JOSEPH STIGLITZ je profesorom ekonómie na Stanfordovej univerzite a vedúci výskumný pracovník v prestížnom Brookings Institution. V rokoch 1997 až 2000 bol hlavným ekonómom a viceprezidentom Svetovej banky. Bol členom Rady ekonomických poradcov prezidenta USA v rokoch 1993 až 1997. V apríli publikoval v The New Republic článok s názvom “What I learned at the world economic crisis?”, ktorý prekvapil nielen odporcov globalizácie, ale šokoval predovšetkým neoliberálnych ideológov, ktorí sa programovo usilujú vykresliť kritikov ekonomickej globalizácie ako neinformovaných a zakomplexovaných anarchistov. Napriek tomu že postoj J. Stiglitza k liberalizácii obchodu má podľa názoru kritikov globalizácie ďaleko od konceptu udržateľného rozvoja, Stiglitz naplno potvrdil oprávnenosť ich požiadaviek zásadnej reformy politiky a štruktúr MMF. Ako človek, ktorý mal možnosť dlhšie obdobie pôsobiť v tímoch priamo ovplyvňujúcich svetovú ekonomiku, s odstupom času verejne priznáva netransparentnosť, nedemokratičnosť a manipulácie rozvojovej a ekonomickej politiky USA a MMF.

Stretnutie Medzinárodného menového fondu (MMF) na budúci týždeň pritiahne do Washingtonu veľa z tých istých demonštrantov, ktorí minulú jeseň prekazili zasadnutie Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v Seattle. Budú tvrdiť, že MMF je arogantný. Vyhlásia, že MMF v skutočnosti nepočúva, čo hovoria rozvojové krajiny, ktorým má pomáhať. Povedia, že MMF je netransparentný a starostlivo izolovaný pred demokratickou kontrolou vlastnej činnosti. Budú hovoriť, že “ozdravné ” ekonomické opatrenia z dielne MMF často veci iba zhoršia – obrátiac spomalenie na recesiu a recesiu na depresiu. A budú mať pravdu. Bol som hlavným ekonómom vo Svetovej banke od roku 1996 až do minulého novembra, počas najvážnejšej globálnej ekonomickej krízy za posledné polstoročie. Videl som, ako reagoval MMF v tandeme s Ministerstvom financií USA. A bol som zhrozený. Globálna ekonomická kríza začala v Thajsku 2. júla 1997. V krajinách východnej Ázie práve končilo obdobie troch zázračných dekád: príjmy sa prudko zvýšili, zdravotný stav obyvateľstva sa zlepšil, chudoba sa výrazne zmiernila. Gramotnosť sa nielenže stala všeobecným javom, ale medzinárodné testy z vedeckých disciplín a matematiky dopadli vo viacerých z tamojších krajín dokonca lepšie ako v USA. Niektoré krajiny východnej Ázie neprekonali za 30 rokov ani jediný rok recesie. Semená budúcej katastrofy však už boli zasiate. Začiatkom 90–tych rokov východoázijské krajiny liberalizovali svoje finančné a kapitálové trhy - nie však preto, že by potrebovali pritiahnuť viac zdrojov (miera úspor už presahovala 30 %), ale preto, lebo boli vystavené medzinárodnému tlaku, vrátane Ministerstva financií USA. Tieto zmeny stimulovali príliv krátkodobého kapitálu – t.j. takého kapitálu, ktorý je závislý od čo najvyššieho obratu v čo najkratšom čase a ktorý sa ráta na niekoľko dní, týždňov či mesiacov, na rozdiel od dlhodobých investícií napr. do podnikov. V Thajsku takýto krátkodobý kapitál prispel k neudržateľnému rozmachu obchodu s nehnuteľnosťami. A ako sa už ľudia na celom svete (vrátane USA) mali možnosť bolestivo poučiť z vlastných skúseností, každá bublina obchodu s nehnuteľnosťami raz praskne, obyčajne so zničujúcimi následkami. Práve tak rýchlo ako kapitál prišiel, aj odišiel. A vo chvíli, keď sa každý snaží stiahnuť svoje peniaze späť v rovnakom čase, vznikajú ekonomické problémy. Veľké ekonomické problémy. Posledná vlna finančných kríz sa v Latinskej Amerike prevalila v 80-tych rokoch, keď expanzia deficitu verejných výdavkov a uvoľnená monetárna politika v jednotlivých krajinách roztočili inflačnú špirálu. Vtedy MMF správne nariadil tvrdé fiskálne opatrenia (vyrovnané rozpočty) a prísnu monetárnu politiku ako predpoklady pre poskytnutie pomoci. V roku 1997 však určil MMF rovnaké podmienky aj Thajsku. Tvrdé opatrenia, ako vraveli čelní predstavitelia MMF, mali prinavrátiť dôveru v thajskú ekonomiku. Ako sa kríza rozširovala na ostatné východoázijské krajiny – napriek hromadiacim sa dôkazom o zlyhaní tohto prístupu – MMF bez váhania nariaďoval rovnakú terapiu všetkým chorľavejúcim krajinám, ktoré sa ocitli na jeho prahu. Myslel som si, že to bola chyba. Napríklad, na rozdiel od krajín Latinskej Ameriky východoázijské krajiny sa už tešili veľkým rozpočtovým prebytkom. V Thajsku napríklad vláda dosiahla obrovské prebytky doslovným vyhladovaním školstva a infraštruktúry, odvetví zásadného významu pre ekonomický rast, ktorým jednoducho neposkytla ani najpotrebnejšie investície. Východoázijské krajiny už vtedy uplatňovali veľmi prísnu monetárnu politiku: inflácia bola nízka a stále klesala. (V Južnej Kórei sa napríklad držala na úctyhodných štyroch percentách.) Problémom nebola ľahkomyselná vládna politika, ako tomu bolo v Latinskej Amerike. Problémom bol ľahkomyselný súkromný sektor – napríklad všetci tí bankári a poskytovatelia úverov, ktorí špekulovali s rastúcou bublinou trhu s nehnuteľnosťami. Za takých okolností som sa obával, že reštriktívne opatrenia neoživia ekonomiky východoázijských krajín – skôr ich ponoria do recesie či skôr depresie. Vysoké úrokové miery mohli zdevastovať vysoko zadĺžené východoázijské firmy a viesť k rastúcemu počtu bankrotov a platobnej neschopnosti. Znížené vládne výdavky by len ďalej oslabili ekonomiku. Preto som začal lobovať za zmenu politiky. Hovoril som so Stanley Fischerom, uznávaným bývalým profesorom ekonómie na Inštitúte technológie na Univerzite v Massachusetts a bývalým hlavným ekonómom Svetovej banky, ktorý sa stal prvým námestníkom výkonného riaditeľa MMF. Stretol som sa s ekonómami Svetovej banky, ktorí mohli mať kontakty alebo vplyv v MMF, a presviedčal som ich, aby robili všetko, čo sa dá, aby ovplyvnili úradníkov v MMF. Ukázalo sa, že presvedčiť ľudí vo Svetovej banke o správnosti mojej analýzy, nebolo ťažké. Avšak zmeniť názory v MMF bolo prakticky nemožné. Keď som hovoril s najvyššími úradníkmi MMF – vysvetľoval som napríklad, ako vysoké úrokové miery môžu zvýšiť počet bankrotov, čo ešte viac sťaží obnovenie dôvery vo východoázijské ekonomiky – najprv odporovali. Keď nedokázali poskytnúť presvedčivé protiargumenty, uchýlili sa k inej reakcii: aby som si uvedomil, aký tlak vyvíja výbor výkonných riaditeľov MMF – orgán vymenovaný ministrami financií vyspelých priemyselných krajín, ktorý schvaľuje pôžičky MMF. Posolstvo, ktoré mi tým naznačili, bolo jasné. Výbor inklinoval k ešte prísnejším opatreniam, a títo ľudia sa v skutočnosti snažili zmierniť ich direktívy. Moji priatelia, ktorí boli výkonnými riaditeľmi, hovorili, že oni sú tými, na ktorých sa vyvíja nátlak. Bol to bludný kruh, a to nielen preto, že zotrvačnosť MMF bolo tak ťažko zastaviť, ale najmä preto, že všetko sa dialo za zatvorenými dverami a nebolo možné zistiť, kto bol vlastne skutočnou prekážkou pre zmenu tejto politiky. Bol zdrojom tlaku úradnícky personál, ktorý tlačil na výkonných riaditeľov alebo naopak? Dodnes to neviem naisto. Samozrejme, že všetci v MMF ma presviedčali, že budú pružní: keby sa ich politické opatrenia skutočne ukázali ako kontraproduktívne a tlačili by východoázijské ekonomiky do hlbšej recesie, ako je potrebné, zmenili by ich. Mal som z toho triašku. Jednou z prvých lekcií, ktorú sa učia študenti ekonómie, je význam fázového oneskorenia: trvá 12 až 18 mesiacov, kým sa naplno prejavia účinky zmeny monetárnej politiky (t.j. zvýšenia alebo zníženia úrokových mier). Keď som pracoval v Bielom dome ako predseda Rady ekonomických poradcov, sústredili sme všetku svoju energiu na prognózy budúcej ekonomickej situácie, aby sme vedeli, akú politiku máme odporúčať v súčasnosti. Chytať udalosti za chvost bolo pochabosťou. Presne to navrhovali robiť predstavitelia MMF. Nemalo ma to prekvapiť. MMF rád robí svoju prácu bez externistov, ktorí sa príliš veľa pýtajú. Fond teoreticky podporuje demokratické inštitúcie v krajinách, ktoré podporuje. V skutočnosti však demokratický proces ohrozuje, pretože diktuje politické opatrenia. Oficiálne, pochopiteľne, nič “nediktuje”. Iba “vyjednáva” podmienky, za ktorých je možné získať podporu. Za rokovacím stolom má však MMF všetku moc vo vlastných rukách a iba zriedkakedy poskytne čas potrebný na prijatie širokého konsenzu či dokonca na širokú diskusiu v parlamente a s občianskou verejnosťou. Niekedy MMF už ani nepredstiera transparentnosť a rokuje o tajných zmluvách. Keď sa MMF rozhodne nejakej krajine pomôcť, vyšle do nej “misiu” ekonómov. Títo ekonómovia majú však o danej krajine veľmi často len povrchné poznatky. Z prvej ruky tam skôr poznajú päťhviezdičkové hotely ako dediny roztrúsené po regiónoch. Pracujú ťažko, vŕtajú sa v číslach hlboko do noci. Stoja však pred neriešiteľnou úlohou. V priebehu niekoľkých dní, v najlepšom prípade týždňov, majú vypracovať koherentný program, ktorý by citlivo riešil potreby krajiny. Je zbytočné upozorňovať, že chvíľková práce s číselnými údajmi zriedkakedy poskytne adekvátny pohľad a poznatky o rozvojových stratégiách celej krajiny. Čo je však horšie, ani spracovávanie číselných údajov nie je vždy správne. Matematické modely, ktoré MMF využíva, sú veľmi často chybné alebo zastarané. Kritici túto inštitúciu obviňujú z toho, že do ekonomiky zavádza metódu schématického rozhodovania – rozhodovanie podľa jednej šablóny - a majú pravdu. Tímy poradcov pre jednotlivé krajiny formulovali pracovné verzie svojich správ už pred samotnou návštevou danej krajiny. Počul som príbehy o incidente, keď členovia tímu okopírovali väčšinu kapitol zo správy pre jednu krajinu do správy, ktorá sa mala týkať inej krajiny. Možno by im to aj bez problémov prešlo, keby im na textovom procesore fungovala funkcia “nájdi a nahraď”. V ich textoch im totiž sem-tam ešte ostal názov pôvodnej krajiny. Trapas. Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že ekonómom MMF nezáleží na občanoch rozvojových krajín. Avšak starší muži, ktorí tvoria personál fondu – a tam sú prevažne starší muži - sa správajú, ako keby niesli na pleciach bremeno zodpovednosti bieleho muža v duchu diel Rudyarda Kiplinga. Experti MMF sú presvedčení, že sú múdrejší, vzdelanejší a menej politicky ovplyvniteľní ako ekonómovia v krajinách, ktoré navštevujú. V skutočnosti sú ekonomickí lídri v týchto krajinách celkom dobrí – v mnohých prípadoch múdrejší alebo vzdelanejší ako personál MMF, ktorý bežne tvoria treťotriedni študenti z prvotriednych univerzít. (Môžete mi veriť: učil som na Massachusets Institute of Technology, v Oxforde, Stanforde, Yale či Princetone a viem, že MMF takmer nikdy nezískal niektorého z najlepších študentov.) Minulé leto som viedol v Číne seminár o konkurenčnej politike v telekomunikáciách. Aspoň traja čínski ekonómovia z publika mi dávali také sofistikované otázky, aké by som skôr očakával od najlepších mozgov zo Západu. Po čase moja frustrácia vyvrcholila. (Človek by si myslel, že ak Svetová banka prispievala na záchranné balíčky miliardami dolárov, jej hlas zaváži. Bol však ignorovaný takmer tak rezolútne ako hlasy ľudí v postihnutých krajinách.) MMF tvrdil, že všetko, čo očakávali od východoázijských krajín, bolo, aby v období recesie vyrovnali svoje rozpočty. Všetko? Nezviedla práve teraz Clintonova administratíva významný zápas s Kongresom za zrušenie dodatku o vyrovnanom rozpočte v našej krajine? A nebolo vari kľúčovým argumentom na strane vlády to, že tvárou v tvár recesii sú isté výdavky na úkor deficitného rozpočtu potrebné? Toto som predsa svojich absolventov učil ja ako aj väčšina ostatných ekonómov už dobrých 60 rokov. Povedzme to otvorene: študent, ktorý by na otázku v teste “Aká by mala byť stratégia fiškálnej politiky v Thajsku, ktoré čelí ekonomickému úpadku”, odpovedal návrhom opatrení, ktoré presadil MMF, by prepadol. Keď sa kríza preniesla aj na Indonéziu; moje znepokojenie vzrástlo. Nové výskumy Svetovej banky ukázali, že recesia v tak etnicky rozdelenej krajine môže spôsobiť výbuch sociálnych a politických nepokojov. Preto som koncom roku 1997 na stretnutí ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk v Kuala Lumpur vydal starostlivo pripravené vyhlásenie potvrdené Svetovou bankou: vyjadril som názor, že krajne reštriktívny monetárny a fiškálny program môže spôsobiť v Indonézii politické a sociálne nepokoje. MMF opäť trval na svojom stanovisku. Výkonný riaditeľ fondu, Michel Camdessus tam povedal to, čo už povedal aj verejne: že východná Ázia to musí jednoducho vydržať, rovnako, ako to vydržalo Mexiko. Pokračoval poznámkou, že po všetkých krátkodobých problémoch je Mexiko po svojich skúsenostiach silnejšie. V tomto prípade však išlo o absurdnú analógiu. Mexiko sa nedostalo z ťažkostí preto, že ho MMF donútil posilniť svoj slabý finančný systém, ktorý ostal takým aj dlhé roky po kríze. Mexiko sa pozviechalo preto, lebo prudko vzrástol jeho export do USA vďaka ekonomickému boomu v USA a vďaka dohode NAFTA. Hlavným obchodným partnerom Indonézie však je, naopak, Japonsko – ktoré bolo vtedy, a stále ostáva, ponorené do depresie. Indonézia bola navyše politicky a sociálne omnoho nestabilnejšou krajinou ako Mexiko, s podstatne dlhšou históriou etnických sporov. Oživenie nepokojov by spôsobilo masívny odliv kapitálu (uľahčený uvoľnenými obmedzeniami devízových tokov vďaka zásahom MMF). Žiaden z týchto argumentov však nezavážil. MMF aj naďalej vyvíjal nátlak na znižovanie rozpočtových výdavkov. Tak sa stalo, že dotácie na uspokojenie základných životných potrieb, akými sú potraviny a palivá, boli zrušené práve v čase, keď reštriktívna politika spôsobila, že boli potrebné oveľa naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. V januári 1998 sa už situácia natoľko zhoršila, že viceprezident Svetovej banky pre východnú Áziu, Jean Michel Severino, v reakcii na ekonomickú katastrofu v Ázii vyslovil obávané termíny ako recesia a depresia. Lawrence Summers, vtedy námestník ministra financií USA, vystúpil proti Severinovi s obvinením, že veci sa kvôli nemu zdajú byť horšími, ako v skutočnosti sú. Ako ináč však bolo možné povedať, čo sa naozaj deje? Produkcia v niektorých postihnutých krajinách klesla o 16 a viac percent. Polovica podnikov v Indonézii bola v bankrote alebo tesne pred ním, následkom čoho krajina ani nemohla využiť možnosti exportu, ktoré mu poskytovalo oslabenie meny. Nezamestnanosť prudko vzrástla na desaťnásobok pôvodného stavu, kým reálne mzdy prudko poklesli – to všetko v krajine s prakticky neexistujúcou sociálnou sieťou. MMF nielenže neobnovil ekonomickú dôveryhodnosť východnej Ázie, ale zároveň ničil sociálny systém a sociálne vzťahy v rámci celého regiónu. Až sa napokon, na jar a v lete 1998, kríza rozšírila za hranice východnej Ázie, a to do najexplozívnejšej krajiny na svete – do Ruska. Katastrofa v Rusku mala rovnaké základné charakteristiky ako finančná kalamita vo východnej Ázii – v neposlednom rade medzi ne patrila úloha MMF a finančnej politiky USA pri jej vzniku. V Rusku však intervencie, ktoré podnietili jej vznik, začali oveľa skôr. Po páde Berlínskeho múru sa objavili dva prístupy - školy - ohľadne prechodu Ruska na trhovú ekonomiku. Prvá, ku ktorej som sa hlásil aj ja, navrhovala vyslanie rozsiahlej skupiny expertov do regiónu, medzi ktorými mal byť napríklad nositeľ Nobelovej ceny Kenneth Arrow a iní. Táto skupina zdôrazňovala význam inštitucionálnej infraštruktúry trhovej ekonomiky – od legislatívneho systému, ktorý právne garantuje kontrakty až po regulačné štruktúry, ktoré umožňujú fungovanie finančného systému. Arrow aj ja sme patrili ku skupine z Národnej akadémie vied, ktorá už pred desiatimi rokmi konzultovala s Čínou o jej stratégii reformy. Zdôrazňovali sme význam presadzovania konkurenčného prostredia – nie iba privatizáciu štátnych podnikov – a uprednostňovali sme myšlienku skôr postupného prechodu na trhovú ekonomiku (hoci sme súhlasili s nevyhnutnosťou príležitostných prísnych zásahov, s cieľom zabrániť hyperinflácii). Druhú skupinu tvorili väčšinou makroekonómovia, ktorých slepá dôvera v TRH nerešpektovala jeho dôležité detaily, t. j. podmienky, ktoré musia byť splnené, aby vôbec efektívne fungoval. Títo ekonómovia tradične nemali veľa vedomostí o histórii a zvláštnostiach ruskej ekonomiky, ale súčasne si ani nemysleli, že by aj nejaké potrebovali. Veľká sila a zároveň osudová slabosť ekonomických doktrín, na ktoré sa spoliehali, je tá, že doktríny sú - alebo sa to aspoň predpokladá - univerzálne. Inštitúcie, história či dokonca prerozdeľovanie príjmov jednoducho nie sú podstatné. Dobrí ekonómovia poznajú univerzálne pravdy a dokážu vidieť za spleť faktov a detailov, ktoré tieto pravdy zahmlievajú. A univerzálna pravda je tá, že šoková terapia v krajinách transformujúcich sa na trhovú ekonomiku je účinná: čím silnejší je liek (a čím bolestivejšie je reakcia na tento liek), tým rýchlejšie je vyliečenie. Takto nejako sa argumentuje. Nanešťastie pre Rusko, diskusiu na Ministerstve financií USA a v MMF vyhral tento druhý ekonomický prúd. Presnejšie povedané, americké Ministerstvo financíí a MMF zabránili otvorenej diskusii, aby potom slepo postupovali druhou cestou. S tými, ktorí boli proti tomuto kurzu, jednoducho nekonzultovali, prípadne s nimi nekonzultovali dlho. V Rade ekonomických poradcov prezidenta USA bol napríklad brilantný ekonóm Peter Orszag, ktorý bol blízkym poradcom ruskej vlády a spolupracoval s mnohými mladými ekonómami, ktorí tam nakoniec získali vplyvné pozície. Bol práve takým typom človeka, ktorého skúsenosti a vedomosti MMF a Ministerstvo financií potrebovali. Asi preto, že vedel príliš veľa, s ním však takmer nikdy nekonzultovali. Všetci vieme, čo sa stalo potom. Vo voľbách v decembri 1993 rozhodli ruskí voliči o veľkej porážke reformátorov - porážke, z ktorej sa stále nespamätali. Strobe Talbott, ktorý bol vtedy zodpovedný za oblasť mimoekonomických aspektov ruskej politiky, pripustil, že Rusko zakúsilo “príliš veľa šokov a príliš málo terapie”. Všetky tie šoky však vôbec neposunuli Rusko bližšie k trhovej ekonomike. Rýchla privatizácia, do ktorej Moskvu tlačili MMF spolu s Ministerstvom financií, umožnili malej skupine oligarchov získať kontrolu nad štátnym majetkom. MMF a MF síce prefázovali ruské ekonomické stimuly - avšak zlým spôsobom. Tým, že nevenovali dostatočnú pozornosť inštitucionálnej infraštruktúre, ktorá by umožnila rozkvet trhovej ekonomiky - a uľahčením pohybu kapitálu do a z Ruska - položili MMF a MF základy pre plienenie oligarchie. Zatiaľ čo ruská vláda nemala dostatok peňazí na dôchodky, oligarchovia posielali peniaze z vytunelovaných podnikov a predajom vzácnych štátnych zdrojov na účty cyperských a švajčiarskych bánk. USA boli účastníkmi tohoto hrozného vývoja. V lete roku 1998 Summers, ktorý mal byť čoskoro vymenovaný za ministra financií USA po Robertovi Rubinovi, sa skutočne ukazoval na verejnosti v spoločnosti Anatolija Čubajsa, hlavného architekta ruskej privatizácie. Takýmito činmi sa USA dostali do pozície spojencov tých istých síl, ktoré ožobračovali ruských ľudí. Niet divu, že tamojšie protiamerické postoje sa šírili ako požiar. Napriek Talbotovmu priznaniu ortodoxní v MMF a na MF naďalej tvrdili, že problémom nie je nadbytok terapie, ale príliš málo šokov. Počas 90-tych rokov sa však ruská ekonomika stále prudko prepadávala. Celková produkcia sa znížila o polovicu. Zatiaľ čo dokonca na konci pochmúrneho sovietskeho obdobia žili v chudobe len 2% populácie, “reforma” sa stala svedkom zvyšovania pomeru chudobných až takmer o 50%, pričom viac ako polovica ruských detí žije pod hranicou chudoby. Až nedávno MMF a MF pripustili, že terapiu podcenili - hoci dnes trvajú na tom, že tak hovorili celý čas. V súčasnosti je Rusko v zúfalej situácii. Vysoké ceny ropy a dlho odkladaná devalvácia rubľa mu pomohli získať aký taký záchytný bod, avšak životná úroveň ostáva hlboko pod úrovňou spred začiatku transformácie. Národ čelí nesmiernej sociálnej nerovnosti a väčšina Rusov, zatrpknutých touto skúsenosťou, stratila dôveru vo voľný trh. Výraznejší pokles cien ropy by takmer okamžite zvrátil aj ten skromný pokrok, ktorý sa už dosiahol. Východná Ázia je na tom lepšie, hoci sa ešte tiež borí s problémami. Zhruba 40 % thajských úverov je stále klasifikovaných. Indonézia ostáva v hlbokej recesii. Nezamestnanosť je omnoho vyššia ako pred krízou, a to aj v najúspešnejšej krajine východnej Ázie, v Kórei. Protagonisti MMF tvrdia, že koniec recesie bude dedičstvom jeho účinnej politiky. Je to holý nezmysel. Každá recesia sa nakoniec skončí. Všetko, čo MMF urobil, bolo prehĺbenie, predĺženie a sťaženie recesie vo východnej Ázii. Potvrdzuje to aj príklad Thajska, ktoré sa najviac držalo receptov MMF a ktoré dosiahlo horšie výsledky ako Malajzia a Južná Kórea, ktoré sa rozhodli pre relatívne nezávislejší kurz. Často som dostával otázku, ako je možné, aby múdri - dokonca až brilantní – ľudia vytvorili tak zlú ekonomickú politiku. Jeden z dôvodov je ten, že títo múdri ľudia nepoužili múdru ekonomiku. Z času na čas som sa neubránil zdeseniu, keď som bol svedkom, aké zastarané modely, ktoré sa úplne rozchádzali s realitou, uplatňovali ekonómovia z Washingtonu. Napríklad, mikroekonomické fenomény ako bankrot a strach z platobnej neschopnosti boli jadrom východoázijskej krízy. Makroekonomické modely použité na analýzu tejto krízy však zvyčajne nevychádzali z týchto predpokladov mikroekonomických podmienok, preto bankroty vôbec nebrali do úvahy. Zlá ekonomika však bola iba symptómom skutočného problému: netrasparentnosti. Múdri ľudia oveľa skôr budú robiť hlúpe veci, ak sa uzatvoria pred radami a kritikou ZVONKA. Ak som sa niečo naučil pri svojej práci vo vláde, potom je to poznatok, že otvorenosť je najzásadnejším faktorom v tých oblastiach, kde najviac záleží na vedomostiach expertov. Ak by sa boli MMF a MF obracali aj na iných expertov a diskutovali o svojej politike, ich nezmyselnosť by vyšla najavo omnoho skôr a bola by omnoho zjavnejšou. Pravicoví kritici, ako Martin Feldstein, predseda Reaganovej Rady ekonomických poradcov, a George Schultz, Reaganov štátny tajomník, sa odsúdením tejto politiky pripojili k Jeffovi Sachsovi, Paulovi Krugmanovi a ku mne. Ale keď MMF trval na tom, že jeho politiku nie je možné kritizovať – a pri neexistencii inštitucionálnej struktúry, ktorá by ho nútila kritiku zohľadňovať – naša kritika nemala veľký úžitok. O to hrozivejšie je, že dokonca aj kritici MMF a MF z radov americkej vlády, najmä tí, ktorí sa do funkcií dostali na základe demokratických volieb, sú účelovo informovaní. Ministerstvo financií USA sa počas tvorby vlastných ekonomických analýz a odporúčaní správa tak arogantne, že často prísne – často príliš prísne – kontroluje aj to, čo sa má dozvedieť prezident. Otvorená diskusia by bola nastolila zásadné a závažné otázky, ktorým sa stále dostáva VEĽMI málo pozornosti v americkej tlači: v akom rozsahu presadzovali MMF a MF politiku, ktorá v reálnej praxi prispela k ZVÝŠENIU globálnej ekonomickej nestability? (MF presadzovalo liberalizáciu v Kórei v roku 1993 aj napriek nesúhlasu Rady ekonomických poradcov amerického prezidenta. MF vyhralo interný zápas v Bielom dome, za čo však Kórea a celý svet zaplatili privysokú cenu.) Bolo cieľom tvrdej kritiky východnej Ázie zo strany MMF aj odpútať POZORNOSŤ od svojho vlastného zlyhania? A čo je ešte dôležitejšie, presadzovali USA – a MMF – svoju politiku preto, lebo sme my alebo oni verili, že to pomôže východnej Ázii alebo preto, lebo sme si mysleli, že pomôže finančným záujmom USA a priemyselne vyspelého sveta? A keď sme verili, že naša politika pomáha východnej Ázii, aké na to boli dôkazy? Ako účastník týchto diskusií som také dôkazy mal vidieť. Neboli žiadne. Od ukončenia studenej vojny sa do rúk ľudí poverených šírením evanjelia trhu aj do najzapadlejších kútov planéty sústredila obrovská moc. Títo ekonómovia, byrokrati a štátni predstavitelia konajú v mene USA a iných vyspelých priemyselných krajín, napriek tomu však hovoria jazykom, ktorému bežní občania nerozumejú a s ktorého prekladaním sa obťažuje len veľmi málo politikov. Ekonomická politika je v súčasnosti najdôležitejšou oblasťou interakcie USA so zvyškom sveta. A predsa je kultúra medzinárodnej ekonomickej politiky najsilnejšej demokracie na svete nedemokratická. To je to, čo sa budú snažiť budúci týždeň svojimi výkrikmi pred budovou rokovaní MMF POVEDAŤ demonštranti. Ulice samozrejme nie sú najvhodnejším miestom na diskusie o týchto navýsosť komplexných problémoch. Záujem niektorých protestujúcich o diskusie už nie je o nič väčší ako záujem samotných predstaviteľov a zástupcov MMF. Nie všetko, čo protestujúci povedia, bude správne. Avšak ak ľudia poverení riadením globálnej ekonomiky – v MMF aj v MF USA – nezačnú dialóg a nezoberú si kritiku k srdcu, problémy sa budú naďalej veľmi veľmi zhoršovať. Vidím, že sa to deje.

Prevzaté z materiálu Josepha Stiglitza “What I learnned at the world economic crisis?” publikovanom v The New Republic, 17-24. Apríla 2000.

Preklad: Helena Zamkovská, 2000.