka MMF zrušili všetky dotácie na potraviny a palivá pre chudobných obyvateľov. V Indonézii vypukli nepokoje, rovnako ako vlani v Bolívii, kvôli zvyšovaniu cien vody a vo februári tohto roku aj v Ekvádore kvôli zvýšeniu cien plynu na nátlak Svetovej banky. Takmer máte dojem, že nepokoje sú súčasťou plánu. Tak to však v skutočnosti aj je. Stiglitz ani nevedel, že v čase, keď bol v USA, podarilo sa redakciám BBC a Observer získať niekoľko dokumentov oštempľovaných ako “dôverné”, “tajné”, “nezverejňovať”. Vráťme sa k jednému z nich, k “Dočasnej stratégii pomoci krajine” pre Ekvádor. Banka v ňom niekoľkokrát uvádza – so stoickým pokojom – že jej plány pravdepodobne vyvolajú “sociálne nepokoje”, aby sme použili jej vlastný termín pre krajinu, ktorá sa zmieta v plameňoch. Nie je to nič prekvapujúce. V tajnej správe sa uvádza, že plány na zavedenie amerického dolára ako štátnej meny v Ekvádore uvrhli 51 % populácie pod hranicu chudoby. Plán “pomoci” Svetovej banky jednoducho predpokladá umlčanie občianskej nespokojnosti a utrpenia “politickými opatreniami” – a čoraz vyššími cenami. Nepokoje vyvolané MMF (myslím tým pokojné demonštrácie rozháňané guľkami, tankami a slzným plynom) vedú k ďalším panickým únikom kapitálu a ku krachom celých vlád. Takéto ekonomické podpaľačstvo je výhodné pre zahraničné korporácie, ktoré potom už len vyzbierajú zvyšky bohatstva, napríklad zostávajúce koncesie na ťažbu surovín či prístavy, a to za výpredajové ceny. Stiglitz podotýka, že MMF a Svetová banka nie sú žiadnymi zásadovými advokátmi trhovej ekonomiky: “Keď banky potrebujú podporné injekcie, intervencie {na trhu} sú vítané.” V tom istom čase, ako MMF v Indonézii presadil zrušenie dotácií na dovoz potravín, doslovne vydupal 10 mld. USD na záchranu indonézskych finančníkov a ich prostredníctvom aj bánk v USA a v Európe, od ktorých si títo finančníci požičiavali. Súvislosti začínajú byť jasné. Ide o systém, v ktorom je mnoho porazených, ale aj jeden jasný víťaz: tým sú západné banky a Ministerstvo financií USA, ktorí v tomto novom šialenom kapitálovom víre zarábajú ťažké peniaze. Stiglitz mi rozprával o nešťastnom stretnutí s novým etiópskym prezidentom zvoleným v prvých demokratických voľbách, ktoré sa uskutočnilo hneď na začiatku jeho úradovania. Svetová banka a MMF nariadili Etiópii, aby poukázala peniaze určené na pomoc pre túto krajinu na svoje rezervné konto na Ministerstve financií USA so smiešnymi 4percentnými úrokmi, zatiaľ čo krajina si musela požičať americké doláre na 12percentný úver, aby uživila svojich obyvateľov. Nový prezident prosil Stiglitza, aby mu dovolil použiť peniaze určené na rozvoj krajiny. Lenže márne, korisť putovala rovno do sejfov Ministerstva financií vo Washingtone. Dostávame sa k štvrtému kroku. MMF a Svetová banka ho nazývajú “stratégiou redukcie chudoby”: voľný obchod. Ide o voľný obchod podľa pravidiel Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a Svetovej banky, insider Stiglitz však prirovnáva voľný obchod v štýle WTO k ópiovým vojnám. “Aj tam išlo o otváranie trhov,” povedal. Podobne ako v 19. storočí, Európania a Američania dnes odstraňujú bariéry, ktoré stoja v ceste predaju ich tovarov v Ázii, Latinskej Amerike a Afrike, pričom však zároveň dobre zabarikádovali svoje trhy pred poľnohospodárskymi produktami z tretieho sveta. Počas ópiových vojen sa Západ vojenskými blokádami snažil vynútiť si otvorenie trhov pre svoj expandujúci obchod. V súčasnosti môže Svetová banka nariadiť finančnú blokádu – tá je rovnako efektívna, a niekedy aj rovnako vražedná. Mimoriadne emotívne reaguje Stiglitz na tému dohôd WTO o právach na intelektuálne vlastníctvo (známe pod skratkou TRIPS). Tento ekonóm tvrdí, že nový globálny poriadok “odsúdil ľudí na smrť” tým, že zaviedol také poplatky a tarify za značkové lieky v prospech farmaceutických spoločností, ktoré si ľudia nemôžu dovoliť zaplatiť. “Im je jedno,” konštatoval profesor na adresu korporácií a bankových pôžičiek, na ktorých príprave sa podieľal, “či ľudia žijú alebo zomierajú.” Netreba sa nechať zmiasť, ak spomíname raz MMF a Svetovú banku, inokedy zasa WTO. Sú to rôzne podoby toho istého mocenského systému. Sú vzájomne prepojené prostredníctvom tzv. “triggers” (podmienok). Napríklad pôžička Svetovej banky pre školstvo je podmienená prijatím všetkých podmienok, ktoré stanovili Svetová banka a MMF, a tých je v priemere 111 na krajinu. V reálnej praxi, upozorňuje Stiglitz, MMF požaduje, aby krajiny prijali obchodné opatrenia, ktoré sú ešte prísnejšie ako oficiálne pravidlá WTO. Za najväčší problém považuje Stiglitz fakt, že plány Svetovej banky, pripravované v tajnosti a poznačené absolutistickou ideológiou, sa nikdy nezverejňujú na diskusiu a kritiku. Na jednej strane Západ v rozvojovom svete presadzuje slobodné voľby, na druhej strane jeho programy redukcie chudoby “demokraciu oslabujú”. A nie sú pritom ani účinné. Produktivita Afriky riadená štrukturálnou “pomocou” MMF klesla pod čiernu zem. Vyhla sa vôbec niektorá krajina tomuto osudu? Áno, vraví Stiglitz, a spomína Botswanu. Tajomstvo ich úspechu? “Odkázali MMF, aby sa pakoval.” Tak som sa na Stiglitza obrátil s otázkou. V poriadku, pán profesor Múdry, ako by ste teda vy pomohli rozvojovým krajinám? Stiglitz navrhoval radikálnu pozemkovú reformu, ktorá by ohrozila priamo jadro pozemkového “magnátstva”, útok na úžernícke renty požadované pozemkovou oligarchiou na celom svete, a to bežne až vo výške 50 % úrody nájomníkov. Musel som sa profesora opýtať: boli ste vrchným ekonómom Svetovej banky, prečo sa teda Banka nesprávala podľa vašich odporúčaní? “Ak by ste napadli {pozemkové vlastníctvo}, znamenalo by to zmenu mocenských pomerov a zrušenie moci elít. To nepatrí medzi priority ich programu.” Zjavne nie. Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o tom, že profesor zložil funkciu, bolo zlyhanie bánk a Ministerstva financií USA, ktoré nedokázali zmeniť kurz ani po bezprostredných skúsenostiach s vážnymi krízami – krachmi a utrpením udržovanými ich štvortaktovým monetárnym tancom. Vždy, keď zlyhali ich tržné recepty, MMF jednoducho ešte pritvrdil požiadavky na prijatie ďalších opatrení posilňujúcich voľný trh. “Prípomína to tak trochu stredovek”, hovorí insider Stiglitz, “Keď pacient zomrel, povedalo sa, že si prestal púšťať žilou príliš skoro, lebo v ňom ešte ostávalo trochu krvi.” Po rozhovoroch s profesorom som nadobudol dojem, že riešenie svetovej biedy a krízy je jednoduché: treba odstrániť pijavice. Prvá verzia tohoto článku vyšla pod názvom “Štyrmi krokmi MMF do pekla” v londýnskom denníku Observer v apríli 2001, a ďalšia v Big Issue (časopise distribuovanom bezdomovcami na staniciach v londýnskom metre). Big Issue ponúkol rovnaký priestor aj MMF, avšak od “zástupcu tlačového tajomníka” dostal nasledovnú odpoveď: “...Ťažko sa mi reaguje, vzhľadom na hĺbku a šírku tu povedaného a na dezinformácie v [Palastovej] reportáži.” Nečudo, že zástupcovi tlačového tajomníka sa reagovalo ťažko. Informácie (a dokumenty) totiž pochádzajú od frustrovaných pracovníkov jeho úradu a Svetovej banky. Na internetovej adrese http://www.GregPalast.com si môžete o globalizácii prečítať viac a tiež si pozrieť Palastovu správu pre program televízie BBC Newsnight, ako aj jeho odvysielané interview s Josephom Stiglitzom (od producenta Meiriona Jonesa).
Čoskoro bude k dispozícii aj kompletný prepis 90 minútového rozhovoru.
Prevzaté z britského denníka The Observer (autor Greg Palast: “Today´s Winner of the Nobel Prize In Economics”,
10. 10. 2001.
Preklad: Helena Zamkovská, október 2001.