Neoliberálni ekonómovia vidia v Čile ostrov prosperity v latinskoamerickom mori nestability. Neodrádza ich štatistika, ktorá signalizuje hrozivú príjmovú priepasť medzi elitou a väčšinou, ani jej spoločeské dôsledky. Ich selektívna optika hodnotí trendy makroekonomickými indikátormi. Na odvrátenú stranu „reforiem“ však reaguje čoraz viac poškodených.

 
Jedinečný príklad občianskeho súboja o charakter základných služieb - pôvodne verejných, potom privatizovaných – a aj spoločenskej solidarity s protestujúcimi v Čile ponúka takmer rok trvajúce hnutie študentov a profesorov za kvalitnejšie a dostupnejšie vzdelanie. Čilská vláda však stále odmieta prinavrátiť vzdelaniu status všeobecného práva a sprístupniť kvalitné vzdelanie všetkým bez ohľadu na majetok.

Študenti a akademici volajú po návrate k systému, ktorý v Čile fungoval pred diktatúrou generála Augusta Pinocheta (1973 - 1990). Všetky základné služby vrátane školstva vtedy spravoval štát a boli všeobecne dostupné. Pinochetova chunta tento systém dôsledne demontovala, testujúc neoliberálne recepty friedmanových chlapcov z Chicaga.

Komercionalizácia verejnej sféry urobila aj zo školstva biznis. Nový školský zákon (LOCE), ktorý Pinochet podpísal deň pred svojou rezignáciou, spustil v krajine privatizáciu vzdelávacieho systému.

Stredné školy sa rozdelili do troch kategórií. Štátne školy – postupne systémovo podkopávané - poskytujú štúdium stále asi 45 percentám študentov bezplatne. Radové súkromné školy dostávajú 15-percentnú štátnu dotáciu, zvyšné náklady kryje školné od študentov. Tento druh škôl navštevuje dnes polovica všetkých študentov. 5 percent detí z bohatých rodín navštevuje nedotované elitné súkromné školy.

Zákon LOCE školstvo decentralizoval. Preniesol zodpovednosť za prevádzku škôl z ministerstva na samosprávy, nevyčlenil im však dostatočné prostriedky na výkon tejto kompetencie. Ekonomická rovnica v tomto prípade je lineárna: čím je región chudobnejší, tým menej peňazí vyčlení na vzdelanie. Kvalita verejného školstva tak rýchlo eroduje. Ak rodičia chcú zabezpečiť deťom lepšie vzdelanie, musia sa obvykle zadĺžiť. Školné v lepších školách totiž tvorí asi polovicu priemerného príjmu čilskej domácnosti.

Školská reforma v Čile zaviedla aj systém hodnotenia vedomostí študentov na konci strednej školy. Tradične najlepšie výsledky dosahujú absolventi súkromných škôl. Podľa výsledkov si vysoké školy vyberajú študentov.

Všetky vysoké školy aj univerzity v Čile vyberajú školné, ktoré si bez dodatočných pôžičiek môže dovoliť iba desatina najbohatších. Ak chce študovať priemerný Čilan, musí ísť do banky. Splácanie pôžičiek na vzdelanie trvá väčšine mladých ľudí po skončení štúdia 5 až 13 rokov. Už do školy idú s tým, že promócie pre nich odštartujú honbu za zárobkom. Chudobný Čilan o univerzite radšej neuvažuje. "Učitelia vedia, že chudobní študenti sa nikam nedostanú," tvrdí Claudia Gilardoni z Národnej rady pre knihy a čítanie. "Budú pracovať v supermarkete, dostávať minimálnu mzdu a nebudú nikým."

Ľavicová prezidentka Michelle Bacheletová (2006 - 2010) sa po vlne protestov stredoškolákov v roku 2006 za kvalitnejšie a dostupnejšie vzdelanie pokúšala zvrátiť trend, ktorým školstvo nasmeroval nepopulárny zákon LOCE. Jej pravicová opozícia sice zabránila uzákoniť zákaz profitu zo vzdelávania, Bacheletovej vláde sa ale sa podarilo aspoň založiť komisiu na presadenie zmien v školskom systéme tak, aby mladým ľuďom zabezpečoval kvalitné vzdelanie (El Consejo Asesor Presidencial para la Calidad de la Educación). Zmeny sa však uplatňovali pomaly a Kongres schválil značne zredukovanú reformu až v roku 2009. Keďže nezmenila podstatu systému vzdelávania, vyvolala všeobecné sklamanie a nedôveru študentov voči ďaľším rokovaniam s vládou.

Minulý rok, rok po nástupe multimilionára Sebastiana Piňeru na post prezidenta, sa zdvihla dovtedy najväčšia a najdlhšia vlna protestov študentov stredných aj vysokých škôl. Dve hlavné študentské inštitúcie, Konfederácia študentov Čile (CONFECH) a Federácia študentov Katolíckej univerzity v Čile (FEUC) spolu s Kolégiom profesorov (COP) upozornili, že kozmetické zmeny nič neriešia a je potrebné spraviť hlboké štrukturálne zmeny v celom systéme. Zdôrazňovali, že vzdelanie nie je tovar a preto sa s ním nesmie obchodovať. Vzdelanie definovali ako základné ľudské právo, ktoré treba uplatňovať všeobecne, bez podmienok a bez ohľadu na sociálne a ekonomické postavenie ľudí.

Na univerzitnej úrovni žiadali zvýšiť príspevky pre štátne univerzity (väčšinu výdavkov univerzity teraz hradia zo školného), zabezpečiť bezplatné vyššie vzdelanie pre všetkých, ktorí chcú študovať bez ohľadu na ekonomickú situáciu v rodine, prijať zákon zakazujúci zarábanie na vzdelávaní a vylučujúci štátnu podporu súkromným školám, skvalitniť akreditačný proces s cieľom zvýšiť úroveň univerzitného vzdelávania a ukončiť podporu pre menej kvalitné inštitúcie, zlepšiť systém financovania škôl a oddĺžiť univerzity a zrušiť zákony, ktoré zakazujú študentom zapájať sa do rozhodovania o chode univerzít.

Na úrovni ostatných škôl hnutie študentov a akademikov žiadalo vrátiť zodpovednosť za prevádzku a financovanie základného a stredného školstva národnej vláde (demunicipalizácia školstva), zvýšiť príspevky pre štátne školy, refundovať náklady žiakom na dopravu, pripraviť plány na rekonštrukciu a opravu školských zariadení poškodených a zničených zemetrasením v roku 2010, zvýšiť platy učiteľom a zlepšiť technické a profesionálne vybavenie stredných škôl.

Čile sa v roku 2000 na Samite o vzdelávaní v Dakare spolu s ďalšími 164 krajinami zaviazalo zabezpečiť kvalitné základné vzdelanie všetkým ďeťom, mladým ľuďom a dospelým do roku 2015 ako súčasť záväzku „vzdelanie pre všetkých“. Protestujúci žiadali, aby vláda tento záväzok splnila.

Reakciou prezidenta Piňeru na študentské protesty bolo prijatie Programu školskej reformy v júli 2011 (Gran Acuerdo Nacional por la Educación - GANE). Reforma mala zvýšiť rozpočet na školstvo o 4 miliardy dolárov. Odmietla však demunicipalizáciu školstva a legalizovala tvorbu zisku zo vzdelávania. Študenti označili reformu za spiatočnícku a ich hnutie ohlásilo pokračovanie protestov.

Začiatkom augusta 2011 vláda zverejnila 21-bodový plán reorganizácie školstva, v ktorom akceptovala niekoľko požiadaviek študentov: ústavnú garanciu kvalitného vzdelania, účasť študentov na rozhodovaní o správe univerzít, demunicipalizáciu školstva, zvýšenie počtu štipendií a zabezpečenie pomoci študentom s nesplatiteľnými dlhmi. Študentom ale ani tento krok nestačil. Trvali na zákaze profitovania zo vzdelávania a na zabezpečení bezplatného vzdelávania všetkým študentom.

O dva týždne neskôr vláda navrhla znížiť úroky štátnych pôžičiek pre študentov zo 7 na 2 percentá. Ešte v ten deň vyšlo do ulíc pol milióna ľudí a dali vláde jasne najavo, že nechcú kozmetické úpravy privatizovaného školstva.

Koncom augusta senát schválil rozpočet, ktorý neumožnil priamu ani nepriamu štátnu podporu pre súkromné školy. Študenti tak dosiahli jednu zo svojich hlavných požiadaviek - súkromné školy už nebudú zarábať zo štátnych dotácií.

Druhá požiadavka - bezplatné vzdelanie pre všetkých - stále ostala nesplnená. Piňerova vláda sa vyhýba otázke reformy daňového systému, ktorá by tento problém mohla riešiť. Zavedenie vyššej korporátnej dane (momentálne je na úrovni 20 %) ostáva pod kobercom.

Študenti sú odhodlaní vytrvať vo svojom zápase do konca a protestovať, kým nebudú splnené všetky ich požiadavky. Minulý rok zorganizovali stovky protestných pochodov a akcií, na ktoré polícia často odpovedala násilím. Voči protestujúcim používala vodné delá a slzný plyn, ale aj streľné zbrane.

Počas dvojdňového generálneho štrajku v auguste 2011 pochodovalo ulicami hlavného mesta 600 tisíc ľudí. Domáhali sa zmeny školského systému, zlepšenia pracovných podmienok a sociálneho zabezpečenia a daňovej reformy. Pri pokuse rozohnať davy polícia zatkla 1400 ľudí a zastrelila 16-ročného študenta.

Viac ako pol roka študenti okupovali takmer 700 škôl, v januári 2012 ich iba v Santiagu ostávalo ešte obsadených okolo dvesto. Študenti si v nich vo vlastnej réžii zabezpečili náhradný vyučovací program. Hostujúci učitelia a profesori z celej krajiny ich prichádzajú učiť všetky možné predmety, od ekonómie po astronómiu. Dievčenské školy nezanedbávajú ani jogu a tréningy salsy. Študenti sa na okupovaných školách pravideľne stretávajú vo veľkých skupinách a vedú dialóg o vývoji situácie v školstve a o ďalšom postupe.

Začiatkom októbra 2011 prezident Piňera podpísal zákon, podľa ktorého môžu byť študenti a občania, ktorí sa zúčastnia demonštrácie alebo protestu, pokutovaní alebo zatknutí za narúšanie pokoja, zastavenie dopravy či nerešpektovanie polície a armády. Okupácie obchodov, priemyseľných budov, kostolov, škôl a iných verejných budov klasifikuje zákon ako trestný čin, za ktorý hrozí až trojročné väzenie.

"Všetky základné služby v Čile sú sprivatizované," hovorí bývalá prezidentka študentskej organizácie CONFECH Camila Vallejo. "Všetky ľudské práva sú terčom biznisu - právo na zhromažďovanie, právo na organizovanie, právo na protesty. Mysleli sme si, že vládne represie sú minulosťou, ale spochybňovanie politického režimu nás presvedčilo o opaku."

V októbri 2011 Únia učiteľov zorganizovala neoficiálne referendum. Hlasovalo sa v ňom o základných požiadavkách študentov a o zavedení povinného hlasovania o otázkach národného významu. Z 1,5 milióna respondentov 89 % hlasovalo za požiadavky študentského hnutia.

Koncom roka 2011 študentské organizácie CONFECH a FEUC vyhlásili, že protesty budú pokračovať aj v roku 2012 a že budú radikálnejšie. Každý týždeň vtedy pochodovali ulicami Santiaga desiatky tisíc občanov. "Odpor a niekoľko čiastkových víťazstiev je jediné, čo máme," vraví Camila Vallejo.

Prvý veľký verejný protest v roku 2012 sa konal po skončení letných prázdnin 15. marca. Po pokusoch polície rozohnať nepovolený pochod a po nasadení vodných diel a slzného plynu došlo na Námestí hrdinov v Santiagu k násilným stretom medzi demonštrantami a políciou, ktoré skončili zatknutím 50 účastníkov. Študentské organizácie oznámili, že demonštrácie budú pokračovať v apríli.

Spracovala Helena Zamkovská. Na titulnej stránke líderka študentského hnutia v Čile Camila Vallejo, foto: http://limbolives.blogspot.com/2011_10_01_archive.html.