Ak jeden redaktor raz začas “strelí capa”, stane sa. Horšie je, ak v jednej téme a jednej redakcii strieľajú viacerí a sústavne a ak začne byť zrejmé, že príčinou zjednodušených a prekrútených článkov je ich ideologický vzťah napríklad k ekonomike. No a keď sa to stane mienkotvornému médiu, je to vážne. Celá diskusia o septembrových udalostiach v Prahe má dve roviny. Prvá je vecná: “Prečo ľudia protestovali proti Svetovej banke a MMF?” a bolo by normálne, keby sa stala predmetom polemiky. U nás ju však prekryla iná rovina, ktorú Peter Schutz sformuloval takto: “Celý ten zhluk ľavicových mysliteľov, anarchistov, radikálnych ekológov a čistých komunistov stojí vedome v postavení mimo demokratickú hru” a ich “besnenie” v Prahe si “zaslúži totožné posudzovanie ako vyčíňanie skinheads” (DF č. 40). “Besnenie” začalo štvordňovými debatami o úverových a sektorových politikách MMF a Svetovej banky, problémoch s ich transparentnosťou a nedemokrackým rozhodovaním, o programoch štrukturálnych reforiem, a najmä o avízovaných prísľuboch k zmenám. Pokračovalo tzv. kontrasummitom, trojdňovou šnúrou prednášok a diskusií s akademickou špičkou oponentov ekonomickej globalizácie. Pre ľudí z viac ako 30 krajín šiestich kontinentov sa tam tlmočilo do viacerých jazykov. Ja som si “zabesnil” trochu neskôr - v Pražskej knižnici na štvordňovom diskusnom fóre “Iná správa”. Prijal som pozvanie do panelu o transformácii v strednej Európe. Po mne vystúpili právnici, ekonómovia, sociológovia, ale i aktivisti, a ľudia priamo dotknutí programami MMF a Svetovej banky. Ani na jednom z týchto podujatí som nezazrel slovenského žurnalistu, hoci žurnalistov tam bolo dosť. Monitoring slovenskej tlače ukazuje, že neboli asi ani na Pražskom hrade 23. septembra, kam prezident Havel pozval vyše tristo protagonistov i oponentov ekonomickej globalizácie. Pod taktovkou vysokej komisárky OSN pre ľudské práva Mary Robinsonovej sa tam pred azda všetkými významnými svetovými médiami v ostrej ale produktívnej diskusii škvarili prezident Svetovej banky Wolfensohn i šéf MMF Köhler. Moderátorka ich nepripustila k nacvičeným monológom. Svet sa z prvej ruky dostal k svedectvám o pôžičkách, o ktorých bolo vopred zrejmé, že prehĺbia chudobu, zničia prostredie či podporia diktátorské režimy: “Áno, pán Wolfensohn, práve pod Vaším patronátom ste pomohli legitimizovať Suhartov diktátorský režim, a to je čosi, čo vám svet nikdy nezabudne.” (filipínsky profesor sociológie Walden Bello, Washington Post, 24.9.2000). A médiá tlmočili svetu aj jalové, odťažité reakcie šéfov oboch inštitúcií: “Vždy, keď ideme ráno do práce, máme o sebe a o tom, čo robíme, celkom inú predstavu... Myslíme si, že naozaj robíme dobre.” (Wolfensohn, The Wall Street Journal, 25.9.2000). Slovensko informácie o obsahu polemiky na Pražskom hrade obišli. Jeho verejnosť sa nedozvedela nič o tom, ako rýchlo dvom najlepšie plateným úradníkom na svete v nezávisle moderovaných diskusiách dochádzajú argumenty a ako verejne priznávajú potrebu zmien svojich inštitúcií: “Verím, že výzvy k reforme MMF sú oprávnené. Fond robil chyby.” (Köhler, Los Angeles Times, 24.9.2000) “Besnilo” sa aj priamo v Kongresovom centre, kam Banka i Fond pozvali diskutovať akreditovaných predstaviteľov občianskych organizácií. Ani tam som nezazrel žiadneho slovenského reportéra. Naša verejnosť sa preto nedozvedela, ako, kto a s čím vystúpil a nevie nič o vyhýbavých reakciách panelistov na priame otázky. Ani o tom, že Priatelia Zeme organizovali deň pred “vojnou v Prahe” pokojný pochod proti poskytovaniu ďalších pôžičiek skorumpovaným vládam v treťom svete na ropné a ťažobné projekty, z ktorých profitujú najmä západné firmy? Vedela by to, keby slovenskí žurnalisti prišli na tlačovku pod holým nebom, ktorou pochod končil – tak, ako prišli Reuters, New York Times, či USA Today. Aby mohli hoci polemizovať s našimi požiadavkami. Sám Wolfensohn v Prahe pripustil, že návrhom na moratórium v tejto oblasti sa bude zaoberať špeciálna komisia. S inými podnetmi, napr. na prešetrenie účasti Banky na korupčných škandáloch v Lesothe, sa zaoberá justícia. Zvláštne tímy Keďže máme skúsenosti s médiami, posielali sme z Prahy aktuálne správy. Ani jedna u tých, čo sa vyžívali v “besnení v Prahe”, neprešla. Na rozdiel od CNN, BBC či The New York Times, sa redaktori takého Domina Fórum neunúvali ani na jedinú našu tlačovku či podujatie. Práca, ktorú v Prahe a po Prahe odviedli, ich v porovnaní so zahraničnými kolegami diskvalifikuje. Darmo tam DF vyslalo “zvláštny tím”, ak jeho hlavným poslaním bolo stotožniť štrnásťtisíc pokojne protestujúcich s niekoľkými stovkami militantných primitívov, či s vlezlými komunistami otravujúcimi na Václaváku. Nikto, ani my, tam násilníkov ani komunistov nevidel rád. Z princípu. “Zvláštnemu tímu” DF však stačilo, že stihol začiatok “ďalšieho sporu našej civilizácie s jej odporcami, ktorých si sama neopatrne zrodila” (Š. Hríb, R. Žitňanský, Bozk v McDonalde, DF č. 40). Kvôli záujmu o darebákov neprenikol ani k povrchu podstaty protestov. Ak by tam nenašiel vandalov či nebodaj ani boľševikov, hľadal by nezletilé dievčiny, ktoré proti globalizácii bojujú s Coca Colou v ruke. Hodinu pred odchodom polnočného vlaku z Bratislavy 18.9. som poskytol interview pre SME. Rozhovor vyšiel výrazne skrátený a bol ilustrovaný fotkou z nejakej anarchistickej demonštrácie. V kontexte toho, čo sa SME a DF dovtedy popísalo, vyvolal pohoršenie. Šéf banskobystrickej DS Miro Toman sa napr. čudoval, prečo nechceme byť označovaní za odporcov globalizácie ako takej a chceme, aby bolo jasné, že naše výhrady smerujú voči dnešnému charakteru ekonomickej globalizácie. Nešlo mu do hlavy, čo je nenormálne na rozhodovaní MMF. Naše ciele stotožnil s nezmyslami, o ktoré nám nikdy nešlo: “Byť proti bohatému iba preto, že si dokáže zarobiť peniaze..., mi silne pripomína bolševický prístup.” Ak som pre neho komunistom, pre čitateľov SME som možno zástancom anarchie. Ako sa Miro a čitatelia SME dozvedia, že je to nezmysel? Nájdu odvahu povedať to jeho stranícki kolegovia z DS, s ktorými sme po novembri ´89 v koordinačnom centre VPN zadarmo pracovali na demontáži starého režimu? Miro Toman sa pýtal, prečo sme neodsúdili násilie v Prahe. Keby SME uverejnilo naše stanovisko, tak ako to urobila svetová tlač už štyri dni pred hlavnými demonštráciami, možno by sa nečudoval. Stálo v ňom, že právo demonštrovať je základným právom občanov, nemožno ho ale zamieňať s násilím a že z obáv pred zneužitím protestov sa “Priatelia Zeme nezúčastnia demonštrácií” (Wall Street Journal, 22.9.2000). K násiliu sme sa jasne vyjadrili aj v deň, keď vypuklo: “(Priatelia Zeme) ostro odsudzujú zneužitie protestu niektorými skupinami, ktoré sa rozhodli pre násilné strety s políciou.” Naše stanovisko uverejnili Prague Post, International Herald Tribune a ďalšie médiá, včítane denníka MMF Emerging Markets! Mira Tomana prekvapilo, prečo sa u nás o ekonomickej globalizácii mlčí. Nie je sám. Od kolegyne, ktorá kontaktovala médiá, viem, že “o MMF by aj bol záujem, ale až keď sa niečo zomelie”. V auguste a septembri sme asi päťdesiatim redakciám rozposlali množstvo materiálov zo zahraničných zdrojov. Navrhli sme, aby o téme otvorili polemiku. Dostali preklady článkov bývalého viceprezidenta Svetovej Banky Stiglitza, bývalého kanadského vicepremiéra Hellyera, či tlačovú správu o rezignácii profesora Kanbura, ktorý nedávno rezignoval z postu vedúceho tímu pripravujúceho tohtoročný World Development Report na protest proti pokusom Banky manipulovať nezávislý výskum. Všetky tieto informácie veľakrát obehli svet. Okrem Slovenska. Kto nie je s nami, je mimo zákon Pán Schutz v článku Hrozba slobode (DF č. 40) najprv stotožnil všetkých oponentov Fondu a Banky s “internacionálou vandalov a fanatikov” a “hordou ľavičiarov”. Potom vyrukoval s riešením, za ktoré by sa nehanbili ani eštébáci, ktorí mali zatočiť so signatármi Několik vět či Bratislavy/nahlas: “Ideológia antiglobalizmu nie je vo svojej podstate ničím iným, než najnovším bojovým výkrikom marxizmu... Povedzme to priamo – “dialóg”... sa s takto orientovanými antiglobalistami viesť nedá. A ani nesmie.” Pred piatimi rokmi povedal čosi podobné pán Binder na adresu ekologických organizácií, ktoré sa domáhali vyčíslenia nákladov na jeho zbytočné betónové pamätníky: “Bolo by potrebné prestať s nimi komunikovať, pretože nezaslúžia si komunikáciu našu. Ich treba ignorovať...” (STV1, 26.10.1995). Zdá sa mi, že pán Binder bol k nám o chlp jemnejší. Peter Schutz totiž svoju úvahu zakončil návrhom vyhlásiť akcie proti MMF a Svetovej banke za nezákonné. Paranoja akoby sa lepila na ľudí “z kruhov blízkych” DF a SME. Dopisovateľ DF Radovan Kazda do straníckej konferencie ds-l dňa 27.9. 2000 v reakcii na pražské udalosti napísal: “To, že všetky významné ekologické mimovládne organizácie na Slovensku sú proti globalizácii, patria k extrémnej ľavici a takto aj verejne vystupujú, to je predsa celkom jasná vec už niekoľko rokov.” Jasné, nie? V konferencii sme-l sa dokonca zrodil zoznam významných “ľavičiakov”, ktorí podporili výzvu iniciatívy Milostivé leto 2000 za oddĺženie zadĺžených krajín. Nechýba medzi nimi Dalajláma, Desmond Tutu, Bono Vox, David Bowie, Sting a – podržte sa – pápež! Zrnko múdrosti pridal spoza veľkej mláky aj Rosta Hedviček: “Anti-globalisti a environmentalisti byli vždy komunisti. Už když tahle hnutí začala v sedmdesátych letech, tak byla vždy podporována a financována prostřednictvím KGB nebo některé KGB organizace (jako Světová rada míru). Financování třeba GreenPeace Rusama bylo známo už začátkem osmdesátych let. Proč by to dnes mělo být jiné?” Pred pár rokmi sme s kamarátmi tipovali, kto po Binderovi a Hofbauerovi prevezme štafetu a obviní nás z protispoločenskej činnosti za cudzí judášsky groš. Hedviček nesklamal. Kauza aj o opačnom názore ? Mnohých z nás vývoj na Slovensku dlho nútil o problémoch ekonomickej globalizácie takticky mlčať. Boli sme presvedčení, že demokratické prostredie je neoddeliteľnou podmienkou citlivého rozvoja, o ktorý nám ide. Zamerali sme sa preto na odpor voči mečiarovskej totalite s tým, že dočasne nebudeme oslabovať opozíciu kritikou jej niektorých (napr. ekonomických) zámerov. Na neoliberálne mýty, ktoré sa postupne udomácňovali v straníckych programoch a v líniách niektorých médií, sme nestihli reagovať. Po voľbách nás už ľahko stotožnili s oponentami rozvoja, a po Prahe i s “hordami ľavičiarov”. Horde mojich ľavičiarskych kolegov sa napriek tomu podarilo prispieť napr. k prijatiu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, zrušeniu drastických obmedzení, ktoré štát uvalil na obce na nátlak monopolného štátneho podniku, či ku konsolidácii odporu tretieho sektora voči reštriktívnemu nadačnému zákonu. Na základe skúseností občianskych organizácií, jednotlivcov i samospráv navrhujeme zmeny v niektorých zákonoch, ktoré by priblížili správu verejných vecí občanovi a oslabili vplyv skupinových záujmov pri rôznych typoch rozhodovania. Zdokumentovali sme plytvanie štátnych vodohospodárskych, lesohospodárskych či energetických podnikov i nezmyselnosť diaľničného programu, ktoré nás na dlhé roky zadĺžili až po uši. Ľavicový extrémizmus ako vyšitý! “Intelektuálna” nadutosť a ideologická posadnutosť, ktorú cítiť z niektorých slovenských médií, dehonestácia a škatuľkovanie oponentov, bohorovnosť niektorých redaktorov, vedú skôr či neskôr k zjednodušovaniu a k účelovým deformáciám faktov. Kauza o “besnení” v Prahe je jedným z príkladov ich sprenevery voči pôvodnému poslaniu: informovaniu verejnosti. Nielen nezávislý výskum, ale aj závery komisií Kongresu USA či samotné interné štúdie oboch inštitúcií potvrdzujú oprávnenosť výziev na zásadnú transformáciu Svetovej banky a MMF. Tieto byrokratické, nepriehľadné a nedemokratické inštitúcie sa totiž opakovane dopúšťajú hrubých chýb, ktorých dôsledky na milióny ľudí sú úmerné ich obrovskému vplyvu na ekonomický rozvoj. Pchať pred tým hlavu do piesku nikomu nepomôže.
november 2000