Finančná krízová pomoc MMF krajinám, ktorých výmenné kurzy sa prepadávajú, je určená v prvom rade na to, aby rozvojové krajiny mohli vyplatiť svojich zahraničných veriteľov (včítane súkromných bánk). Mnohí kritici označujú túto finančnú pomoc výstižne ako sanáciu bánk a ich odbremenenie od rizika nedobytných úverov.
Aké je poslanie MMF a ako sa časom menilo? Medzinárodný menový fond (MMF) bol založený v roku 1944. Jeho úlohou bolo udržať štandard fixných výmenných kurzov, ktorý bol zavedený koncom druhej svetovej vojny. Po opustení zlatého štandardu v roku 1971 MMF prijal nové poslanie – poskytovanie úverov krajinám s ekonomickými problémami. Štáty, ktoré majú problémy s platobnou bilanciou – to znamená, že ich príjmy z importu a iných zdrojov nepostačujú na splácanie zahraničných dlhov – sa obracajú na MMF z dvoch dôvodov. Po prvé, MMF poskytuje pôžičky na uhradenie okamžitých záväzkov voči zahraničným bankám. Po druhé, súkromné ani verejné banky (napr. Svetová banka), bežne neposkytujú úvery krajinám s ekonomickými problémami, ak neuzavreli úverovú zmluvu s MMF. MMF teda zohráva úlohu akéhosi “vrátnika” k zahraničným bankám – ak ste chudobnou, zadĺženou krajinou, nedostanete sa k zahraničnému úveru, ak nemáte uzatvorenú dohodu s MMF. Dohody s MMF sú však podmienené prijatím politiky štrukturálnych reforiem. O nich je reč na inom mieste. Aký je dnes vzťah medzi MMF a Svetovou bankou? Ako sa tento vzťah menil? Prekrývajú sa ich funkcie? Svetová banka (SB) bola tiež založená v roku 1944. Jej úlohou bolo pomáhať pri povojnovej rekonštrukcii Európy. Neskôr sa jej činnosť sústredila na poskytovanie pôžičiek rozvojovým krajinám v Treťom svete. Tradične financovala veľké projekty zamerané na rozvoj infraštruktúry – diaľnice, veľké priehrady, tepelné elektrárne, atď. Tieto projekty mali väčšinou veľmi drastické sociálne a environmentálne dopady a postihovali najmä domorodé obyvateľstvo, vidiecke komunity a marginalizované spoločenské vrstvy, najmä ženy. Začiatkom 80-tych rokov začala SB popri úveroch na projekty poskytovať aj úvery určené na štrukturálne reformy a odvetvové reformy. Zhruba dve tretiny úverov SB ide v súčasnosti na štrukturálne a sektorové reformy. Programy štrukturálnych reforiem SB sa v podstate nelíšia od programov MMF (bližšie pozri otázku o štrukturálnych reformách na druhej strane). MMF a SB banka spoločne spravujú program s novým názvom Fond na redukciu chudoby a rast, ktorý poskytuje veľmi skromné prostriedky najchudobnejším krajinám sveta na ich čiastočné oddĺženie, avšak s podmienkou, že budú dlhé roky uskutočňovať predpísaný program štrukturálnych reforiem. SB rešpektuje neoficiálnu rolu MMF ako vrátnika a normálne neposkytne úvery krajinám, ktorých politiku vopred neschváli MMF. Aký je vzťah MMF a SB ku Svetovej obchodnej organizácii (WTO)? MMF, SB a WTO spoločne presadzujú “voľný obchod” a integráciu rozvojových krajín do globálnej ekonomiky. WTO kontroluje a presadzuje plnenie dohôd, ktoré liberalizujú svetový obchod a disponuje silnými nástrojmi na riešenie obchodných sporov medzi štátmi. Aj keď je ideologický základ všetkých týchto troch najvplyvnejších globálnych inštitúcií rovnaký, WTO pôsobí administratívne nezávisle na MMF a SB. V novembri 1999 však MMF, SB a WTO oznámili uzavretie novej “dohody o spolupráci”, v ktorej sa zaviazali vzájomne koordinovať svoju ďalšiu činnosť. Nie je jasné, čo to v praxi znamená, existujú však obavy, že MMF a SB môžu zapracovať veľmi konkrétne časti dohôd WTO do svojich úverových podmienok, najmä vzhľadom na tlak svetovej verejnosti proti rozširovaniu kompetencií WTO. Ako rozhoduje MMF o svojej politike? MMF je riadený výkonným výborom, ktorý je zložený z predstaviteľov členských štátov. Ich hlasovacia sila pri rozhodovaní závisí od výšky členských príspevkov jednotlivých štátov podľa pravidla jeden dolár = jeden hlas. Výkonný výbor rozhoduje o politických a programových otázkach a schvaľuje úvery. Manažment MMF je zodpovedný za každodenný chod organizácie a de facto vykonáva politiku a činnosť MMF. Pretože hlasovanie je v MMF vážené a sila hlasu je úmerná veľkosti príspevkov členskej krajiny, USA ako najväčší podielnik vo fonde (17 %) má stále právo veta nad najdôležitejšími rozhodnutiami fondu. EÚ disponuje spolu asi 30 percentami a krajiny G-7 spolu v podstate kontrolujú všetky rozhodnutia MMF. Do akej miery je MMF transparentný a demokratický? Aj keď sa termín “transparentnosť” stal obľúbeným zaklínadlom PR sekcií väčšiny finančných inštitúcií, MMF stále utajuje takmer všetky svoje kľúčové aktivity. Až tvrdá medzinárodná kritika v posledných rokoch ho prinútila zverejniť “Rámcové materiály o politike” (t.j. dokumenty udávajúce parametre programov štrukturálnych reforiem v konkrétnych krajinách) a niektoré ďalšie dôležité materiály. Vo všetkých prípadoch ide o materiály, ktoré MMF ešte pred pár rokmi odmietal zverejniť s odvolávaním sa na suverenitu dotknutých krajín. Väčšina zásadných dokumentov však naďalej ostáva utajená. Napriek tomu, že ekonomické recepty MMF majú rozhodujúci vplyv na politiku krajín realizujúcich štrukturálne reformy – ich plnenie pozorne monitorujú úradníci MMF inštalovaní vo finančných orgánoch daného štátu - dotknuté obyvateľstvo sa v praxi nikdy nedozvie včas nič konkrétne o požiadavkách MMF. Vo všeobecnosti MMF nemá záujem o podnety verejnosti k rozhodovaniu o politických opatreniach, ktorým sa musia požičiavajúce krajiny podrobiť formou štrukturálnych reforiem. Vzhľadom na to, že daňový poplatník v USA prispieva MMF veľkým podielom prostriedkov, akým spôsobom môže MMF kontrolovať Kongres alebo iné orgány? MMF je bežne považovaný za organizáciu, ktorá sa riadi stratégiou určenou Ministerstvom financií v USA. Úsilie amerického Kongresu o ovplyvnenie politiky fondu doteraz vo všeobecnosti zlyhávalo. Aj keď Kongres občas nariadil výkonnému riaditeľovi za USA využiť svoj vplyv na presadenie niektorých reforiem, tieto iniciatívy nemali na politiku MMF výraznejší vplyv. Kongres však raz ovplyvnil jeho politiku, a to keď odmietol poskytnúť MMF požadované financie. Čo je program štrukturálnych reforiem? Program štrukturálnych reforiem je balíček politických opatrení, ktoré sú navrhnuté v súlade s neoliberálnou ekonomickou teóriou. Medzi kľúčové opatrenia štruktuálnych reforiem patria privatizácia štátnych podnikov a služieb, prudké obmedzenie štátnych výdavkov (najmä do sektorov školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí a životného prostredia), proexportná orientácia ekonomiky, liberalizácia obchodu a investícií, vyššie úrokové miery a zrušenie dotácií na spotrebiteľský tovar ako potraviny, palivá a lieky a zvýšenie daní. Základnou myšlienkou tejto politiky je redukovať štátny aparát a kompetencie štátu, posilňovať pozície súkromného sektora, vytvárať trhové prostredie pri rozdeľovaní zdrojov a služieb a integrovať chudobné krajiny do globálnej ekonomiky. Kto profituje z politiky MMF? Programy štrukturálnych reforiem vytvárajú v rozvojových krajinách podmienky zvýhodňujúce najmä nadnárodné korporácie. Požadujú od krajín, aby odstránili bariéry pre vstup a pôsobenie zahraničných investícií a nútia vlády, aby orientovali svoje ekonomiky na medzinárodné trhy, ktoré ovládajú nadnárodné spoločnosti. Štátne podniky privatizované v rámci programu štrukturálnych reforiem sa najčastejšie predajú nadnárodným spoločnostiam, neraz za najnižšie ceny. Finančná krízová pomoc MMF krajinám, ktorých výmenné kurzy sa prepadávajú, je určená v prvom rade na to, aby rozvojové krajiny mohli vyplatiť svojich zahraničných veriteľov (včítane súkromných bánk). Mnohí kritici označujú túto finančnú pomoc výstižne ako sanáciu bánk a ich odbremenenie od rizika nedobytných úverov. Táto forma podpory korporácií financovanej z verejných zdrojov môže mať obzvlášť zhubné dôsledky, pretože zvádza bankárov a iné inštitúcie k poskytovaniu veľmi riskantných úverov. S vedomím poistky garantovanej MMF môžu uzatvárať riskantné úvery s vysokými úrokovými mierami bez obáv, že v budúcnosti budú musieť platiť za svoje prípadné chyby. Ako je vzťah MMF ku krajinám, ktoré sú príliš zadĺžené? Program, ktorý MMF donedávna uplatňoval voči najviac zadĺženým chudobným krajinám, sa nazýval Fond pre rozšírené štrukturálne reformy (Enhanced Structural Adjustment Facility – ESAF). V minulom roku sa program pod paľbou kritiky za jeho mizerné výsledky premenoval na Fond na redukciu chudoby a rast (Poverty Reduction and Growth Facility - PRGF). MMF koordinuje tento program spolu s tzv. Iniciatívou Svetovej banky pre ťažko zadĺžené chudobné krajiny (Heavily Indebted Poor Country Initiative - HIPC). Zmyslom programov PRGF a HIPC je poskytovať isté dlhové úľavy chudobným krajinám – t.j. zrušiť istú časť ich dlhov – v prípade, že tieto krajiny nemajú žiadnu nádej splatiť svoje zahraničné dlhy, pričom ich postupné splácanie ruinuje ekonomiky. Oddĺženie prostredníctvom PRGF a HIPC však zďaleka nestačí. Krajiny totiž rýchlo zisťujú, že aj keď absolútna hodnota ich dlhu poklesla, na sumy, ktoré reálne splácajú, to má len minimálny vplyv. Je to preto, lebo mnohé krajiny nie sú schopné platiť svoje reálne splátky a, často so súhlasom svojich veriteľov, splácajú len časť sumy, ktorú formálne dlhujú. Problém ďalej komplikuje skutočnosť, že priznanie dlhovej úľavy v rámci programov PRGF a HIPC je podmienené starostlivo monitorovaným trojročným programom štrukturálnych reforiem. Aká je alternatíva k tejto politike MMF a SB? Alternatívou by bolo okamžité zrušenie dlhov najchudobnejších krajín a rozsiahle oddĺženie ostatných rozvojových krajín. Pri menej chudobných krajinách by sa oddĺženie malo zamerať na tzv. “zlé” úvery – t.j. dlhy, ktoré vznikli počas diktatúr a vojenských režimov a tiež dlhy, ktorými sa kryli zbytočné a nákladné projekty, za ktorými stáli zahraničné záujmy. Zrušenie dlhov nesmie byť podmienené štrukturálnymi reformami. Viacerí zástancovia ekonomickej spravodlivosti pre rozvojové krajiny namiesto toho navrhujú podmieniť oddĺženie na základe úplne inej filozofie: demokratizáciou krajín prípadne uspokojením základných potrieb najchudobnejších vrstiev spoločnosti. V prípade najchudobnejších krajín je možné dlh zrušiť použitím existujúcich zdrojov v SB a MMF – teda bez toho, aby museli bohaté krajiny poskytnúť akékoľvek ďalšie financie. Okrem zrušenia dlhov sa rozvojový svet dožaduje alternatívneho prístupu k ekonomickému rozvoju. Jednou z požiadaviek občianskych hnutí je zohľadnenie diverzity národných prístupov, a to tak, aby neexistovala žiadna štandardná schéma na posudzovanie správnosti rozvojového kurzu, podľa ktorej by sa kopírovala politika štrukturálnych reforiem podľa hotových receptúr MMF bez ohľadu na miestne podmienky a kontext. Všetci sa čoraz viac zhodujú v názore, že treba rešpektovať viaceré princípy: štátnu potravinovú bezpečnosť, pozemkovú reformu, venovať pozornosť výrobe pre miestne potreby, klásť dôraz na rovnosť v prístupe k zdravotníckej starostlivosti, uprednostňovať malé podniky, rozširovať právomoci zamestnancov a rešpektovať ich práva, regulovať zahraničný kapitál s cieľom obmedziť účinok nestálych špekulatívnych medzinárodných kapitálových trhov, zvyšovať účasť občianskej verejnosti na tvorbe rozvojových plánov, zachovať rozhodujúcu úlohu štátu pri plánovaní, regulácii a vykonávaní niektorých dôležitých ekonomických činností. Aké sú ekonomické a sociálne dôsledky štrukturálnych reforiem? Štrukturálne reformy boli úspešné, čo sa týka demontáže právomocí vlád a integrácie rozvojových krajín do globálnej ekonomiky. Podľa mnohých ďalších kritérií však zlyhala. Krajiny, ktoré sa podrobili štrukturálnym reformám, sa často nedožili žiadneho ekonomického rastu, a to dokonca ani strednodobého. Najväčší ekonomický úspech dosiahli práve tie rozvojové krajiny, ktoré v posledných dekádach porušili mnohé zásadné princípy neoliberálnych štrukturálnych reforiem. Chránili určité odvetvia svojich ekonomík a udržali si aktívnu úlohu štátu v ekonomickom plánovaní. Externé hodnotenie ESAF, ktoré financoval MMF, dokumentuje zásadné slabiny štrukturálnych reforiem. Krajiny, ktoré absolvovali štrukturálne reformy podporené ESAF, sa dožili stagnujúceho rastu a takmer zdvojnásobnenia zahraničného dlhu. Je to dramatický dôkaz zlyhania, keďže redukcia zahraničného dlhu je jedným z deklarovaných cieľov ESAF. V dvoch regiónoch, ktoré majú najviac skúseností so štrukturálnou reformou, príjem na obyvateľa stagnoval (Latinská Amerika) alebo celkom skolaboval (Afrika, v ktorej príjem na hlavu klesol v rokoch 1980–1997 o viac ako 20 %). Uprednostňovanie exportu má zhubné sociálne dôsledky, a to hlavne pre vidiecke oblasti. Chudobní farmári sú neraz obviňovaní, že ich ekonomická činnosť je neproduktívna, a musia čeliť územným požiadavkam expandujúceho agrobiznisu prípadne ťažobných spoločností. Po ich vytlačení z ich pôvodných pozemkov väčšinou rozširujú rady nezamestnaných v mestách alebo sa presídlia do dovtedy neobývaných oblastí, často na environmentálne veľmi zraniteľnú pôdu. Štrukturálne reformy vo všeobecnosti vedú k zvyšovaniu rozdielov v príjmoch a k majetkovej nerovnosti v rozvojovom svete. Tento fakt uznal nielen posledný výkonný riaditeľ MMF Michel Camdessus, ale i súčasný prezident Svetovej banky James Wolfensohn. Čo spôsobilo ázijskú finančnú krízu v roku 1997 a ako na ňu reagoval MMF? Ázijskú krízu z veľkej časti zapríčinila veľká závislosť Južnej Kórei, Thajska, Filipín, Malajzie a Indonézie na krátkodobých zahraničných dlhoch. Keď už bolo jasné, že súkromné firmy v týchto krajinách nebudú schopné splniť svoje platobné záväzky, medzinárodné valutové trhy spanikárili. Valutoví obchodníci chceli zameniť svoje ázijské peniaze na doláre, čo spôsobilo prudký pád hodnoty ázijských mien. To veľmi zdražilo import a zároveň spôsobilo, že ázijské krajiny mali veľké problémy so splácaním svojich dlhov. Finančnú krízu zapríčinili aj ďalšie okolnosti, vrátane prílišného investovania do nehnuteľností a ďalších špekulatívnych a nepotrebných obchodov a podnikov. Takmer všetci odborníci sa však zhodujú v jednom: krach mien a finančná katastrofa boli veľmi neúmerné vo vzťahu k reálnym slabinám ázijských ekonomík. MMF riešil ázijskú finančnú krízu podľa rovnakej schémy ako v iných prípadoch, keď krajiny neboli schopné dosiahnuť rovnováhu platobnej bilancie. Fond pripravil úverové zmluvy, ktoré umožnili krajinám splácať zahraničné dlhy (v tomto prípade v prevažnej miere súkromným bankám) za podmienky, že prijmú programy štrukturálnych reforiem. Ázijská kríza sa však líšila od bežnej situácie krajín, ktoré sa dostali do ťažkostí so splácaním zahraničných dlhov. Ázijské vlády, napríklad nemali problémy s rozpočtovým deficitom. Fond ich však inštruoval, aby krátili rozpočtové výdavky – čo je politika ekonomickej recesie, ktorá spomaluje dynamiku hospodárstva. Fond nedokázal realizovať postupnú premenu krátkodobých dlhov na dlhodobé, pričom práve to bol recept na ázijskú krízu. Naďalej nútil vlády vrátane Južnej Kórei a Indonézie garantovať súkromné dlhy zahraničným veriteľom. Dnes dokonca už aj MMF pripúšťa, že situáciu v Ázii iba zhoršil. Malajzia sa ako jediná krajina vzoprela jeho odporúčaniam a odmietla pomoc a rady MMF. Namiesto toho, aby ešte viac otvorila svoju ekonomiku, zaviedla kontrolu kapitálu v snahe eliminovať špekulatívne obchody so svojou menou. MMF, ktorý si na začiatku robil posmešky z tohoto riešenia, musel neskôr uznať správnosť takého postupu. Malajzia celkovo utrpela menej závažné ekonomické škody ako ostatné krajiny zasiahnuté ázijskou finančnou krízou. Ako globálna finančná kríza v rokoch 1997-1998 prispela k zmene názorov na politiku štrukturálnych reforiem v rozvojovom svete? Postup MMF, ktorý predpísal krajinám zasiahnutým ázijskou krízou politiku štrukturálnych reforiem, bol všeobecne kritizovaný a odsúdený, a to aj mnohými konzervatívnymi a konvenčnými ekonómami a mienkotvorcami. Rozsiahla kritika MMF podkopala jeho politickú kredibilitu. Reakciou MMF na túto kritiku boli niektoré drobné ústupky. MMF napríklad sprístupnil verejnosti časť svojich dokumentov, limitoval svoje požiadavky voči krajinám na liberalizáciu ich kapitálových trhov (vrátane povolenia istých obmedzení obchodu v ich mene a reštrikcií vo vzťahu k zahraničným investorom, ktorí investujú do domácich cenných papierov), a zintenzívnil svoju rétoriku vo vzťahu k riešeniu problémov chudoby v súvislosti s programami štrukturálnych reforiem. Aké boli dôsledky ázijskej finančnej krízy v juhoázijských krajinách? Pomohli týmto krajinám politické opatrenia MMF? Finančné krízy viedli k nesmiernemu ľudskému utrpeniu. V Južnej Kórei, ktorej príjem sa blíži k európskej úrovni, vzrástla nezamestnanosť z približne 3 % na 10 %. Prudko vzrástol počet samovrážd medzi zamestnancami, ktorí stratili svoje zamestnanie a ľudskú dôstojnosť. V Indonézii, ktorú finančná kríza postihla najviac, sa podiel ľudí žijúcich v biede podľa rôznych odhadov zvýšil z oficiálne uvádzanej úrovne 11 % pred krízou na 40-60 %. HDP klesol za jediný rok o 15 %. UNICEF v septembri 1998 oznámil, že viac ako polovica detí vo vekovej hranici do dvoch rokov na Jáve, najhustejšie obývanom indonézskom ostrove, trpí podvýživou. V istom štádiu sa nedostatok potravín stal takým akútnym, že vtedajší prezident B.J. Habibie prosil obyvateľstvo, aby dvakrát do týždňa hladovalo. Mnohí inú možnosť ani nemali. Politické opatrenia MMF prehĺbili ekonomický úpadok krajín zasiahnutých ázijskou finančnou krízou. Vynútené škrty vládnych výdavkov prehĺbili recesiu a depresiu v ázijských krajinách. Rovnako vynútené zrušenie cenovej kontroly a sociálnej podpory pre chudobných postihlo najviac práve obyvateľstvo s najnižšími príjmami. V Indonézii sa ceny potravín a benzínu zvýšili cez noc alebo za pár dní od 25 do 75 %. Akú úlohu zohral MMF v Rusku? V 90-tych rokoch zažilo Rusko ekonomický pokles, ktorý vzhľadom na mierové časy nemal obdobu. Viacerí pozorovatelia sú presvedčení o tom, že veľká časť zodpovednosti za sociálnu a ekonomickú katastrofu padá na MMF, ktorý mal rozhodujúce slovo pri plánovaní a riadení ruskej ekonomickej politiky od roku 1992. Počet Rusov žijúcich v biede stúpol po príchode MMF do postkomunistického Ruska z 2 miliónov na 60 miliónov. Priemerná dĺžka života mužov klesla zo 65 rokov na 57. Objem výroby klesol najmenej o 40 %. Šoková terapia z dieľne MMF – t.j. okamžité a intenzívne štrukturálne reformy – k vzniku tejto katastrofy prispela. “Zo spätného pohľadu je ťažké zistiť, či sa pokazilo všetko, čo sa dalo”, povedal koncom roku 1998 Mark Weisbrot z washingtonského Centra pre ekonomický a politický výskum (Center for Economic and Policy Research) pred výborom Kongresu USA. “Najprv sa uskutočnila okamžitá deregulácia cien. Vzhľadom na monopolnú ekonomickú štruktúru, ako aj vysokú úroveň hotovostných úspor naakumulovaných v ruských domácnostiach, inflácia vyletela v priebehu prvých troch mesiacov o 520 %. Milióny ľudí sa iba dívali, ako im z úspor ostali iba omrvinky.” Vzápätí politici MMF a Ruska znásobili svoje chybné kroky, vysvetľuje Weisbrot. “V snahe stlačiť infláciu vláda prudko šliapla na monetárne a fiškálne brzdy, čo malo za následok depresiu. Privatizácia sa uskutočnila spôsobom, ktorý obohatil malú skupinu ľudí, zatiaľ čo príjmy obyčajných ľudí klesli za štyri roky o polovicu.” Rusko zatiaľ udržiavalo svoju ekonomiku v chode pomocou prílevu zahraničných financií, požičiavaných za astronomicky vysoké úrokové miery kvôli vysokej pravdepodobnosti platobnej neschopnosti. V roku 1998, v období rozvíjajúcej sa ázijskej krízy a blížiaceho sa vyhlásenia platobnej neschopnosti Ruska, MMF schválil úverový balíček pre Rusko vo výške 23 miliárd dolárov, snažiac sa o udržanie nadhodnoteného kurzu rubľa. Prvá časť úveru vo výške 4,8 miliárd dolárov okamžite opustila krajinu – časť sa použila na vyplatenie zahraničných veriteľov a veľkú časť jednoducho vytunelovali ruskí politici. Čoskoro po tomto fiasku rubeľ skolaboval – a nestalo sa nič z predpovedaných strašných následkov. Pre MMF je perspektíva Ruska, ktoré sa rozhodlo naďalej neplatiť svoje dlhy, mimoriadne mrzutá. Aby odvrátil tento problém, MMF pokračuje vo svojom úverovom programe, avšak pôžičky určené pre Rusko v skutočnosti do Ruska nejdú: všetky peniaze MMF vyčlenené pre Rusko ostávajú v MMF – a používajú sa na splácanie predchádzajúcich úverov Rusku. Myslí si MMF, že v prípade Ruska sa dopustil zásadných chýb? Nie. Z pohľadu MMF spočíva problém v tom, že “reforma” nebola uskutočnená dostatočne v štýle MMF. Predchádzajúci výkonný riaditeľ MMF, Michel Camdessus, to v septembri 1999 formuloval jasne: “[Ruské ekonomické] problémy nie sú ani tak prejavom zlyhania reformy, ako skôr dôsledkom 70 rokov centrálneho plánovania a nedôsledne uskutočnenej reformnej politiky – čo je zas výsledok neschopnosti dosiahnuť konsenzus o reformnej politike na domácej politickej scéne.” Aký vplyv majú programy MMF na zamestnancov? Podľa Josepha Stiglitza, bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky, MMF považuje pracovnú silu iba za jednu k komodít. MMF zdôrazňuje okrem iného ”flexibilitu pracovnej sily” – čo v praxi v podstate znamená uľahčenie prepúšťania zamestnancov. Fond presadzoval v rozvojovom svete legislatívne zmeny zamerané na odstránenie obmedzení týkajúcich sa prepúšťania alebo uvoľňovania štátnych a súkromných zamestnancov. MMF aktívne presadzoval ”zoštíhľovanie” alebo redukciu štátneho sektoru, napriek tomu, že v mnohých krajinách je štát hlavným zamestnávateľom a možnosti alternatívneho zamestnania sú malé. MMF tiež považuje viaceré výhody zamestnancov za príliš nákladné (ak sú poskytované štátom) alebo príliš neefektívne (ak sa vyžadujú od súkromných zamestnávateľov). Na celom svete vyžaduje zásadnú redukciu penzijných programov. Požadoval dokonca zníženie minimálnej mzdy v krajinách, ako je Haiti. Práva zamestnancov na organizovanie nie sú súčasťou politických odporúčaní MMF, týkajúce sa štrukturálnych reforiem. Do akej miery podmienky a úverová politika MMF a Svetovej banky v rámci štrukturálnych reforiem zohľadňujú environmentálne otázky? Aký vplyv má politika štrukturálnych reforiem na životné prostredie? ”MMF tvrdí, že v otázkach životného prostredia sa obracia na Svetovú banku. Zároveň však podporuje proexportný rozvoj, ktorý má zásadný vplyv na životné prostredie, a to bez toho, aby žiadal Svetovú banku o nejaký formálny odhad dôsledkov tohto prístupu na životné prostredie” , konštatujú Priatelia Zeme vo svojej najnovšej správe s názvom ”MMF: výpredaj životného prostredia”. ”Svetová banka nedokázala poskytnúť MMF žiadne environmentálne smernice, dokonca nevyhodnotila ani vplyv vlastných štrukturálnych úverov na životné prostredie”, uzatvárajú Priatelia Zeme. ”Posledná interná štúdia banky ukázala, že iba menej než 20 % jej úverov, ktoré boli podmienené štrukturálnymi reformami, obsahovalo aspoň nejaké environmentálne hodnotenie”. Ak sa však možné environmentálne dôsledky doteraz ignorovali, neznamená to, že žiadne neexistujú. Priatelia Zeme sumarizujú dôsledky štrukturálnach reforiem na životné prostredie nasledovne: ”Ekonomická politika MMF ovplyvňuje životné prostredie viacerými spôsobmi. Jedným z hlavných cieľov programov štrukturálnych reforiem a stabilizačných programov je dosiahnuť pozitívnu obchodnú bilanciu prostredníctvom zahraničného obchodu. Aby boli krajiny schopné splniť tieto ambiciózne ciele MMF týkajúce sa menových rezerv a obchodnej bilancie, musia veľmi rýchlo rozbehnúť zahraničný obchod, čo často vedie k ťažbe a vývozu vlastných prírodných zdrojov. Krajiny sú väčšinou nútené k nadmernej ťažbe vlastných zdrojov, k neudržateľným prístupom v lesníctve, baníctve a poľnohospodárstve. To je príčinou znehodnocovania prostredia, čo v konečnom dôsledku ohrozuje budúce zisky zo zahraničného obchodu.” ”V mnohých krajinách, ktoré realizujú reštrukturalizačné programy MMF, rastie export prírodných zdrojov ohromnou rýchlosťou a bez toho, aby sa posudzovala environmentálna udržateľnosť takéhoto prístupu. Politika MMF okrem toho často vedie k exportu cenovo zraniteľných surovín na úkor hotových výrobkov.Výroba hotových výrobkov by naopak viedla k zhodnoteniu surovín, k zvýšeniu zamestnanosti vo viacerých odvetviach, diverzifikácii ekonomiky a k celkovému rastu a šíreniu know-how.” “Štrukturálna reforma a stabilizácia majú tiež podľa predpokladov viesť k vytvoreniu pozitívnej rozpočtovej bilancie štátu. Vlády sú v úsilí o rýchle upravenie rozpočtových deficitov nútené robiť rozhodnutia na úkor životného prostredia. Zníženie štátnych výdavkov oslabuje možnosti vlády presadzovať plnenie environmentálnych zákonov a ochranu prírody. Vládam sa navyše odporúča, aby podporovali zvyšovanie súkromných investícií a obmedzovali úlohu štátu v prospech rozvoja súkromného sektoru. Priority rozpočtu sú orientované na podporu súkromného podnikania, čo znamená ďalšie znižovanie financovania napr. úradov životného prostredia... Vlády tiež niekedy okliešťujú vlastné environmentálne zákony v záujme naplnenia cieľov štrukturálnych reforiem zvýšiť zahraničné investície, ako sa stalo napríklad v prípade Filipín.” Brazílsky amazónsky prales je príkladom toho, ako môžu rozpočtové škrty požadované MMF poškodzovať životné prostredie. “Vďaka rozpočtovým reštrikciám diktovaným MMF sa v júli 1999 financovanie programov presadzovania a kontroly dodržiavania environmentálnych zákonov a programov ochrany prírody a životného prostredia znížilo o vyše 50 %... Výdavky Brazílskeho inštitútu pre životné prostredie a obnoviteľné zdroje, zodpovedného za realizáciu brazílskeho programu ochrany prírody a životného prostredia tvorili iba 16 % jeho reálnych potrieb.” Čo je Meltzerova komisia a aké boli jej závery? Meltzerova komisia, ktorej formálny názov je Medzinárodná finančná poradná komisia Kongresu USA, bola vytvorená zákonom USA z roku 1998, ktorým sa vyčlenilo ďalších 18 miliárd dolárov pre MMF. Komisia bola poverená úlohami kontrolovať operácie MMF a Svetovej banky a pripraviť odporúčania na zmeny v oboch inštitúciách. Komisia, do ktorej boli menovaní republikáni aj demokrati, sa jednohlasne zhodla na dvoch bodoch: · dlhy 41 najviac zadĺžených a zbedačených krajín by mali byť zrušené; · MMF by mal prestať s programom dlhodobých rozvojových úverov. Členovia komisie sa nezhodli na tom, do akej miery by mali byť pôsobnosti a funkcie MMF obmedzené (väčšina členov komisie za Demokratickú stranu chcela zachovať širší rozsah pôsobností pre MMF) ani na navrhovaných zmenách pre Svetovú banku. Osem z jedenástich členov Komisie podporilo návrh transformovať Svetovú banku na Svetovú rozvojovú agentúru, zrušiť úverové funkcie banky, nahradiť bankové úvery grantovými programami, ako aj celkove zredukovať veľkosť Svetovej banky. Vzhľadom na medzinárodnú povahu trhov, ovplyvňujú štrukturálne reformy nepriamo ekonomiku USA, aj keď USA nie sú priamo nútené reformovať svoju ekonomiku podľa receptov MMF? Ak áno, tak ako? Po politickej stránke sa štrukturálne reformy v Treťom svete a ekonomika označovaná ako “trickle down” uplatňovaná v bohatých krajinách ako sú USA navzájom podporujú. (Ekonomika typu ”trickle down” vychádza z neoliberálnej ekonomickej teórie, ktorá predpokladá, že bohatstvo vytvorené voľným trhom postupne “presiakne” zhora dole a v konečnom dôsledku prispeje k zvýšeniu životnej úrovne všetkých vrstiev spoločnosti.) Štrukturálne reformy predpokladajú, že model privatizovaného a plateného zdravotníctva, aký platí v USA, prevezmú i krajiny Tretieho sveta a naopak, tí, ktorí sa snažia privatizovať systém sociálnej starostlivosti v USA, uvádzajú ako príklad systém sociálneho zabezpečenia v Čile. Štrukturálne reformy nútia rozvojové krajiny orientovať svoje ekonomiky na export. Konečnou stanicou tohto exportu sú v prvom rade USA, a potom ostatné bohaté krajiny. Ekonomické programy MMF a Svetovej banky nepodporujú regionálny obchod. Model globálnej ekonomickej integrácie presadzovaný MMF núti krajiny, aby si navzájom konkurovali a vyrábali produkty s využitím čo najlacnejšej pracovnej sily. To však stláča mzdy vo všetkých krajinách, vrátane USA (predovšetkým v odvetviach ako oceliarstvo a textilný priemysel, ktoré sú rozvinuté rovnako v bohatých i chudobných krajinách). Ktoré kroky by mal podniknúť Kongres USA v záujme reformovania (prípadne zrušenia) MMF a Svetovej banky? Čo by mohol urobiť MMF v záujme udržateľného rozvoja? Keby mal MMF skutočný záujem o udržateľný rozvoj, mohol by presadzovať viaceré politické opatrenia. Priatelia Zeme vyzvali MMF, aby napr. uprednostňoval ekologické dane pred daňou z pridanej hodnoty. Niektoré členské organizácie koalície Jubilee 2000 v USA vyzvali MMF, aby venoval viac pozornosti chudobe a dôsledkom svojej úverovej politiky na chudobu. Vkladajú nádej do najnovšieho prísľubu MMF, ktorý sa zaviazal zohľadňovať problém chudoby vo svojej úverovej politike, a dúfajú, že premenovanie Enhanced Structural Adjustment Facility na Poverty Reduction and Growth Facility signalizuje viac ako iba zmenu názvu. Ostatní si však myslia, že MMF nie je reformovateľná inštitúcia. (S týmto názorom sa stotožňuje i redakcia Multinational Monitor, ktorý publikoval tento materiál.). Sú presvedčení, že sa treba sústrediť nie na to, ako prinútiť MMF k osvojeniu si lepšej politiky, ale na hľadanie ciest, ako zúžiť jeho právomoci a obmedziť jeho vplyv, aby nemohol natoľko ovplyvňovať politiku rozvojových krajín. Táto skupina je proti ďalšiemu financovaniu MMF, dokonca nesúhlasí ani s financovaním určeným na oddĺženie rozvojových krajín. Namiesto toho navrhujú, aby MMF pomocou svojich súčasných zdrojov umožnil okamžité zrušenie dlhov najchudobnejších krajín. A ak sa má vo financovaní MMF vôbec pokračovať, žiadajú, aby žiadne úvery MMF neboli podmieňované štrukturálnymi reformami. Myšlienka obmedzenia právomocí MMF získava stále viac prívržencov. Dokonca aj minister financií USA Lawrence Summers nalieha na reorganizáciu MMF do tej miery, aby viac nemohol poskytovať dlhodobé rozvojové pôžičky – teda ten typ úverov poskytovaných najchudobnejším krajinám, ktoré sú vždy podmienené štrukturálnymi reformami. Meltzerova komisia sa k tomuto stanovisku pridala a rovnaké stanovisko zaujal už i šéf nemeckej centrálnej banky.
Preklad: Helena Zamkovská, Priatelia Zeme, 2000.