Pred niekoľkými týždňami sa honorárny konzul SR v spolkovej krajine Bádensko-Würtenbersko Ronald Kissling nechal počuť, že ho rozhorčilo zverejnenie informácie o utajenom rokovaní vysokých štátnych úradníkov Slovenskej republiky s automobilkou BMW, ktorá má záujem investovať v strednej Európe. Podľa denníka SME, ktorý túto informáciu priniesol, interné protikorupčné smernice BMW vylučujú takéto rokovania pred riadnym ukončením výberového konania. Pána konzula, zdá sa, nerozčúlilo ani tak podliezanie vlastných noriem menežmentom BMW, ktoré môže viesť ku korupcii, ako práve jeho odhalenie. Firma BMW pripravila zoznam náročných požiadaviek na lokalitu, do ktorej bude ochotná investovať. Rozposlala dotazník a určila šibeničný termín, dokedy ho uchádzači o investíciu mali predložiť. Agentúra SARIO, ktorá z verejných zdrojov podporuje zahraničných investorov na Slovensku, sa hneď zahryzla do prípravy ponukového listu. Jednou z navrhovaných lokalít, sa stalo i 225-hektárov ornej pôdy medzi Badínom a Sielnicou na spojnici miest Banská Bystrica a Zvolen. “Chceme, aby štát garantoval financovanie požadovanej infraštruktúry a výkup pozemkov. SARIO vidí svoju úlohu práve v tomto,” konštatoval zástupca agentúry Miroslav Šipikal na stretnutí predstaviteľov okresných a krajských úradov, samospráv, štátnych podnikov a odborných organizácií, ktorí v zhone začiatkom novembra rokovali o požiadavkách BMW. Neprekážalo mu – tak ako ani nikomu inému – že nevie, aké náklady si vyžiada ich splnenie. V tejto fáze (keď sa rozhoduje “iba” o udelení či neudelení vládnych garancií) si vystačí aj s hrubým odhadom neinformovaných úradníkov. Tí sa zhodli v tom, že to bude určite cez miliardu (navrhovaným územím totiž prechádza Pohronský skupinový vodovod, vysokotlaký plynovod a dve vysokonapäťové elektrické vedenia, ktoré zo zákona vyžadujú ochranné pásma). Aj tak už bola prípadná štátna podpora podľa neho preddiskutovaná s ministrom hospodárstva Harachom: “Treba iba zistiť, čo je hotové a čo treba dofinancovať zo štátu.” Tak nejako sa plánovalo aj za Husáka. Ani nevykonané hodnotenie efektívnosti predpokladaných štátnych dotácií, absencia štúdie najnižších nákladov či analýzy variantných riešení nebolo na závadu. Nikomu dokonca nenapadlo ani pátrať po nejakom projekte, ktorý mal zásadným spôsobom obrátiť naruby všetky dovtedajšie územné plány a rozvojové koncepcie a výrazne zasiahnuť do života kraja. Úradníci zodpovední za jeho rozvoj šermovali iba s prázdnym dotazníkom BMW ako Moskovčan s bumážkou, ktorá jediná v ňom živila nádej, že po vystátí kilometrového radu si z obchodu odnesie čosi, čo zrovna zvýšilo. Podľa Richarda Mášu, vedúceho referátu služieb banskobystrického primátora “BMW vôbec nezaujíma, či bude treba robiť finančne náročné prekládky existujúcich diaľkových vedení vody, plynu a elektriny. To bude náš problém. Teraz je potrebné včas vyplniť dotazník.” A v ňom iba garantovať, že chradnúci štát zabezpečí BMW napríklad odber vody, ktorý sa rovná približne 2,5-násobku potreby pitnej vody okresného mesta Brezno včítane priemyslu; odber elektrickej energie, ktorý je rovný asi dvom tretinám výkonového odberu celej Banskej Bystrice aj s priľahlými priemyselnými zónami; či možnosť produkovať odpadové vody v objeme vyše polovice priemernej kapacity ČOV vo Zvolene a likvidovať odpady, ktorých charakter nikto nepozná. Ak sa zámer podarí, BMW okrem úradníkov poteší najmä slovenský priehradný a jadrový priemysel: ešte jeden-dva podobné projekty a výstavbu plánovanej vodnej nádrže Hronček či dostavbu 3. a 4. bloku Mochoveckej elektrárne nespochybní nik. Win-win. Lenže... Úradovať nie je vždy iba med lízať. Najmä, ak BMW chce začať stavať už v januári 2002. Hovorí sa síce (často právom), že všetko ide, keď sa chce, zákony upravujúce vyvlastňovacie, územné a stavebné konania však pustia iba do istej miery. Aj keď sa slovenskí úradníci práve zaväzujú lámať pri vybavovaní požiadaviek firmy byrokratické rekordy, aj keby všetky povinné zákonné kroky v príslušných konaniach zabrali iba minimálny možný čas, stavebné povolenie nemôžu vydať skôr než pred koncom roka 2002. Ak by sa však táto skutočnosť objavila v dotazníku, región sa údajne môže s vysnívanou fabrikou BMW rozlúčiť. Úradníci vzali tento fakt ako výzvu a s kreativitou im neobvyklou sa jej tentokrát postavili priamo čelom: do dotazníka neuvedú dátum možného vydania stavebného povolenia, ale skutočnosť, že existuje zákon, podľa ktorého je možné pozemky bez problémov vyvlastniť pre verejnoprospešné stavby (o verejnosprospešnosti neexistujúceho projektu BMW nezapochyboval nik). Vzápätí padol návrh, aby sa obrátili na Národnú radu s výzvou, aby uvažovanej 225 hektárovej parcele priznala špeciálny status, ktorý by ju oslobodil od všeobecných ustanovení napr. stavebného zákona. Tejto výzve zakontroval návrh, aby sa v prípade prípravy pozemkov pre BMW postupovalo podľa zvláštnych postupov, ktoré platia pre prípady živelných pohrôm, kedy je možné isté druhy rozhodnutí podstatne urýchliť. Ostatné by nemal byť problém. Úradníci sa už v tejto fáze pružne zhodli na potrebe maximálneho urýchlenia účelových zmien územných plánov, na vyvlastnení pozemkov (odhaduje sa okolo päťtisíc vlastníkov pôdy), vyňatí územia z poľnohospodárskeho pôdneho fondu a otvorili debatu aj o zrušení dvoch poľnohospodárskych družstiev (veď “Na čo budú družstvá bez pôdy?”). Odporúčania od významných firiem a podnikov, podporné listy primátorov, starostov a prednostov úradov pre zámer BMW, potvrdenie záujmu o spoluprácu od rektorov univerzít a riaditeľov stredných škôl na príprave potrebných profesií, sa popri ostatnom už zdali ako banálne formality. Jedno je ale úradníkom jasné. Keďže konkurencia medzi uchádzačmi o investíciu BMW s strednej a východnej Európe je vysoká, je veľmi pravdepodobné, že ich ponuka neuspeje. Ak sa tak stane, nevadí: keď na pripravené územie nepríde BMW, príde niekto iný. Vždy pripravený! Podľa denníka SME honorárny konzul Roland Kissling konštatoval, že firma BMW asi vyvodí dôsledky zo zverejnenia informácií o jej utajenom rokovaní s predstaviteľmi SR, a tie môžu byť pre Slovensko naozaj nepríjemné. “Zahraniční investori sú ako plachá zver. Keď je poľovník hlučný, tak zmizne,” dodal. Aj keby bol pán konzul hneď členom nejakého poľovného združenia, nepoužil vhodnú paralelu. Správanie BMW ani v náznaku nepripomína správanie plachej zveri. Určuje ho vedomie ekonomickej prevahy firmy nad postkomunistickými vládami. Menežment sa pokojne prizerá, ako sa mu podkladajú vlády vyčerpaných krajín. Necháva ich “súťažiť” podľa ním stanovených pravidiel hry a necháva si predkladať ponuky: lacné pozemky (lacné iba pre BMW, lebo vlády budú musieť načrieť hlboko do deravých vreciek, kým ich vykúpia od tisícok vyvlastnených ľudí, ktorým majú slúžiť), bezplatnú infraštruktúru, možnosť čerpať nepredpokladané objemy energie a zdrojov, bezproblémové rozhodovacie procesy, daňové prázdniny, colné výhody, využívanie spoločenskej infraštruktúry (napr. pri “dodávkach” potrebných profesií), lacnú pracovnú silu, atď. Keď nazbiera sto ponúk, nechá do druhého kola “postúpiť” povedzme tridsať z nich, “šťastlivcom” ďalej sprísni kritériá a nechá ich ešte chvíľu posúťažiť. Keď už nebudú mať z čoho ponúkať ďalej, “víťazovi” sa nechá subvencovať, hoci je posledným z tých, čo sú odkázaní na pomoc druhých. To nie je správanie plachej zveri. Jednu paralelu však prípad BMW priam ponúka. Slovenskí plánovači a decízori ukazujú, že veľký kus cesty od novembra 89 neprešli. Naopak - klientelizmus, zvyšovanie ekonomickej závislosti, subvencovanie megalomanských zámerov, charakter spriemyselňovania, politické zvýhodňovanie najsilnejších, rozpor medzi slovami a činmi, dogmatizmus ako základ plánovania spolu s nepriehľadnosťou rozhodovania začína nadobúdať čoraz zrejmejšie črty neslávnej socialistickej minulosti. Alebo ako vraví priateľ: rozdiel medzi ľavicou a pravicou je najmä v tom, že ľavica dotuje verejný sektor a pravica súkromný.