"Široké vlastníctvo môže pomôcť pri presadzovaní privatizácie. Metóda použitá v Českej republike, Rusku a Mongolsku poskytla občanom kupóny, za ktoré mohli získať akcie podnikov. Iný prístup, využitý v Argentíne, Čile a Anglicku, je založený na prednostnej ponuke akcií privatizovaných podnikov občanom za zvýhodnené ceny." (World Development Report, Svetová banka, 1997) "privatizácia podnikov akciovými spoločnosťami zamestnancov alebo podnikovým manažmentom a ... kupónová privatizácia majú silný potenciál diskriminovať zahraničných investorov a v skutočnosti nie sú v súlade s princípom rovnocenného zaobchádzania s investormi v rámci štátu ako aj na medzištátnej úrovni." (návrh USA textu časti o privatizácii v pracovnej verzii MAI)[1] Zhrnutie Rozhodovanie o spôsobe privatizácie je pre vlády, ktoré zvažujú odpredaj štátneho majetku dôležitá a často aj veľmi citlivá politická záležitosť. O privatizáciu sa súčasne vo veľkej miere zaujímajú zahraniční investori. Rokovania o Medzinárodnej dohode o investíciách prebiehajúce na pôde OECD môžu predurčiť legálnosť privatizačných metód, ktoré znevýhodňujú zahraničných investorov (napr. kupónová privatizácia alebo priame odpredaje akcií štátnych podnikov zamestnaneckým akciovým spoločnostiam či podnikovému manažmentu). Rôzne pracovné verzie MAI, ktoré sú predmetom rokovaní, môžu tieto metódy buď potvrdiť alebo ich jednoznačne označiť za metódy odporujúce princípom MAI. Druhá možnosť, presadzovaná USA, by mnohým krajinám zabránila pokračovať v privatizácii spôsobom, ktorý si zvolili. Finančný objem privatizácie štátnych podnikov vo svete dosahuje takmer 100 mld. USD ročne [2]. Tzv. vyspelé aj tzv. rozvojové krajiny sprivatizovali významný podiel štátneho majetku. Nejde teda o žiadny malý biznis. Napríklad štáty západnej Európy uzavreli od roku 1980 privatizačné zmluvy v hodnote 200 mld. USD, zatiaľ čo objem privatizácie v rozvojových krajinách dosiahol v období rokov 1988 až 1994 výšku 112 mld. USD [3]. V dnešnej globálnej ekonomike je nákup privatizovaných firiem najdôležitejším spôsobom expanzie nadnárodných spoločností. Významná časť privatizačných kontraktov sa uzavrie so zahraničnými investormi. 42 % privatizovaného majetku v rozvojových krajinách v období rokov 1988 - 1994 získali zahraniční investori [4]. V niektorých regiónoch boli zahraničné investície do privatizácie významným zdrojom celkového zahraničného kapitálu, v iných bol ich celkový objem menší. V období rokov 1989 až 1993 tvorili privatizačné kontrakty 17 % priamych zahraničných investicií v Latinskej Amerike, 60 % v strednej a východnej Európe ale iba 2 % vo Východnej Ázii [5]. MAI a privatizácia Dohoda MAI priznáva vládam slobodné právo rozhodnúť sa, či privatizovať alebo nie. Vlády, ktoré podpíšu MAI nebudú nútené k privatizácii priemyslu, aj ked je privatizácia jednoznačne v súlade so všeobecným programom liberalizácie obsiahnutým v dohode. MAI však môže zahraničným investorom zaručiť právo zúčastniť sa každého kroku privatizácie. To však môže byť problémom, pretože množstvo vlád privatizuje spôsobom, ktorý uprednostňuje domácich obyvateľov. Napokon, privatizované podniky sú v podstate spoločným majetkom obyvateľov. Vlády sa doteraz mohli usilovať o to, aby ich odkúpila a vlastnila čo najširšia verejnosť, čo by malo zaručiť rozdelenie kontroly a deľbu budúcich ziskov medzi širokú verejnosť. Existuje niekoľko metód na zabezpečenie širšieho vlastníctva privatizovaných podnikov: · Akcie vyhradené pre verejnosť a malých investorov. V niektorých prípadoch je istý podiel akcií vyhradený pre predaj verejnosti v malých objemoch. Iný spôsob, obvyklý v bývalých socialistických štátoch, je poskytnutie privatizačných "kupónov" verejnosti v snahe zabezpečiť široké vlastníctvo privatizovaného majetku. · Zamestnanecké a manažérske akciové spoločnosti. Zamestnancom a manažmentu štátnych podnikov je niekedy prednostne ponúknutá možnosť získať prostriedky na privatizáciu podniku alebo závodu. Často majú potrebné znalosti a silnejšiu motiváciu udržať podnik prospešným pre danú komunitu. Zamestnanci často doplácajú na reštrukturalizáciu, ktorá je vyvolaná práve privatizáciou, takže neraz je správne poskytnúť im možnosť výhod akcionárov. · Tzv. zlatá akcia. Pod zlatou akciou sa rozumie právo veta, ktoré si občas vlády ponechajú v privatizovaných podnikoch. Po tom, ako vlády absolvovali proces hľadania vhodného vlastníka, si udržujú právo veta, aby zabránili prípadnému pokusu o následný predaj nevhodnému vlastníkovi. · Kupónová privatizácia, zamestnanecké akciové spoločnosti a zlaté akcie versus MAI · MAI sa detailne zaoberá týmito privatizačnými metódami a spoločne ich charakterizuje ako "špeciálne podielové úpravy". Dohoda obsahuje štyri alternatívne návrhy, čo naznačuje, že vlády rokujúce o MAI majú na túto vec rôzne názory. Zdá sa, že tieto privatizačné metódy by porušovali základný kameň dohody, a to princíp rovnocenného zaobchádzania, t.j. povinnosť zaobchádzať so zahraničnými investormi rovnako alebo lepšie ako s domácimi. V otázke, či tzv. "štandard pri zaobchádzaní" v rámci jednotlivých štátov by mal vylúčiť aj "špeciálne podielové úpravy" (včítane troch vyššie uvedených metód) alebo nie, nie je zatiaľ zhoda. USA sú najvplyvnejším aktívnym zástancom druhého prístupu, podľa ktorého sú špeciálne podielové úpravy v rozpore s princípom rovnocenného zaobchádzania. Členské krajiny OECD zo strednej a východnej Európy, najmä Maďarsko a v menšej miere aj Česká republika presadzujú, aby vlády mali možnosť využiť kupónovú privatizáciu, zamestnanecké spoločnosti, zlaté akcie a podobné metódy. Možnosť zúčastniť sa všetkých krokov privatizácie aj pre zahraničných investorov by však bola podľa amerických nadnárodných spoločností jedným z najdôležitejších výsledkov rokovaní o MAI. Koalícia spoločností v oblasti služieb (Coalition of Service Industries) napríklad argumentuje tak, že kapacity jej členov "poskytovať poradenstvo, poskytovať finančné záruky a distribuovať cenné papiere v procese privatizácie... sa výrazne zvýšili" a že "Dohoda MAI bude účinná vtedy, ak zabezpečí prístup k privatizácii na princípe rovnocenného zaobchádzania a za rovnakých podmienok pre všetky členské štáty."[6] Pozícia amerických vyjednávačov tento postoj zohľadňuje s tým, že vlády, ktoré chcú využiť špeciálne podielové úpravy, by museli špecifikovať jednotlivé sektory, v ktorých plánujú tieto metódy použiť. Tieto špecifikácie sú vlastne výnimkami z jednotlivých častí pravidiel MAI, osobitné pre každú krajinu. Výnimky však budú závisieť od procesu recipročných rokovaní pri schvaľovaní finálneho textu dohody, v rámci ktorého sa každá krajina bude snažiť minimalizovať počet výnimiek povolených ostatným krajinám. Neexistuja teda žiadna záruka, že krajina právo využiť tieto výnimky skutočne získa pre všetky svoje zámery v procese privatizácie. Zároveň je dnes tažké predpovedať, čo všetko bude vláda privatizovať počas trvania dohody MAI. Ako môžu pravidlá MAI ovplyvniť privatizačné zámery v praxi Príklad 1: Maďarsko plánuje sprivatizovať strategický státny podnik v oblasti poľnohospodárstva - Balobna Rt. Súkromní investori a medzinárodné rozvojové banky získajú spolu 30 percentný podiel. Štyri percentá budú vyhradené pre zamestnancov, štyri percentá pre podnikový manažment, štyri pre majiteľov kompenzačných kupónov a štyri pre verejnosť. Miestne samosprávy získajú 3 % akcií a vláda si podrží 50 % plus jeden hlas na "ochranu národnej a historickej identity podniku Balobna a jej rozsiahlych pozemkov voči zahraničnému majoritnému vlastníctvu”[7]. Takéto rozdelenie môže byť rozumné. Väčšinu riadiacich práv získa súkromný sektor, pričom akcie budú distribuované medzi širokú škálu malých a veľkých akcionárov a národné záujmy bude chrániť právo veta pre štát. Má to iba jeden háčik: celý zámer bude odporovať navrhovaným pravidlám MAI v prípade, že bude prijatá jej tvrdšia americká verzia. Špeciálne podiely pre zamestnancov, manažérov a verejnosť totiž táto verzia vylučuje. Okrem toho, explicitné obmedzenie majority zahraničných vlastníkov porušuje už samotný princíp rovnocenného zaobchádzania a bolo by problematické aj v prípade schválenia alternatívnych návrhov privatizačných pravidiel. Príklad 2: Venezuela pripravuje privatizáciu oceliarní Sidor s dvoma okruhmi podmienok. Prvý okruh upravuje spôsob privatizácie: 70 % bude predaných verejnou dražbou a zvyšných 30 % si štát ponechá a neskôr odpredá zamestnancom, miestnym firmám a verejnosti prostredníctvom emisie akcií. Legálnosť, resp. nelegálnosť týchto podmienok podľa MAI bude závisieť od toho, ktorá verzia špeciálnych podielových úprav bude prijatá. Druhou podmienkou privatizácie oceliarne Sidor sú požiadavky týkajúce sa záruk udržania pracovných miest. Vláda nimi zakazuje prepúšťať zamestnancov počas jedného roka a požaduje poskytnutie možnosti rekvalifikácie robotníkom. Okrem toho podmienky nariaďujú vykonať environmentálne opatrenia - nový majiteľ musí investovať 74 mil. USD do zníženia znečistenia a čistejších technológií. Ak bude kupcom zahraničná firma, MAI môže tieto podmienky postaviť mimo povolené možnosti vlád, a to aj v prípade, ak sú rovnaké pre domácich i zahraničných investorov. Je to preto, že MAI zakazuje celú škálu prevádzkových požiadaviek (podmienok), ktoré vláda ukladá investorom v procese privatizácie. Medzi zakázané požiadavky patrí i povinnosť investovať istú sumu na určený účel alebo zamestnať istý počet pracovníkov. Záver Proces privatizácie by mal byť priležitosťou na riešenie otázok spravodlivého rozdeľovania a zabezpečenie zodpovedného environmentálneho správania. Potenciálne obmedzujúce pravidlá MAI sú ďalším príkladom preferovania záujmov nadnárodných spoločností nad záujmy verejnosti.
Poznámky: [1] DAFFE/MAI(97)1/REV2 [2] Objem privatizácii vzrástol z 30 mld. USD v roku 1990 (25 mld. USD v krajinách OECD, 5 mld. v ostatných) na 87,9 mld. USD v roku 1996 (68,4 mld. USD v krajinách OECD, 20,5 mld. USD v ostatných). Pre rok 1997 sa predpokladá nárast na 100 mld. USD. Zdroj: OECD, Financial Market Trends, No. 66, 1997 [3] World Bank, Private Capital Flows to Developing Countries. The Road to Financial Integration, April 1997, p. 102 [4] Ibid [5] United Nations Center on Trade and Development, World Investment Report 1995, p. 18 [6] Coalition of Service Industries, The Multilateral Agreement on Investment; A Comprehensive Approach o Liberalizing and Protecting International Investment, p. 5. [7] International Finance Corporation, Monthly Operational Summary of IFC Proposed Projects, March, 1997, pps. 13-14.