Namiesto toho, aby Medzinárodný menový fond plnil funkciu veriteľa pre prípad najväčšej núdze, stal sa presadzovateľom záujmov medzinárodných bánk a finančných inštitúcií a jeho úloha pripomína vyhadzovača v luxusnom bare, hovorí bývalý podpredseda kanadskej vlády Paul Hellyer.

K tomu dodáva, že globalizovaný finančný systém ovládaný najvplyvnejšími bankami je cestou ku skaze. Ak by bolo v mojej kompetencii hlasovať v kanadskom parlamente o zvýšení príspevkov a zdrojov pre Medzinárodný menový fond, svedomie by ma donútilo hlasovať proti. Medzinárodný menový fond (MMF) bol súčasťou dohody z roku 1944 medzi hlavnými kapitalistickými krajinami. Jeho úlohou bolo uľahčiť konvertibilnú menovú výmenu poskytovaním dočastnej podpory tým krajinám, ktoré vyčerpali svoje zahraničné menové rezervy. To umožňovalo týmto krajinám pokračovať vo vysokom raste a plnej zamestnanosti pomocou politiky nízkych úrokových sadzieb. Bolo to obdobie, keď boli povolené regulácie kapitálu a mandátom MMF bolo v skutočnosti žiadať takéto regulácie v prípadoch, kedy sa považovali za nevyhnutné alebo žiadúce. Ukazuje sa však, že MMF nikdy nepožadoval reguláciu kapitálu ani zmrazenie úverov, dokonca ani vtedy, keď daná krajina trpela veľkým alebo trvalým odlivom kapitálu. Počas väčšiny obdobia studenej vojny odsúval MMF svoje poslanie veriteľa v čase núdze na vedľajšiu koľaj a namiesto toho uprednostňoval prípravu oficiálnych dotácií a úverov motivovaných nielen ekonomicky, ale i politicky. S nástupom pôžičiek komerčných bánk krajinám tretieho sveta a so vzrastajúcou dereguláciou a globalizáciou finančných služieb opustil MMF svoju primárnu úlohu takmer úplne. Namiesto toho, aby plnil funkciu veriteľa pre prípady najväčšej núdze, sa z MMF stal presadzovateľ záujmov medzinárodných bánk a finančných inštitúcií a jeho úloha pripomína vyhadzovača v luxusnom bare. Veľké banky pozývajú krajiny tretieho sveta “piť na sekeru”. Ak však pijú príliš veľa alebo prekročia svoje kreditné limity, MMF prevezme úlohu inštitúcie uplatňujúcej zákon. Jeho metódy sú drsné. Odopiera krajinám, ktoré prosia o pomoc, možnosť zaviesť reguláciu kapitálu. Namiesto toho požaduje zvýšenie úrokových mier na prilákanie zahraničných investícií. Výsledkom je spomalenie rastu ekonomiky, zvýšenie bankrotov a vysoká nezamestnanosť. Vlády zároveň musia obmedziť výdavky na zdravotníctvo a vzdelanie. Vo väčšine prípadov musia zrušiť dotácie na výrobu potravín. Namiesto zabezpečovania potravy pre svojich vlastných občanov, sú vlády prinútené pestovať plodiny na export, aby mohli zarobiť doláre na vyrovnanie dlhu voči MMF. Tento druh krutej politiky ma priviedol k otázke, ktorú som otvoril vo svojej knihe v roku 1996, či MMF neprekročil svoju životnosť. Od tej doby som prišiel k záveru, že tomu tak je. Bolo by veľkým darom pre svet ukončiť jeho činnosť a jeho majetok prostredníctvom Svetovej banky použiť čiastočne na odpustenie dlhu najchudobnejším krajinám hlavne v Afrike, a čiastočne na poskytnutie obrovského množstva kapitálu pre malé úvery, ktoré by mohli priniesť nádej a príležitosti pre milióny nemajetných ľudí po celom svete. Keďže však náš svet nie je založený na logike a zdravom rozume, musíme predpokladať, že tento ideál nie je v blízkej budúcnosti pravdepodobný a že bude užitočnejšie zaoberať sa s pravdepodobnejšími scenármi. Súčasná politika MMF stavia pôvodný brettonwoodský systém hore nohami. Namiesto odporúčania, či aspoň umožňovania regulácie kapitálu, ktorej cieľom by bolo zmierňovanie následkov jeho masívneho prílivu a odlivu, zaujíma MMF opačný postoj. V priamom rozpore so štvrtým článkom vlastného štatútu používa regulácie kapitálu ako hlavný terč svojich útokov. Ospravedlňuje to tým, že globálne finančné trhy redukujú náklady na kapitál a umožňujú lepšie prerozdelenie zdrojov v rámci celého sveta. Reálny vývoj však tieto neoklasicistické predpoklady popiera už od 70-tych rokov. Odstránenie regulácie kapitálu uvoľnilo lavínu rastúceho objemu finančných tokov. Transakcie v cudzej mene vzrástli približne z 18 biliónov dolárov na 250 biliónov dolárov ročne (t.j. 1 bilión dolárov denne), čo predstavuje 14-násobný nárast. Pre porovnanie, svetový obchod vzrástol iba o niečo viac ako dvojnásobne. Pomer transakcií v cudzej mene k obchodu vyskočil zo 6:1 na približne 35:1. Explozívny nárast finančných tokov medzi jednotlivými menami bol v rovnakej miere sprevádzaný vzrastajúcou nestabilitou nominálnych aj reálnych kurzov a prudkým zvýšením úrokových sadzieb. Namiesto zníženia nákladov na kapitál sa samotný kapitál stal drahším. Objem medzinárodných pôžičiek rástol podstatne rýchlejšie než samotná ekonomická aktivita. V rokoch 1980 až 1991 vzrástli neuhradené pôžičky medzinárodných bánk v 24 krajinách združených v Organizácií pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) zo 4% HDP na 44% HDP. Tento deficit sa odvtedy síce vyrovnal, avšak za cenu poklesu rastu investícií, úspor, produkcie, obchodu i výroby, a to tak v krajinách tretieho sveta, ako aj v krajinách OECD. Výnimkou boli najmä “ekonomické zázraky” vo východnej Ázii, aj tie sa však už dnes pridávajú k ostatným krajinám. Situácia sa od obdobia tesne po vojne dramaticky zmenila. Architekti brettonwoodskej dohody verili, že neregulované finančné trhy majú sklon ku krátkodobým špekuláciám a zvýšenej finančnej nestabilite. Práve to viedlo k akceptovaniu regulácie pohybu kapitálu a založenie MMF ako veriteľa pre prípad najväčšej núdze. Medzinárodné finančné trhy si zvykli správať sa ako policajti so zdvihnutým obuškom nad hlavami politikov. Odmeňujú vlády, ktoré redukujú sociálne programy a ostatné výdavky určené na skvalitnenie života ich občanov a penalizujú tie vlády, ktoré to nerobia. V praxi tento teoreticky dokonalý kontrolný mechanizmus vyvoláva jednu krízu za druhou. Zvyšujúca sa frekvencia týchto kríz, ich kruté následky a skutočnosť, že boli nepredvídateľné, naštrbili dôveryhodnosť väzieb medzi MMF a Washingtonom. Alan Greenspan, predseda Federálneho rezervného výboru USA v reakcii na súčasný ázijský kolaps poznamenal, že “prílišné finančné špekulácie” a krátkodobé pôžičky “sa môžu stať achilovou pätou medzinárodného finančného systému, ktorý závislý od širokého spektra finančných istôt”. Skutočne sa tak môže stať. Systém, v ktorom megabanky chtiac-nechtiac tlačia peniaze pre takmer každého, kto sa im podriadi, je vnútorne nestabilný. Finančná výpomoc MMF len zhoršuje túto situáciu. V roku 1995 finančná pomoc Mexiku podnietila vznik súčasnej ázijskej krízy. Ubezpečenie, že MMF poskytne rýchlu pomoc, povzbudilo medzinárodných bankárov a špekulantov poskytovať stále riskantnejšie úvery. Zatiaľ, čo sa oni zbavili zodpovednosti za svoje aktivity, daňoví poplatníci sú nútení vyrovnávať a niesť dôsledky ich excesov. Preto je viac ako zarážajúce, že napriek všetkým dôkazom sa v súčasnosti MMF usiluje o schválenie novelizácie svojho štatútu. S aktívnou podporou Clintonovej administratívy presadzuje rozšírenie svojich právomocí. MMF sa usiluje získať celosvetovú kontrolu nad možnosťami vlád jednotlivých krajín regulovať príliv a odliv kapitálu a zároveň právomoc nariaďovať členským krajinám prijať úplnú liberalizáciu kapitálu. Nie je ťažké pochopiť, k čomu smeruje táto politika. Znamenala by koniec suverenity národných štátov v ekonomických záležitostiach. Žiadna krajina by nebola pánom na svojom vlastnom území. MMF sa snaží získať moc na kontrolu svetovej ekonomiky. Podľa prvého zástupcu výkonného riaditeľa MMF Stanleyho Fishera je naliehavosť daná tým, že proces prijímania náhradného mechanizmu na dosiahnutie tých istých cieľov - multilaterálnej dohody o investíciách (MAI) - bol v poslednom období spomalený. Svet by mal očakávať vývoj so strachom a obavami. Všetkým s výnimkou tých, čo sú pod vplyvom otrepanej ideológie, by malo byť jasné, že svetový finančný systém sa totálne odtrhol od reálnej ekonomiky. Wall Street (alebo Bay Street) si žije vo svojom virtuálnom svete a je naprogramovaná ignorovať skutočné potreby drvivej väčšiny svetovej populácie, ktorú stále sužuje hlad a ktorá naďalej potrebuje ošatenie a prístrešie. Len vlastníci finančných majetkov - málopočetná elita svetovej populácie a tí, ktorých potreby už boli naplnené – nemajú čo získať z pokračovania globálnej mystifikácie. Aj tí však majú na obavy dôvod. Globalizačný finančný systém, ovládaný najsilnejšími bankami, je cestou ku skaze. Kedy sa táto skaza prejaví v sociálnej sfére, nikdy nemožno vopred predvídať. To sú dôvody, prečo by som MMF neposkytol dodatočné zdroje, ktoré by mu mohli pomôcť pokračovať v jeho dnešnej politike. Nepodporil by som ani zbedačené krajiny v plnení chorých požiadaviek MMF. Krajiny, ktoré ohli chrbát pod ostrým bičom MMF, sú právom znechutené a Kanada by nemala ďalej prispievať k zdroju ich hnevu. MMF si nezaslúži dôveru ľudí, ktorí si riadne plnia svoje povinnosti a mal by byť odstavený z hry ešte predtým, ako spôsobí ďalšie škody ďaľším ľuďom. Na stabilizáciu svetovej ekonomiky sú samozrejme potrebné aj ďaľšie reformy, avšak momentálne je potreba kompletnej reformy MMF najakútnejšia.

Článok sa opiera o výpoveď Paula Hellyera pred Výborom pre financie kanadského parlamentu 21. apríla 1998 a bol publikovaný v Third World Network Features.

Preklad: Helena Zamkovská, júl 1999.