Na Slovensku sa už niekoľko rokov hovorí o “transformácii š.p. Vodární a kanalizácií” a o reforme v oblasti vodárenstva. Vláda však zatiaľ neschválila koncepciu reformy vodárenstva, ale iba postup pri prevode majetku štátu (t.j. š.p. Vodární a kanalizácií - VaK) do obchodných spoločností, ktoré založí Fond národného majetku SR. Fond potom prevedie svoj “majetkový podiel v týchto spoločnostiach” (akcie) na príslušné obce. Nič viac a nič menej.

Začiatkom novembra Vláda SR schválila návrh zákona o nakladaní s vodami (tzv. “vodný zákon”) z dielne Ministerstva životného prostredia a možno očakávať jeho skoré prerokovanie v parlamente. Medzirezortným pripomienkovacím konaním prešiel návrh Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý pripravilo Ministerstvo pôdohospodárstva. V tomto konaní pre odpor predkladateľa neprešiel návrh, aby reguláciu sieťových monopolov (cien, licencií, atď.) vykonával politicky nezávislý orgán štátnej správy – Úrad pre reguláciu. I. Prečo slovenské vodárenstvo potrebuje reformu Kontext Zabezpečovanie pitnej vody pre obyvateľstvo, odkanalizovanie sídiel a čistenie obecných odpadových vôd je originálnou kompetenciou obcí. V podmienkach Slovenska nemožno tvrdiť, že by štát (prostredníctvom š.p. VaK) nebol schopný zabezpečiť pre obyvateľov dostatok pitnej vody, vrátane odkanalizovania a čistenia odpadových vôd. Štát by sa možno dokonca vedel vyrovnať aj s úlohami, ktoré súvisia s plnením smerníc EÚ a s úlohami súvisiacimi so zvyšovaním podielu obyvateľov zásobovaných vodou z verejných vodovodov, zvyšovaním podielu obyvateľov, domácností a obcí napojených na verejnú kanalizáciu a čistiarne odpadových vôd. Otvorenou otázkou ostáva spoločenská efektívnosť, v zúženom zmysle ekonomická efektívnosť. Vo všeobecnosti platí, že najefektívnejšie je schopná zabezpečiť pitnú vodu pre svojich občanov, odkanalizovanie sídiel a čistenie obecných odpadových vôd práve obec. Ide o zabezpečenie potrieb, ktoré z technických, prevádzkových a ekonomických dôvodov nie je efektívne ani možné zabezpečovať individuálne jednotlivými spotrebiteľmi (napr. rodinami). Pokiaľ sa kompetencia v tejto oblasti (a prostriedky na ňu vyčlenené) postúpi na vyššiu úroveň, akou je obec (napr. na združenie obcí, región, štát), musia k takémuto kroku existovať dostatočné dôvody, napríklad nedostatok vodných zdrojov, nedostatok prostriedkov, atď. Okrem toho, čím bližšie je rozhodovanie o vodných zdrojov k občanovi, tým väčšia je miera záujmu o ich ochranu a šetrné zaobchádzanie s nimi (za predpokladu, že občan je na tento vodný zdroj odkázaný). S rastúcou anonymitou vodných zdrojov (vzdialené zdroje) a s rastúcou vzdialenosťou rozhodovania o správe vodných zdrojov smerom od občana (štát, súkromná firma) tento princíp ochrany vodného zdroja slabne. Strata tohoto základného stimulu k ochrane (fyziologická potreba, zdravie, kvalita prostredia) má závažné ekologické dôsledky (ohrozené a znečistené podzemné i povrchové vodné zdroje, znižujúce sa rezervy vodných zdrojov). To je jedným z dôvodov, prečo na Slovensku rástol tlak na budovanie nových, od miesta spotreby vzdialených veľkozdrojov, napr. priehrad. Bežný občan – spotrebiteľ - je v súčasnosti odkázaný na vzdialené zdroje, pretože miestne zdroje sú na pitné účely už často nepoužiteľné, prípadne ich úprava by bola veľmi nákladná. Nepociťuje však dôsledky takéhoto stavu. V minulosti cena vody vôbec nekorešpondovala s hodnotou výrobných nákladov na jej zabezpečenie. V súčasnosti cenu vody deformuje plošná regulácia. Reforma vodárenstva na Slovensku je teda do určitej miery návratom k pôvodnému, prirodzenému stavu - návratom vodárenských kompetencií tam, kde prirodzene patria: obciam. Podľa zákona o obecnom zriadení sú obce od roku 1990 zodpovedné za zásobovanie pitnou vodou, odkanalizovanie a čistenie odpadových vôd v obci. Tento krok je možno považovať za začiatok reformy vodárenstva, zatiaľ však iba prvý a posledný. Obce vzhľadom na to, že v nadväznosti na zákon o obciach nebol na ne od roku 1990 prevedený majetok vodární, dodnes nemôžu plniť zákonom stanovenú povinnosť. Z tohto hľadiska je vládou schválená koncepcia transformácie š.p. VaK súčasťou procesu decentralizácie verejnej správy. Súčasné problémy K hlavným problémom súčasného slovenského vodárenstva patria: · relatívne nízka miera zásobovania obyvateľstva z verejných vodovodov (a veľké regionálne rozdiely v tomto smere); · nízka miera odkanalizovania a čistenia odpadových vôd (a veľké regionálne rozdiely v tomto smere); · veľký počet sídiel s verejným vodovodom bez odkanalizovania a čistenia odpadových vôd; · ekonomická a finančná situácia väčšiny súčasných vodárenských podnikov; · vysoké prevádzkové náklady vodárenských podnikov (fixné náklady, osobné náklady, atď.); · dlhodobo zlá situácia na trhu s pitnou a úžitkovou vodou (dramatický pokles spotreby); · regulácia (najmä cenová) vo vodárenskom sektore; · krížové cenové dotácie (obyvateľstvo - podnikateľský sektor, regionálne krížové dotácie); · nízka produktivita práce vo vodárenstve; · nesúlad medzi rastom miezd a rastom produktivity práce; · veľký objem pohľadávok po lehote splatnosti, nízka vymožiteľnosť pohľadávok, atď.; · nízka úroveň riadenia podnikov (nízka pridaná hodnota zo strany vodárenských podnikov), ich netransparentné plánovanie, riadenie, ekonomika a financovanie ; · technická a technologická zaostalosť (ako dôsledok dlhodobej podkapitalizácie vodárenských podnikov); · stav základných prostriedkov (investičného majetku), nedostatok finančných a investičných prostriedkov (straty v sieťach, atď.); · vnútorná zadĺženosť vodárenských podnikov (tieto podniky nemajú prostriedky na pravidelnú a nevyhnutnú údržbu ani opravy, nehovoriac o prostriedkoch na svoj rozvoj). Až do konečného rozhodnutia o spôsobe transformácie VaK (v rámci ktorého sa akcionármi transformovaných podnikov budú môcť stať iba obce) bola veľkým problémom najmä skrytá agenda manažmentov štátnych vodárenských podnikov. Tie mali už od roku 1994 založené vlastné súkromné spoločnosti, prostredníctvom ktorých sa chceli zúčastniť privatizácie VaK. Podarilo sa im to však iba v prípade Trenčianskej vodárenskej spoločnosti. V takejto predprivatizačnej agónii štátne vodárenské podniky ako celok v lepšom prípade stagnovali, väčšinou však s pričinením vlastných manažmentov smerovali ku kolapsu. Stagnácia a problémy vodárenstva zatiaľ na Slovensku vo všeobecnosti nedosiahli mieru, pri ktorej by bolo ohrozené zásobovanie pitnou vodou a odkanalizovanie a pri ktorej by spotrebitelia vnímali tieto služby ako problematické. Je to spôsobené aj charakterom vodárenských služieb. Tam, kde je vybudovaný verejný vodovod a kanalizácia, je – až na výnimky - poskytovanie služieb vo všeobecnosti stabilné (najmä vo vzťahu k ich rozsahu, kvalite, bezporuchovosti). Bežný spotrebiteľ na Slovensku stále oveľa citlivejšie vníma kritický stav v zabezpečovaní iných verejných služieb (napr. v oblasti verejnej dopravy, zdravotníctva, bezpečnosti, televízie, atď.). Iná je situácia v obciach bez verejného vodovodu, prípadne bez kanalizácie a čistiarne odpadových vôd. Keďže miestne zdroje sú väčšinou nepoužiteľné, komunálnym problémom číslo jeden v týchto obciach je najmä vybudovanie verejného vodovodu. Vodné a stočné tvorí len veľmi malú časť tzv. spotrebného koša (v zahraničí 3-5 %, na Slovensku sa táto položka zatiaľ osobitne nesleduje). Aj to môže byť dôvodom, prečo spotrebiteľ nie je dostatočne citlivý na zvyšovanie ceny tejto položky. Transformačný proces vo vodárenstve zvýši tlak na rast spotrebiteľských cien, čo by za istých podmienok mohlo zintenzívniť tlak na zvyšovanie transparentnosti, kvality a efektivity služieb. Čo z toho vyplýva pre štát Až do rozhodnutia o spôsobe transformácie VaK štát sústreďoval vo svojich rukách všetky kompetencie od vlastníckych (je vlastníkom, resp. zakladateľom vodární) cez riadiace (rozhoduje o zložení orgánov vodárenských štátnych podnikov), regulačné (určuje ceny), plánovacie, až po vodoprávne, kontrolné, inšpekčné a ochranné (štát je zodpovedný za ochranu vody ako zložky životného prostredia a za ochranu vodných zdrojov). Z totalitnej minulosti pretrvával fenomén personálnej rotácie pri výkone týchto kompetencií a koncentrácie moci v rukách obmedzeného počtu úradníkov a manažérov štátnych vodárenských spoločností a inštitúcií. Práve z ich kruhov pramenil najsilnejší odpor voči reforme vodárenstva na Slovensku. Deetatizáciou dôjde k rozdeleniu kompetencií. Vytvoria sa tak predpoklady pre efektívne vodárenstvo. Avšak iba základné predpoklady – obnoví sa princíp objektivity v plánovaní a posudzovaní plánov rozvoja, hodnotový princíp (pitná voda má hodnotu, ktorá je vyjadrená cenou), položia sa základy pre účinnú reguláciu, kontrolu a ochranu dané vzájomnou nezávislosťou subjektov. II. Návrh reformy vodárenstva Ucelený návrh reformy vodárenstva na Slovensku stále neexistuje. Prijatá koncepcia transformácie š.p. Vodární a kanalizácií je iba koncepciou deetatizácie štátneho podniku a nemožno ju považovať za koncepciu reformy vodárenstva. Táto koncepcia, ktorú pripravilo Ministerstvo pôdohospodárstva SR a vláda ju schválila v januári 2000, je viac-menej iba postupom pri prevode majetku štátu na obce. Iba okrajovo (a zmätočne) sa v nej uvádzajú legislatívne predpisy, ktoré by sa mali novelizovať, resp. ktoré by mali vzniknúť. Podľa schválenej koncepcie malo do 30. júna 2002 vzniknúť 14 regionálnych vodárenských spoločností (RVS). Tieto mali vzniknúť zo súčasných 5 štátnych podnikov VaK. Územné vymedzenie RVS vzniklo v pracovnej skupine, ktorú za týmto účelom ustanovilo Ministerstvo pôdohospodárstva na návrh Únie miest a obcí Slovenska. Na práci tejto skupiny sa podielali aj predstavitelia samospráv (ÚMOS, ZMOS). Návrh zohľadňoval ekonomické aspekty pre samostatné fungovanie RVS v čase vzniku, pričom sa predpokladalo, že menšie RVS sa budú z ekonomických dôvodov časom spájať. Kritériami pre územné vymedzenie jednotlivých RVS z dnešných štátnych podnikov boli najmä: · zachovanie prevádzkovej a technologickej funkčnosti vodárenských systémov; · prístup k zdrojom pitnej vody; · relatívna vzájomná nezávislosť jednotlivých RVS; · historické podmienky formovania jednotlivých vodárenských systémov; · výhľadový prístup k vodným zdrojom (existujúcim a plánovaným). Prístup predstaviteľov samospráv (ÚMOS a ZMOS) na jednej strane a Ministerstva pôdohospodárstva a Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku na druhej strane bol zo začiatku rokovaní (1999) o Koncepcii transformácie š.p. VaK veľmi odlišný. Ministerstvo pôdohospodárstva chcelo ponechať v majetku štátu tzv. nadradené sústavy (chcelo ich vložiť do Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p.). Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku navrhovalo privatizovať štandardným spôsobom tzv. prevádzkový majetok š.p. VaK. Po prekonaní týchto rozporov počas rokov 1999 až 2000 došlo k zhode oboch strán na tom, že obce dostanú celý majetok š.p. VaK. Ministerstvo pôdohospodárstva potom navrhovalo vytvorenie 5 vodárenských podnikov zo súčasných š.p. (nechýbal ani návrh na vytvorenie jednej vodárenskej spoločnosti). Regionálny princíp presadili zástupcovia samospráv. Pôvodne sa rokovalo o väčšom počte RVS, počet 14 bol kompromisom, ku ktorému dospela pracovná skupina. Treba pripomenúť, že návrh RVS v podobe, v ktorej sa dostali do schválenej Koncepcii transformácie š.p. Vodární a kanalizácií, mali obce a regionálne združenia obcí ešte pripomienkovať. V júni 2001 však vláda na návrh ministerstva pôdohospodárstva a bez predchádzajúceho prerokovania a súhlasu strešných inštitúcií samospráv zredukovala počet navrhovaných RVS zo 14 na 6. Údajným dôvodom pre zníženie počtu vodárenských spoločností boli nižšie očakávané rozdiely v cene vody (vodné a stočné) medzi jednotlivými regiónmi, v ktorých mali RVS pôsobiť. Regionálne vodárenské spoločnosti budú akciové spoločnosti založené podľa Obchodného zákonníka. Menovanie orgánov spoločnosti (predstavenstvo, dozorná rada) bude v rukách akcionárov – zástupcov obcí. Obce teda budú rozhodovať aj o tom, či sa na prevádzkovaní RVS bude podieľať súkromný sektor a akým spôsobom. Podľa predstáv MP SR by akcie RVS nemali byť verejne obchodovateľné. Obce by teda nadobudnuté akcie v RVS nemohli predávať iným – súkromným - subjektom, ale mohli by s nimi obchodovať iba medzi sebou (t.j. v rámci komunálnych subjektov, akcionárov RVS). To je však podľa súčasne platnej legislatívy možné zakotviť iba v stanovách obchodných spoločností. Stanovy môže zmeniť valné zhromaždenie spoločností. Dá sa predpokladať, že budúci akcionári – obce - ešte nemajú a dlhšie ani nebudú mať ujasnenú ani dohodnutú predstavu o spôsobe prevádzkovania vodárenskej spoločnosti. Pôvodná predstava Únie a ZMOS smerovala k inštitucionálnemu posilneniu obci (ako budúcich akcionárov vodárenských spoločností), aby si mali možnosť uvedomiť skutočnosti, ktoré vyplynú z ich nového špecifického postavenia vo vodárenstve, najmä vo vzťahu k činnostiam, ktoré budú musieť vykonávať obce a regióny (napr. tvorbe regionálnej vodohospodárskej politiky, vodohospodárskemu plánovaniu, atď.). Na výkon týchto činností si totiž budú musieť vytvoriť zodpovedajúce vlastné štruktúry, vyškoliť personál a podobne. Túto skutočnosť, bohužiaľ, štát (vláda, MP SR, MV SR, MŽP SR) aj obce mimoriadne podcenili. Štát je zodpovedný za bezproblémové odovzdanie kompetencií, obce zasa za ich bezproblémové prevzatie (bez negatívnych dopadov na zásobovanie občanov a ostatných spotrebiteľov). Štát však nejaví záujem o prípravu kvalitných podmienok na presun tejto dôležitej kompetencie a skôr sa ukazuje, že má záujem zbaviť sa zodpovednosti za poskytovanie vodárenských služieb aj vzhľadom na katastrofálny stav technickej infraštruktúry a sprísňujúcu sa právnu úpravu v tejto oblasti. Na druhej strane, obce za dnešnej ekonomickej situácie nemajú na takúto prípravu peniaze. Do úvahy prichádza viac modelov zabezpečenia prevádzky RVS, napr.: 1. Majetok vložený do RVS sa nebude ďalej deliť a vkladať do vytvorených dcérskych prevádzkových spoločností. Prevádzkovanie RVS bude zabezpečovať management prevzatý z dnešných štátnych podnikov. Tento model nie je postavený na využití súkromných zdrojov a prostriedkov pri riadení vodárenských spoločností. Predpokladá rýchly rast rozhodovacích schopností obcí a riadiacich schopností manažmentu. 2. Majetok vložený do RVS sa rozdelí. Materskej RVS ostane vlastníctvo infraštruktúry a majetok nadradených sietí. Prevádzkový majetok materská RVS vloží do dcérskej prevádzkovej RVS (P-RVS). Táto spoločnosť bude prevádzkovať majetok RVS na zmluvnom základe. Tento model umožní privatizovať majetkový podiel na podnikaní P-RVS ľubovoľným spôsobom (49%, 51%, 100%, atď.). 3. Majetok vložený do RVS sa nerozdelí. Súkromná vodárenská spoločnosť bude zabezpečovať prevádzku RVS na zmluvnom základe. 4. Majetok vložený do RVS sa nerozdelí. Privatizovať bude možné majetkový podiel na podnikaní RVS (49%, atď.). Prevádzku bude zabezpečovať spoločne súkromný akcionár a obec. Vyššie uvedené modely nevyčerpávajú celú škálu možností zabezpečenia prevádzky. Obce môžu napr. samostatne (mimo RVS) plánovať, pripravovať, realizovať a zabezpečovať prevádzku individuálnych vodárenských objektov (napr. nové čistiarne odpadových vôd, atď.). V tomto prípade prichádza do úvahy napr. koncesné obstarávanie (a rôzne iné modely BOT, BOOT, atď.). Žiadny z modelov sa nebude “záväzne” uplatňovať na celom území Slovenska. Je možné predpokladať, že rôzne RVS využijú rôzne modely. Čím skôr sa však jednotlivé RVS dohodnú na vytvorení stabilného, efektívneho modelu (vlastnícke vzťahy, prevádzkový model, atď.), ktorý zabezpečí obciam kvalitnú a účelnú reguláciu vodárenských systémov v daných regionálnych podmienkach, tým skôr budú efektívne fungovať samotné vodárenské spoločnosti. III. Východiskové podmienky pre reformu Základom pre reformu vodárenstva je primeraný legislatívny rámec. Jeho formovanie predpokladá jasný a stabilný spoločenský konsenzus v základných veciach v oblasti vodárenstva, t.j. akým spôsobom a za akých podmienok sa na zabezpečovaní verejných služieb budú (môžu) podieľať jednotlivé subjekty – štát, obce, súkromné firmy. Legislatívny rámec pre vodárenstvo vytvárajú najmä nasledovné zákony: - ústava; - zákon o ochrane vôd a o nakladaní s vodami; - zákon o verejných vodovodoch a kanalizáciách; - živnostenský zákon (bude novelizovaný prijatím návrhu zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách); - zákon o vodohospodárskej komore; - zákon o regulácii sieťových (prirodzených) monopolov; - iné. Ústavu možno v tomto smere považovať za progresívnu. V čl. 4 jednoznačne ustanovuje, že vodné zdroje sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Platný zákon o vodách (z roku 1973) je prežitkom z obdobia starého režimu a z hľadiska reformy vodárenstva je jeho nahradenie novým zákonom fundamentálnou potrebou. Ostatné zákony sú v štádiu rozpracovania návrhov. Pri schvaľovaní návrhu zákona o regulácii sieťových monopolov boli z tohto návrhu vypustené vodovody a kanalizácie z dôvodu zastaralého a nevhodného základného vodného zákona. Možno však očakávať, že skôr či neskôr sa vytvorí legislatívny rámec pre reguláciu v tejto oblasti. Za predpokladu, že by bol urýchlene dobudovaný legislatívny rámec, je možné prebudovať aj inštitucionálny rámec vodárenstva - existujúce i novovytvorené inštitúcie a vzťahy medzi nimi. Nedobudovaný legislatívny a inštitucionálny rámec bude príčinou nestability nových RVS. Problémom môže byť napr. privatizácia prevádzkového majetku, prípadne úplna privatizácia časti majetku RVS pred prijatím zákona o verejných vodovodoch, prevádzkovanie vodárenských zariadení pred novelou živnostenského zákona (v súčasnosti je to tzv voľná, nekoncesovaná živnosť, ktorá nevyžaduje preukázanie osobitnej spôsobilosti na výkon takejto činnosti). Podľa návrhu zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách prevádzkovanie verejných vodovodov a kanalizácií bude možné iba na základe licencie, ktorú bude udeľovať Ministerstvo pôdohospodárstva. Dá sa predpokladať, že zákon po ukončení legislatívneho procesu nadobudne platnosť pomerne rýchlo (v prípade rýchleho schválenia zákona o vodách to možno očakávať na jar 2002). Potreba veľkých investícií v oblasti vodárenstva sa spomína skoro výlučne v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ. Jedná sa pritom o dosiahnutie vodárenských štandardov vo vlastnom záujme tuzemských spotrebiteľov. Často uvádzaná potreba investičných prostriedkov (100 až 150 mld. Sk) sa týka najmä investícií do odkanalizovania obcí (rekonštrukcie a novostavby) a do výstavby čistiarní odpadových vôd (modernizácie a novostavby) tak, aby tieto zariadenia spĺňali požiadavky stanovené smernicami EÚ. Časové rozvrhnutie týchto investícií by malo zabezpečiť zosúladenie praxe na Slovensku s príslušnými smernicami EÚ do roku 2015. Uvedené i ďalšie investície (súvisiace napr. s budovaním a sanáciou vodných zdrojov, budovaním a rekonštrukciou vodovodných sietí, prevádzkovými investíciami, atď.) je možné v zásade financovať z vlastných zdrojov RVS (z odpisov a ziskov) a zo zahraničných zdrojov (z úverov, dotácií, predvstupových fondov EÚ, najmä ISPA). Kvalita plánovania a riadenia budúcich RVS bude preto kľúčom k efektivite vodárenských podnikov. Bude tiež dôležitá dohoda v otázke, či preferovaným príjemcom z fondov EÚ budú RVS, alebo jednotlivé obce a ich združenia. Obce budú totiž reprezentovať lokálny a RVS regionálny záujem. (V súčasnosti sú EÚ a vládou SR podpísané tri finančné memorandá pre projekty výstavby ČOV a kanalizácie v Trenčíne, Banskej Bystrici a Nitre.) IV. Potenciálne riziká a očakávané prínosy reformy vodárenstva Po prevode akcií RVS na jednotlivé obce sa obce stanú akcionármi RVS. Počet akcionárov bude v jednotlivých RVS rozdielny. Majetkové podiely jednotlivých obcí sú vypočítateľné už dnes. Práve u RVS s veľkým počtom akcionárov, resp. s väčším počtom významných akcionárov môže dôjsť k problémom pri riadení spoločností, formulovaní rozvojových zámerov, riešení personálnych otázok, atď. Predpokladá sa, že tento stav sa vyrieši postupným zbližovaním vodohospodárskej politiky jednotlivých obcí, združovaní menších akcionárov do záujmových celkov, atď. Je potrebné v predstihu počítať so snahou vplyvných súkromných zahraničných vodárenských spoločností o privatizáciu nových RVS. Tieto snahy je z ich strany možné pozorovať už dlhšiu dobu a ich tlak bude neustále rásť. Budúci akcionári by sa preto mali ešte pred prevzatím RVS pripraviť na túto očakávateľnú situáciu. Záujmy obcí a súkromných spoločností nie sú vôbec identické. Základným záujmom obce by malo byť uspokojovanie potrieb spotrebiteľov (najmä domácností) a zákonná povinnosť zabezpečiť ich zásobovanie pitnou vodou. Hlavným záujmom súkromnej firmy je tvorba zisku. Obce vstupujú do vodárenského prostredia ako málo skúsený, finančne a inštitucionálne slabý partner. Súkromné spoločnosti (najmä zahraničné) majú dlhodobé skúsenosti nielen z prevádzkovania, ale aj z vyjednávania a presadzovania svojich záujmov. Majú dostatok prostriedkov na mediálne pôsobenie, nákladné marketingové akcie, ktorých cieľom je získanie plánovaného postavenia na trhu. Takéto východiskové postavenie nie je priaznivé z pohľadu dosiahnutia primeraných zmluvných podmienok so záujemcami o prevádzkovanie vodární (ak sa pre takýto variant zabezpečenia prevádzky obce rozhodnú). Základom pre ďalší úspešný postup obcí v tejto oblasti je preto plné uvedomenie si situácie, vlastného postavenia a schopností zo strany orgánov obcí (zastupiteľstvá, primátori a starostovia, atď.). Z uvedeného vyplýva, že: · obce, ako akcionári, by mali prijať opatrenia na posilnenie svojho postavenia pri prípadných rokovaniach so súkromným sektorom; · obce by nemali predčasne (pred konsolidáciou pomerov v novovzniknutých RVS) prijímať rozhodnutia o účasti súkromného sektora na prevádzkovaní vodárenských spoločností. Reforma vodárenstva je teda aj o hľadaní spoločensky primeraného postavenia verejného a súkromného sektora pri zabezpečovaní pitnej vody a ďalších vodárenských služieb. Relatívne výhody účasti súkromného sektora (know–how v oblasti vodárenských technológií, riadenie podnikov, tlak na znižovanie neefektívnych nákladov, kapitálová a finančná sila) môžu byť pre obec a občana prínosom, iba ak obce svoju účasť v zmiešaných verejno-súkromných projektoch zvládnu. Mali by však súčasne s tým zvažovať aj vážne negatívne skúsenosti s privatizáciou vodárenstva vo svete, včítane okolitých krajín s porovnateľným spoločensko-ekonomickým kontextom (uzatváranie dlhodobo nevýhodných zmlúv so súkromnými firmami, zle stanovené zmluvné podmienky, absencia mechanizmov na presadzovanie zmluvných podmienok, vytváranie nových monopolov, tendencia firiem zabezpečovať zisky na úkor spotrebiteľov, kvality a rozsahu služieb, životného prostredia, okliešťovanie možností obcí zabezpečiť dostupnosť a kvalitu služieb RVS, atď.). Rozhodnutie o prípadnej účasti súkromného sektora v jednotlivých RVS je najmä politickým rozhodnutím. Počas obdobia konsolidácie RVS by v každom prípade mal byť najprv dobudovaný legislatívny rámec pre vodárenstvo. Malo by sa predísť situácii, keď budú obecné a mestské zastupiteľstvá vidieť v účasti súkromných (zahraničných) spoločností na riadení vodárenských spoločností automaticky “menšie zlo” v porovnaní s ich manažovaním vo vlastnej réžii (ako je tomu v prípade najväčších slovenských miest - Bratislavy, Košíc, Banskej Bystrice, atď.). V. Verejný záujem – cieľ reformy Zabezpečenie pitnej vody pre obyvateľstvo, odkanalizovanie a čistenie komunálnych odpadových vôd je vo verejnom záujme. Bez ohľadu na to, akým spôsobom budú tieto činnosti (služby) zabezpečované, ich zabezpečovanie musí rešpektovať požiadavky verejného záujmu. Verejný záujem musí byť včas a dostatočne presne definovaný a premietnutý do všeobecne platných zákonných ustanovení, a to vo viacerých oblastiach. Z hľadiska zásobovania pitnou vodou by vo verejnom záujme malo byť: · dosiahnutie primeraného stupňa zásobovania obyvateľstva pitnou vodou primeranej kvality a v primeranom množstve; · zabezpečenie bezpečnosti a dlhodobej stability služieb bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý verejný vodovod prevádzkuje; · zabezpečenie prevádzky za mimoriadnych hygienicko–epidemiologických situácií; · dosiahnutie ekonomickej efektívnosti prevádzky verejného vodovodu pri súčasnom zabezpečení ekonomickej dostupnosti vodárenských služieb pre diferencované skupiny obyvateľstva. Z hľadiska ochrany vodných zdrojov a životného prostredia by vo verejnom záujme malo byť: · efektívne využívanie existujúcich vodných zdrojov (zásadou by malo byť preferovanie znižovania strát vo vodovodoch a sanácia znečistených vodných zdrojov pred budovaním nových vodných zdrojov); · ochrana vôd pred znečistením komunálnymi odpadovými vodami. Z hľadiska ceny za dodávku pitnej vody a za odkanalizovanie odpadových vôd by vo verejnom záujme mala byť vecná regulácia cien nezávislým (verejnoprávnym) subjektom. Ukazuje sa však, že cenová regulácia pravdepodobne ostane v kompetencii MF SR. Z hľadiska prístupu podnikateľských subjektov na trh by vo verejnom záujme mala byť regulácia podnikania v oblasti vodárenstva, a to prostredníctvom zákonných podmienok pre udeľovanie vodárenských licencií (táto požiadavka je súčasťou návrhu zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách). Z hľadiska regulácie vodárenského sektora ako sieťového monopolu by vo verejnom záujme mala byť regulácia nezávislým (verejnoprávnym) subjektom. Tento model však zatiaľ Ministerstvo pôdohospodárstva odmieta, čo možno vysvetliť jeho snahou o zachovanie vplyvu na tento sektor. VI. Stratégia Deetatizácia š.p. Vodární a kanalizácií, ako súčasť transformácie vodárenstva, by v ideálnom prípade mala byť uskutočnená až po vytvorení adekvátneho fungujúceho legislatívneho rámca (pozri časť III.). Príprava návrhu kľúčovej právnej normy v tejto oblasti – nového zákona o vodách –bola v kompetencii Ministerstva životného prostredia. Po vypracovaní návrhu tohto zákona Ministerstvo pôdohospodárstva odmietlo návrh pripomienkovať. Dôvodom bol pretrvávajúci kompetenčný spor medzi oboma ministerstvami a nesúhlas Ministerstva pôdohospodárstva s koncepciou nového vodného zákona. Návrh zákona bol po prepracovaní aj napriek pretrvávajúcim sporom oboch rezortov predložený do vlády, a tá ho 7. novembra 2001 schválila. Prijatie nového vodného zákona bolo nevyhnutné aj z hľadiska uzavretia kapitoly Životné prostredie v rámci predvstupového procesu a preto možno očakávať, že bude v parlamente posudzovaný v časovej tiesni. Skutočnosť, že odštátnené vodárenské podniky bez osobného vplyvu súčasných vedúcich pracovníkov ministerstva a štátnych podnikov začnú pôsobiť v takomto nevyhovujúcom legislatívnom prostredí, vyvolá rad problémov. Tieto problémy sú predvídateľné a vyvolajú tlak na urýchlenú zmenu legislatívneho prostredia. Paradoxne, takáto situácia zvyšuje tlak aj na aktivitu súčasných pracovníkov Ministerstva pôdohospodárstva a uplatňovanie ich kompetencií (predkladanie a pripomienkovanie zákonov) voči subjektom, ktoré už nebudú mocensky priamo ovládať. Napríklad, od novembra 2001 odovzdáva Ministerstvo pôdohospodárstva privatizačné projekty na schválenie Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku, čím slabne možnosť kontroly transformačného procesu zo strany záujmových skupín v štátnych podnikoch VaK riadených Ministerstvom pôdohospodárstva. Podľa harmonogramu transformácie š.p. VaK mali byť všetky základné privatizačné projekty odovzdané na Ministerstvo privatizácie do konca novembra 2001 (ako už bolo naznačené, v tomto zmysle nepôjde o klasické privatizačné projekty, ale o návrhy presunu majetku existujúcich štátnych VaK na pripravované RVS). Ministerstvo privatizácie má privatizačné projekty do troch mesiacov (teda do konca februára 2002) schváliť a vydať rozhodnutia o privatizácii. Po vydaní rozhodnutí bude FNM postupne zakladať vodárenské akciové spoločnosti a po vykonaní registrácie a.s. v obchodných registroch sa začne s prevodom majetkových podielov (akcií) na jednotlivé mestá a obce. Je preto reálne, že celý proces sa ukončí ešte v tomto volebnom období, t.j. do jesene 2002. Deetatizácia a aj privatizácia sú predovšetkým politicky motivovanými procesmi a mali by sa realizovať vo verejnom záujme. Vo verejnom záujme je však aj to, aby sa nejednalo iba o prevod majetku zo štátu na obce, ale aby sa zmenou vlastníctva vytvorili predpoklady pre bezproblémové zásobovanie pitnou vodou pri súčasnom efektívnejšom nakladaní s týmto majetkom. Pokiaľ by neboli v reálnom čase prijaté príslušné legislatívne predpisy, celý transformačný proces by mohol viesť k inému ako očakávanému výsledku. Akcie RVS sa po transformácii stanú majetkom jednotlivých obcí. O nakladaní s majetkom obce rozhodujú podľa zákona o majetku obcí volené obecné zastupiteľstvá. Tie sú zo zákona zodpovedné za zabezpečenie zásobovania obyvateľstva pitnou vodou. Keďže majetok obce evidentne slúži na zabezpečenie povinností obce, obec by prirodzene mala vytvárať predpoklady pre efektívne nakladanie s týmto majetkom. Na inštitucionálne posilnenie, resp. podporu obcí v procese transformácie vodárenstva bol už v roku 1997 pripravený projekt Municipálnej vodárenskej agentúry. Projekt síce vyvolal záujem na strane obcí (ZMOS), nenašli sa však zdroje na jeho financovanie. Podpora obciam by mala byť poskytovaná najmä v týchto oblastiach: · príprava komunálnej vodohospodárskej politiky obcí a vyšších územných celkov; · legislatíva (aktuálny a výhľadový stav); · právna oblasť s dôrazom na očakávané vzťahy pri zabezpečovaní prevádzky vodárenských podnikov; · riadenie podnikov (špecifiká podnikov vo vodnom hospodárstve); · plánovanie (rozvoj, zdroje, atď.); · presadzovanie záujmov akcionárov v orgánoch RVS. Agentúrne služby mali spočiatku poskytovať bezplatný odborný servis a postupne (v priebehu niekoľkých rokov) mala prejsť na platené služby. V tejto oblasti však dodnes nedošlo k žiadnym pozitívnym zmenám, napriek tomu, že transformačný proces napreduje ďalej. Je veľmi pravdepodobné, že poskytovanie poradenských a konzultačných služieb v tejto oblasti bude vytvorený na komerčnej báze. Otázkou ostáva, či takéto konzultačné služby budú kopírovať obchodné záujmy spoločností usilujúcich sa o získanie dlhodobých koncesií od obcí na poskytovanie vodárenských služieb alebo si zachovajú nezávislosť a zamerajú sa na posilnenie pozícií samospráv v transformačnom procese.