V roku 1628 udelil anglický kráľ Karol I. licenciu korporácii Massachusetts Bay Company. O 36 rokov neskôr vyslal do Ameriky svojich komisárov, aby skontrolovali dodržiavanie podmienok licencie. Šéfovia korporácie voči tomu protestovali a namietali, že kontrola porušuje ich práva. Komisári v mene kráľa odpovedali: “Tým, že vám {kolóniám} kráľ umožnil založiť korporáciu, vám nepostúpil svoje suverénne práva. Keď vás Jeho výsosť oprávnila k tomu, aby ste prijímali zákony, ktoré sú prospešné, a vďaka nim zabezpečovali spravodlivosť, nevzdal sa svojho práva posudzovať, či je spravodlivosť zabezpečená primeraným spôsobom. Keď vás Jeho výsosť oprávnila konať v medziach vami prijatých zákonov, neznamená to, že sú to vaše zákony a že vy ste najvyššou autoritou nad nimi.” Ešte predchádzajúce generácie mali jasno v tom, že korporácie sú umelé, im podriadené jednotky. Udelenie linencie bolo privilégiom, o ktorom rozhodovali suverénni ľudia. V 19. storočí právo aj kultúra odrážali takýto vzťah medzi suverénnymi ľuďmi a ich inštitúciami. Ľudia chápali, že sú zodpovední za to, aby nevytvorili umelé jednotky, ktoré by mohli narušiť platný politický poriadok, samosprávne mechanizmy a ohroziť ich vlastnú suverenitu. Korporácie definovali ako subjekty bez vlastných politických a občianskych práv, s ohraničeným rozsahom aktivít, imania a životnosťou, s presne formulovanými povinnosťami. Legislatíva deklarovala právo ľudí zrušiť akúkoľvek korporáciu, ktorá by sa stanoveným pravidlám vzoprela. Prostredníctvom súdnej moci spoločnosť toto právo v minulosti aj neraz presadila. Suverénne správanie občanov z histórie je však v tomto smere minulosťou. Liberalizácia svetového obchodu a investícií exponenciálne zvyšuje moc korporácií a izoluje väčšinu ľudí od možností suverénne konať. Z korporácií sa stali osoby so silnými právami a bezprecedentným vplyvom. Ich schopnosť rozhodovať o tom, ako, kde a za akých podmienok budú podnikať, často výrazne presahuje možnosti vlád kontrolovať či aspoň monitorovať ich činnosť, a to bez ohľadu na jej neraz drsné spoločenské dôsledky. Počas posledných desiatich rokov aktivity a vplyv korporácií dosiahli úroveň, ktorá už ohrozuje samotnú podstatu demokracie i jej výdobytky (napr. inštitucionalizovanú ochranu ľudských práv či životného prostredia). Korporácie – inštitúcie vo svojej podstate nedemokratické - si vybudovali politickú a technickú infraštruktúru schopnú určovať smer i tempo globálnej demontáže dôležitých kompetencií vlád – inštitúcií aspoň teoreticky demokratických – a to v prospech štruktúr typu Svetovej obchodnej organizácie, ktoré presadzujú ich politickú agendu. Vytvorili vplyvné aliancie s vládami krajín dominujúcich svetovej politike, napríklad Transatlantický obchodný dialóg, ktoré sú najlepším príkladom prerastania priorít súkromných korporácií do oficiálnej politiky vlád. Čoraz otvorenejší konflikt verejných záujmov s nosným poslaním korporácií produkovať zisk však generuje vo svete úmerne mohutnejúci globálny občiansky odpor. Či dobre etablovaný a rozvinutý systém propagandy korporácií dokáže na tento odpor reagovať – či už vytváraním mýtov o nevyhnutnosti ekonomickej globalizácie na jednej strane alebo stotožňovaním jej odporcov s anarchiou, komunizmom či po 11. septembri 2001 dokonca s terorizmom – ukáže až čas.