"Naša doba sa stala dobou neuveriteľnej polarizácie a pochabostí, ktoré sa násobia pri každej príležitosti. To je presne spôsob, ako sa rozpadajú ríše: sú ovládnuté lúpežnými elitami, ktoré skôr alebo neskôr spôsobia kolaps. Ale potom sa otvára priestor pre nové hry..."

Ernest Callenbach (1929 - 2012)

Poznámka JM: Na sklonku komunizmu som počas povinnej vojenskej služby trávil večery na ošetrovni vojenského útvaru Lešť prekladaním knihy Ernesta Callenbacha (1929-2012) Ekotopia. Jej anglický paperback som dostal darom od priateľa z Krakova a prepašoval ho domov. Román o odtrhnutí štátov Západného pobrežia od USA a ich zápase o vybudovanie ekologicky a sociálne udržateľnej spoločnosti ma tak uchvátil, že som dlhé mesiace klepal do starého armádneho písacieho stroja cez vyblednutú pásku a šesť či sedem vymlátených kopírákov, po ktorých zostávali sotva čitateľné stránky prekladu. V hlade po alternatívach boli ľudia vtedy ochotní lúštiť aj sotva čitateľné texty... Ekotopia bola druhá kniha, ktorú som v živote preložil: považoval som za dôležité, aby sa jej myšlienky dostali do prostredia slovenských a českých ochranárov. Napriek tomu sa všetky exempláre prekladu stratili kdesi vo virvare Novembra 1989 a mesiacov po ňom a pokiaľ viem, kniha dodnes v slovenčine ani češtine nevyšla. Napriek odstupu rokov som pred pár dňami pocítil smútok, keď ma dostihla správa o smrti Ernesta Callenbacha, vizionárskeho otca Ekotopie. V jeho počítači sa našiel text Epištoly k Ekotopijcom: keď už som v rokoch 1988-89 zlyhal v snahe o rozšírenie jeho myšlienok u nás, aspoň tento malý príspevok si snáď nájde svojich čitateľov a povzbudí záujem o myšlienky a dielo Ernesta Callenbacha u nás.

 

Pre všetkých bratov a sestry, ktorí majú v srdciach sen o budúcom svete, v ktorom človek a všetky ostatné tvory žijú v harmónii a vzájomnej podpore – sen o svete trvalej udržateľnosti, stability a dôvery. O svete podobnom tomu, ktorý som tak dávno opísal v „Ekotopii“ a vo „Vynárajúcej sa Ekotopii“.

Ako  skúmam svoj život, ktorý sa už blíži ku koncu, chcem napísať niekoľko myšlienok, ktoré by mohli byť užitočné pre tých, ktorí prichádzajú po nás. Čoskoro príde čas, aby som vrátil Gaii živiny, ktoré som používal počas môjho dlhého, rušného a šťastného života. Nie som zahorknutý ani znepokojený z blížiaceho sa konca - bol som jedným z tých mimoriadne šťastných ľudí. Preto sa mi patrí predostrieť niekoľko myšlienok a postojov, ktoré môžu byť užitočné v temných dobách, do ktorých smerujeme: storočia  alebo možno dlhšej doby veľmi ťažkých časov.

Ako ich tí, čo prežijú, zvládnu? Čo môžeme odovzdať našim priateľom, deťom, našim komunitám? Aj keď nemusíme byť schopní zmeniť chod dejín, ako sa môžeme pripraviť na to, aby sme prežili?

Zvažujem tieto otázky v plnom vedomí svojej vlastnej smrteľnosti. Poznanie skutočného počtu mesiacov, ktoré mi zrejme ostávajú - aj keď je odhad neistý - silne koncentruje moju myseľ. Samozrejme, na súkromie, blízkych a dokonca aj na milované veci - ale aj na to Veľké divadlo okolo. Začnime pre zmenu od konca. Analýza pre tých, čo chcú, príde neskôr.

NÁDEJ. Deti vyžarujú nádej, a to aj za najhorších podmienok: práve to, keď sa naše podmienky budú zhoršovať, nás musí inšpirovať. Pacienti s nádejou sa zotavujú lepšie. Študenti s nádejou skórujú lepšie pri testoch. Stavitelia s nádejou stavajú lepšie budovy. Rodičia s nádejou vychovávajú sebaisté a odolné deti. V skupinách je atmosféra nádeje nevyhnutná pre úspech spoločného úsilia: "Áno, zvládneme to!" nie je prázdne heslo, ale mantra pre ľudí, ktorí chcú niečo spoločne dokázať - či už im ide o zachraňovanie obetí hurikánov, postavenie nových budov na vyššie položených miestach za tie, čo padli pri povodniach, prvú pomoc zraneným alebo objavovanie nových sociálnych štruktúr (snáď takých, v ktorých budú „osoby“ len ľudia, nie podniky). Nevieme, akým hrozbám budeme čeliť. Ale vynaliezavosť proti nepriazni osudu je jedným zo zdedených zdrojov nášho druhu. Zdolávame ťažkosti , a viera v našu schopnosť zdolávať ich je možno najväčší zo všetkých zdrojov, ktoré máme.

VZÁJOMNÁ PODPORA. Ľudia, ktorí najlepšie zvládajú úlohy základného prežitia (a vieme to experimentálne aj intuitívne), sú kooperatívni, dobrí v tímovej práci, často altruistickí, pozorní k spoločnému dobru. V naliehavých dramatických situáciách ako sú hurikány alebo zemetrasenie, nás ľudia prekvapujú obetavosťou – delia sa o potraviny, prístrešia, dokonca niekedy obetujú vlastný život. Tí, ktorí prežijú spoločenský alebo ekonomický kolaps, vojny, pandémie alebo hladomory, budú tí, čo dokážu spravodlivo spravovať obmedzené prostriedky: chamtivci a panovační ľudia vyhrávajú iba v krátkodobom horizonte a skončia mŕtví, vyhostení alebo bez priateľov. Takže v každom prípade môžeme a musíme navzájom pomáhať sebe a našim deťom, učiť sa radšej spolupracovať ako súťažiť, radšej si pomáhať ako škodiť, starať sa o komunity, ktorých sme súčasťou a na ktorých tak či onak závisíme.

PRAKTICKÉ ZRUČNOSTI. S presunom americkej a svetovej populácie do miest sme podstúpili hromadnú de-rekvalifikáciu v schopnostiach, ako zvládať praktické úlohy. Keď som bol vidiecky chlapec, každý z nás vedel postaviť dom na strome alebo malú chatrč, chovať sliepky, pestovať fazuľu alebo zmontovať trubky tak, aby v nich tiekla voda. Bol to samozrejme sexistický svet, takže keď niekto z mojich spolužiakov v ôsmej triede povedal, že by sme sa chceli naučiť aj niektoré „dievčenské" práce, ako je pečenie chleba alebo varenie vajec, učitelia boli šokovaní. Ale naučili nás to. Každý vedel opravovať veci; dnes - s najmodernejšími prístrojmi – to nevieme. Ale stále je múdre to vedieť, keď ide o základné nástroje prežitia: hrnce a panvice, bicykle, deky, stany, skladovacie krabice.

Všetci sa to musíme naučiť – lepšie povedané znovu naučiť- ako udržať v chode základný život, keby sme zrazu prišli o platených odborníkov alebo peniaze na ich zaplatenie. Každé dieťa by sa malo naučiť základnú tesárčinu, od kreslenia a rezania po zatĺkanie klincov. Každý by mal vedieť bezpečne narúbať drevo a urobiť oheň. Každý by mal vedieť, čo robiť v prípade nebezpečenstva požiaru, povodne a padnutých elektrických drôtov. Starostlivosť o seba navzájom znamená jeden praktický krok za druhým. Väčšina z nich vyžaduje pomoc od aspoň jedného ďalšieho človeka. Prežitie je tímový šport.

ORGANIZOVANIE. Veľká časť americkej ideológie, našich spoločných a zvyčajne nevypovedaných predpokladov, sú hyperindividualistické. Radi si predstavujeme, že hrdinovia sú osamelí, majú superschopnosti a zažívajú slávu v násilí, a že ak sa naše pracovné životy aj zdajú krotkejšie, pod ich povrchom sa stále zubami-nechtami bojuje v červenej krvi. Hľadali sme samotu na prériách, ako kovboji na rančoch, závisloslí od médií (radšej ako od skutočných ľudí), dokonca v automobilov - bunkroch samoty. Máme neľahký a pochybovačný postoj k vláde, akoby sme si všetci vyhradzovali právo byť psanci. Lenže ľudská spoločnosť - tak ako ekosystémy - je komplexným tancom vzájomnej podpory a obmedzení. Ak máme šťastie, tak funguje podľa slobodných zákonov vytvorených a prijatých ľuďmi.

Ak by sa trasúca štruktúra nadvlády korporácií, s ich finančnou kontrolou nad Kongresom a ďalšími inštitúciami, zrútila pod vlastnou chamtivosťou a vláda by ju nebola schopná udržať, budeme musieť reorganizovať vládu tak, aby vyhovovala ľuďom. Bude nám treba vedieť, ako organizovať skupiny, ako robiť kompromisy s ostatnými skupinami, ako obhajovať pred ostatnými naše pozície. Ukazuje sa, že "brainstorming" - úplne nekritický proces, v ktorom ľudia iba hádžu nápady - neprodukuje fungujúce idey. Zvlášť nefunguje pri porovnaní s procesmi, v ktorých sú myšlienky kolektívne navrhované, kritizované, zlepšované, diskutované. Ale ako každý skupinový proces, aj tento treba chrániť pred dominanciou mocných jednotlivcov a tiež pred príliš ukecanými ľudmi. Keď skupina spozná svoju skupinovú silu, môže tieto rozpory obmedziť. Spoločné uvažovanie je nesmierne tvorivé a má obrovskú hodnotu pre prežitie.

NAUČIŤ SA ŽIŤ S PROTIKLADMI. Sú časy temné a sú časy jasné. Neúprosne robíme planétu menej obývateľnou. Po každom objave nového ropného pola médiá jasajú: "Hurá, bude viac paliva pre sebazničujúce stroje!" Čoraz viac pôdy meníme na púšte a parkoviská. Hubíme nespočetné druhy, ktoré sú nielen úžasné a krásne, ale môžu byť pre nás aj užitočné. Náš počet rastie takým tempom, pri ktorom naša spotreba a odpady prevyšujú kapacitu biosféry produkovať a absorbovať. A predsa, napriek krvavým titulkom a prudko rastúcim vojenským rozpočtom – neuveriteľne – sa navzájom proporčne zabíjame menej než v predchádzajúcich storočiach. Zmobilizovali sme obrovskú globálnu inteligenciu a vzájomnú zvedavosť cez internet aj mimo neho. Dokonca sme vyvinuli, aspoň bodovo, globálne porozumenie, že demokracia je lepšia ako tyrania, že láska a tolerancia sú lepšie ako nenávisť, že nádej je lepšia ako hnev a zúfalstvo, a sme náchylní, najmä počas katastrof, byť neuveriteľne solidárni a kooperatívni.

Môžeme dokonca začať zdieľať nádej, že hoci temné časy môžu postihnúť celé generácie, raz nastane čas pre obrat a obnovu. V biologickom procese, ktorému sa hovorí sukcesia, sú oblasti postupne ničené a narúšané, v predvídateľnom poradí opakujúcich sa rastlín, a potom sa obnovujú do ekologickej kontinuity a stability. Keď sa staré inštitúcie a zvyky rozpadnú alebo sa samé spotrebujú, začnú sa vynárať nové pokusné výhonky a ľudia budú skúmať, testovať a zdieľať nové a lepšie spôsoby ako spoločne prežívať.

NIKDY TO NIE JE ĽAHKÉ A JEDNODUCHÉ. Pod rozpadajúcim sa povrchom konvenčného sveta už vidíme sľubný vývoj: nové spôsoby organizácie ekonomickej aktivity (družstvá, spoločnosti vlastnené pracovníkmi, neziskové organizácie a trusty), nové spôsoby využitia technológií s nízkymi vplyvmi na prostredie využívajúce solárnu energiu, technológie zachytávania oxidu uhličitého, nové spôsoby vytvárania kompaktných a poľudštených miest s malou spotrebou energie (alebo dokonca energeticky sebestačné), s nízkou produkciou odpadov a s vysokou mierou recyklácie takmer všetkého. Predstavu o trvalej udržateľnosti - niekedy prekvapivo podobnej tej z Ekotopie - postupne pretavujú v realitu ľudia, ktorí o tejto knihe nikdy nepočuli.

Teraz k tomu veľkému divadlu okolo nás: zdá sa celkom jednoduché, aj keď v detailoch je diabolsky zložité. Žijeme ére úpadku toho, čo je stále najväčšou ekonomikou na svete, vo svete, v ktorom lúpeživá elita hoduje na rozkladajúcej sa mŕtvole impéria. Táto elita sa sústreďuje na rýchle a neúprosné extrahovanie maxima z rozkladajúceho sa tela, pričom ožobračuje niekdajšiu pracujúcu strednú triedu. Táto trieda lariev neinvestuje svoje zisky doma. Podľa zákonov a pod tlakom obchodu s akciami musia firmy hľadať najvyššie možné zisky, bez ohľadu na sociálne alebo národné dôsledky - a to znamená presúvať kapitál a zdroje do zahraničia, kdekoľvek je väčšia šanca na zisk. Ako temne poznamenal Marx, "kapitál nemá žiadnu krajinu". Globalizovaný svet jasne ukazuje, čo tým myslel.

Lúpeživá elita systematicky výváža pracovné miesta, zručnosti, vedomosti, technológie, pričom doma si drží hlavne pozíciu vo finančných manipuláciách: vysokoziskovú, ale bez skutočnej produktívnej hodnoty. „Zvyšovaním produktivity" a zrýchľovaním tempa žmýka zisky z domácich zamestnancov a potom, čo vyhodí tých prebytočných na dlažbu, sa tvári prekvapene, že veľké množstvo ľudí stratilo kúpnu silu, aby mohli nakupovať to, čo ekonomika stále dokáže vyrobiť (alebo doviesť).

Aj na to mal Marx veľavravný termín – „kríza pod-spotreby“. Keď maximalizujete nezamestnanosť a stláčate platy, ľudia sa musia obmedzovať. Keď znížia svoju spotrebu, podniky, ktoré predtým podporovali, sa musia zmenšiť alebo zbanktorujú a pridávajú svojich zamestnancov k armáde nezamestnaných, a ešte viac stláčajú mzdy. Konečný výsledok je čosi ako dnešné Mexiko, kde malá, ako prasce bohatá plutokracia vládne nad zbedačenou masou zúfalých, nevzdelaných a beznádejných ľudí.

Ak nedôjde k bezprecedentným revolučným tlakom, toto je skutočná budúcnosť, pred ktorou stojíme aj v Spojených štátoch. Ako vieme z histórie, takéto spoločnosti môžu vydržať dlho, podporované policajnou a vojenskou kontrolou, manipuláciami médií, špicľovaním a špinavými trikmi všetkého druhu. Je možné, že niektoré časti sveta (Nemecko, s jeho variantou kapitalizmu so zamestnaneckými radami, Nový Zéland s jeho relatívnou rovnosťou, Japonsko so sociálnou solidaritou a niektoré ďalšie) pritom ostanú aj naďalej pomerne demokratické.

USA – s dlhou históriou násilnej moci plutokracie, ktorá je neznáma konzumentom učebníc - budú vytŕčať z radu ako najlepšie vyzbrojená krajina Tretieho sveta, s nedostatočne živeným, zle bývajúcim a mizerne vzdelaným obyvateľstvom so slabou starostlivosťou o zdravie a stúpajúcou chudobou: redukovať sa môže aj systém sociálneho zabezpečenia, čo ožobráči desiatky miliónov seniorov.

Ako ríša upadá, jej lídri sú čoraz nekompetentnejší - nevrlí, ignorantskí, nadaní len marketingovými schopnosťami pózovania a úškrnov, náchylní vynášať lojálnych idiotov na dôležité vládne pozície. Komédia prekvitá a ani spisovatelia už takmer nie sú potrební na to, aby vymýšlali bláznivejšie diela.

Žijeme teda v dobe temna na malej drahej planéte. Ekologická devastácia, politický a ekonomický kolaps, nezmieriteľné ideologické a náboženské konflikty, chudoba, hlad: koniec predimenzovanej kapitalistickej spotrebiteľskej expanzie založenej na lacnej rope. 

Ak neviete, odkiaľ pochádzate, máte len malú šancu pochopiť, kam smerujete. Dovoľte mi teda načrtnúť kúsok histórie pre tých, ktorí rovnako ako väčšina z nás, sa z učebníc dejepisu dozvedeli len veľmi málo.

Za 82 rokov môj život obsiahol až prekvapivo veľký kus americkej histórie. Počas zhruba storočia až do môjho detstva v Apalačských horách centrálnej Pensylvánie sa drvivá väčšina Američanov živila poľnohospodárstvom. Rovnako ako ľudia inde vo svete boli zväčša chudobní, sotva gramotní, dezinformovaní a žili krátko. Milióny boli otrokmi. V tom istom čase boli v mestách obrovské armády prisťahovalcov mobilizované bezohľadnými a často násilnými kapitalistami - „lúpežnými barónmi“ - aby vybudovali obrovský priemysel na výrobu vecí: ocele, železníc, lodí, automobilov, mrakodrapov.

Neskôr, keď som bol na základnej škole, prišla druhá svetová vojna. Amerika postavila najväčší zbrojný priemysel, aký svet kedy videl, a keď vojna skončila a väčšina iných priemyselných krajín bola v troskách, začala u nás éra bezprecedentnej produktivity a prosperity. Vďaka silným odborom a sympatizujúcej vláde bola táto prosperita široko zdieľaná: vznikla obrovská pracujúca stredná trieda. Desiatky miliónov ľudí si mohlo dovoliť (z jednej mzdy) skromný dom, auto, možno poslať dieťa na vysokú školu. Táto éra vyvrcholila okolo roku 1973, kedy začali platy stagnovali. Vietnamská vojna si vyžiadala strašnú daň v krvi a peniazoch a krajina sa začala posúvať doprava.

V ďalšej epoche, v ktorej ešte stále žijeme a ktorá môže byť nášou poslednou v postavení veľkého národa, kapitalisti, ktorí sa stali bohatými a mocnými vďaka výrobe vecí, uvoľnili cestu novému živočíšnemu druhu: finančníkom. Tí pochopili, že manipuláciou s peniazmi sa dá zarobiť oveľa viac (a tiež tým, že presvedčíte Kongres, aby ich dotoval -  tento systém by sa mal volať dotacizmus, nie kapitalizmus). Finančníkov vôbec nezaujímala produktivita národa ani životné podmienky obyvateľov. S náboženským zápalom verili, že maximalizácia zisku je absolútny ekonomický cieľ. Zistili, že podchytením vlády cez systém financovania volieb a odstránením vládnej regulácie môžu finančný systém premeniť na obrovské kasíno.

Krok za krokom krajinu tunelovali, až kým sa stala beznádejne závislá od iných krajín v takmer všetkom, čo potrebovala. Museli sme dovážať dôležité oceľové súčiastky z Číny alebo Japonska. Za dovoz ropy sme začali platiť vývozom potravín (teda našej pôdy). Naše médiá a náš vzdelávací systém sa rozsypal. Naše vojny sa stali chronické, nekončiace a otupujúco drahé. Naša potrava sa stala samovražednou, zdravotný systém sa rozkolísal, dĺžka života začala klesať.

A tak sme sa v akomsi bludnom kruhu vrátili do čohosi, čo pripomínalo moje chlapčenské roky, keď prezident Roosevelt v hneve hovoril o "tretine národa, ktorá zle býva, zle sa stravuje a chodí zle oblečená." Veľký a militantný kontingent bielych, väčšinou starších anglosaských protestantov na pravom krídle, ktorý sa cíti smrteľne ohrozený vidinou, že sa stane menšinou a ktorý predstiera túžbu po slobode, sa zúfalo snaží vrátiť nás ešte hlbšie do minulosti.

Američania sa radi vidia ako výnimočná krajina, imúnni voči vrtochom histórie vďaka svojej geografickej izolácii a akejsi zvláštnej povahovej črte. Skreslené správy našich korporátnych médií nám poskytujú len deformovaný pohľad na to, aká je dnes naša krajina naozaj. V budúcich desaťročiach uvidíme, či skutočne máme inteligenciu, silu a odvahu preraziť do ďalšej pozitívnej éry.

Žiadny futurista nedokáže predvídať možnosti. Ako sa impériá rozpadajú, ich vedenie sa stáva čoraz šialenejšie, skorumpovanejšie a neschopné, a iniciatívu často preberajú armády (armáda je koniec-koncov parazit celého národa, a tak ako lúpežná elita, ani ona nemá nezávislú finančnú bázu). Iný možný scenár je, že ak vo Washingtone preváži teokratické červené centrum krajiny, pomerne progresívne a prosperujúce pobrežné oblasti sa v sebaobrane odtrhnú.

Ekotopia je román, a „odtrhnutie sa“ bola jej dominantná metafora naznačujúca, ako by sa relatívne racionálna časť krajiny mohla ekologicky zachrániť, ak by ostala závislá sama od seba. Ekotopia ašpirovala stať sa majákom pre zvyšok sveta. A ním sa aj môže vo veľmi, veľmi dlhodobom horizonte stať, pretože všeobecné črty Ekotopie sú rovnaké, aké môže mať každá budúca udržateľná spoločnosť.

Argument o "ekológii v jednej krajine" bol ozvenou skutočnej rannej sovietskej diskusie o tom, či je možný "socializmus v jednej krajine". Dnes sa mi zdá, že v oboch prípadoch musí byť odpoveď nie. Sme fatálne vzájomne prepojení – zmenou klímy, znečistením oceánov, stratou poľnohospodárskej pôdy atď, atď, atď. Medzinárodný konzumný kapitalizmus je sebazničujúci stroj a pokiaľ ostane dominantnou spoločenskou formou, budeme smerovať do katastrofy. Ako pltníci približujúci sa k prudkému prúdu, sme už na ceste k nej.

Keď udrie katastrofa a inštitúcie sa zatackajú ako vždy pri konci ríš, neznamená to, že padnú všetky budovy a zahynú všetci ľudia. Život ide ďalej a tí, čo ostanú, budujú nové inštitúcie, o ktorých dúfajú, že lepšie zabezpečia ich prežitie.

Je to ako v dlhodobom procese sukcesie, ako ju pozná biologický koncept. "Výkyvy" odrovnajú jeden ekosystém, ale nové rastliny kúsok po kúsku kolonizujú zničenú oblasť, pripravujú pôdu pre väčšie a zložitejšie rastliny (a ďalšie bytosti, ktoré sú od nich závislé), až nakoniec proces dosiahne klimaxový, prekvitajúci, stabilný stav - nie vždy taký istý, aký tam bol predtým, ale odolný a produktívny. Tak podobne sa dnes po celom svete uskutočňujú pokusy, ktoré skúmajú, ako sa dá dosiahnuť udržateľnosť na miestnej lokálnej úrovni. Technicky, spoločensky, ekonomicky. Lebo je pravda - a ekológovia to vedia - že všetko súvisí so všetkým ostatným, a nikdy nemôžete jednoducho urobiť jednu vec izolovane od ostatných.

Odkedy som napísal Ekotopiu, stratil som časť dôvery v politickú schopnosť ľudí konať na báze rozumu a zdieľaných hodnôt. Naša doba sa stala dobou neuveriteľnej polarizácie, s pochabosťou násobiacou sa pri každej príležitosti. To je presne spôsob, ako sa rozpadajú ríše: sú ovládnuté lúpežnými elitami, ktoré skôr alebo neskôr spôsobia kolaps. Ale po ňom sa otvára priestor pre nové hry a pri troche šťastia by Ekotopia mohla byť jednou z nich.

Ľudia majú sklon pokúšať sa riadiť veci: pôdu, stavby, dokonca aj rieky. Míňame nesmierne veľa času, energie a peňazí na to, aby sme prírode vnucovali svoju vôľu, na predchádzajúce alebo zdedené stavby, na sny o trvalých riešeniach, na pamätníky našich ambícií a túžob. Ale v časoch stagnácie, pádov alebo kolapsov už naše schopnosti nestačia toto všetko zvládnať. Musíme veci nechať svojmu osudu.

Všetky veci niekam "idú": vyvíjajú sa - s nami alebo bez nás - do nových foriem. Preto tak ako plynú desaťročia, nemali by sme pokračovať v márnom boji s týmito premenami. Ako hovoria Japonci, vo wabi-sabi je veľa nepovšimnutej krásy - starej, opotrebovanej, na spadnutie, vecí začínajúcich svoju premenu na niečo iné. Môžeme prijať tento proces devolúcie: vykrášliť ho, keď sme pri sile, naučiť sa mať ho radi.

Krása je aj vo zvetralom dreve bez náteru, v zarastených sadoch, dokonca aj v opustených autách, ktoré pohlcuje zem. Poďme sa učiť, tak, ako to niekedy robia vo Forest Service, odložiť nezmyselné alebo nepotrebné cesty bokom, pomôcť trochu prírode spamätať sa, obnoviť porast pôvodnými druhmi. Príjmime rozklad, lebo on je zdrojom nového života a vzostupu.

 

Ernest Callenbach, autor klasického environmentálneho románu Ekotopia  a iných prác, založil a redigoval časopis Film Quarterly. Zomrel 16. apríla  2012 vo veku 83 rokov, zanechajúc za sebou vo svojom počítači tento dokument. Preklad: Juraj Mesík, máj 2012. Fotografia prevzatá zo stránky www.greatthoughtstreasury.com