Svetová banka (SB) sa zúčastňuje na privatizačných procesoch v mnohých krajinách a sektoroch – prostredníctvom politicky podmienených a programových pôžičiek a poradenstva pri transakciách a realizáciou rôznych výskumných úloh. Odštátnenie štátnych podnikov bolo v rokoch 1989-91 hlavnou podmienkou na udelenie úverov na štrukturálne reformy a týkala sa 59 % programov banky. SB má tendenciu zdôrazňovať ekonomickú účinnosť, správnu cenovú politiku a objem produkcie na úkor sociálnopolitických cieľov, ako sú prístup chudobnejších spotrebiteľov k zdrojom alebo podpora ekologických technológií.

[1] Banka pri poskytovaní ekonomických odporúčaní nezohľadňuje dostatočne citlivo nestabilnú politickú situáciu (tak tomu bolo napr. na Haiti, v Barme či v Mozambiku), napriek tomu sa IFC [2] hrdo hlási k svojim skúsenostiam v komplexných a politicky citlivých oblastiach a k podpore privatizácie takých sektorov, akými sú napr. infraštruktúra a zdravotníctvo. Argumenty SB, že privatizácia poskytne vládam “fiškálny priestor” na investovanie do sociálnych služieb, sú prehnané a mali by byť vyvážené vyhodnotením príjmov, ktoré niektoré štátne podniky, ako napr. medené bane v Čile, prinášajú alebo by mohli štátu prinášať, ako aj konštatovaním, že prospech z akéhokoľvek fiškálneho priestoru majú skôr majetnejší daňovníci a zahraniční veritelia, a nie sociálne služby. Banka vydala viacero štúdií podporujúcich privatizáciu. Jedna z najvýznamnejších z nich s názvom Sociálne následky predaja štátnych podnikov (Welfare Consequences of Selling Public Enterprises, SB, 1992), konštatuje: “privatizácia zlepšila sociálne podmienky v jedenástich z dvanástich analyzovaných prípadov... Postavenie pracovnej sily ako celku sa nezhoršilo, aj keď vezmeme do úvahy všetky prepúšťania a vynútené odchody do dôchodkov. Vo väčšine prípadov privatizácie sa situácia spotrebiteľov zlepšila alebo sa ich situácia nezmenila. Privatizéri zarobili peniaze, najdôležitejšie však je, že ostatní dotknutí – zamestnanci, spotrebitelia a vláda, získali tiež.” Táto štúdia však bola založená na vzorke, ktorá, ako jej autori sami pripúšťajú, bola “malá a vytvorili ju sami” a ktorá podhodnotila analýzu dopadov na životné prostredie a distribúciu bohatstva v rámci spoločnosti. Analytik privatizácie a verejného sektoru Brendan Martin kritizuje ekonomický prístup štúdie: “Zohľadnené hodnoty a koncepcia výpredaja verejného majetku sú považované za niečo, o čom môže rozhodnúť skôr nejaký všeobecný vzorec než konzultácie s dotknutými ľuďmi. To, čo sa tu deje, je nielen to, že technokrati rozhodujú o hodnote zisku pre akcionára na úkor straty zamestnanca, ako keby to bolo možné objektívne vypočítať pomocou univerzálnej schémy, ktorá platí vždy, všade a pre všetky prípady. Oni zároveň vyhlasujú, a to na základe náhodne vybraných vzoriek, že spoločnosť ako celok bude na tom lepšie, ak zisky bohatých budú svojím objemom väčšie ako straty chudobných.”[3] Napriek kritike a dôkazom o tom, že mnohé privatizačné procesy viedli ku koncentrácii bohatstva [4] , nové štúdie banky [5] naďalej prinášajú obmedzenú a jednostrannú analýzu dôsledkov privatizácie na chudobných a na prerozdeľovanie zdrojov. Interná štúdia SB však nedávno prišla s tvrdou kritikou úverovej politiky SB vo vzťahu k privatizácii. Správa o operáciách vo vzťahu k privatizácii a reforme štátnych podnikov (Review of Public Enterprise Reform and Privatisation Operation vypracovaná sekciou SB pre rozvoj štátneho sektoru v auguste 1996) zistila, že 38% súčasných operácií podporujúcich reformu a privatizáciu sa hodnotilo ako “neuspokojivé”. V správe sa ďalej konštatuje, že “príčiny slabých výsledkov spočívajú rovnako v motivácii a záujmoch Banky, jej postupoch a v kultúre jej fungovania, ako aj v podmienkach krajín, ktoré jej pomoc prijímajú.” Pre túto štúdiu je tiež charakteristický obmedzený pohľad na účinky a dopady projektov SB, pretože sa zameriava hlavne na ich technické detaily (napr. na harmonogramy vyplácania tranží úverov a spolufinancovanie projektov druhou stranou). Jej autori však zároveň konštatujú, že projekty SB boli prehnane ambiciózne a zle navrhnuté, čiastočne kvôli tlakom na jej personál, aby poskytovali čo najvyššie pôžičky, a čiastočne kvôli predstave, že treba presadzovať čo najrýchlejšie tempo reforiem štátneho sektoru. Zásadné námietky voči privatizačnej politike Svetovej banky Hlavné námietky mimovládnych organizácií (MVO) voči politike SB vo vzťahu k privatizácii sú: · Analytické štúdie SB a jej odporúčania vládam boli príliš jednostranné, netvorili sa v spolupráci s dotknutými subjektami a dostatočne nevyhodnotili dopady privatizácie na všetky dotknuté strany. Dve pripravované štúdie o pracovných príležitostiach a privatizácii v Afrike budú mať zrejme podobné nedostatky. · Príliš všeobecne a zjednodušene interpretované štúdie SB boli základom pre politické odporúčania a tvorbu úverových podmienok. · Je potrebné uskutočniť ďalšie a dôveryhodnejšie štúdie o privatizácii, ktoré pomôžu vytvoriť podmienky pre širší konsenzus o tom, ako majú občania rozhodovať o tom, či, čo, kedy a ako sa má privatizovať. Banka by mala podporiť vypracovanie ďalších štúdií, ktoré by rešpektovali princíp participatívnosti a ktoré by tvorili multidisciplinárne tímy za účasti MVO a odborov. · SB nedávno pripustila možnosť explicitného financovania prepúšťania zamestnacov následkom privatizácie, avšak nezaručuje, že takéto fondy poskytne až po dostatočných konzultáciách so zamestnancami. · Hlavne pri modelových projektoch, ktoré sa majú reallizovať aj inde, by SB mala financovať komplexné a participatívne štúdie ich dopadov (napr. v prípade privatizácie vodného hospodárstva v Buenos Aires či reformy energetiky v Orisse). Situácia v Británii SB používa príklad Veľkej Británie ako pozitívny privatizačný precedens bez toho, aby primerane vyhodnotila jej výsledky. Zatiaľ čo privatizácia v UK mala niektoré pozitívne prínosy, napr. pokles cien, vyššia efektivita a investície do ochrany životného prostredia, kontroverznejšie aspekty sa prehliadajú alebo bagatelizujú. Medzi ne patria: · všeobecný nesúhlas s predajom verejného majetku za diskontné ceny a s vysokými platmi a odmenami, ktoré si odsúhlasili riaditelia privatizovaných zariadení · chudobnejšie vrstvy boli postihnuté “skrytými problémami ” (t.j. problémami, ktoré nemohli predpokladať, pozn. prekl.) v dôsledku zavádzania platieb vopred a nových metód platby za základné služby (pozri nižšie) · zlyhanie regulačných mechanizmov prevencie zneužívania monopolného postavenia alebo bezohľadných postupov, napr. dravej cenovej politiky autobusových dopravcov, ktorej cieľom bolo získať dominantné postavenie na trhu vytláčaním konkurencie · strata kapacít pre výsku a rozvoj v Británii · konsolidácia (zlučovanie, pozn. prekl.) sietí (vodovodných, plynových, energetických, atď., pozn. prekl.) a sektoru dopravy, zlyhania pri zabezpečovaní reálneho konkurenčného prostredia · mnohé príklady “úspor dosiahnutých vyššou účinnosťou” pochádzajú z obdobia pred privatizáciou alebo sú jednoducho výsledkom znižovania pracovných miest · unáhlené závery o tom, že efektívna modernizácia/reforma verejného sektoru nie je možná. Mimochodom práve to jasne preukázala reforma Národnej zdravotníckej služby (zdravotníctva) a Poštových služieb v Británii. Moc ľuďom? Celý rad najnovších štúdií a článkov prináša dostatočné dôkazy o tom, že nové platobné metódy zavádzané firmami, ktoré vznikli privatizáciou verejnoprospešných podnikov, postihujú práve chudobnejších ľudí. Štúdia profesorky Catherine Waddams z Warwick Business School vypracovaná pre Výbor pre obchod a priemysel britskej Dolnej snemovne varuje, že konkurencia vedie k rastu nákladov pre mnohých chudobnejších ľudí, ktorí teraz musia často za elektrinu a plyn platiť vopred. Naopak, odberatelia elektriny v bohatších obvodoch, ktorí sú považovaní za spoľahlivejších platiteľov, získavajú zľavy, ak vyrovnávajú svoje účty priamymi štvrťročnými debetnými splátkami zo svojich bankových účtov. Je preukázané, že najchudobnejšia pätina populácie v Británii minie v priemere 25% svojich príjmov na energiu. Ďalší prieskum ukázal, že vyše polovica domácností používajúcich hotovostné predplatné automaty na odber energie nebola schopná vyžiť zo svojich zásob plynu alebo elektriny a často ostávala bez energie cez víkendy alebo aj dlhšie. Takéto “súkromné problémy” (t.j. problémy na strane odberateľa, pozn. prekl.) sa nedostávajú do oficiálnych štatistík. Tie zdôrazňujú najmä skutočnosť, že problémy zo strany distribútora už nie sú vážnym problémom (t.j. že privatizáciou sa zvýšila spoľahlivosť poskytovaných služieb). [6] Udržateľná a efektívna regulácia Čo sa týka sietí v Británii, podobne ako v prípade banského či lesníckeho priemyslu v mnohých rozvojových krajinách, správne orgány zriadené na kontrolu súkromného sektoru dokázali, že ak sú vystavené trvalému tlaku súkromného sektoru, sú často slabé a správajú sa nepredvídateľne. Firmy vlastniace distribučné siete v Británii napríklad obratne využili svoje obrovské ľudské, informačné a PR zdroje na skreslenie štatistík tak, aby podporili vlastné pozície a na vytvorenie tlaku na správne orgány. Zásadnou otázkou ostáva, či budú mať tieto orgány dostatok prostriedkov (napríklad z daní priemyslu) a kapacít, aby mohli garantovať svoju nezávislosť od tlakov priemyslu. Fakt, že regulácia korporácií je rovnako politickým ako aj ekonomickým a technickým problémom, viac než dostatočne preukázal záväzok britskej Labour Party zaviesť tzv. “windfall tax” (daň, ktorej by podliehali všetky súkromné distribučné subjekty, pozn. prekl.) v prípade víťazstva vo voľbách v máji 1997. Širšia spoločenská diskusia pred privatizáciou MVO veria, že privatizácia samotná nie je hlavným problémom, avšak predtým, ako sa uskutoční, by sa Svetová banka a ďalší analytici mali zúčastniť na širokej verejnej diskusii o tom, či a ako môže privatizácia napomôcť alebo naopak zabrzdiť riešenie otázok verejného záujmu a akým spôsobom ju možno čo najlepšie zrealizovať. Banka by mala spolupracovať s dotknutými stranami na príprave zoznamu oblastí, o ktorých treba viesť verejnú diskusiu ešte pred rozbehnutím reformy. Zoznam by mal zahŕňať analýzy pravdepodobných: · následkov na chudobnejšie oblasti a ľudí, a to celkových dopadov ako aj špecifických dopadov na zákazníkov dotovaných služieb a privilégií, napríklad v oblasti ubytovania či štátnych detských ústavov; · následkov na zamestnanosť a pracovnoprávne vzťahy, vrátane rozdelenia zodpovednosti a financovanie rekvalifikácie a zmeny zamestnania; · následkov na environmentálny manažment a presadzovanie environmentálnych zákonov; · nákladov na prípravu a uskutočnenie privatizácie; · zaťaženia ekonomiky z pohľadu zahraničného obchodu (napr. kvôli zvýšenému dopytu po tvrdej mene, pozn. prekl.); · prekážok efektívnej regulácie (napríklad či samosprávne alebo štátne orgány budú schopné zabezpečiť dostatok ľudských a finančných zdrojov na kontrolu, ak zohľadníme vplyv a kapacity súkromných distribútorov); · dopadov na reguláciu súčasnej a predpokladanej koncentrácie firiem v rámci jednotlivých sektorov; · možnosti nastolenia a zachovania reálnej súťaže, najmä v oblastiach ohrozených vznikom prirodzených alebo územných monopolov; · vplyvov na priemyselnú politiku, napríklad na vedecko-výskumný potenciál a školiace programy; · dopadov na systém vládnych výdavkov, vrátane sociálnych služieb; · alternatívnych možností, napríklad reštrukturalizácia štátneho sektoru s cieľom mobilizovať a motivovať jeho zamestnancov. Dôležité otázky sektorovej privatizácie Rovnako ako voči celkovému prístupu SB k privatizácii majú MVO námietky aj voči jej poradenstvu a financovaniu privatizácie v rámci jednotlivých sektorov. SB sa príliš sústredila na ekonomickú efektivitu, cenovú politiku a zvyšovanie produkcie na úkor sociálnych a environmentálnych aspektov. Niekoľko príkladov: Energetika Banka stále nenavrhuje ani neodporúča vládam, aby v rámci svojich energetických zámerov vytvorili rovnaké podmienky pre súťaž všetkých možných riešení. Preto firmy, ktoré ponúkajú plánovanie na základe najnižších nákladov a integrované prístupy zahŕňajúce riadenie na strane spotreby [7] a využívanie obnoviteľných zdrojov nedostanú spravodlivú šancu voči firmám ponúkajúcim len dodávky energie. Energetické firmy pôsobiace v rozvojových krajinách tvrdia, že by v rámci tendrov radi prijali prísnejšie kritériá vo vzťahu k životnému prostrediu a riadeniu na strane spotreby, pokiaľ by platili jasné pravidlá a tie by sa vzťahovali na všetkých účastníkov privatizácie. [8] Banka tiež nedokázala dostatočne uznať riziko vo vzťahu k zahraničnému obchodu v prípade závislosti na zahraničných vlastníkoch energetických zariadení (napr. potreba importu zahraničných technológií, pozn. prekl.). SB a IFC používajú Pakistan ako pozitívny príklad podpory súkromných energetických investícií. SB a IFC poskytovali pakistanskej vláde strategické odporúčania a pomáhali jej financovať šesť z desiatich nezávislých energetických projektov, ktoré sa schvaľovali od roku 1994. Pakistanskí podnikatelia, finanční analytici a ďalší však teraz, s odstupom času, poukazujú na ich vážne nedostatky. Kritika publikovaná v nedávnom článku [9] v ekonomickej publikácii Euromoney obsahuje nasledovné argumenty: · Vládne zvýhodnenia sa týkali iba energetických projektov nad 100 MW, takže väčšina pakistanských podnikateľov bola z dražby de facto vylúčená a všetky kontrakty získali zahraničné firmy. · Pakistanská vláda bude musieť nájsť veľké množstvo devízových prostriedkov, aby mohla uhradiť náklady na dovoz zariadení, palív a na vyplatenie zahraničných dlhov a vlastníkov základného kapitálu. Khalid Nazir, riaditeľ AKD Securities v Karachi, vypočítal, že do roku 1998-9 import palív dosiahne hodnotu 414 miliónov dolárov a ročná dlhová služba [10] za elektrárne 439 milliónov dolárov, s ďalšími 239 miliónmi dolárov na vyplatenie dividend kapitálovým vlastníkom. · Vláda hazarduje s veľkým a nepravdepodobným nárastom exportu, aby získala devízové prostriedky. · Spotrebiteľské ceny energie majú vzrásť o 15% do konca roku 1996 a až do 50% v ďalšom období. Vodné hospodárstvo IFC poskytla odporúčania a financie na privatizáciu vodárenského a kanalizačného systému v argentínskom hlavnom meste Buenos Aires. Tento systém je dnes prevádzkovaný konzorciom firiem, v ktorom má účasť francúzsky nadnárodný koncern Lyonnaise des Eaux. Privatizácia sa považuje za veľký úspech, zmluvný investičný program dosahuje hodnotu 130 miliónov dolárov ročne, vodovodná sieť i kanalizácie sa rekonštruujú, dodávky vody vzrástli o 26 % a podľa prieskumov verejnej mienky rastie spokojnosť zákazníkov. SB má záujem zopakovať tento úspech aj v ďalších mestách, napríklad v Manile na Filipínach. Podľa niektorých pozorovateľov však napriek “strojnásobneniu produktivity práce, rozšíreniu služieb, zlepšeniu spoľahlivosti a zodpovednosti a zníženiu cien za služby... stále existujú problémy, hlavne v oblasti regulácie”. [11] Ich námietky vychádzajú z nasledovných faktov: · výška poplatkov: po prvotnom páde cien o 27% bezprostredne po privatizácii ceny nedávno narástli o 13,5% a očakáva sa, že firma čoskoro rozhodne o ďalšom zvýšení cien; · privatizér sa sťažuje, že bez získania ďalších prostriedkov nemôže poskytovať sľubované rozširovanie služieb a pravdepodobne bude čoskoro žiadať zásadné prehodnotenie privatizačnej zmluvy; · hoci väčšia časť z 26-percentného nárastu dodávok vody pre Buenos Aires bola realizovaná vďaka opravám deravej vodovodnej siete, nárast mohol tiež negatívne ovplyvniť riečne ekosystémy a dostupnosť vody vo vidieckych oblastiach. Doprava Doprava patrí medzi odvetvia, o ktorých sa zistilo, že riešenia, ktoré sú optimálne pre súkromný sektor (najmä rozvoj automobilizmu) môžu vyvolať vážne dopravné, environmentálne a zdravotné problémy pre celú spoločnosť. Inštitút pre dopravnú a rozvojovú politiku (Institute for Transport and Development - ITDP) zistil, že SB presadzuje nesprávnu politiku, ktorá môže viesť k prehĺbeniu problémov súvisiacich s dopravou: “napr. v Maďarsku SB veľmi tvrdo presadzuje znižovanie štátnych dotácií do železníc a verejnej dopravy, zatiaľ čo oveľa menší tlak sa vyvíja na zníženie dotácií na výstavbu ciest, parkovacích zariadení a pod.”[12] ITDP a iní namietajú, že ak SB presadzuje zrušenie dotácií a privatizáciu verejnej dopravy, mala by diskutovať o: · Celkovom objeme investícií do jednotlivých druhov dopravy i o relatívnych dotáciách a pomerných cenách za využívanie jednotlivých druhov dopravy. Dotácie/ceny z krátkodobého pohľadu determinujú najmä počet užívateľov jednotlivých typov dopravy, dlhodobo je významnejšou otázka objemu investícií do toho-ktorého druhu dopravy. · Zamestnanosti, výške cestovného a dostupnosti jednotlivých druhov dopravy pre ľudí s nízkymi príjmami. · Zodpovednosti v procese plánovania dopravnej infraštruktúry vo vzťahu k jej vplyvom na životné prostredie a o účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch. · Politickej vôli prijať a presadzovať napr. osobitné autobusové a cyklistické trasy a iné opatrenia. Vybrané z materiálu: “The World Bank’s Promotion of Privatization and Private Sector Development: Issues and Concerns”, autor: Alex Wolks, Bretton Woods Project, PO Box 100, London SE1 7RT, United Kingdom, tel: +44 (0)171 523 2170, fax: +44 (0)171 620 0719, E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.. Preklad: Helena Zamkovská, 2000. Poznámky: [1] Poradný tím SB vyslaný v roku 1995 na Barmu, napríklad konštatoval: “Významná skúsenosť z iných reformujúcich sa krajín je taká, že privatizačné úsilie musí byť orientované primárne na ekonomický zisk. Zvyšovanie ekonomickej účinnosti je koniec koncov hlavným dôvodom, pre ktorý chceme reformovať ekonomiku. Prijatie tohto cieľa znamená, že plánovanie a načasovanie privatizačných snáh by nemalo byť pod diktátom iných cieľov a zámerov, akými sú získanie čo najväčšieho balíka financií z predaja štátnych podnikov, vytvorenie kapitálových trhov alebo zvýšenie počtu akcionárov v populácii alebo medzi určitou časťou populácie”, Myanmar, Policies for Sustaining Economic Reforrm, World Bank, október 1995. IFC “hrá implicitnú a niekedy aj explicitnú úlohu v prospech maximalizácie ekonomických ziskov”, Privatization Principles and Practice, IFC, 1995. Napriek tomu hlavným účelom predaja piatich štátnych podnikov v Bolívii v roku 1995 bolo maximálne rozšírenie drobných akcionárov medzi populáciou. [2] International Financial Corporation (Medzinárodná finančná korporácia) je súčasťou skupiny Svetovej banky. Jej úlohou je podpora súkromného sektora a súkromných investícií. [3] Martin, B., In the Public Interest: Privatization and Public Sector Reform (Vo verejnom záujme: Privatizácia a reforma verejného sektoru), Zed Books, 1993, str. 144. Pozri tiež str. 139-147. [4] Štúdia SB o Mexiku ukazuje, že majetkové vlastníctvo sa privatizáciou ešte viac koncentrovalo [štúdia SB citovaná v The Private Sector Lending of the World Bank Group: Issues and Challenges (Pôžičky WBG súkromnému sektoru: Problémy a výzvy), Bosshard, P., Lending Credibility, WWF US, 1996]. Pozri aj Kirkpatrick, C., a Cook, P., (Vyd.), Privatization in Less Developed Countries (Privatizácia v menej rozvinutých krajinách), Harvester Wheatsheaf, London, 1988 a Adam, C., Cavendish, W., a Mistry, P., Adjusting Privatization, Case Studies from Developing Countries (Prispôsobovanie privatizácie, prípadové štúdie z rozvojových krajín), James Currey, London, 1992. [5] Najznámejšou je Bureaucrats in Business (Byrokrati úradujú), ktorá vysvetľuje dôvody sústredenia záujmu výlučne na finančné výsledky štátnych podnikov (ŠP): “Úspech alebo zlyhanie reformného úsilia v našej vzorke hodnotíme na základe troch typov výsledkov: finančné výsledky ŠP, produktivita a deficit pomeru úspory-investície. ...Sú tieto finančné údaje primeraným indikátorom výsledkov ŠP? Protagonisti štátneho vlastníctva niekedy namietajú, že niektoré ŠP vykazujú zlé finančné výsledky, pretože vznikli z nekomerčných dôvodov ako je redukcia chudoby, vytvorenie pracovných miest alebo regionálny rozvoj. Ak ide o tento prípad, úplná kalkulácia v prípade ich opätovného zoštátnenia by mala zahŕňať všetky čisté zisky z napĺňania týchto cieľov. Tento argument nebol dostatočne analyzovaný na to, aby sme mohli vyvodzovať väčšie závery, ale jeho význam môže byť zveličený z viacerých dôvodov. Po prvé, nekomerčné ciele sa dosiahnu vtedy, ak sa vytvorí investícia (napr. umiestnenie prevádzky v odľahlej oblasti na podporu regionálneho rozvoja) tak, že následný vývoj finančných výsledkov nebude väčšinou ovplyvnený (aj keby úroveň výsledkov bola nižšia ako v nejakej inej lokalite). Po druhé, je otázne, či sa tieto nekomerčné ciele často dosahujú. Napríklad v jednej štúdii sa preukázalo, že z nízkych cien elektriny, ktoré mali pomôcť chudobným, majú v skutočnosti prospech tí bohatší, pretože majú väčšie domy a viac spotrebičov a preto majú aj vyššiu spotrebu energie – navyše vo vidieckych oblastiach, v ktorých žijú najchudobnejší obyvatelia, často elektrina nie je k dispozícii (Jones, 1985). Po tretie, ŠP, ktorých sociálny prínos je otázny, môžu odsávať prostriedky programom s viacerými pozitívnymi prínosmi, ktoré tiež bezprostrednejšie pomáhajú chudobným. .. Konečne, ak aj predpokladáme, že ŠP skutočne dosiahnu svoje nekomerčné ciele, stále by sme ešte mali odhadnúť, či náklady na fungovanie takýchto ŠP sú vyššie alebo nižšie ako náklady pri použití alternatívnych nástrojov, napr. dane alebo priame dotácie. Z týchto dôvodov považujeme finančné kritériá za užitočné indikátory výsledkov a činnosti ŠP, aj keď nezahŕňajú výpočty čistých sociálnych prínosov.” Bureaucrats in Business, World Bank, 1994, str. 57-60. [6] Pozri Barrie C., Switched off in mean street (Odpojení v bočnej ulici), The Guardian, 28 December 1996, Winners and Losers from Liberalisation of the Domestic Energy Market (Víťazi a porazení po liberalizácii domáceho trhu s energiami), Professor Waddams Price, Energy ’98, Institute for Public Policy Research, London, June 1996 [7] Riadenie na strane spotreby je termín označujúci opatrenia na znižovanie spotreby na strane odberateľov elektrickej energie. [8] Lehfeldt, Richard, Mission Energy, talk to NGO Technical Seminar on the World Bank and Private Sector (diskusia v rámci seminára MVO o SB a súkromnom sektore), June 1996. [9] Power to the People Proves Costly Wager (Moc ľuďom sa ukazuje byť drahou stávkou), Philip Eade, Euromoney, September 1996, str. 387-396. [10] Úroky a náklady bežne splatné v súvislosti s dlhom včátane splátok dlhu (napr. bankové poplatky). [11] Regulating Water Concessions, Lessons from the Buenos Aires Concession (Regulácia vodohospodárskych koncesií, poučenie z koncesií v Buenos Aires), Claude Crampes a Antonio Estache, Latin America Department, World Bank (Oddelenie SB pre Latinskú Ameriku), Public Policy for the Private Sector (Verejná politika pre súkromný sektor), World Bank, September 1996. [12] Transport Privatization: Assessing the Impact on the Modal Shift (Privatizácia dopravy: Odhad vplyvu na zmenu systému), Walter Hook, riaditeľ, ITDP, v prezentácii v rámci Dialogue on Transport in the 21st Century, Habitat II conference, 6. jún 1996.