Verejnosť chudobnejších krajín, ktoré sú v podobnej ekonomickej situácii ako Slovensko, je zo všetkých strán neustále presvedčovaná, že najlepším spôsobom na naštartovanie ekonomiky a tým aj na zlepšenie celkovej životnej úrovne ich obyvateľov, je prilákať priame zahraničné investície (PZI), a to podľa zásady čím viac, tým lepšie. Tí, ktorí o tom verejnosť presviedčajú, pritom očividne prehliadajú fakt, že zle usmernené PZI môžu mať aj iné ako pozitívne účinky na spoločnosť a môžu ešte ďalej prehĺbiť spoločenskú krízu, dokonca aj v krajinách, ktoré - na rozdiel od Slovenska - majú k dispozícii relatívne funkčné mechanizmy riešenia problémov súvisiacich s investíciami.

K takým patria napríklad silné zákony namierené proti korupcii a zákony, ktoré upravujú pohyb zahraničných investícií do príslušných sektorov. PZI teda nielenže často nenaplnia pôvodné očakávania hostiteľskej krajiny, ale v skutočnosti môžu byť z hľadiska jej rozvoja kontraproduktívne. Z týchto dôvodov je potrebné pozorne analyzovať mýty o prínose a potrebe PZI. Tento materiál prináša rozbor jedenástich najrozšírenejších argumentov v prospech PZI so stručným vysvetlením, prečo ich považujeme za zavádzajúce.

Mýtus číslo 1: Najúspešnejšími krajinami sú tie, ktoré sú schopné prilákať PZI. Desať krajín, do ktorých v roku 1998 prúdilo najviac zahraničných investícií, dostávalo spolu 71% z celkového svetového objemu PZI (USA, Veľká Británia, Čína, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko, Brazília, Kanada a Španielsko). V tom istom čase prišlo do 48 najchudobnejších rozvojových krajín menej ako 1% svetového objemu PZI [1]. Tieto údaje nehovoria nič o tom, že krajiny, ktoré sú schopné pritiahnuť veľké množstvo PZI, sú preto úspešné. Naopak, pravdepodobnejšie je, že ekonomicky silné krajiny sú schopné pritiahnuť viac PZI. V správe South Centre, medzivládnej organizácie rozvojových krajín, z roku 1997 sa píše: “Existujú presvedčivé dôkazy o tom, že stimulačné opatrenia nie sú najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní nadnárodných obchodných spoločností o najvýhodnejších lokalitách na investovanie, ak ich porovnáme s takými faktormi, ako sú veľkosť trhu a jeho rast, výrobné náklady, kvalifikovaná pracovná sila, politická a ekonomická stabilita a právne prostredie.” [2] Ak aplikujeme túto informáciu na dve rozvojové krajiny, ktoré získali v roku 1998 vysoký objem PZI, Čínu a Brazíliu, môžeme usudzovať, že veľkosť trhu a jeho rast (počet obyvateľov krajiny a ich potenciál zvyšovať spotrebu), sú významnými faktormi, ktoré rozhodujú o príleve PZI. Napríklad, Čína má problematické regulačné opatrenia vo vzťahu k PZI v porovnaní s inými rozvojovými krajinami. Ani Čína ani Brazília nemajú o nič kvalifikovanejšiu pracovnú silu, nižšie výrobné náklady alebo stabilnejšiu politickú a ekonomickú situáciu ako mnoho ďalších rozvojových krajín. Kľúčovým faktorom na prilákanie PZI do rozvojových krajín je v skutočnosti veľkosť trhu, ktorý vlády jednotlivých štátov nemôžu podstatne ovplyvniť. V roku 1996 prúdilo do rozvojových krajín len 37% PZI a do transformujúcich sa postkomunistických krajín len 3% [3]. Slovensko patrí k malým krajinám s nízkym počtom obyvateľov. Je preto naivné očakávať u nás veľký objem PZI. Slovenská vláda s nimi napriek tomu vo svojej rozvojovej stratégii nielen počíta, ale PZI predstavujú aj významný prvok tejto stratégie.

Mýtus číslo 2: PZI prispejú k zníženiu deficitu obchodnej bilancie Obchodná bilancia je ekonomický termín, ktorý označuje pomer hodnoty vývozu a dovozu určitej krajiny za určité obdobie, obyčajne za rok. Zostavuje sa z podkladov záznamov colníc o prechode tovarov cez hranice, pričom sa nehľadí na to, či bol tovar zaplatený. Obchodná bilancia tvorí hlavnú súčasť bilancie platobnej (tá udáva pomer devízových záväzkov a pohľadávok). Trvalý a vysoký deficit obchodnej bilancie je z hľadiska štátu veľmi nežiadúci jav. Znamená, že sa podstatne viac dováža ako vyváža a štát preto musí neustále hľadať devízové prostriedky na jeho vykrytie, pričom hlavným zdrojom devíz chudobných krajín je výpredaj surovín a prírodných zdrojov (teda komodít s nulovou alebo iba veľmi nízkou pridanou hodnotou). Aj keď PZI môžu slúžiť na zakladanie podnikov vyrábajúcich pre export, výrobné komponenty a suroviny pre ich potrebu je často potrebné dovážať. Napríklad firma Volkswagen je síce najväčším exportérom na Slovensku, dováža však viac ako 90% výrobných komponentov [4]. Preto Volkswagen v rozpore so všeobecnými názormi verejnosti môže mať v skutočnosti iba malý vplyv na znižovanie deficitu obchodnej bilancie Slovenska. Ak naopak PZI slúžia ako zdroj financií na rozvoj podniku, ktorý vyrába pre miestny trh, napríklad v oblasti telekomunikácií, po počiatočnom príleve kapitálu nastane trvalý odliv ziskov z krajiny, čo povedie k zhoršeniu situácie. K odlivu dôjde jednoducho preto, lebo zahraničný investor investuje svoje zisky z miestnych zdrojov v zahraničí, pretože pre neho nemá ekonomický zmysel držať ich v chudobnej krajine. Okrem toho, v období zvýšeného prílevu PZI do krajiny sa posilní kurz domácej meny voči ostatným menám. Import zlacnie, následkom čoho sú domáci výrobcovia vo zvýšenej miere vystavení zahraničnej konkurencii, čím sa znižujú ich zisky. Vývozcovia strácajú tiež, pretože ich výrobky na svetových trhoch zdražejú. Škody tak zaznamenajú domáci importéri aj domáci exportéri. Výsledkom takéhoto vývoja je, že po poklese prílevu PZI bude schopnosť krajiny produkovať zisk z exportu menšia ako na začiatku a jej konkurencieschopnosť na domácom trhu sa oslabí. Rovnováha obchodnej bilancie sa môže trvalo narušiť.

Mýtus číslo 3: PZI vytvoria pracovné miesta PZI naozaj vytvoria pracovné miesta, ale nie nevyhnutne viac pracovných miest [5]. Ich počet v prípade najväčších zahraničných investorov sa pohybuje medzi niekoľko sto až pár tisíc pracovných miest, čo je malé číslo v porovnaní s celkovou pracujúcou populáciou väčšiny krajín. Bolo by potrebných veľmi veľa PZI, aby sa vytvoril dostatočný počet pracovných miest na vyriešenie vysokej nezamestnanosti. V skutočnosti však PZI pracovné miesta neraz likvidujú. Ak napríklad zahraničná sieť supermarketov zriadi v krajine niekoľko obchodných centier, počet zamestnaných ľudí v nich vôbec nemusí vyvážiť počet tých, ktorí prišli a prídu o pracovné miesta, pretože ich miestne obchodíky neboli schopné konkurovať supermarketom a zanikli. Počet nových pracovných miest nehovorí nič ani o ich kvalite v porovnaní s tými, ktoré nahradili (napr. pracovať a byť vlastníkom malého obchodu je z ľudského hľadiska neraz zmysluplnejšie, ako byť uniformným zamestnancom supermarketu). V roku 1998 až 84% z celkového objemu nových PZI tvorili fúzie a akvizície [6]. Tie sú iba jednoduchým prevodom vlastníctva a často vedú k prepúšťaniu zamestnancov a zatváraniu prevádzok v záujme zefektívnenia výroby. Napokon, ak by sa zdroje obetované na prilákanie PZI (napr. daňové prázdniny, príprava infraštruktúry pre zahraničné firmy, rekvalifikácia zamestnancov, a pod.) použili radšej na podporu malých a stredných domácich podnikateľov, je pravdepodobné, že by vzniklo oveľa viac pracovných miest. V mnohých západných štátoch vrátane USA je väčšina pracovnej sily zamestnaná v malých a stredne veľkých podnikoch [7]. Tento fakt sa však v postkomunistických krajinách i v mnohých krajinách tretieho sveta úplne ignoruje a ich vlády radšej plytvajú energiou, prostriedkami i časom na hľadanie tých najväčších a najbohatších investorov.

Mýtus číslo 4: Domáci výrobcovia a kontraktori vďaka PZI získajú nové odbytištia pre svoje výrobky Toto tvrdenie vôbec nemusí byť pravdivé, skôr naopak. Nadnárodným korporáciám ide vždy o najnižšie náklady, na rozdiel od domácich firiem, ktoré popri záujme na zvyšovaní zisku berú do úvahy – aspoň teoreticky - aj sociálne aspekty. Ak dosiahnutie najnižších nákladov znamená importovanie výrobných komponentov zo zahraničia, rozhodnú sa pre import. Ak neexistujú zákony vyžadujúce od PZI, aby istý podiel materiálov bol domáceho pôvodu, nie je žiadna záruka, že budú nakupovať od domácich výrobcov.

Mýtus číslo 5: PZI prinesú do krajiny nové technológie Sylvia Ostry, kanadská akademička a bývalá účastníčka obchodných rokovaní v rámci WTO vyhlásila, že hoci sa medzi rodičovskými a dcérskymi pobočkami nadnárodných spoločností uskutočňuje transfer technológií, nič nedokazuje, že sa táto technológia v hostiteľskej krajine aj rozšíri [8]. Profesor Sanjaya Lall z univerzity v Oxforde opakovane tvrdí, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by nadnárodné spoločnosti podporovali technologický a ekonomický rozvoj v hostiteľskej krajine [9]. Rozvojové krajiny často veria tomu, že nadnárodné spoločnosti investujúce v ich krajine budú financovať výskum a rozvoj a takto zavedú do krajiny nové technológie. V skutočnosti sa však v ich filiálkach v rozvojových krajinách uskutočňuje len veľmi málo výskumu a aj ten sa sústreďuje len na adaptačné procesy na miestne podmienky alebo na technické problémy a odstraňovanie závad [10]. V skutočnosti PZI môžu v hostiteľskej krajine výskum a rozvoj ešte viac utlmiť. V Brazílii napríklad niektoré nadnárodné spoločnosti odkúpili prevádzky veľkých domácich výrobcov autosúčiastok s cieľom odstrániť konkurenciu. Nasledoval útlm vedeckotechnického výskumu v týchto firmách a všetky výskumné programy sa premiestnili do výskumných a rozvojových centier nadnárodných korporácií v ich domovských krajinách [11]. V súčasnosti sa takmer nedebatuje o alternatívnych spôsoboch zavádzania nových technológií, napríklad zamestnávaním vysokokvalifikovaných cudzincov či získavaním licencií, ktoré by pomohli domácej ekonomike [12]. V diskusii o potrebe zavádzania technológií sa navyše nezvažuje, či nové technológie, ktoré najlepšie vyhovujú potrebám nadnárodných spoločností, majú vôbec nejaký špeciálny význam pre Slovensko. Napríklad sa môže stať, že zavedením nových technológií sa zruší viac pracovných miest, ako sa príchodom zahraničnej investície vytvorí. Nadnárodné spoločnosti využívajú technológie na zrýchlenie a zjednodušenie výrobných procesov, na zníženie nárokov na pracovnú silu a podobne, s cieľom zefektívniť a zlacniť výrobu. Niektoré technológie môžu tiež prispievať k zhoršovaniu stavu životného prostredia (napríklad zvýšenou spotrebou fosílnych palív, zefektívnením ťažby dreva, nerastných surovín, atď.). Honba za novými technológiami nikdy prioritne nezohľadňuje domáce podmienky a potreby. Mimoriadne dôležitou skutočnosťou však ostáva, že chudobné krajiny – Slovensko nevynímajúc – sa v snahe prilákať zahraničný kapitál samy zaväzujú prispievať na výskum v jeho prospech.

Mýtus číslo 6: PZI prispejú k zvyšovaniu kvalifikácie zamestnancov Toto tvrdenie je iba čiastočne pravdivé, pretože nehovorí nič o kvalite získanej kvalifikácie a jej celkovej prospešnosti pre rozvoj krajiny. Mnohokrát ide o celkom jednoduché zručnosti, ktoré sa týkajú obsluhovania nejakého zariadenia a nedajú sa využiť v inom zamestnaní. Podobne ako v predchádzajúcom prípade, vlády ekonomicky slabých štátov sa dobrovoľne zaväzujú podporovať rekvalifikačné programy pre potreby zahraničných firiem, vrátane rozsiahlych úprav učebných osnov na stredných a vysokých školách ako je tomu v prípade stratégie Dzurindovej vlády na podporu koncernu Volkswagen.

Mýtus číslo 7: PZI prispejú k zvýšeniu životnej úrovne Medzi rastom objemu PZI v rámci národnej ekonomiky a rastom príjmov obyvateľov, čo je ekonomickou kvantifikáciou životnej úrovne, nemusí byť žiadny súvis. Napríklad v Mexiku, napriek nárastu PZI, klesla reálna minimálna mzda od roku 1981 o viac ako 80% a prudko vzrástla nezamestnanosť. Tento jav bolo možné v poslednom desaťročí zaznamenať vo väčšine rozvojových krajín sveta [13]. Ani samotný celkový rast štátnych príjmov vôbec neznamená, že z toho majú prospech všetci, či aspoň väčšina obyvateľov danej krajiny. Napríklad vo Francúzsku za posledných 20 rokov vzrástol hrubý domáci produkt o 80%, nezamestnanosť však narástla zo 420 tisíc na 5,1 milióna [14]. Životná úroveň nezamestnaných určite nevzrástla. Okrem toho je nevyhnutné prísne rozlišovať medzi životnou úrovňou a kvalitou života. Životná úroveň v klasickom význame vypovedá hlavne o úrovni ekonomického bohatstva a schopnosti spotrebovať viac a kvalitnejších produktov. Kvalita života na druhej strane hovorí o plnohodnotnom živote, ktorý sa posudzuje podľa takých kritérií, akými sú prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a zdravotnej starostlivosti, množstvo a kvalita životných príležitostí, úroveň kriminality, dobrý zdravotný stav, úroveň demokracie, participácie na spoločenskom, ekonomickom a politickom živote, či absencia rôznych foriem útlaku. Je preto potrebné si uvedomiť, že vysoká životná úroveň nie je garanciou vysokej kvality života a tiež to, že rast objemu PZI vôbec negarantuje ani zvýšenie životnej úrovne ani zvýšenie kvality života.

Mýtus číslo 8: PZI prispejú k rozvoju infraštruktúry PZI prúdia väčšinou do oblastí, kde je už potrebná infraštruktúra vytvorená. Ak je potrebné vybudovať novú infraštruktúru alebo prispôsobiť ju potrebám zahraničnej spoločnosti, väčšinou to finacuje hostiteľská krajina práve s odôvodnením, že takáto investícia zo štátneho rozpočtu bude dôležitým stimulom pre zahraničných investorov. Daňoví poplatníci tak v skutočnosti financujú a realizujú prínos, ktorý sa očakával práve od prílevu PZI, a zároveň priamo i nepriamo subvencujú zahraničný podnik. Presne toto sa deje v prípade firmy Volkswagen na Slovensku, detaily sú zverejnené v štúdii Centra pre podporu miestneho aktivizmu/Priateľov Zeme [15]. Pritom napr. cestná a diaľničná infraštruktúra predstavuje enormné zaťaženie ekonomiky, nehovoriac o vplyvoch na životné prostredie.

Mýtus číslo 9: PZI prispejú k rozvoju zaostalejších regiónov krajiny PZI zriedkakedy zavítajú do zaostalejších a menej preferovaných regiónov, keďže majú tendenciu prichádzať skôr tam, kde je už vybudovaná potrebná infraštruktúra a koncentrovaná lacná kvalifikovaná pracovná sila. Ich ekonomické aktivity sa naopak sústreďujú do najrozvinutejších regiónov, zatiaľ čo v tých menej rozvinutých úpadok pokračuje. Výnimkou sú mimoriadne výhodné podmienky, ktoré by zahraničným investorom poskytoval zaostalý región (napr. mimoriadna miera nezamestnanosti a tým o to lacnejšia pracovná sila alebo bezprostredný prístup k surovinám a prírodným zdrojom) a daňovo-administratívne stimuly poskytnuté vládou (napr. zrýchlené procesy pri prevode nehnuteľností, benevolentnejšie posudzovanie vplyvov činností firiem na životné prostredie či ochranu zdravia, atď.). Britský ekonóm Richard Douthwaite charakterizuje situáciu v Írsku takto: “Írska vláda absolútne nezvládla úlohu pritiahnuť zahraničné firmy do severozápadných oblastí krajiny a v tejto časti naďalej pokračuje úbytok obyvateľstva [16].” PZI zároveň podporujú zvýšené tempo urbanizácie so všetkými negatívnymi environmentálnymi, ekonomickými a zdravotnými následkami, ako aj dopadmi na celkovú kvalitu života.

Mýtus číslo 10: PZI sprostredkujú hostiteľskej krajine prístup k novým trhom a zvýšia jej exportnú schopnosť Oponenti rozvoja, ktorý je založený na exporte by mohli toto tvrdenie obrátiť presne naruby: “PZI zvýšia závislosť krajiny na nových, vysoko konkurenčných a nestabilných zahraničných trhoch”. Prílev PZI zvýši export aj import a oslabí sebestačnosť krajiny a jej schopnosť spravovať svoje vlastné záležitosti. Finančná kríza v Ázii slúži ako vhodná ilustrácia tohto tvrdenia. Kríza začala devalváciou thajskej meny a rýchle sa rozšírila na celý región. V regióne vznikla panika, pretože Thajsko je štát s výrazne otvorenou ekonomikou, s ktorou sú mnohé okolité krajiny úzko prepojené. Zahraniční investori začali región hromadne opúšťať, zanechávajúc za sebou dekapitalizované ekonomiky mimoriadne závislé na vonkajších zdrojoch. Kríza sa postupne rozšírila z Ázie aj na štáty závislé na exporte do Ázie. Svet stál na pokraji kolapsu globálnej ekonomiky, aký tu nebol od čias krízy v 30-tych rokoch. Kolapsu napokon zabránila skutočnosť, že v USA sa len nedávno začal ekonomický boom a krajina bola schopná absorbovať svetový export. Neexistuje však žiadna garancia, že v prípade ďalších kríz budeme mať rovnaké šťastie.

Mýtus číslo 11: PZI zvýšia konkurencieschopnosť krajiny PZI môžu v skutočnosti viesť k strate konkurencieschopnosti, ak v danom odvetví vzniknú podmienky, ktoré sťažia prípadným konkurentom možnosť etablovať sa. Podľa Richarda Douthwaitea “v roku 1973 bola skoro v každom írskom mestečku prevádzka na spracovanie bravčového mäsa a výrobu slaniny. Znamenalo to, že polovica z ceny, ktorú za bravčové mäso a slaninu zaplatil spotrebiteľ, sa vrátila späť k miestnemu farmárovi. V súčasnosti máme kvôli tomu, aby sme boli schopní exportovať do celého sveta, iba šesť veľkých fabrík na spracovanie bravčového mäsa - všetky sú postavené podľa amerických noriem. Fabriky majú na domácom trhu dominantné postavenie, následkom čoho sa iba 20% ceny, ktorú zaplatí spotrebiteľ, vráti k farmárovi [17].” Malé a stredne veľké firmy sú väčšinou veľmi flexibilné a konkurencieschopné: PZI však najčastejšie ohrozujú práve ich schopnosť prežitia. Gerald Epstein, ekonóm z Univerzity v Massachusetts upozorňuje: “Za istých okolností môže nastať situácia, že vlády budú postavené pred reálnu potrebu voľby medzi nadnárodnými spoločnosťami a domácimi firmami” [18]. Problémy s teóriou “race to the bottom” (preteky ku dnu) a niektoré možné alternatívy Teória Race to the Bottom hovorí o tom, že štáty tvrdo súťažia o to, kto pritiahne viac PZI v snahe získať vyššie spomínaný iluzórny prospech. Aby obstáli v tejto súťaži, ich vlády ponúkajú zahraničným investorom rozsiahle a dlhodobé daňové prázdniny, širokú škálu priamych i nepriamych subvencií, novelizáciu zákonov (napr. oslabenie noriem na ochranu životného prostredia alebo zníženie kvality legislatívy upravujúcej bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov, atď.) a iné stimuly, ktoré majú pritiahnuť PZI. V snahe o udržanie “konkurencieschopnosti” s inými chudobnými štátmi, ktoré sa o PZI uchádzajú rovnako intenzívne, však jednotlivé krajiny ponúkajú čoraz väčšie ekonomické a administratívne stimuly na účet daňových poplatníkov a domácich drobných a stredných podnikateľov. Súťažiace krajiny tak spoločne zaznamenávajú čoraz väčšie straty, zatiaľ čo zahraniční investori – predovšetkým nadnárodné spoločnosti - získavajú stále väčší prospech (finančný i nefinančný). Krajiny, ktoré samy urgentne potrebujú pomoc, tak paradoxne prispievajú na rozvoj tým, ktorí na ňu absolútne nie sú odkázaní. Celkové príjmy koncernu Volkswagen v roku 1998 napríklad pätnásťkrát prevýšili celkové ročné príjmy Slovenskej republiky. Napriek tomu Slovensko túto firmu štedro podporuje. Pre jednotlivé krajiny je veľmi ťažké vystúpiť z tejto hry. Ak sa krajina rozhodne odmietnuť takéto deštruktívne správanie, s veľkou pravdepodobnosťou ju bude bojkotovať nielen väčšina nadnárodných spoločností, ale vystaví sa najmä mohutnému tlaku medzinárodných finančných inštitúcií a vlád ekonomicky neporovnateľne silnejších krajín, pretože takáto politika by sa mohla stať príkladom pre iné krajiny, čo by mohlo ohroziť ekonomické záujmy obchodných spoločností, ktoré majú na vlády a medzinárodné finančné inštitúcie rozhodujúci vplyv. Logickým výsledkom teda je, že vláda žiadnej krajiny nemá vo svojom dočasnom volebnom období odvahu odstúpiť z tejto sebazničujúcej hry, a to aj preto, lebo nedôverujú alternatívnym rozvojovým stratégiám, ktoré nevyžadujú väčší podiel zahraničnej ekonomickej účasti. Aké je teda východisko? Ideálne by bolo, keby sa štáty spoločne rozhodli ukončiť “Race to the Bottom”, t.j. “preteky ku dnu” a prijali také politické opatrenia, ktoré by eliminovali nevýhody PZI. Takýto vývoj udalostí je však momentálne veľmi nepravdepodobný. Preto je potrebné presvedčiť jednotlivé štáty o možnostiach ekonomického rozvoja založeného na domácej výrobe a väčšej sebestačnosti a o výhodách takejto politiky v porovnaní s proexportnými rozvojovými stratégiami, ktoré sú v súčasnosti v móde. V jednej z posledných prác ekonóma harvardskej univerzity Daniho Rodrika sa tvrdí, že nie je žiadny dôvod myslieť si, že z dolára investovaného do exportu bude väčší úžitok ako z dolára investovaného do domácej ekonomiky [19]. Ak sa má takýto program podpory miestnej ekonomiky naozaj presadiť, bude nevyhnutná široká osveta a vzdelávanie nielen bežnej verejnosti, ale i ekonómov, politikov, tvorcov verejne mienky. Až podstatná zmena verejnej mienky sformuje dostatočne intenzívnu spoločenskú objednávku na kvalitatívne inú rozvojovú hospodársku politiku, než je politika orientovaná na export.

Autor pracoval v rokoch 1999 a 2000 v Centre pre podporu miestneho aktivizmu, v súčasnosti pôsobí v USA..

Preklad: Helena Zamkovská

Poznámky:
[1] Konferencia OSN pre obchod a rozvoj. World Investment Report 1999.
[2] South Centre. Foreign Direct Investment, Development And The New Global Economic Order: A Policy Brief For The South. Atar, Geneva, str. 2. 1997.
[3] South Centre: Foreign Direct Investment, Development And The New Global Economic Order: A Policy Brief For The South. Atar, Geneva, str. 18. 1997
[4] Symsite. Č. 1007, str. 3/3. 18. September 1998.
[5] Douthwaite, Richard. Interview CPMA.
[6] Konferencia OSN o obchode a rozvoji.World Investment Report 99. str. 321
[7] Gorelick, Steven. Small is Beautiful, Big is Subsidised: How our taxes contribute to social and environmental breakdown. (Malé je krásne, veľké je dotované: Ako našimi daňami prispievame k ničeniu sociálneho a životného prostredia.) The International Society for Ecology and Culture, str. 9
[8] Raghavan, Chakravarthi.Development: No Investment Rules Reducing Flexibility. (Žiadne pravidlá investovania redukujúce flexibilitu). South-North Development Monitor (SUNS). Email Edition, str. 2. 27. september 1999.
[9] Raghavan, Chakravarthi.Development: No Investment Rules Reducing Flexibility. (Žiadne pravidlá investovania redukujúce flexibilitu). South-North Development Monitor (SUNS). Email Edition, str. 2. 27. september 1999.
[10] Nadal, Alejandro. Development: World Investment Report 1999 Flawed On Many Fronts. (Svetová správa o investíciách sa mýli v mnohých oblastiach). SUNS. EmailEdition, str. 13... 27. september 1999.
[11] Konferencia OSN o obchode a rozvoji. World Investment Report 1999.
[12] Douthwaite, Richard. Interview CPMA.
[13] Nadal, Alejandro.Development: World Investment Report 1999 Flawed On Many Fronts. South-North Development Monitor (SUNS). Email Edition, str.16. 27. september 1999.
[14] Goldsmith, Edward; Mander, Jerry. The Case Against the Global Economy and For a Turn Toward the Local. (Argumenty proti globálnej ekonomike a za návrat k lokálnej (miestnej) ekonomike). Sierra Club Books, str. 177. 1996
[15] Zamkovský, Juraj. Globalizácia a Slovensko. str. 4. 1999
[16] Douthwaite, Richard. Interview CPMA.
[17] Douthwaite, Richard. Interview CPMA.
[18] Epstein, Gerald. Development: A Critique of Neo-Liberal Globalization?(Rozvoj: Kritika neoliberálnej globalizácie?). South-North Development Monitor (SUNS). Email Edition, str.8., 27. september 1999.
[19] Rodrik, Dani. The New Global Economy and Developing Countries: Making Openness Work. (Nová globálna ekonomika a rozvojové krajiny: aby otvorenosť fungovala.). Washington, D.C. Overseas Development Council. 1999.