15.07.2024

Energoportál

udrzatelne.sk

2-percenta

Podporte-nas

Facebook CEPA

HISTÓRIA INTERVENCIÍ USA V STREDNEJ AMERIKE V KONTEXTE OBCHODNÝCH ZÁUJMOV

...Koncom 80-tych rokov, keď si už niekdajšie sovietske impérium nemohlo viac dovoliť miešať karty vo vojnách na americkom kontinente, USA dramaticky zmenilo taktiku. Namiesto toho, aby financovali fašistických psychopatov a ich prostredníctvom držali ľudí pod kontrolou, USA sa začali čoraz intenzívnejšie zaujímať o vytváranie mieru medzi znepriatelenými stranami a dojmu "demokratičnosti", aby otvorili brány tohto regiónu pre svoj kapitál a umožnili mu využívať lacnú pracovnú silu, prírodné zdroje, benevolentnú legislatívu a iné "komparatívne výhody". Pre USA sa stredná Amerika stala potenciálnou obrovskou zónou "voľného obchodu", z ktorej možno ryžovať bez toho, aby bolo potrebné vynakladať miliardové investície na výzbroj diktátorov. Všetci noví hospodárski ministri a mnohí prezidenti stredoamerických krajín majú diplomy z Harvardu či Chicagskej neoliberálnej školy. Odvtedy, čo sa mier a voľný obchod stali prioritou zahraničnej politiky USA voči strednej Amerike, vojny skončili a nastúpila politika vyjednávania so všetkými opozičnými organizáciami. Ich zmyslom bolo eliminovať ich nezávislosť inými ako vojenskými technikami a postupne ich inkorporovať do realizácie obchodno-politických záujmov USA.


"My, ktorí žijeme na Západe, si musíme uvedomiť, že chudobné krajiny sú chudobné v prvom rade preto, lebo sme z nich my vyčerpali zdroje prostredníctvom politického či ekonomického kolonializmu. Predovšetkým Američania musia doviesť svoj národ k tomu, aby si uvedomil a oľutoval svoj moderný hospodársky imperializmus. Avšak hnutia iba v našich krajinách samé nedokážu veľa. Napríklad v Latinskej Amerike si už hnutia za národnú reformu takmer nevedia rady s nenásilnými metódami; mnohí mladí ľudia, dokonca aj kňazi, sa spojili s partizánmi a odišli do hôr. Toľko problémov Latinskej Ameriky má svoje korene v Spojených štátoch - a preto musíme vytvoriť pevné, jednotné hnutie, založené a fungujúce na princípoch nenásilia, také, ktoré by bolo schopné vyvinúť tlak na kapitálové i vládne mocenské štruktúry, ktoré sú príčinou problému, a to naraz na oboch stranách. Myslím, že toto je dnes jedinou nádejou pre nenásilné riešenie v Latinskej Amerike; a jedno z najmocnejších prejavov nenásilia môže vzísť z takejto medzinárodnej koalície spoločensky uvedomelých síl, ktoré fungujú mimo vládnych štruktúr." Martin Luther King, The Trumpet of Conscience KARIBSKÁ KOTLINA AKO PREDMESTIE USA [1] Denny Colum Jedným z vedľajších produktov nepokojov v strednej Amerike a v Karibskej oblasti v 70. a 80. rokoch bolo, že politickí stratégovia USA začali považovať celú Karibskú kotlinu za jednu geopolitickú jednotku. Pod Karibskou kotlinou sa oficiálne považovalo územie všetkých ostrovov a stredoamerických krajín spojených s Karibským morom včítane El Salvadora, ktorý ako jediný štát s týmto morom nehraničí. Dovtedy, čo USA označili Karibskú kotlinu touto nálepkou, táto oblasť ako jeden región nikdy neexistovala. Národy, ktoré v nej žijú, sa vyznačujú veľkou etnickou a jazykovou pestrosťou s rôznym spoločensko-politickým vývojom a niektorými podobnosťami. V istom zmysle však bola nová terminológia USA namieste: väčšiu časť tohto storočia určovali charakter karibských krajín skôr záujmy USA než ich vlastné záujmy. "Karibská kotlina" bola skutočne iba diplomatickejším označením oblasti, ktorú mnohí Severoameričania dlho považovali za svoje "predmestie". Krajiny strednej Ameriky a Karibskej oblasti mali z pohľadu zle čitateľnej zmesi obchodných a vojensko-strategických záujmov USA zásadný význam. Prvoradým obchodným záujmom bola ropa a doprava. Takmer polovica dovážaných tovarov USA prechádzala Panamským prieplavom a Mexickým zálivom, včítane dvoch tretín importovanej ropy. Okrem toho viac ako polovica spracovanej ropy dovážanej do USA pochádzala z rafinérií na Karibských ostrovoch, kde hlboké prístavy, lacná pracovná sila a neexistujúca legislatíva na ochranu životného prostredia uľahčovali podnikanie naftovým spoločnostiam. Obrovské a tým atraktívne ložiská ropy sa nachádzali aj v Mexiku, Venezuele a na ostrove Trinidad a podobné - dlho nevyužívané - zásoby sa zistili i v Guatemale. Tento región takisto pokrýval takmer celý objem importu bauxitu pre USA a predstavoval oblasť, do ktorej vložili obrovské investície poľnohospodárske spoločnosti USA. Vojenské záujmy USA v tomto regióne boli prirodzeným dôsledkom blízkosti hraníc a "potreby" ochrany obchodných záujmov. Väčšinu času tohto storočia venovali USA mimoriadnu pozornosť udržaniu priaznivých ekonomických a politických systémov v krajinách strednej Ameriky a Karibskej oblasti. Tento komplex záujmov tvoril kontext pre stupňovanie vojenskej, politickej a ekonomickej aktivity USA v tomto regióne. Intervencie USA v 80-tych rokoch mali dlhé a hlboké korene v histórii. Vo svojom príspevku o Karibskej kotline na konferencii Organizácie amerických krajín prezident Reagan prehlásil: "Už viac ako 400 rokov naše národy spoločne zdieľajú nástrahy i túžby po budovaní nového sveta." Bližší pohľad do histórie i reality však ukazuje, že tie nástrahy sa týkali predovšetkým krajín strednej Ameriky, a boli následkami snov USA. Aj keď bola stredná Amerika a Karibská oblasť väčšinu 20. storočia pod vplyvom USA, podmienky dominancie USA sa dotvárali najmenej dve storočia predtým. Začali španielskou kolonizáciou, ktorá otvorila brány zástupom vojakov, kňazov a novousadlíkov vyznávajúcich odlišné hodnoty, hľadajúcich vzácne kovy a zotročujúcich domorodé obyvateľstvo. Potom, čo kolonizátori vyťažili zlato a vyčerpali zdroje, premenili podmanenú zem na farmy. Obrovské plantáže, ktoré vlastnila elita Európanov, produkovali kávu, korenie a cukor pre novovznikajúcu strednú vrstvu v Európe a severnej Amerike. Prácu vykonávali otroci alebo takmer otroci, ktorí pozostávali z potomkov privlečených afrických černochov a domorodých Indiánov. Hoci sa vlastníctvo pôdy mohlo časom niekoľkokrát zmeniť (v 80-tych rokoch bolo z podstatnej časti v rukách amerických spoločností), spôsob výroby a autoritárske spoločenské a politické systémy, ktoré pre svoju existenciu nevyhnutne potrebujú, zostali v celej oblasti nezmenené. Monreova doktrína Spojené štáty prvýkrát vstúpili na scénu v roku 1823 prijatím tzv. Monroeovej doktríny, podľa ktorej prehlásili, že nebudú tolerovať konkurenciu so žiadnou európskou krajinou v oblasti vplyvu na novovznikajúce štáty Latinskej Ameriky. Neskôr k nej pripojili "osudový manifest", ktorým vyhlásili svoj nárok na správu impéria na celom kontinente od jedného oceánu po druhý, čo stálo Mexiko tretinu jeho územia. Úloha USA nadobudla dnešné rozmery na prelome storočia, keď rýchlo expandujúce priemyselné kapitalistické hospodárstvo začalo pre seba hľadať nové trhy a najmä nové zdroje surovín. Táto fáza vyústila v roku 1898 do vojny so Španielskom. Monroeova doktrína odôvodňovala španielsko-americkú vojnu záujmom USA oslobodiť Kubu z rúk Španielov. Avšak po jej skončení sa stala kuriózna vec: Kuba bola prinútená zahrnúť do svojej novej ústavy tzv. Plattov doplnok, ktorým USA získali voľné právo na zakladanie vojenských základní na jej území a zasahovať do jej vnútorných záležitostí. V tom čase bola vytvorená základňa vojenského námorníctva USA v zálive Guantanamo, ktorá bola ešte v roku 1984 [v čase písania tohto článku, pozn. prekl.] v prevádzke napriek záujmom kubánskej vlády. Ďalším výsledkom španielsko-americkej vojny bola anexia Portorika (problém Portorika dlho zamestnával tlačových hovorcov vlády USA hľadaním ekvivalentu pre eufemizmus "kolónia"). V roku 1904 prezident Theodore Roosevelt, hrdina výbojných vojen v roku 1898, vyhlásil doplnok k Monroeovej doktríne. Podľa neho majú USA kedykoľvek právo "dozerať na poriadok na medzinárodnej scéne", aby predišli "dlhodobým krivdám a stagnácii" v ktorejkoľvek krajine na západnej pologuli. Toto suché konštatovanie dominancie nad formálne nezávislými štátmi naštartovalo obdobie vojenských dobrodružstiev - bezprecedentných z pohľadu americkej histórie - prerušené iba dvoma svetovými vojnami. Po druhej svetovej vojne pridal Harry Truman k tejto teológii impéria ďalšiu doktrínu. Rozšíril ňou politickú moc USA aj o oblasť priamej intervencie do ktorejkoľvek krajiny sveta ohrozenej - na základe posúdenia USA - komunistickou agresiou alebo komunistami vyvolaným či podporovaným prevratom. Hoci impulzom pre vznik Trumanovej doktríny bolo zdôvodnenie zásahu USA v Grécku v roku 1947 na podporu pravicového diktátora, táto doktrína dodala nový globálny geopolitický a ideologický rámec starej Rooseveltovej doktríne dominancie v rámci amerického kontinentu. Keď sa po čase Castrovi na Kube podaril štátny prevrat, už sa nehralo iba o zopár cukrovarov a mafiánskych kasín, ale o osud celej západnej civilizácie. A prostriedky, ktorými sa konflikt vyostroval, zďaleka neboli iba vojenské plavidlá a partizánske vojny, ale aj jadrové strely. Kubánska revolúcia odpálila ďalekosiahlu reakciu USA včítane invázie v Zálive svíň v roku 1961, ktorú financovala CIA, niekoľko pokusov CIA o atentát na Castra a absolútnu diplomatickú a ekonomickú blokádu novej kubánskej vlády. Paralelne s opatreniami (verejnými i tajnými) na zvrhnutie Castrovej vlády sa vypracovala celá nová stratégia latinskoamerickej politiky USA na zabránenie ďalšieho šírenia prevratov. Súčasťou tejto stratégie bolo vytvorenie tzv. Aliancie za pokrok, ktorej cieľom bolo zlepšiť ekonomické podmienky Latinskej Ameriky a prilákať zahraničný kapitál. "V roku 1957 povedal istý citlivý americký oficiálny predstaviteľ v zámorí, že sa mu zdá, že naša krajina stojí na nesprávnej strane svetovej revolúcie. Som presvedčený o tom, že ak sa máme dostať na správnu stranu svetovej revolúcie, musíme - celá spoločnosť – prejsť radikálnou revolúciou hodnôt. Skutočná revolúcia hodnôt sa čoskoro nebude javiť ako ľahká a jednoduchá na pozadí ostrého kontrastu medzi biedou a bohatstvom. S oprávneným rozhorčením poukáže ponad oceány na jednotlivých kapitalistov Západu investujúcich obrovské sumy peňazí v Ázii, Afrike a Južnej Amerike s jediným cieľom - pumpovať zisky z týchto krajín bez ohľadu na ich sociálnu situáciu a povie: 'To nie je spravodlivé.' Ukáže na naše spojenecké aliancie s majiteľmi pôdy v Latinskej Amerike a povie: 'To nie je spravodlivé.' Skutočná revolúcia hodnôt položí ruku na svetový politický systém a povie o vojne takto: 'Tento spôsob riešenia rozdielov nie je spravodlivý.' Prax likvidovania ľudí napalmom, zvyšovanie počtu domovov, v ktorých žijú vdovy a siroty, dopovanie jedovatých drog nenávisti do žíl ľuďom, ktorí sú za normálnych podmienok ľudskí, posielanie mužov z tmavých a krvavých bojísk späť domov fyzicky handicapovaných a psychicky rozvrátených, to všetko sa nezlučuje s múdrosťou, spravodlivosťou a láskou. Krajina, ktorá rok čo rok utráca stále viac peňazí na zbrojenie namiesto na programy sociálneho pozdvihnutia, smeruje k duchovnej skaze." Martin Luther King, The Trumpet of Conscience Okrem toho v rámci tejto stratégie boli iniciované rozsiahle programy školení a výcvikov latinskoamerických armád pre kontrarevolučné operácie (na základni južného veliteľstva USA v Paname) a pre interné bezpečnostné služby štátov včítane mučenia (v Akadémii medzinárodnej politiky vo Washingtone). Napriek proklamáciám prezidenta Kennedyho o zámere vlády USA podporovať umiernené proreformné politické sily, ihneď po tom, čo sa usadil prach zvírený Alianciou za pokrok, sa Latinská Amerika stala takmer neprerušenou reťazou dobre vyzbrojených vojensko-policajných štátov od Guatemaly po Argentínu. V tomto čase USA podnikli jednu zo svojich najväčších vojenských akcií v Karibskej kotline, keď 20 tisíc amerických žoldnierov obsadilo Dominikánsku republiku, aby potlačili ľavicové povstanie proti skorumpovanej a represívnej vláde (1965). V polovici 80-tych rokov bolo ťažké predstaviť si, že by americký prezident vyslal 20 tisíc vojakov do druhej krajiny bez vyvolania veľkého verejného škandálu. Túto skutočnosť spôsobila reakcia americkej verejnosti voči vojne vo Vietname, ktorá vypukla v ten istý rok. Pretože Vietnam odolal a na verejnosť prenikli údaje o ekonomických škodách a stratách na ľudských životoch, začali sa spochybňovať všetky doktríny imperiálnej teológie. Keď aféra Watergate odhalila niektoré podlé praktiky amerických spravodajských služieb, dlho utajovaný rozpor medzi proklamovanými demokratickými hodnotami a reálnou globálnou politikou vyvolal celonárodnú apatiu a znechutenie známe ako vietnamský syndróm. Carterova politika Zvolenie Jimmyho Cartera v roku 1976 sa spájalo s nádejou, že vyrieši tieto problémy a umožní Spojeným štátom znovu nadobudnúť dobrý pocit zo seba samých. Po ôsmych rokoch otvorenej amorálnosti Henryho Kissingera, Carter vrátil do zahraničnej politiky USA pojmy ako "právo na sebaurčenie" a "ľudské práva". Hoci aplikácia jeho politiky ľudských práv bola prinajmenšom diferencovaná, v niektorých prípadoch ju skutočne uplatnil voči niektorým najbrutálnejším latinskoamerickým režimom, predovšetkým v Chile a Argentíne. Carter sa chcel vrátiť k stratégii podpory miernych reforiem z Kennedyho éry, avšak po viac ako desaťročí "stavu národnej bezpečnosti" prežilo a dostalo sa z väzenia iba veľmi málo umiernených reformátorov v celej Latinskej Amerike. Politika Carterovej éry vychádzala z novej teórie trilateralizmu vytvorenej v polovici 70-tych rokov žiakmi tzv. Trilaterálnej komisie. Trilateralizmus - na čele s Davidom Rockefellerom, prezidentom Chase Manhattan Bank, ktorá mala svoje pobočky po celom svete - predstavoval pokus vládnucej elity v USA dostať sa z chaosu spôsobeného neúspechom vo Vietname a kolísaním cien ropy krajín OPECu. Bol pokusom o znovuobnovenie zvládnuteľného svetového poriadku a priaznivej klímy pre rozvoj podnikania, ktorý vychádzal z princípu, podľa ktorého USA už viac nemajú riadiť celú ekonomiku nekomunistického sveta a zo zásady podstatne menšej kontroly celého tretieho sveta jedinou krajinou. Trilateralisti navrhovali prijať spojencov zo západnej Európy a Japonska za plnoprávnych partnerov pri riadení sveta (odtiaľ je odvodený aj názov tohto prúdu). Trilateralizmus v prvom rade podnietil menej ideologizovaný a pragmatickejší prístup k problémom sveta. Uprednostňoval stabilitu pred antikomunizmom ("stabilitu" pochopiteľne v intenciách podnikateľskej elity). Podnikateľom-trilateralistom išlo v podstate o získanie prístupu k dovtedy nedotknutým trhom v komunistických krajinách. Avšak nový svetový poriadok sa neuplatnil podľa plánovaných zámerov. Carter zlyhal vo vzťahoch k spojencom a ukázal sa ako absolútne neschopný vysvetliť svoju zahraničnú politiku na domácej politickej scéne, čo dokazujú jeho ťažkosti okolo otázky Panamského prieplavu či dohôd SALT II. V roku 1979 sa stalo niečo, čo bolo - z pohľadu konkrétneho ekonomického a strategického významu USA - dokonca významnejšie ako kubánska revolúcia či neúspech vo Vietname. Bol to dokonca zásah priamo do srdca Rockefellerovho ropného a bankového koncernu. Tou udalosťou bol pád iránskeho šacha. Irán nebol iba jednou zo symbolických kociek domina. Jeho zásoby ropy, hranice so ZSSR a jeho funkcia plateného policajta Spojených štátov v regióne Perzského zálivu urobilo z tejto udalosti vážnu stratu. Pád šacha bol mimoriadne zlou novinou pre trilateralistov, ktorí považovali jeho režim za určitý model modernizácie Tretieho sveta. Na konci toho istého roku Sovietsky zväz vpadol do Afganistanu a nové kolo studenej vojny začalo naberať horúčkovité obrátky. Vo víre týchto udalostí sa krajiny strednej Ameriky a Karibskej oblasti nanešťastie stali hlavnou stávkou v scenári studenej vojny. Približne v rovnakom čase, ako Spojené štáty strácali Irán, Sandinovci vytláčali Somozu von z Nikaragui a vlna povstaní a rebélií prerastala do El Salvadoru a Guatemaly. Rok 1979 bol tiež svedkom pádu diktátorského režimu na karibskom ostrove Grenada, ktorý tam znovupresadili USA. Nahradila ho ľavicová vláda, ktorá začala budovať priateľské vzťahy s Kubou. A sociálno-demokratická vláda Michaela Manleyho na Jamajke odmietla podmienky Medzinárodného menového fondu pre udelenie vládou garantovanej pôžičky a začala hľadať iné ako západné zdroje financií. Aj Manley si vytvoril dobré vzťahy s Kubou. Celý tento pohyb v Karibskej kotline bol vyvolaný predovšetkým hospodárskou krízou, ktorá prepukla po drastickom zvýšení ceny ropy a súčasnom znížení cien cukru a kávy v druhej polovici 70-tych rokov. Táto situácia zhoršila už aj tak mizerné životné podmienky väčšiny chudobných ľudí v karibských štátoch. Prispela k tomu svojím dielom aj Carterova politika ľudských práv, minimálne tým, že sťažila Spojeným štátom vyzbrojovanie najkrutejších diktátorov typu Somozu. To umožnilo národom strednej Ameriky nadýchnuť sa k tomu, aby mohli niečo so svojou mizériou robiť. V USA sa udalosti roku 1979 v Karibskej kotline prijímali ako dôkaz slabosti USA čeliť narastajúcej hrozbe ZSSR. Carter na to reagoval iniciovaním vojenskej pomoci salvadorskej junte, zvyšovaním vojenskej prítomnosti USA v Karibskej oblasti a vytváraním internej spravodajskej skupiny, ktorej úlohou bolo pripraviť návrh dlhodobej rozsiahlej protiofenzívy. Niektorí pozorovatelia činnosti CIA vážne podozierajú USA z akcií zameraných na zvrhnutie vlád na Grenade a Jamajke v tomto období. Avšak nech už bol iniciátor týchto akcií ktokoľvek, faktom zostáva, že v júni 1980 bol na Jamajke pokus o puč a na Grenade sa bombardovalo s cieľom zlikvidovať revolučné vedenie. Carter nechcel v Nikaragui opakovať politiku, ktorá priviedla Kubu do područia ZSSR. Hoci podnikol niektoré posledné zúfalé pokusy, aby zabránil víťazstvu Sandinistov, nadviazal s novým režimom v Nikaragui normálne diplomatické vzťahy a zariadil pre túto krajinu balík ekonomickej pomoci. Dúfal, že podporou umiernených síl revolúcie bude ešte stále schopný situáciu zvládnuť. Zatiaľ čo Carter sa pokúšal nájsť vhodnú kombináciu tvrdej a mäkkej línie USA voči Karibskej kotline, jeho pravicová opozícia intenzívne pracovala na príprave svojej vlastnej teórie o tomto regióne. Konzervatívne think-tanky typu Heritage Foundation, American Security Council (Americká bezpečnostná rada) či Center for Strategic and International Studies (Centrum strategických a medzinárodných štúdií) pri georgestownskej univerzite chrlili série štúdií a článkov, ktoré si nevšímali iba rastúci vplyv ZSSR v povstaniach v strednej Amerike, ktoré mali medzinárodné príčiny. Podľa nich ZSSR prostredníctvom Kuby priamo inicioval a riadil revolučné hnutia v Karibskej kotline. Táto teória priniesla svoje ovocie a po víťazstve republikánov v prezidentských voľbách v USA v roku 1980 sa stala platformou, ktorá označovala vládu v Nikaragui za marxistickú a zaviazala stranu k jej zvrhnutiu. Reaganova politika Inaugurácia Ronalda Reagana v januári 1981 otvorila novú kapitolu histórie intervencií USA do krajín strednej Ameriky a Karibsklej oblasti. Po prvé, takmer okamžite sa prudko rozšírila vojenská pomoc salvadorskej vláde, a to formou výcviku salvadorských jednotiek. V susednom Hondurase boli vybudované vojenské základne USA, ktoré slúžili na výcvik salvadorskej armády a okrem toho jej poskytovali podporu vo vojne proti partizánom; paralelne s tým sa na hraničnom pomedzí stále udržovala v prevádzke základňa pre asi 50 vojenských poradcov USA. Rétorika Carterovej administratívy o politike ľudských práv zo slovníka Reaganovej vlády celkom vymizla. Vojenská pomoc salvadorskému režimu sa zvyšovala paralelne so systematickým vraždením domáceho obyvateľstva vlastnou vládou. Na základe politickej platformy svojej strany Reagan podnikol niekoľko krokov na zvrátenie revolučného procesu v Nikaragui. Prvým krokom bola kampaň škrtenia hospodárskej pomoci; zrušil sa Carterov program pomoci a americké banky stratili možnosť získať na svoje pôžičky garancie od federálnej vlády. Potom nasledovala protiakcia CIA s cieľom zlikvidovať nikaragujskú vládu, ktorá prerástla do otvorenej vojny vedenej približne 10 tisícovou armádou tzv. Contras (nicaraguiskými žoldniermi vycvičenými USA a priamo financovanými vládou USA), ktorí podnikali ozbrojené výpady proti Nikaragui zo základní v Hondurase. Vojenské aktivity USA v strednej Amerike vždy určitým spôsobom mierili na Kubu, ktorá sa stala symbolom rozvratu celého regiónu. Minister vnútra USA Alexander Haig prisľúbil zaoberať sa povstaniami v Karibskej oblasti a "ísť až k ich zdroju". Okrem hospodárskeho embarga s Kubou prerušili diplomatické styky aj spojenci USA v Latinskej Amerike. Vojenské aktivity sa stupňovali po založení novej základne karibského veliteľstva v Key West, po cvičnom vylodení námorných síl v základni vojenského námorníctva v Guantanamo a po vojenských manévroch NATO, ktoré simulovali útok na Kubu. Obsahom práve týchto manévrov nazvaných Ocean Venture 81 (Operácia Oceán 81) bola tiež simulácia invázie na maličký ostrov Grenada. Zámienkou k pripravovanej medzinárodnej intervencii, ktorej cieľom bolo zvrhnúť revolučnú vládu Grenady a dosadiť vládu priaznivo naklonenú záujmom USA, boli únosy amerických občanov extrémistami z Grenady. Scenár z týchto cvičných manévrov bol do písmena použitý v októbri 1983, keď počas nepokojov a nestability po atentáte na premiéra Maurice Bishopa 6 tisíc amerických žoldnierov spolu so spojeneckými jednotkami z okolitých ostrovov obsadili Grenadu. "Vojenská podpora vašej vlády v El Salvadore nepochybne vyostrí nespravodlivosť a represie voči organizovaným ľuďom, ktorí v podstate bojujú za rešpektovanie svojich základných ľudských práv. Ak skutočne túžite po ochrane ľudských práv, dajte nám záruky, že vaša vláda nebude zasahovať priamo ani nepriamo prostredníctvom armády, ekonomicky, diplomaticky ani inými formami nátlaku do osudu Salvadorčanov. Bolo by nespravodlivé a odsúdeniahodné, ak by cudzie mocnosti zasiahli a sklamali salvadorský ľud, ak by ich potláčali a nedovolili im samostatne rozhodnúť o vlastnom ekonomickom a politickom kurze, ktorým sa chcú uberať. Bolo by to porušením práva, ktoré latinskoamerickí biskupi na svojom stretnutí v meste Puebla verejne uznali, keď hovorili o 'zákonnom sebaurčení našich národov, ktoré im umožní organizovať sa podľa svojej vlastnej vôle a historického kontextu a spolupracovať podľa nového medzinárodného poriadku.'" Posolstvo salvadorského katolíckeho arcibiskupa Oscara Romera Američanom, The World Remains. Arcibiskup Romero bol zavraždený salvadorskou Národnou gardou. Okrem nového kola vojenských dobrodružstiev obsahovala Reaganova ofenzíva v Karibskej kotline aj komponent hospodárskeho rozvoja. Tento aspekt jeho programu bol zverejnený v návrhu tzv. Karibskej iniciatívy vo februári 1982, ktorú Kongres USA schválil nasledujúci rok. Obsahom iniciatívy bolo predovšetkým zrealizovať tzv. Karibsko-stredoamerickú akciu - obchodné zoskupenie zo sídlom vo Washingtone tvorené a financované dominujúcimi nadnárodnými spoločnosťami, ktoré podnikali v tomto regióne ako Alcoa, Gulf and Western, Chase Manhattan Bank a United Brands. Málokedy v histórii bol program zahraničnej hospodárskej pomoci USA zreteľnejšie prispôsobený na zisky amerických firiem bez ohľadu na potreby príslušných krajín. Tento program obsahoval len malú časť priamej hospodárskej pomoci; jeho základom boli predovšetkým daňové úľavy a uvoľnenie dovozných limitov pre tie americké firmy, ktoré podnikali v Karibskej kotline. Plán rozdeloval podporu na základe strategickej hodnoty pre USA a nie na základe reálnych potrieb karibských krajín. Vo svojom jadre bola Karibská iniciatíva aplikáciou politiky tzv. ekonómie strany ponuky v podmienkach Tretieho sveta [tento ekonomický smer nekompromisne presadzoval v USA v rokoch 1981-1989 prezident Reagan a vo Veľkej Británii v rokoch 1979-1990 premiérka M. Thatcherová, pozn. prekl.]. Závislosť tejto ekonomickej politiky na investičných stimuloch pre veľké firmy sa zdôvodňovala tým, že priaznivý účinok prieniku zahraničného kapitálu “presiakne” aj k chudobe, napr. vo forme nových pracovných príležitostí. História preukázala, že táto teória sa neosvedčila o nič lepšie v Karibskej oblasti ako v samotných Spojených štátoch. V roku 1948 Portoriko podniklo tzv. operáciu Bootstrap, ktorá sa v mnohom stala modelom pre Reaganovu iniciatívu. V rokoch 1948 až 1968 vyrástlo v tomto štáte dvetisíc podnikov, ktoré vlastnili firmy v USA. Miera nezamestnanosti však onedlho presiahla 20 percent a 60 percent populácie sa stalo závislej na prídelových potravinových lístkoch z USA. Výsledkom operácie Bootstrap bol takmer totálny kolaps miestneho poľnohospodárstva a masívna migrácia Portorikáncov do USA. Politika jamajskej vlády v rokoch 1950-1970 bola obdobná. Ekonómovia Interamerickej rozvojovej banky odhadovali prienik zahraničného kapitálu v tomto období na 73 miliónov dolárov, avšak pre kapitálovo náročný charakter investícií vytvoril tento kapitál iba 9257 nových pracovných miest pri náraste počtu práceschopného obyvateľstva o 150 tisíc. Ako reakciu na stále rastúci odpor voči svojej politike v strednej Amerike vymenoval prezident Reagan v lete 1983 Národnú dvojstrannú komisiu pre strednú Ameriku na čele s bývalým ministrom vnútra Henrym Kissingerom, aby vo Washingtone obnovila konsenzus v otázke zahraničnej politiky USA. Správa tejto komisie publikovaná v januári 1984 v podstate potvrdila vojenský charakter Reaganovej politiky, zároveň však vyzvala k podstatnému zvýšeniu hospodárskej pomoci tomuto regiónu. Správa navrhla celkový objem tejto pomoci vo výške 8,4 miliardy dolárov na nasledujúcich päť rokov. Návrh sa vzápätí začal realizovať. Skutočným cieľom hospodárskej pomoc - dokonca i v rozsahu navrhnutom Kissingerovou komisiou - však bolo utlmiť opozíciu voči vojenskej intervencii v Kongrese USA, než reálne pomôcť ľuďom v strednej Amerike. Návrhy v rámci tejto pomoci totiž ignorovali samotnú nezmyselnosť pumpovania dolárov na obnovu hospodárstva v krajine, ktorá sa stále zmietala vo vojne. V El Salvadore plynula väčšina prostriedkov finančnej pomoci USA do eliminácie strát poľnohospodárskej produkcie spôsobených vojnou, hoci kroky na zastavenie bojov by boli oveľa lacnejšie a účinnejšie. Okrem toho, väčšina pomoci USA strednej Amerike nikdy neodrážala skutočné potreby jednotlivých krajín. Končila vo vreckách skorumpovaných vládnych úradníkov. Veľká časť americkej pomoci prichádzala vo forme úverov miestnym podnikateľom lojálnym voči mocenským záujmom domácej proamerickej elity. Politika izolácie Nikaragui od rôznych obchodných a rozvojových návrhov, ktorú praktizovali USA, postihla celú stredoamerickú ekonomiku, pretože Nikaragua bola vždy jej dôležitou súčasťou. Jediným dlhodobým riešením ekonomickej mizérie, ktorá bola hnacím motorom povstaní v strednej Amerike a v Karibskej oblasti, bola základná reorganizácia ekonomických a politických systémov týchto krajín. Potrebovali dostať príležitosť na tvorbu vlastných programov maximálnej možnej miery vlastnej sebestačnosti v produkcii potravín a ďalších základných potrieb namiesto závislosti na finančných dotáciách, ktoré uvrhovali ich ekonomiky na milosť či nemilosť zahraničných firiem. Takáto ekonomická orientácia by si zároveň vyžadovala rozsiahlu redistribúciu pôdy i politickej moci, aby sa prelomila dominancia domácich elít. Začiatkom 80-tych rokov sa jedna karibská krajina - Grenada - pokúsila naštartovať takýto kurz. Jej nová vláda čelila neutíchajúcemu nepriateľstvu zo strany USA, ktoré skončilo inváziou v roku 1983 preto, že sa pokúsila získať hospodársku a politickú nezávislosť od Spojených štátov. Krajiny strednej Ameriky a Karibskej oblasti potrebovali predovšetkým slobodu, aby si mohli sami formovať vlastnú budúcnosť. Potrebovali dostať príležitosť vytvárať systémy, inštitúcie a medzinárodné aliancie, ktoré by presadzovať záujmy vlastných národov. To však bolo presne to, v čom im ekonomická a vojenská dominancia Spojených štátov celé desaťročia bránila. Pokiaľ bude táto dominancia pretrvávať, kolobeh prehlbujúcej sa biedy a spoločenských, ekonomických i politických problémov sa môže iba stupňovať. Ak má byť v tejto časti sveta niekedy mier, spravodlivosť a skutočná demokracia, bude to vtedy, keď si najmä verejnosť v Spojených štátoch uvedomí, že tieto krajiny nie sú ich predmestím, ale sú domovom druhých ľudí. STREDNÁ AMERIKA PO DESIATICH ROKOCH [2] Dave Henson Vojenská intervencia USA v strednej Amerike eskalovala v polovici 80-tych rokoch, vrcholila v rokoch 1986-1987 a v rokoch 1988-1989 pomaly ustupovala. Začiatkom 90-tych rokov sa v El Salvadore, Nikaragui, Hondurase a Guatemale uskutočnila základná transformácia spoločnosti, včítane volieb a v určitom zmysle sa zmenila aj intervenčná politika USA: Guatemala Ozbrojený konflikt v Guatemale je najdlhším v celej strednej Amerike. V roku 1954 CIA podporovala štátny prevrat, v ktorom spolu s firmou United Fruit (producent banánov) a extrémne pravicovými prúdmi v guatemalskej armáde zavraždili demokraticky zvoleného prezidenta Jacoba Arbenza a nastolili vojenský režim. Ten udržali až do polovice 80-tych rokov, kedy sa po voľbách dostala k moci civilná vláda. Všetky nasledujúce voľby boli z veľkej časti podvodmi, pretože veľké podniky, médiá, polícia i samotný volebný systém manipulovali verejnú mienku v prospech pravicových kandidátov. V roku 1979 prezident Carter zastavil priamu vojenskú pomoc Guatemale, najmä z dôvodov masového porušovania ľudských práv v tejto krajine (tzv. "nevojenská pomoc" však pokračovala, hoci jej súčasťou bolo vyzbrojovanie, školenia a technická pomoc včítane dodávky zariadení na mučenie ľudí Národnej garde). Guatemalská armáda bola v 80-tych rokoch zásobovaná Izraelom, Chile a Argentínou (po revolúciách v Chile a Argentíne, ktoré zvrhli diktátorské režimy, zásoboval guatemalskú armádu už iba Izrael a medzinárodný trh so zbraňami). Hoci od polovice 80-tych rokov bola v Guatemale civilná vláda, v skutočnosti bola pod kontrolou dvoch dominujúcich síl v krajine - armády a Národnej gardy. USA za vlády Reagana a Busha jednoznačne podporovali pravicu, avšak vyhýbali sa otvorenej vojenskej pomoci alebo vyslaniu vlastných jednotiek do tejto krajiny. Od roku 1992, keď bola hlavnej predstaviteľke guatemalských Indiánov - Rigoberte Menchu - udelená Nobelova cena mieru, sa guatemalská vláda dostala pod značný medzinárodný tlak (vrátane USA), ktorý požadoval ukončiť vyvražďovanie Indiánov a ich deportáciu do Mexika s následným záberom ich pôdy a súčasne požadoval uzavrieť mier s partizánmi. Dňa 30. marca 1994 guatemalská vláda a koalícia štyroch organizácií odporu podpísali mierový dokument sprostredkovaný OSN, ktorého cieľom je ukončiť ozbrojený konflikt. Pakt obsahuje dohodu o sledovaní dodržiavania ľudských práv a demobilizácii partizánov a predpokladá sa, že do konca roku 1994 všetci signatári podpíšu "dohodu o trvalom mieri". Najväčším úspechom partizánov bola tá časť dohody, na základe ktorej sa zriadi "komisia pravdy", ktorá bude vyšetrovať desaťročia zneužívania ľudských práv, včítane mučenia a vrážd 70 tisíc Guatemalčanov, poväčšine domorodých Mayov (tí síce tvoria až 70% obyvateľstva, avšak vlastnia iba zlomok pôdy a nemajú žiadnu politickú moc). Guatemalská národná revolučná jednota bola hlavnou skupinou odporu a v mierovej dohode sa zaviazala odzbrojiť svoje oddiely a začleniť sa do mierového života spoločnosti. El Salvador Vojenská prítomnosť USA v El Salvadore trvala viac ako desaťročie. Svoj vrchol dosiahla v polovici 80-tych rokoch (1981- 1987), kedy USA poskytla vojenskú pomoc krajne pravicovej salvadorskej vláde v hodnote niekoľko miliónov dolárov ročne. V rokoch 1985-1989 poskytovali USA každoročne vojenskú a hospodársku pomoc El Salvadoru vo výške, ktorá prevyšovala celý ročný rozpočet tejto krajiny. USA tým držali nad vodou salvadorskú vládu. Bez ich pomoci by nemohla vydržať a moc by získali povstalci. USA nikdy nenasadzovali v strednej Amerike vlastné početné vojská. V El Salvadore mali vždy iba okolo sto "vojenských inštruktorov". Avšak v USA pripravovali tisíce salvadorských žoldnierov na dlhodobých školeniach pre boj s povstalcami (tieto školenia viedli tí istí dôstojníci, ktorí cvičili juhovietnamskú armádu v 60-tych a 70-tych rokoch). Keď v roku 1989 salvadorské jednotky zavraždili štyri mníšky a po nich i jezuitského kňaza (všetci boli občanmi USA), verejná mienka v USA prinútila americký Kongres stiahnuť väčšinu vojenskej pomoci a prinútili salvadorskú vládu vstúpiť do mierových rokovaní s opozičným FMLN (Front národného oslobodenia Farabunda Martího). Tieto rokovania, ktoré sa uskutočňovali pod záštitou generálneho tajomníka OSN Chaviera Peres de Cuellar vyústili v roku 1990 do mierovej dohody a priniesli ukončenie občianskej vojny v El Salvadore. Počas celého priebehu rokovaní sa USA správali typicky schizofrenicky: mnohí kongresmani a mieroví aktivisti pracovali pre nastolenie mieru a pravidiel fair-play, zatiaľčo armáda USA, Ministerstvo vnútra a CIA v zákulisí svorne kryli chrbát pravicovej salvadorskej vláde. Kľúčový význam vo vytváraní tlaku na vládu USA, aby sa zasadila o to, že salvadorská vláda začne rokovať s FMLN, mali americké občianske organizácie Sľub odporu (Pledge of Resistance) a Výbor pre solidaritu s ľudom Salvadora (Committee in Solidarity with the People of El Salvador)[3]. Prvé "demokratické" voľby v El Salvadore po niekoľkých desaťročiach sa uskutočnili 20. marca 1994. FMLN v nich kandidovala ako riadne zaregistrovaná strana. Ich protivníkmi boli ARENA, krajne pravicová (v podstate fašistická) strana, ktorá kontrolovala moc v posledných desiatich rokoch, podobne ako Kresťanskodemokratická strana pravého stredu. Vo voľbách kandidovalo aj veľké množstvo malých strán. Výsledkom bolo 49 % pre stranu ARENA a 26 % pre FMLN, čo znamenalo, že v El Salvadore mali byť dodatočné voľby, ktoré mali medzi týmito dvoma stranami rozhodnúť, kto bude kontrolovať parlament a kto získa post prezidenta. OSN i mnohé krajiny vyslali do El Salvadora pozorovateľov, ktorí mali dohliadať na regulérnosť volebného procesu. Väčšina z nich sa zhodla v názore, že ARENA sa uchýlila k veľkým podvodom, výsledkom ktorých bolo znemožnenie výkonu volebného práva asi 400 tisíc ľuďom (najmä vidieckym roľníkom, ktorí podporovali FMLN), oficiálne kvôli "administratívnym problémom". Pred blížiacimi sa rozhodovacími voľbami medzi FMLN a ARENA sa však opozícia sústredila najmä na to, aby bol proces týchto volieb spravodlivejší a neostal jej čas na vyšetrenie volebných podvodov. Nikaragua Podobne ako v El Salvadore, aj občianska vojna v Nikaragui finančne podporovaná USA vrcholila v rokoch 1982-1989. Armáda USA nikdy do tejto krajiny priamo vojensky nezasiahla. Namiesto toho sa v hondurasko-nikaragujskom pohraničí permanentne obmieňalo asi 10 tisíc amerických žoldnierov, ktorí cvičili a vyzbrojovali nikaragujské vládne jednotky Contras a boli kedykoľvek pripravení otvorene zasiahnuť. Táto materiálna pomoc a psychologický tlak boli hlavnými príčinami porážky opozičných Sandinistov. Po celé toto obdobie CIA iniciovala stovky útokov na prístavy, elektrické vedenia, malé pohraničné obce, letiská, atď., pričom vždy používala nikaragujských Contras ako štít. V roku 1987 sa vystupňoval tlak hnutia Sľub odporu v USA - ktoré tvorili predovšetkým odborové skupiny a náboženské organizácie - a verejná mienka prinútila Kongres USA schváliť tzv. "Bolandov dodatok", ktorý uložil Reaganovej administratíve buď ukončiť akékoľvek ozbrojené útoky CIA voči Nikaragui alebo jej oficiálne vyhlásiť otvorenú vojnu (v tomto prípade by bol Kongres kompetentný určovať výšku vojenských výdavkov). Pretože väčšina členov Kongresu bola proti vojne, väčšina vojenských výdavkov by sa zablokovala. V roku 1989 sa pod záštitou OSN podpísala mierová dohoda medzi Sandinistami a Contras, ktorá viedla k slobodným voľbám. USA prispeli stovkami miliónov dolárov nikaragujskej pravici s cieľom odstaviť Sandinistov od moci. Pravicové UNO veľmi tesným víťazstvom vyhralo prezidentské voľby (zvíťazila Violetta Chamorro, manželka majiteľa populárneho denníka, ktorého diktátor Somoza zavraždil ešte pred sandinistickou revolúciou). Sandinisti si však udržali kontrolu nad parlamentom, armádou a políciou. USA pred voľbami prehlásili, že v prípade slobodných a demokratických volieb zrušia hospodárske embargo, ktoré ruinovalo Nikaraguu. Avšak pretože prezidentka Violetta Chamoro sa rozhodla postaviť vládu, v ktorej budú mať zastúpenie aj Sandinisti, USA nikdy neposkytli Nikaragui žiadnu významnejšiu hospodársku pomoc. Po kolapse ZSSR a zastavení sovietskej pomoci Sandinistom sa ekonomika krajiny ocitla v totálnom krachu. Nikaragua sa stala po Haiti druhou najchudobnejšou krajinou západnej hemisféry. Vyčerpávajú ju každodenné pouličné boje - tentoraz však už nebojujú Sandinisti s Contras, ale skôr rôzne sociálne skupiny navzájom. Honduras Aj v tejto krajine sa začiatkom 90-tych rokov podpísali mierové dohody medzi vládou a partizánmi, a uskutočnili sa voľby. USA si však v Hondurase udržali početné vojenské základne (podobne ako v Paname). Od vojenskej intervencie k diplomacii: zmena stratégie na dosiahnutie rovnakého cieľa Podstatnou zmenou v prístupe USA ku krajinám strednej Ameriky, ktorý charakterizovali vojenské intervencie a hospodárske a politické embargá 80-tych rokov, je ústup od politiky studenej vojny. Celé desaťročia sa nemorálna politika dosadzovania a vydržiavania brutálnych diktátorov v celej strednej Amerike v USA zdôvodňovalo "červenou hrozbou". Táto nezmyselná ideológia opantala celé myslenie politických elít USA, ktoré verili, že "Rusi už-už pochodujú z Managui do Washingtonu". Ideologický cirkus však tvoril iba dymovú clonu nad záujmami vojensko-priemyselného komplexu USA, ktorý vždy z vojen profitoval a žal miliardy dolárov z masových vrážd stredoamerických roľníkov a tiež nad plánmi nadnárodných veľkomajiteľov pôdy udržiavať nízke mzdy a vysoké výnosy z produkcie kávy, banánov či cukru. Koncom 80-tych rokov, keď si už niekdajšie sovietske impérium nemohlo viac dovoliť miešať karty vo vojnách na americkom kontinente, USA dramaticky zmenilo taktiku. Namiesto toho, aby financovali fašistických psychopatov a ich prostredníctvom držali ľudí pod kontrolou, USA sa začali čoraz intenzívnejšie zaujímať o vytváranie mieru medzi znepriatelenými stranami a dojmu "demokratičnosti", aby otvorili brány tohto regiónu pre svoj kapitál a umožnili mu využívať lacnú pracovnú silu, prírodné zdroje, benevolentnú legislatívu a iné "komparatívne výhody". Pre USA sa stredná Amerika stala potenciálnou obrovskou zónou "voľného obchodu", z ktorej možno ryžovať bez toho, aby bolo potrebné vynakladať miliardové investície na výzbroj diktátorov. Všetci noví hospodárski ministri a mnohí prezidenti stredoamerických krajín majú diplomy z Harvardu či Chicagskej neoliberálnej školy. Odvtedy, čo sa mier a voľný obchod stali prioritou zahraničnej politiky USA voči strednej Amerike, vojny skončili a nastúpila politika vyjednávania so všetkými opozičnými organizáciami. Ich zmyslom bolo eliminovať ich nezávislosť inými ako vojenskými technikami a postupne ich inkorporovať do realizácie obchodno-politických záujmov USA. Poznámky: [1] História intervencií USA v strednej Amerike, Denny Collum. Upravené a doplnené z časopisu Sojourners, apríl 1982. Publikované v publikácii A Pledge of Resistance Handbook; 1984. Prevzaté časopisom InLife 1/94, apríl 1994, Centrum pre podporu miestneho aktivizmu. [2] InLife 1/94, apríl 1994, Centrum pre podporu miestneho aktivizmu. [3] Celé desaťročia čelili národy strednej Ameriky každodennému teroru. Brutálne diktátorské režimy, komandá smrti a dobre vyzbrojené armády vytvorili a upevnili v tomto regióne podmienky pre udržovanie represií, biedy a hladu. Dlhé obdobie medzi sebou viedli vojny štyri krajiny: El Salvador, Nikaragua, Guatemala a Honduras (v rokoch 1979-1983 v nich zahynulo viac ako 70 tisíc ľudí). V každej z týchto vojen zohrávali veľmi podstatnú úlohu Spojené štáty. S rozširovaním vojenskej prítomnosti USA v strednej Amerike sa násilie čoraz viac stupňovalo - a rástla možnosť plnej priamej vojenskej invázie USA. V reakcii na výzvu učiteľov, kňazov, biskupov a intelektuálov zo strednej Ameriky občanom USA sa desaťtisíce občanov z celých Spojených štátov verejne dištancovali od politiky vlády USA v tomto regióne podpísaním "Sľubu odporu", záväzku k osobnej účasti na (ilegálnej) nenásilnej občianskej neposlušnosti, prípadne (legálnych) protestoch využívajúcich právne nástroje v prípade vojenskej invázie USA. Ak by vznikla takáto situácia, mierové hnutie bolo okamžite pripravené iniciovať nenásilné akcie po celých USA s cieľom dramaticky otvoriť celý problém vzťahu USA k strednej Amerike pred americkou verejnosťou. Bola to forma silného tlaku na Kongres USA, aby rozhodol o ukončení invázie: SĽUB OBČIANSKEJ NEPOSLUŠNOSTI Ak vtrhnú Spojené štáty do Nikaragui alebo El Salvadora, ak budú tieto krajiny bombardovať, ak tam vyšlú svoje vojenské oddiely alebo akýmkoľvek iným spôsobom podstatne vyostria svoje zasahovanie do týchto krajín, sľubujem, že sa na základe svojho svedomia pridám k ostatným a zúčastním sa na akciách nenásilnej občianskej neposlušnosti voči federálnym úradom USA, včítane budov federálnej vlády USA, vojenských objektov, úradov Kongresu, úradov Ústrednej spravodajskej služby CIA, Ministerstva vnútra USA a ďalších vhodných miest. Zaväzujem sa k aktívnej účasti na nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorej cieľom je predísť alebo zabrániť krviprelievaniu a ničeniu, ktoré takéto vojenské akcie USA spôsobujú národom strednej Ameriky. SĽUB LEGÁLNEHO PROTESTU Ak vtrhnú Spojené štáty do Nikaragui alebo El Salvadora, ak budú tieto krajiny bombardovať, ak tam vyšlú svoje vojenské oddiely alebo akýmkoľvek iným spôsobom podstatne vyostria svoje zasahovanie do týchto krajín, sľubujem, že sa na základe svojho svedomia pridám k ostatným a aktívne sa zúčastním na legálnych akciách, ktoré budú využívať právne nástroje, akými sú účasť na demonštráciách a protestných zhromaždeniach, rozširovanie letákov a písanie protestných listov členom Kongresu a Bieleho domu. Zaväzujem sa tiež, že prejavím svoju podporu tým ľuďom, ktorí sa aktívne zúčastňujú na akciách nenásilnej občianskej neposlušnosti, aby pomohli predísť alebo zabrániť krviprelievaniu a ničeniu, ktoré takéto vojenské akcie USA spôsobujú národom strednej Ameriky. Stratégia hnutia odporu (pre prípad mobilizácie USA, t.j. pre prípad vojenskej invázie do strednej Ameriky) bola nasledovná: · Informovanie partnerských skupín v strednej Amerike o vypuknutí hnutia odporu v USA. · Pravideľné zhromaždenia a stretnutia po celých USA (na vopred určených cirkevných a iných miestach) s cieľom šíriť informácie a vzájomne pripravovať a koordinovať akcie. · Demonštrácie pred budovami miestnych úradov Kongresu a pred inými vopred určenými budovami federálnych úradov a pri vojenských základniach s využitím rôznych právnych nástrojov, dialógu i nespolupráce a nenásilných priamych akcií, pokiaľ vláda nezastaví inváziu. · Masové delegácie do Washingtonu a občianska neposlušnosť v Bielom dome. · Vlastné nenásilné akcie občanov USA žijúcich v Nikarague s pomocou dobrovoľníkov z USA. · Legálne protesty ako aj protiprávna občianska neposlušnosť mala trvať dovtedy, pokiaľ vláda USA nezruší svoju vojenskú intervenciu v krajinách strednej Ameriky. Hnutie odporu - prvé celonárodné nenásilné hnutie organizované členmi amerických cirkevných komunít - sa usilovalo o vytvorenie širokej kampane zjednocujúcej cirkvi, hnutia a organizácie bojujúce za spravodlivosť a mier a všetky spoločenstvá odmietajúce cudzie zasahovanie do vývoja iných krajín. Prišlo s návrhom organizovať širokú nenásilnú opozíciu voči zasahovaniu USA v strednej Amerike. Do hnutia odporu sa zapojili stovky celonárodných, regionálnych a miestnych cirkevných, mierových, environmentálnych, odborových, humanitných, charitatívnych a iných skupín v USA. Hnutie zatvorilo svoju kanceláriu v roku 1992. Jeho poslanie sa naplnilo (resp. prerušilo) podpísaním mierových zmlúv v každej krajine stredoamerického regiónu a obmedzením ilegálnej podpory armády, CIA a vlády USA vojenským a polovojenským režimom v iných krajinách.

 

Search