Priemyselne najsilnejšie krajiny združené v OECD pripravujú dohodu o zahraničných investíciách, ktorá prinesie ďalší prospech a moc nadnárodným obchodným spoločnostiam. Jej názov je Medzinárodná dohoda o investíciách (Multilateral Agreement on Investment, MAI). Podľa dohody, krajiny, ktoré MAI podpíšu, sa zaväzujú: · otvoriť celú svoju ekonomiku zahraničným investorom; · zaobchádzať s nadnárodnými spoločnosťami rovnako ako s domácimi firmami; · poskytnúť zahraničným korporáciám možnosť vynútiť si tieto nové práva prostredníctvom špeciálnych medzinárodných tribunálov. MAI by poskytla nadnárodným spoločnostiam a súkromným zahraničným investorom nové práva. Na mieste je otázka, či sú to práve nadnárodné spoločnosti, ktoré potrebujú ďalšiu pomoc od vlád jednotlivých štátov. MAI totiž na jednej strane odstráni akékoľvek bariéry pre zahraničné investície, čím však na druhej strane vytvorí nové prekážky pre občanov i samotné vlády pri uplatňovaní ich vlastných demokratických práv rozhodovať o veciach, ktoré sa ich týkajú a ktoré sú pre nich z ekonomického a environmentálneho pohľadu vhodné. Ako sa niektoré navrhované ustanovenia MAI prejavia v reálnych podmienkach? Dohoda MAI sa týka takmer všetkého Podľa MAI "pod pojmom investície sa rozumie akýkoľvek druh aktív (majetku) vlastnený alebo priamo kontrolovaný investorom.". Čo to znamená: Keď uvažujeme nad zahraničnými investíciami, väčšinou si predstavíme uzavretie veľkého obchodu, v rámci ktorého zahraničná spoločnosť kúpi domácu firmu alebo si založí v príslušnej krajine svoju prevádzku. MAI, podľa uvedeného citátu, zahŕňa nielen túto situáciu. Predmetov jej záujmu je oveľa viac - vzťahuje sa aj na akcie, dlhopisy, duševné vlastníctvo, koncesie a pod. Teda každé opatrenie vlády týkajúce sa niektorého z uvedených druhov vlastníctva (majetku) musí podliehať dohode MAI. Environmentálne obmedzenia pre prevádzky zahraničných spoločností, reštrikcie s cieľom obmedziť medzinárodné finančné špekulácie a mnohé ďalšie regulačné opatrenia sa budú museť prispôsobiť ustanoveniam dohody MAI. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Ekonomika Spojených štátov, napríklad, predstavuje najväčší podiel zahraničných investícií na svete. Najväčšie nadnárodné spoločnosti typu Shell Oil Company sú v rukách zahraničných vlastníkov. Akcie amerických firiem kupujú, predávajú a vlastnia investori z celého sveta. Ak sa hociktorý z nich bude cítiť postihnutý nejakým regulačným opatrením, môže sa odvolať na MAI a napadnúť príslušné americké zákony. Rovnocenné zaobchádzanie versus špeciálne práva Podľa MAI nesmie žiadny štát, ktorý dohodu podpíše, so zahraničnými investormi "zaobchádzať menej zvýhodňujúco ako zaobchádza [v podobných prípadoch] s vlastnými investormi". Čo to znamená: Jedným z kľúčových štandardov, ktoré MAI vytvára, je tzv. national treatment. Znamená to, že signatárske krajiny sa zaviažu zaobchádzať so zahraničnými investormi rovnakým spôsobom ako s domácimi investormi. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to v poriadku. Bolo by tomu tak, ak by sa o tom krajina sama slobodne rozhodla. Taktiež nie je vôbec nič zlé na tom, ak zaobchádzame so zahraničnými investormi inak ako s domácimi - ak je to vhodné. Zahraniční vlastníci sú v nejednom prípade menej citlitví k potrebám miestnych komunít, a vtedy vlády voči nim uplatňujú špecifické požiadavky. Citované ustanovenie MAI vezme vládam takúto možnosť voľby a prinúti ich "nezaobchádzať so zahraničnými investormi znevýhodňujúco". Vznikne tak jednotný, nepružný štandard. Pretože štandard znie "nezaobchádzať znevyhodňujúco", vlády nemôžu zaobchádzať so zahraničnými firmami reštriktívnejšie ako s domácimi. Nič im však nebráni zaobchádzať s nimi menej reštriktívne, t.j. zvýhodňujúco. Z pohľadu domácich spoločností je preto daný princíp jasne diskriminujúci. Dávno je už totiž všeobecnou praxou, že ekonomicky slabšie krajiny v snahe prilákať zahraničné investície, vytvárajú pre zahraničné spoločnosti špeciálne - výhodnejšie - podmienky oproti domácim investorom. Samotný princíp rovnocenného zaobchádzania je v návrhu textu dohody definovaný pomerne vágne. Je preto potrebné ďalej analyzovať tento text, aby sme zistili, čo je jeho skutočným obsahom. Ukazuje sa totiž (a v ďalších bodoch toto tvrdenie podporíme), že dohoda v skutočnosti poskytuje zahraničným a nadnárodným spoločnostiam zvláštne práva. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Niektoré krajiny posudzujú zahraničné investicíe s cieľom zabezpečiť, aby nové investície boli v súlade s jej záujmami. Obmedzujú zahraničné vlastníctvo médií, prípadne iných strategických súčastí ekonomiky. Tieto opatrenia stavajú zahraničných investorov do nevýhodnejšej pozície a budú v zmysle dohody MAI protizákonné. Na druhej strane, krajiny, ktoré poskytnú špeciálne daňové prázdiny a výhodné exportné zóny pre zahraničné firmy, budú môcť pokračovať v zvýhodňovaní zahraničného kapitálu na úkor domáceho a podporovať tak sťahovanie firiem z miesta ich súčasného pôsobenia. Keďže jednou z charakteristických čŕt nadnárodných spoločností je ich rýchly presun do krajín so slabou resp. celkom absentujúcou legislatívou na ochranu životného prostredia, prírodných zdrojov a sociálnych istôt, dohoda MAI tento negatívny globálny proces podstatne upevní. Určovanie podmienok je zakázané Podľa MAI žiadny štát, ktorý dohodu podpíše, nebude môcť "uložiť, uplatniť alebo požadovať žiadnu z nasledujúcich požiadaviek, ani vyžadovať záväzky alebo aktivity v súvislosti so vznikom, nadobudnutím, rozšírením, správou a prevádzkou alebo činnosťou" zahraničnej investície. Čo to znamená: Toto ustanovenie je ukážkou toho, ako MAI poskytuje zahraničným spoločnostiam lepšie ako rovnocenné zaobchádzanie v porovnaní s domácimi spoločnosťami. Vlády nemôžu od zahraničných firiem vyžadovať, aby splnili určité kritériá alebo podmienky pre činnosť, dokonca ani v prípade, že tieto podmienky platia aj pre domáce firmy. Príklady zakázaných podmienok zahŕňajú požiadavky na využívanie domácich dodávateľov, spoluprácu s domácimi partnermi, alebo zamestnávanie minimálneho počtu domácich zamestnancov - opatrenia, ktoré bežne zabezpečujú, že zahraničné investície budú prínosom pre miestnych obyvateľov. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Tzv. zákon o reinvestíciách v rámci komunity (Community Reinvestment Act) platný v USA požaduje, aby banky časť vkladov reinvestovali späť do komuníty, odkiaľ tieto vklady pochádzajú. Z pohľadu MAI patrí táto požiadavka do kategórie zakázaných požiadaviek - krajiny nemôžu požadovať, aby "zahraničný investor dosiahol určitú danú úroveň... investícií ... na ich území". Otázka vyvlastnenia Podľa MAI "Zúčastnená strana nemôže investície vyvlastniť ani znárodniť priamo či nepriamo ... ani uplatniť opatrenie alebo opatrenia s podobným účinkom... s výnimkou účelu, ktorý je verejným záujmom... spojeným s včasnou, primeranou a účinnou kompenzáciou.". Čo to znamená: Podľa MAI, vláda, ktorá vyvlastní (zoberie) majetok investora, bude zaň musieť platiť trhovú cenu. Z pohľadu životného prostredia je problematické predovšetkým tzv. "nepriame" vyvlastnenie a "opatrenia s podobným účinkom". USA už zaznamenali kontroverzné diskusie o tom, či environmentálne obmedzenia, ktoré obmedzujú využívanie vlastníctva, je možné posudzovať ako vyvlastnenie a či je vláda povinná v tomto prípade vyplácať kompenzácie. Citovanou definíciou vyvlastnenia, ktorá zahŕňa aj bližšie nedefinované "nepriame vyvlastnenie", otvára MAI firmám nový priestor na boj proti akýmkoľvek obmedzeniam. Posúva normálny politický a právny proces, v ktorom sa posudzujú rôznorodé záujmy, do jednostranného rozhodovacieho systému podľa MAI. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Dohoda o severoamerickom voľnom obchode (North America Free Trade Agreement, NAFTA) prijatá Kanadou, USA a Mexikom v časti týkajúcej sa investícií upravuje možnosti vyvlastňovania podobne ako dohoda MAI. Príkladom, ako môžu zahraničné firmy obdobnú dohodu využiť tvrdiac, že environmentálne opatrenia obmedzujú ich vlastnícke práva, je prípad americkej firmy Ethyl Corporation. Táto firma v Kanade vyrába a predáva potenciálne toxickú chemikáliu, používanú ako prísada do benzínu. Kanadská vláda nedávno schválila zákon o verejnom zdraví a bezpečnosti, ktorý zakazuje používanie tejto toxickej látky. V zmysle dohody NAFTA však firma Ethyl považuje tento zákaz za zásah do jej vlastníckych práv podobný vyvlastneniu a v prebiehajúcom súdnom spore požaduje od kanadskej vlády kompenzácie vo výške 200 mil. USD. Cena voľných peňazí: Mobilita kapitálu a finančná stabilita Podľa MAI, "Každá zúčastnená strana musí zabezpečiť, že všetky platby týkajúce sa investovania investora z inej zúčastnenej krajiny na jej území je možné voľne a bezodkladne transferovať do a z jej územia.". Čo to znamená: Väčšina krajín má záujem o dlhodobé zahraničné investície, ktoré môžu prispieť k stabilite ekonomického rastu. Táto časť MAI poskytuje ochranu podstatne riskantnejším, špekulatívnejším investíciám - zahraničné peniaze môžu pritiecť na "horúci" trh, a ak dôjde k ochladeniu ekonomiky, môžu byť rovnako rýchlo stiahnuté. MAI zakazuje krajinám prijať opatrenia voči nadmernému toku peňazí do alebo z ich ekonomík. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Počas nedávnej ekonomickej krízy v Mexiku došlo ku krachu miestnej meny (pesos) a súčasne k takmer okamžitému znehodnoteniu úspor a zníženiu miezd. Jednou z hlavných príčin tejto finančnej krízy boli obrovské a rýchle prílevy a odlivy zahraničných investícií. Aby sa vyhli tomuto problému, niektoré krajiny (napr. Chile) vyžadujú, aby zahraniční investori držali svoje investície v krajine minimálne po dobu jedného roka. MAI postaví tieto bezpečnostné opatrenia mimo zákon a zvýši tak riziko opakovania mexického ekonomického krachu po celom svete. Uplatňovanie práv zahraničných investorov: najhorší z oboch svetov MAI umožňuje vládam signatárskych krajín podať sťažnosť proti ktorejkoľvek inej vláde signatárskej krajiny: "Akýkoľvek spor medzi zúčastnenými stranami týkajúci sa ... tejto dohody bude na žiadosť ktorejkoľvek strany zúčastnej na spore ... predložený arbitrážnemu tribunálu, ktorý vynesie záväzné rozhodnutie." MAI ustanovuje špeciálne korporatívne súdy, ktoré umožňujú zahraničným firmám podávať stažnosti voči vládam signatárskych krajín: "Investor môže požiadať o rozhodnutie [sporu s vládou]: a) príslušný súd alebo administratívny tribunál zúčastnenej krajiny, s ktorou spor vedie... c) arbitráž podľa článku tejto dohody". Čo to znamená: Dohoda MAI je významná preto, že dodržiavanie jej pravidiel je vynútiteľné. Ak si zahraničný investor myslí, že vláda krajiny, v ktorej investoval, porušuje pravidlá MAI, môže si vybrať niektorú z viacerých možností riešenia. Môže sa sťažovať u vlastnej vlády a tá potom môže otvoriť spor s druhou krajinou a požiadať medzinárodnú arbitráž o vynesenie záväzného rozhodnutia. Investor môže tiež priamo napadnúť krajinu, v ktorej investoval a požiadať arbitráž o záväzné rozhodnutie. V oboch prípadoch je arbitráž zložená z niekoľkých obchodných expertov, ktorí sa stretnú v úlohe arbitrov a prejednajú spor na uzavretom zasadaní, bez možnosti občanov zúčastnených krajín vzniesť pripomienky. Komisia rozhodne, či vlády porušujú dohodu a ak áno, môže ich požiadať o zmenu príslušných zákonov a náhradu škôd štátu alebo investovori, ktorí podali sťažnosť. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Rozhodovanie sporov medzi vládami prostredníctvom komisií s utajovaným zložením a pravidlami uviedli do praxe medzinárodné obchodné dohody. Existuje viacero príkladov, kedy iné štáty využili tieto komisie proti americkým zákonom na ochranu životného prostredia (a tieto zákony vo väčšine prípadov utrpeli straty). Napríklad, zákon vyžadujúci od lovcov tuniakov používať rybárske metódy, pri ktorých sa nezabíjajú delfíny a tiež niektoré časti zákona o čistote ovzdušia boli úspešne napadnuté v obchodných arbitrážach. Tie isté pravidlá obsiahnuté v dohode MAI môžu vyústiť do podstatne škodlivejších následkov. Obchodné dohody sa obmedzujú hlavne na pravidlá týkajúce sa obchodovania s exportovanými produktami. Pretože však MAI pokrýva všetky zahraničné investície vo vnútri krajiny, všetky opatrenia a normy týkajúce sa výroby a znečisťovania - teda jadro environmentálnych zákonov - môžu sa potenciálne stať predmetom medzinárodného sporu iniciovaného cudzími vládami. Dať zahraničným firmám možnosť priamo napadnúť domáce zákony prostredníctvom špeciálnych medzinárodných "korporatívnych tribunálov" je nebezpečná nová myšlienka. Predstavme si návrh nového zákona, ktorý environmentalisti podporujú a niektoré firmy - domáce a zahraničné - oponujú. Doteraz mohli obe strany argumentačne súperiť, lobovať a dospieť k víťazstvu v politickom procese a na regulérnych domácich súdoch. V prípade ratifikácie dohody MAI budú mať zahraničné firmy k dispozícii novú zbraň, ktorú nemôže použiť žiadna iná záujmová skupina. Môžu napadnúť zákon podľa špeciálnych, jednostranných pravidiel MAI alebo len pohroziť jeho napadnutím a uvaliť na tvorcov zákona riziko uplatnenia mnohomiliónových kompenzácií. Práva občanov MAI neposkytuje občanom žiadne práva. Čo to znamená: dohoda MAI neobsahuje žiadne záväzné požiadavky na zahraničných investorov, ktoré by si občania (ale dokonca ani vlády) mohli uplatniť prostredníctvom ustanovení MAI pre riešenie sporov. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Vždy, ked firma investuje v zahraničí, existuje množstvo dotknutých skupín. Okrem samotnej firmy sú to predovšetkým obyvatelia komunít, kde firma investuje, včítane jej pracovníkov a tiež samospráva a domáca vláda. V prípade konfliktu je potrebná existencia transparentných a nestranných fór, na ktorých majú všetky strany právo vyjadriť svoj postoj. Dohoda MAI však vytvára pravý opak - ustanovuje jednostranný a netransparentný systém, ľahko použiteľný na presadenie záujmov jednej strany (zahraničných investorov), ktorý vylučuje občana z účasti na rozhodovacích procesoch. Právo investovať v diktátorských režimoch Podľa MAI vlády nemôžu uvaliť sankcie alebo odoprieť výhody zahraničným investorom "len preto, že investor z inej zúčastnenej krajiny vytvára, vlastní alebo ovláda, priamo alebo nepriamo, investície v tretej krajine". Čo to znamená: Zahraničné investície v nedemokratických krajinách môžu byť vítanou podporou pre tamojších diktátorov. Z tohto dôvodu, vlády niektorých krajín i samosprávy miest využívajú legislatívne možnosti formou "cukru a biča" s cieľom niektorých investorov prilákať, iných odradiť. Do druhej kategórie patria najmä investori podnikajúci v diktátorských režimoch. MAI však takúto možnosť explicitne vylučuje a podľa tejto dohody nemôžu byť zahraničné firmy postihované za ich investície v iných krajinách. Znamená to ignorovať aktivity - akokoľvej nemorálne, antispoločenské či dokonca otvorene protiprávne - zahraničných investorov mimo hraníc danej krajiny a naopak, prijať pravidlo, podľa ktorého domáce zákony nemôžu odrážať domáce hodnoty vo vzťahu k zahraničným spoločnostiam. Ako sa to prejaví v skutočnosti: USA uvalujú obmedzenia na firmy investujúce na Kube, v Líbyi a Iráne. Členské štáty tejto federácie (napr. štát Massachusetts) i niektoré mestá (napr. San Francisco) neobchodujú s firmami, ktoré investujú na Barme, pretože tamojšia vláda hrubo porušuje ľudské práva jej vlastných občanov. MAI zabráni vládam uplatniť takéto druhy zákonov voči zahraničným firmám, čím vlastne vznikne dvojaký štandard, ktorým sa znevýhodnia domáce americké firmy, ktoré sa správajú korektne a neinvestujú v diktátorských režimoch. Skutočný terč: rozvojové krajiny Podľa MAI signatárske krajiny budú "viesť rokovania s krajinami, ktoré k dohode nepristúpili a rozhodovať o ich pripravenosti k pristúpeniu k dohode". Čo to znamená: Rokovania o znení dohody MAI prebiehajú v rámci Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD), t.j. skupiny 29 priemyselne najsilnejších krajín. Od samotného počiatku bolo zámerom vypracovať finálnu verziu dohody najprv iba v rámci OECD a až potom prizývať rozvojové krajiny k jej podpisu. Množstvo rozvojových krajín uplatňuje väčší počet obmedzení voči zahraničným investíciám. Jedným z hlavných účelov dohody je dosiahnúť konsenzus medzi priemyselne rozvinutými krajinami a využiť dohodu MAI ako prostriedok nátlaku na rozvojové krajiny, aby "otvorili svoje ekonomiky" a zmenili svoje vlastné zákony týkajúce sa zahraničných investícií. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Stále sa zvyšujci podiel zahraničných investícií smeruje do rozvojových krajín. V predchádzajúcich častiach už boli naznačené dôvody: patrí k nim predovšetkým legislatíva benevolentná voči poškodzovaniu životného prostredia a plieneniu domácich prírodných zdrojov, nedostatočná ochrana občianskych a sociálnych práv, problematické vynucovanie zákonnosti v prípade jej porušovania, lacná pracovná sila, obrovská nezamestnanosť, vysoká negramotnosť a nevyspelé občianstvo, ktoré umožňujú predávať výrobky, ktoré sa z kvalitatívnych dôvodov nemôžu uplatniť na trhoch v rámci OECD i ďalšie, v trhovej terminológii cynicky označované "komparatívne výhody". Ak rozvojové krajiny pristúpia k MAI, doplatia na to ľudia v bohatých i chudobých krajinách. MAI poskytne firmám viac práv a motivácie opustiť USA a iné krajiny s vysokými mzdami, urýchli ich presun za lacnou prácou do chudobnejšieho zahraničia, oslabí domácu legislatívu, atď. Na druhej strane na rozvojové krajiny bude vytváraný sústredený ekonomický tlak, aby podpísali dohodu, na príprave ktorej nemali možnosť sa zúčastniť, čím stratia možnosť ovplyvniť podmienky pre nové zahraničné investície na vlastnom území. Vypovedanie dohody: kto sa raz dostane dnu, je nadobro tam Podľa MAI, "kedykoľvek po uplynutí 5 rokov od vstúpenia tejto dohody pre zúčastnenú stranu do platnosti, môže táto strana podať písomné oznámenie ... o jej odstúpení ... Platnosť ustanovení tejto dohody bude trvať počas [15] rokov od dátumu oznámenia o odstúpení." Čo to znamená: Väčšina medzinárodných dohôd vyžaduje oznámenie 6 mesiacov pred tým, ako si krajina želá odstúpiť od dohody. MAI ide ďalej. Krajina, ktorá podpíše dohodu, nemôže uniknúť, ak neuplynulo aspoň 5 rokov od jej ratifikovania danou krajinou. Potom už pravidlá dohody MAI neovplyvňujú nové zahraničné investície. Avšak existujúce zahraničné investície môžu stále využívať výhody MAI počas nasledujúcich 15 rokov. Je to preto, že zmyslom MAI je vytvoriť dlhodobú istotu zahraničných investorov a nie zachovať demokratické právo vlád i občanov jednotlivých krajín meniť názor a meniť zákony. Ako sa to prejaví v skutočnosti: Ak by napr. USA podísali dohodu MAI v roku 1998 a v roku 2000 by z právoplatných volieb vzišiel nový prezident i Kongres, ktorí by mali odlišnú predstavu o pôsobení zahraničných firiem na území USA, mali by smolu, pretože až do roku 2003 by nemohli urobiť nič, aby sa ich krajina dostala z MAI. Firmám so zahraničnými vlastníkmi, ktoré by vtedy v USA existovali, by MAI zabezpečovala špeciálne práva až do roku 2013. Samozrejme, nič by nezabránilo Kongresu zmeniť zákony spôsobom, ktorý by dohodu MAI porušil - až na to, že USA by boli postavené pred korporatívny tribunál MAI a sankcionované na vyplácanie odškodného zahraničným firmám počas nasledujúcich 20 rokov.
(január 1998)